Sergej Chelemendik: BOŽE, OCHRAŇUJ SLOVENSKO!
SLOVENSKO AKO NOVÁ KRAJINA
12. augusta 1988 skoro ráno som v Českom Těšíne po prvýkrát v živote prekročil autom hranice neznámej krajiny – Československa. Táto udalosť mala rozhodujúci vplyv na život môj
i mojich najbližších.
Pozor neznamená hanba
Vraví sa, že prvé dojmy bývajú najsprávnejšie. Možno preto si prvé dojmy zo stretnutia s Československom chránim v akomsi tajnom kútiku svojej pamäti. A keď sa objavujú pochybnosti, otváram dvierka do tohto kútika – a všetko sa dostáva na svoje miesto.
Keď som prekročil poľsko-československú hranicu a ocitol sa na českej strane Těšína, dozvedel som sa svoje prvé slovenské slovo, ktoré znie rovnako ako v češtine – „pozor“. Prirodzene, dovtípil som sa, čo asi môže toto slovo znamenať na dopravnej značke, ale po ceste do Bratislavy som sa musel usmievať tomu, akým slovom ma nová krajina privítala.
„Pozor“ znamená po rusky „hanba“. Vtedy, v roku 1988, som toto slovo okamžite spojil s okupáciou v roku 1968 a prítomnosťou sovietskych vojsk na území krajiny, do ktorej som vstupoval. Preto cestou do Bratislavy som bol ostražitý: netušil som, aké budú reakcie na moje auto s moskovskou ešpézetkou, na moju ruskú reč. Po slovensky som vtedy nevedel ani ceknúť a myšlienka hovoriť po anglicky sa mi nezdala tou najšťastnejšou.
Tesne pred príchodom do hlavného mesta Slovenska mi v hlave začali víriť útržky viet, vyslovené náhodnými ľuďmi, ktorých som sa pred odchodom pýtal na Československo.
Kolega, ktorý pracoval v Prahe viac ako rok, hovoril, že v Československu sa žije veľmi dobre, že Česi nie sú vo vzťahu k Rusom negatívne naladení, akurát nemajú radi neokrôchancov. Ale mne – premeral si ma skúmavým pohľadom – by Česi nemali ublížiť. Tým nepriamo priznal, že nevyzerám ako neokrôchanec.
„Božemôj, ako nás tí Česi nenávidia…“, zabedákala manželka istého sovietskeho diplomata, ktorá žila v Československu niekoľko rokov. Neveril som tomu – jej tvár totiž nevzbudzovala dôveru. No zbystril som. Vlastne, prečo by nás Česi mali mať radi, pýtal som sa v duchu.
Najviac mi však v pamäti utkvel rozhovor so sovietskym funkcionárom Združenia sovietsko-československého priateľstva, ortodoxným stalinistom tvrdého razenia. Keď reč prišla na to, že sa venujem filológii a budem prednášať o ruskej a sovietskej literatúre, opýtal som sa ho, do akej miery bude téma sovietskej perestrojky pre Slovensko aktuálna. Spozornel a neochotne odpovedal, že bude veľmi aktuálna.
Povedal som, že perestrojka, ktorá sa rozbehla v Sovietskom zväze, mne osobne zrkadlovito pripomína reformy, o ktoré sa usiloval Dubček. Že je to nový pokus o socializmus s ľudskou tvárou. A preto som položil odborníkovi na priateľstvo s Československom logickú otázku: ak, podľa vašich slov, aj v ČSSR prebieha prestavba, nemení sa tým vzťah Komunistickej strany Československa k udalostiam roku 1968?
Moskovský úradník očervenel, potom zahundral čosi nezrozumiteľné a odrazu povedal, že ak budem na Slovensku propagovať takéto názory, môžem mať problémy.
Akéže ja môžem mať na československú prestavbu názory, keď o nej prvýkrát počujem až teraz, od vás, začudoval som sa. Jednoducho cestujem do neznámej krajiny, a tak som si dovolil položiť logickú otázku. Názory na československú prestavbu by mali mať odborníci, napríklad takí ako on, od ktorého žiadam informácie.
Môj spolubesedník sa odpovedi vyhol a začal pozerať
na hodinky. Preto som sa v Moskve o československej prestavbe nedozvedel prakticky nič.
O Slovensku som však predsa len voľačo vedel. Od niekoľkých ľudí som si vypočul rovnakú vetu: Slováci sú iní než Česi. K Rusom sa správajú inakšie. Slováci sú voči Rusom dobrosrdečnejší. A ešte niečo: Slováci a Česi sa nemajú navzájom veľmi v láske.
Vyzbrojený týmito pomerne skromnými poznatkami a hlbokým presvedčením, ktoré som načerpal na univerzite, že všetky slovanské jazyky sú si blízke a ľahko zrozumiteľné, blížil som sa na poludnie sparného letného dňa 12. augusta 1988 autom k Bratislave…
Rovno znamená priamo
V Bratislave som mal nájsť ulicu s názvom Palisády. Chodci, pri ktorých som sa zastavoval, oslovujúc ich v ruštine, ma poctili druhým slovenským slovom – „rovno“. Keď som si spomenul, ako som iba deň predtým blúdil po varšavských predmestiach a Poliaci, akoby sa boli dohodli, mi odpovedali slovom „prosto“,
po ktorom sa ukázalo, že dostať sa na diaľnicu vôbec nie je také prosté, potešil som sa zrozumiteľnému slovu „rovno“. Vo význame ruského slova „priamo“ sa mi „rovno“ zapáčilo oveľa viac než „prosto“.
Cestou na Palisády pribudli ešte dve ľahšie slová – „doprava“ a „doľava“. Potom „trolejbus“ a „ulica“. A potom na slová mojej vďačnosti sa objavil výraz, ktorý som spočiatku rozlúštil ako „mech sobačij“ (po rusky – „psia kožušina“), a veľmi som sa začudoval. Čo znamená „nech sa páči“, mi vysvetlili neskôr.
Bez mapy, zato s pomocou Bratislavčanov, ktorí ma po celý čas posielali „rovno“, som veselo prišiel na Palisády. Ľahko som našiel sovietsky konzulát, kde mali práve obedňajšiu prestávku. Napriek tomu, pracovník konzulárneho oddelenia, ktorý nebol zvyknutý, aby do jeho inštitúcie vchádzali spotení ľudia iba v tielku a šortkách, priamo z Moskvy, mi vysvetlil, kde sa nachádza hotel Carlton, v ktorom som mal bývať prvých desať dní.
Vysvetlil mi to po rusky, veľmi podrobne, ale nie veľmi úspešne. Pohrúžený do hľadania, vošiel som autom až pod Michalskú bránu a tam som zastal. Nevšimol som si, že som sa ocitol v pešej zóne. Navyše, samotný pojem „pešia zóna“ bol pre mňa niečím celkom novým.
Ľudia, ktorých som sa pod Michalskou bránou pýtal na hotel Carlton, vyzerali zarazene, zazerali na auto, z čoho som usúdil, že som urobil čosi, čo sa nemá. Znova však väčšinou opakovali „rovno“.
A práve vtedy, keď som sedel v aute a tým najbezočivejším spôsobom narúšal prostredie pešej zóny starého mesta – za čo sa dodnes hanbím –, som začul prvú súvislú slovenskú vetu, ktorú som nielen pochopil, ale si aj zapamätal.
Po Michalskej ulici práve kráčala skupinka robotníkov v modrých montérkach. Oproti nim šiel ich kolega, ktorý keď sa priblížil, vyriekol historickú vetu:
– Teda takto vy robíte, kurvy! („Eto tak vy rabotajete, kurvy!“ – znie táto veta v ruštine.)
„Aký pekný jazyk! – nadchol som sa okamžite. – Aká jasná a silná veta!“
Bol to okamih, kedy som pocítil príliv nadšenia v súvislosti s budúcim osvojením si takého jednoduchého, pekného a zrozumiteľného jazyka…
Pán si chce sadnúť
V hoteli Carlton ma príjemne potešil útulný, i keď trochu ošarpaný interiér, a veľmi úctiví ľudia na recepcii. Poniektorí moji čitatelia možno vedia, že v Rusku sa v tom čase úctiví recepční nevyskytovali. Každá službukonajúca, teda dežurnaja na hotelovej chodbe, sa cítila nie menej dôležitá ako prokurátor Vyšinskij, ktorý vždy dokázal vyžiadať popravu pre akéhokoľvek nepriateľa ľudu.
Môj prvý pokus najesť sa v reštaurácii nevypálil práve najšťastnejšie. Vošiel som do reštaurácie hotela Carlton, motkal som sa pri vchode a hádzal na čašníka – dodnes mám pred očami jeho tvár – významné pohľady. Čašník hľadel pokojne a dôstojne, mojim pohľadom však nerozumel. Podľa sovietskych pravidiel vám čašník v slušnej reštaurácii musí ukázať miesto. Ak si vyberiete stôl v reštaurácii sám, môže vám povedať, že miesto je rezervované, alebo oznámi, že stolík neobsluhujú. Preto som čakal, kedy ma usadia, zatiaľ čo čašník pravdepodobne uvažoval o tom, prečo ten chlapík v šortkách prešľapuje pri dverách.
Riešenie sa dostavilo v podobe skupiny niekoľkých nových návštevníkov, ktorí čašníka oslovili, a v ich rozhovore som začul slovo „sadnúť“, ktoré sa mi zazdalo známe.
Natešený, som teda pristúpil k čašníkovi a prísne mu povedal:
– Sadnúť!
– Prosím? – nepochopil, čím ma obohatil o ďalšie slovo.
– Sadnúť, – zopakoval som už trochu menej presvedčivo.
– Ahá, pán si chce sadnúť, – potešil sa čašník a rukou mi ukázal smerom k voľnému stolu. Vzápätí mi priniesol jedálny lístok v slovenčine. Poobzeral som sa okolo seba, ukázal som na susedov tanier a povedal, už po rusky, že chcem to isté.
Dva deci francúzskeho šalátu
Na druhý deň sa mi do rúk dostala učebnica slovenčiny. Ako učiteľ jazykov viem, že ľudia, ktorí sa dokážu naučiť cudzí jazyk, ho zvládnu nie vďaka učebniciam, ale napriek nim.
Preto som sa ďalej ako po prvú lekciu nedostal. V texte prvej lekcie sa písalo o pánovi Kováčovi, ktorý šiel obedovať. Vybral som si v tej chvíli pre mňa zásadné slovné spojenie – „dva deci bieleho vína“ – a zamieril do veľkého bufetu oproti bývalému Prioru (dnes tam stojí banka), aby som si toto slovné spojenie overil v praxi.
Pri vyjadrovaní miery Rusi sú jednoduchší – všetko merajú na gramy, aj vodku, aj salámu. Usúdil som teda, že dva deci je dvesto gramov, a suverénne som predavačku poprosil o dva deci francúzskeho šalátu.
– Dve deká? – spýtala sa.
– Áno, dve deká, – ochotne som prikývol a v duchu si hneď poznamenal, že Slováci tekutinu merajú na deci, a tuhé látky zrejme na deká.
– Ale to je strašne málo! – zasmiala sa predavačka, na konček lyžičky nabrala šalát a ukázala mi, aká je to štipka.
Týmto som vyčerpal svoje skromné vedomosti a prešiel som do ruštiny. Poprosil som „dvesti grammov etovo salata“. Moja replika nepriniesla nijaký výsledok. Žena nepochopila a na pomoc si privolávala svoje kolegyne.
„Nuž, dobre“, pomyslel som si a povedal nahlas a zrozumiteľne:
– Etovo… – ukázal som prstom na francúzsky šalát – stoľko! – a rukami som naznačil predstavovanú kôpku.
– Takže dvadsať deka! – natešene mi pritakali už tri predavačky.
– Nu, chorošo, dvadsať, – zamrmlal som, pričom som násobil sto gramov dvadsiatimi a predstavil si, ako mi na tanier teraz naložia dve kilá šalátu. Medzitým predavačka nabrala celkom prijateľnú kôpku, a keď som sa upokojil, víťazne som dodal:
– Prosím, dva deci bieleho vína!
Pripravená veta z učebnice tentoraz zaúčinkovala ako švajčiarske hodinky – ženy sa usmiali: určite som túto po prvýkrát v živote vyslovenú slovenskú vetu povedal hrdo a slávnostne. A tak mi naliali Silván, ktorý mi veľmi zachutil.
Bojovný karatista
Neskôr som sa vybral poprechádzať po rozhorúčenom letnom meste a po prvýkrát som hmatateľne pocítil, kam som prišiel – pocítil som to na prvotnej a tej najdôležitejšej úrovni – na úrovni inštinktu.
Túlajúc sa po meste niekoľko hodín, urobil som si istú predstavu o jeho obyvateľoch. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola pokojnosť, nenáhlivosť a dôstojnosť Bratislavčanov. V porovnaní s moskovskými ulicami tu všetko pôsobilo ako v spomalenom filme.
Nejaký vyslovene etnický typ Slováka sa mi nájsť nepodarilo. Ak sa dá napríklad o Rusoch hneď povedať, že väčšinou bývajú rusovlasí a majú nosy-pršiaky, o Nemcoch zase, že mnohí z nich sú pobelaví s rôznymi odtienkami ryšavej farby, a keď sa zídu
na ulici, vydávajú zvuky pripomínajúce husí kŕdeľ, niečo také výrazné som na Slovákoch nepobadal.
Ak mám byť úprimný, slovenský etnický typ dodnes nedokážem definovať. Na druhej strane, Slovákov je ľahké rozoznať v kozmopolitnom dave vo Viedni alebo aj v Prahe. Majú osobitú chôdzu a svojský výraz tváre.
Ale vtedy, na druhý deň života na Slovensku, mi do očí udrela najmä ušľachtilosť tvárí Slovákov. Ich pokojné spôsoby a celkom zvláštna, bezprostredná prívetivosť – dôstojná a zároveň detsky prostá a prirodzená.
Pozorne som počúval reč Bratislavčanov a uvedomil si, že táto reč je ľahko zrozumiteľná. Slovenčina sa mi pri prvom zoznámení zdala veľmi spevavá, jemná a mäkká. Najmä keď ňou rozprávali deti. Táto reč sa ideálne hodí na to, aby ňou hovorili veselé, bezstarostné deti a pekné ženy.
S ľubozvučnosťou slovenčiny sa mi však v pamäti paradoxne spája bitka, ktorú som na vlastné oči videl v onen pamätný deň. Na margo poznamenám, že odvtedy prešlo pätnásť rokov, ale viac bitiek sa mi na Slovensku vidieť nepošťastilo. Aj tá prvá bola akási čudná, priam komická.
Odohrala sa na električkových koľajniciach vedľa zastávky pri bývalom Priore. Obzeral som sa okolo seba, keď zrazu počujem jemný, ale veľmi napätý hlas.
– No p-ó-ó-ď!
Otočil som sa a uvidel dlhovlasého chalana, ktorý sa spevavo, nežne, ale súčasne akosi čudne napäto prihováral trom Vietnamcom stojacim iba niekoľko krokov od neho.
Nestihol som domyslieť, kam vlastne Vietnamcov volá, lebo odrazu vyštartoval dopredu a ukážkovo kopol najväčšieho Vietnamca do hlavy. Úder bol perfektný, i keď Vietnamcovej hlave nejakú výraznú ujmu nespôsobil.
Medzitým mladík pokračoval v svojich karatistických cvičeniach a snažil sa nohami zasiahnuť ostatných dvoch Vietnamcov, ktorí veľmi ožili a úspešne sa uhýnali pred jeho bielymi teniskami. Pritom hlasito odfukovali, asi im to pomáhalo pri obrane.
Všetko sa to zomlelo ani nie v priebehu desiatich sekúnd a doslova iba niekoľko metrov odo mňa a skupinky Bratislavčanov, ktorá stála na zastávke a čakala na električku. Ich reakcia ma však zarazila oveľa viac než samotná bitka.
Nikto sa nepohol z miesta, nik ani brvou nemihol. Akoby dlhovlasí slovenskí karatisti bili šikmookých Vietnamcov na tejto zastávke niekoľkokrát denne. Ľudia všetko videli, po očku situáciu pozorovali, no pritom všetci do jedného demonštrovali svoju totálnu neprítomnosť a neúčasť.
„Tento odvážny biely mladík, ktorý celkom slušne ovláda údery nohami, tu naháňa Vietnamcov rovno u nich pod nosom, a oni ani brvou nehnú!“ – pomyslel som si ohromene a ešte raz sa zahľadel na dav. Nie, všetko dobre videli. Ale správali sa tak, akoby nevideli nič, akoby tam vôbec neboli.
Ľahko som si predstavil, ako by na podobnú šarvátku zareagoval moskovský dav: veselo, so záujmom a očividnou snahou tiež sa zúčastniť. Niekto by odstúpil nabok, iný by naopak šiel bližšie, starenky by na bitkárov hromžili a volali milíciu, chlapi by od prvej minúty bitky začali zvažovať, či sa nemajú zapojiť, a ak áno, potom na čiej strane.
Slovenský dav, pred ktorým sa odrazu odohralo toto zriedkavé a malebné predstavenie, však zostal nezúčastnený. Ubehli roky, kým som pochopil, že nejde iba o slovenský rys. Približne rovnako sa v podobných situáciách správajú aj obyvatelia iných európskych miest. Zachovávajú si svoju dôstojnosť a snažia sa nič nevidieť, pre prípad nepríjemného policajného vyšetrovania.
Ministerstvo priateľstva
V ten istý deň po obede ma čakala ceremónia oficiálneho predstavovania vodcom československo-sovietskeho priateľstva. Jeden z hlavných priateľov Sovietskeho zväzu na Slovensku, profesionál priateľstva najvyššej triedy, slušne hovoriaci po rusky, ma ohúril tým, že mi naraz porozprával niekoľko neuveriteľných vecí.
Sedeli sme vo veľkej budove Domu priateľstva – dnes sa tam nachádza galéria. Môj nový kolega mi nevýrazným hlasom vykladal o tom, že podobných domov priateľstva je na Slovensku veľa. Okrem toho, v každom okrese a vo veľkých podnikoch existujú jednotlivé bunky ZČSSP a ľudia, všetci do jedného, platia členské poplatky. Celkový počet funkcionárov, ktorí sa venujú priateľstvu so ZSSR na Slovensku, môj partner odhadol na osemsto.
Toto číslo som strávil dosť ťažko, podobne ako pompézny dom s početnými úradníkmi vo vnútri, s knižnicou, plnou starých sovietskych časopisov a knihovníčok zívajúcich od ničnerobenia.
Po celý čas sa mi v hlave vynáral obraz miestnosti, kde sa „usalašilo“ sovietsko-československé priateľstvo v Moskve. Bola to jedna malá zafajčená kutica, v ktorej sa priateľstvom s celým Československom zaoberal jeden-jediný referent. Priatelil sa aj s Českom, aj so Slovenskom.
Monštruózna organizácia, ktorú podrobne a veľmi svedomito opisoval môj hostiteľ, ohúrila moju predstavivosť. Netušil som a dodnes netuším, čím sa takýto kolos mohol zaoberať.
„Je to akési čudné priateľstvo! – rozmýšľal som zmätene. – Taký malý národ, a vydržiava si obrovské ministerstvo profesionálneho priateľstva s nami. A my v Rusku nemáme o tom ani potuchy. Ale čo vlastne stovky týchto úradníkov robia?“
Opýtal som sa svojho hostiteľa taktne a úctivo: a čím vlastne sa všetci títo ľudia zaoberajú? Vzápätí som sa obohatil o dva nové pojmy – podujatia a Mesiace priateľstva.
Potom sa náš rozhovor zvrtol na tému sovietskej perestrojky. Môj hostiteľ sa vznešene vyjadril v tom duchu, že perestrojka je neobyčajne dôležitý proces pre celý socialistický tábor, ktorý začali sovietski súdruhovia pod vedením Michaila Gorbačova. V Československu mnohí sovietsku perestrojku podporujú a veľmi dúfajú, že táto užitočná vec čo najskôr prejde v plnom rozsahu aj k nim.
„A už je to tu!“ spozornel som. Živo som si spomenul na nedávny rozhovor s moskovským úradníkom, ktorý mi radil nepropagovať svoje názory.
Priznám sa, že pokiaľ ide o perestrojku, vtedy, v auguste roku 1988, som ešte na ňu nemal nijaký názor. Bol to skôr iba údiv, v ktorom som žil, podobne ako mnohí iní sovietski ľudia: KSSZ vyhlásila istú liberalizáciu, dokonca demokratizáciu, hoci práve proti tejto buržoáznej demokracii vždy nekompromisne bojovala. Teda strana si píli konár, na ktorom sedí, ale prečo to robí, nikto netuší. Asi takto som vtedy chápal perestrojku a toto chápanie sa v podstate ukázalo ako pravdivé.
– Budeme vás pozývať na prednášky o ruskej a sovietskej literatúre. Vieme, že ste spisovateľ, odborník na Dostojevského, – prejavil môj spolubesedník dávku informovanosti. – Uvidíte, že témy perestrojky sa objavia v priebehu diskusií, – radostne uzavrel. Tento človek mal tak rád diskusie ako fanatický pestovateľ svoje kvety.
Onedlho sa ukázalo, že môj hostiteľ mal pravdu. Progresívnu slovenskú verejnosť sovietska perestrojka zaujímala oveľa väčšmi než verejnosť v Sovietskom zväze. Tí najinformovanejší a najpredvídavejší očakávali od perestrojky to, čoho sa napokon dočkali – rozpadu sovietskeho impéria so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre Československo vyplývali. Čakali, ale neverili. Uveriť v tento rozpad bolo ťažké, presnejšie, nemožné.
Sovietski súdruhovia sa mýlili
Vedenie Komunistickej strany Československa si však rozpad sovietskej ríše očividne neželalo a k perestrojke sa stavalo dosť chladno. Nemôžem nespomenúť epizódu, ktorá hovorí za všetko.
Historicky posledný Mesiac československo-sovietskeho priateľstva sa konal v novembri 1989 a otváral sa v Prešove. Prišiel som tam v spoločnosti konzula sovietskeho veľvyslanectva, notorického pijana, ktorý mal Mesiace priateľstva práve z tohto dôvodu osobitne rád. Preto sme si po bratsky rozdelili povinnosti: ja som prednášal, a konzul popíjal spoločne s funkcionármi ZČSSP až do nemoty, po čom ho podopierajúc odvádzali na hotelovú izbu.
Prvý deň Mesiaca priateľstva sa začal symbolicky. Pozvali nás na raňajky, kde sa v reštaurácii Šariš napriek skorej rannej hodine zišla celá verchuška miestneho ZČSSP, a jeden z funkcionárov
po treťom poháriku predniesol historický prípitok. Povedal:
– Navrhujem, aby sme si pripili na úspešný koniec nášho priateľstva!
Funkcionár chcel zrejme povedať „na úspešný koniec Mesiaca priateľstva“, ale bez toho aby si to želal, podarilo sa mu vyriecť prorocké slová.
Bolo to v prvých novembrových dňoch roku 1989. Už padol Berlínsky múr. A hlavný stranícky predstaviteľ Prešova, ktorý nás prijímal v svojom pompéznom hniezde oproti hotelu Šariš, rozprával také fantazmagórie, že som si ich tiež zapamätal navždy.
Nakoľko kolega konzul sa ku koncu dňa nachádzal v značne uvoľnenom stave a zjavne už ničomu nerozumel, prešovský stranícky vodca sa upol na mňa a približne pol hodiny ma poúčal.
Sovietski súdruhovia sa, podľa neho, dopustili chyby, keď sa im prestavba vymkla z rúk. Ale oni, československí súdruhovia, takúto chybu v nijakom prípade nepripustia. Pevne držia opraty prestavby v svojich rukách a kontrolujú situáciu.
Partajník nielenže prednášal, pričom, ktovie prečo, práve mne, ale ešte aj ironizoval, veselo a bezstarostne sa vysmieval smoliarskym sovietskym súdruhom. Pritom nijako neklamal, svet videl vtedy, dva týždne pred Nežnou revolúciou, práve tak, ako mi ho opisoval. Sovietski súdruhovia sa pomýlili, ale československí komunisti napravia túto chybu.
Neuplynuli ani dva týždne od spomínaného rozhovoru, keď sa ulicami Bratislavy valili slávnostne naladené zástupy študentov, a súdruhovia sa stiahli do svojich skrýš a naprávať chyby sovietskej perestrojky, nevedno prečo, nezačali.
Dojmy z prvých dní v Bratislave
Niekoľko nasledujúcich dní, počas ktorých som býval v hoteli Carlton, som trávil prechádzkami po meste a jeho okolí, ako aj pokusmi pochopiť, čím sa vlastne zaoberal môj predchodca, vedúci kurzov ruského jazyka, ktorý v Bratislave pôsobil štyri roky a z neznámych dôvodov sa predo mnou dôkladne skrýval. Ako neskôr vyšlo najavo, môj predchodca každý deň organizoval rozlúčkové večierky, pričom vždy s novými účastníkmi. Výsledkom toho bolo, že domov sa vracal obsypaný darčekmi priateľských Slovákov, na starej Volge kúpenej na Slovensku, ktorá hučala ako kozmická raketa. Neskôr sa mu kdesi v Poľsku na nej odtrhol výfuk.
Tesne pred odchodom sa môj predchodca predsa len objavil. Odovzdávanie úradných dokumentov trvalo asi dve minúty. Predchodca otvoril horný šuflík písacieho stola a vytiahol odtiaľ poloprázdny fascikel so štítkom Pionierske tábory ruského jazyka.
Na moju otázku, či je to všetko, čo mi má odovzdať, trochu zrozpačitel a povedal, že ostatné mi už povedia slovenskí kolegovia. A pretože slovenskí kolegovia mi tiež nič nepovedali, moja práca sa začínala z čistého stola, nezaťažená nijakými tradíciami.
Počas svojich prechádzok po Bratislave som sa už na druhý či tretí deň pristihol pri tom, že toto mesto napodiv vôbec neberiem ako cudzie. Vtedy, v roku 1988, boli moje cestovateľské skúsenosti za hranicami Sovietskeho zväzu veľmi skromné, avšak So¬ vietsky zväz som v mladosti dôkladne precestoval a pobudol som na mnohých miestach – od Sibíri po Pobaltsko, od Bieleho mora
na severe až po Čierne more na juhu.
Bratislava sa neponášala ani na jedno z tých miest, ktoré som poznal, no pritom mi vôbec nepripadala cudzia. Pôsobila veľmi domácky a útulne. V snahe vysloviť slovami môj pocit z tohto mesta, starý už pätnásť rokov, mi prichádzajú na um také výrazy, ako pokoj, útulnosť, prívetivosť, radosť zo života, rovnováha,
a hoci to znie trochu zvláštne – spoľahlivosť. Zdalo sa, že si obyvatelia Bratislavy svoj život zariadili stabilne, spoľahlivo a budúcnosti veria rovnako ako minulosti.
Po moskovskom zhone a napätí som mal pocit, akoby som sa ocitol v sanatóriu plnom zdravých, pokojných a optimistických ľudí, ktorí sa nikdy nikam neponáhľajú práve tak prirodzene ako Moskovčania, ktorí sa vždy a všade náhlia. Musím povedať, že nenáhlivosť Slovákov ma v prvých dňoch a mesiacoch úprimne a jednoznačne nadchýnala. Uplynú roky a slovenské predstavy o čase sa stanú jedným z najväčších problémov v mojom živote.
Prvé skúsenosti z nákupov v tunajších obchodoch mi takmer vymizli z pamäti. Pamätám si iba, že tesne predtým, ako mala pricestovať moja rodina, zásobil som sa potravinami a vyberal som len to, čo som mohol kúpiť bez rečového kontaktu s predavačmi. Boli to najmä konzervy, ktoré potom nikto nejedol. Metóda, pomocou ktorej miestni obyvatelia kupovali salámu, syr a mäso, mi pripadala zvláštna. Bratislavčania najskôr o niečom živo debatovali s predavačkou, potom im nákup nablokovali, s bločkom šli ku pokladni zaplatiť, museli sa znova vrátiť k predavačke a až potom im nákup vydali.
Spomínam si, že keď som po prvýkrát sledoval túto procedúru, pomyslel si, že za takúto dlhú a bezprostrednú komunikáciu s predavačkou by zástup netrpezlivých sovietskych ľudí takéhoto komunikatívneho zákazníka roztrhal v zuboch. A za pomýlené balíčky, čomu by sa pri značnom rozsahu moskovských nákupov potravín nedalo vyhnúť, by roztrhali aj predavačku.
Nákupy v moskovských obchodoch v roku 1988 mali jednoduchšiu a o niečo drsnejšiu podobu: zákazník zbadal tovar, postavil sa do radu ku pokladni, zaplatil za pol kila salámy a s bločkom šiel do ďalšieho radu k pultu.
Hlavné dojmy, ktoré som získal z bratislavských obchodov s potravinami, napriek tomu boli otázkou predovšetkým k sebe samému: čo je to za socializmus, keď nikto nevie, koľko druhov salámy a syra sa v obchodoch predáva? V moskovských obchodoch dostať buď Ruský alebo Holandský syr, resp. veľmi zriedkavo Pošechónsky. Ale obyvatelia ostatných ruských miest veľmi dobre vedeli, že od roku 1956 syr z obchodov zmizol. Preto sa
s názvami syrov vôbec netrápili.
Množstvo syrov a salám v bratislavských obchodoch ma čiastočne dokonca dráždilo – načo toľko druhov, keď ich človek
do konca života ani nestihne všetky ochutnať? Socializmus s ľudskou tvárou – uvedomil som si a neskôr mi tento výraz ešte veľakrát prebleskol mysľou.
Pokiaľ išlo o tovar a obchody, československý socializmus mi zamotal hlavu tým, že sa podstatne líšil od mne dobre známeho sovietskeho alebo kubánskeho. Očividným faktom bolo, že československá ekonomika stimuluje výrobu rôznych kvalitných výrobkov, a teda aj ich konkurenciu.
Spomenul som si na výrok jedného známeho moskovského ekonóma, ktorý raz povedal, že trh v Maďarsku, Československu a NDR nebol úplne zlikvidovaný, že tu nejde o deficitné ekonomiky, preto trhový prvok v nich zostal akoby zakonzervovaný.
Avšak mimo rámca salámového nadbytku socializmus dával o sebe vedieť. Pamätám sa na ostnaté drôty v Devíne. Vtedy som si neuvedomoval, že hneď za nimi tečie úzka a plytká rieka Morava, za ktorou sa rozprestiera slobodné Rakúsko. Keď drôty neskôr odstránili a videl som to na vlastné oči, znova som sa čudoval. Keby Rakúsko s takým presvedčivým a bohatým politickým azylom pre ľudí, ktorí si „zvolili slobodu“, ležalo tak blízko
od mojich podnikavých súkmeňovcov, krehká symbolická drôtená prekážka by ich sotva bola udržala. Okamžite by pod ňou vykopali diery a pohraničníci by brali slušný bakšiš za možnosť bez prekážok sa preplaziť týmito dierami na druhú stranu.
Ďalším znakom socializmu boli embéčky a trabanty. Nový žigulík, na ktorom som prišiel, vzbudzoval úctu, dokonca závisť. Keď som na ňom uháňal po diaľnici stodvadsaťpäťkilometrovou rýchlosťou, predbiehali ma iba Tatry 613 stopäťdesiatkilometrovou rýchlosťou, ktorá sa zdala neuveriteľnou.
Našli sa aj exotické dojmy. Patrili k nim gumové obušky príslušníkov ZNB. Spočiatku som nepochopil, čo to je. Potom som sa veľmi smial a uvažoval, či dizajn spomínaného výrobku náhodou nenavrhol nejaký sex-shop. Ako mohli týmito výrobkami niekoho biť alebo strašiť, si doteraz neviem predstaviť. Obušky slovenských príslušníkov ZNB boli minimálne dvakrát menšie ako obušky moskovských milicionárov.
Za najväčšiu a najnepríjemnejšiu „exotiku“ som však považoval zvyk slovenských vodičov približovať sa autami nadoraz jeden k druhému a takto na seba „nalepení“ jazdiť. Výsledkom takejto jazdy bývajú reťazové havárie, ktorým by sa dalo ľahko vyhnúť. Prečo sa na Slovensku takto jazdí, dodnes nechápem.
O rok neskôr – na prahu nežného prevratu
Na jeseň roku 1989 som o Slovensku vedel už podstatne viac. Za viac než rok som precestoval celú krajinu s prednáškami o ruskej a sovietskej literatúre, zoznámil sa s desiatkami ľudí, prevažne s rusistami. Moje správne tušenie, ktoré som pocítil hneď prvý deň v Bratislave, sa naplnilo – slovenčina mi nerobila nijaké ťažkosti.
Prvé, pravda, veľmi krátke vystúpenie v slovenčine som absolvoval v lete roku 1989 vo Svidníku pred skupinou mládeže z okolitých škôl, ktorá bola násilne zhromaždená pri príležitosti ďalšieho sviatku priateľstva. Bola horúčava, mládež sa chcela kúpať a sovietska literatúra ju vonkoncom nezaujímala. Prednáška sa preto postupne zmenila na debatu v slovenčine. Na pocit, keď človek po prvýkrát rozpráva do mikrofónu v sotva naučenej cudzej reči pred veľkou skupinou ľudí, sa pamätám veľmi dobre. Rovnako ako na začudované pohľady funkcionárov ZČSSP.
Hovorová slovenčina ku mne prichádzala akosi sama, z každodennej komunikácie. So spisovnou slovenčinou však vznikol problém, ktorý sa ukázal neriešiteľný. Dlho a úporne som sa snažil nájsť v slovenčine takú knihu, ktorá by ma ako čitateľa zaujala. Napríklad, v angličtine som sa orientoval na Grahama Greena, v španielčine na Márqueza a Cortasara. Niekto mi poradil román vtedy módneho autora, z ktorého som prečítal asi tretinu. Po prečítaní tejto tretiny som pochopil, že nečítam román, ale dlhé školské slohové cvičenie: štýl tohto módneho autora sa v žiadnom prípade nemohol stať vzorom pre štúdium, tým viac vzorom pre napodobňovanie. V slovenčine sa mi nepodarilo nájsť autora-učiteľa, s čím som sa dlhé roky nedokázal zmieriť.
Po roku života na Slovensku sa stal zo mňa slovakofil. Táto vlastnosť vo mne zostala dodnes. Občas to tak býva: človek, ktorý pochádza odinakiaľ, môže prijať cudzí národ takmer viac než svoj vlastný. Jestvuje napríklad celá kategória cudzincov-rusofilov, ktorí sú doživotne zaľúbení do Ruska a Rusov. Podobne ako sú frankofili, anglofili a v súčasnosti najmä početní amerikanofili. Pravda, rusofili-cudzinci spravidla nežijú v Rusku. Svoju lásku si pestujú v úctyhodnej vzdialenosti od drsných ruských priestorov. Zo mňa sa však stal ozajstný slovakofil, ktorý žije na Slovensku, bez toho aby prestal byť Rusom.
Pritom môj vzťah k Rusom bol a naďalej zostáva zložitejší ako ku Slovákom. Za rusofila sa každopádne nemôžem označiť. Je to ešte zložitejšie než úprimne odpovedať na otázku, či máš rád sám seba. Rusko je príliš zložité, protirečivé, mnohostranné a mnohotvárne. Existuje ruská literatúra, na ktorej som bol odchovaný, existujú kruté dejiny silného národa vyznačujúceho sa veľkými vášňami, vznešeným zanieteným duchom a neopakovateľnou charizmou. Existuje drsná ruská realita, despotická a krutá, s ktorou som sa ako živý, konkrétny človek nikdy nedokázal zmieriť. Áno, v Rusku a v Rusoch je čosi, čo mám naozaj rád, ale aj to, čo neprijímam.
Pokiaľ ide o vzťah k Slovensku a Slovákom, moja odpoveď je prostejšia. Ako prišelcovi sa mi v tejto krajine zatiaľ darí vidieť najmä to pekné. Preto tu žijem, preto sa postupne poslovenčujem, preto tu žijú aj moje deti.
Otázky, ktoré som si kládol počas prvého roku života na Slovensku, sa mi dnes zdajú naivné. V záujme zachovania objektívnosti rozprávania ich však treba spomenúť.
Dlho som, napríklad, nevedel pochopiť, prečo sa v takej peknej, idylickej krajine vybudovali také mohutné a špinavé priemyselné závody, ktoré vyrábajú čokoľvek, vrátane sovietskych tankov.
Nepochopiteľná sa mi zdala aj očividná hrdosť mnohých Slovákov, že takéto závody konečne majú.
Neúspešne som sa snažil porozumieť tomu, prečo sa celé desaťročia pokúšajú silou-mocou naučiť Slovákov ruskú gramatiku, namiesto toho aby ich učili živý jazyk. Tým viac, že ruská gramatika sa zrkadlovo ponáša na slovenskú a jednoducho ju netreba učiť.
Vždy ma zarážala úžasná neefektívnosť masovej a povinnej výučby ruského jazyka. Hľadal som príčiny tejto neefektívnosti a na prvom mieste som nachádzal rok 1968 a okupáciu. Napriek tomu, som však nenávisť k Rusom nevidel – tá nebola a nie je ani dnes.
Ako je to možné, uvažoval som. Ja som sa po slovensky naučil z počutia, len tak, medzi rečou, bez jedinej lekcie. Z rádia
a televízie. Takto som sa slovenčinu naučil za rok, a celkom slušne. Prečo potom obyvateľov Slovenska po dlhé roky neúspešne učia jazyk, ktorý je pre nich taký blízky, ľahký a zrozumiteľný?
Nerozumel som, prečo československé noviny a televízia tak nástojčivo hlásajú čosi o výdobytkoch a úspechoch sovietskej perestrojky, keď v Sovietskom zväze už perestrojka postupne strácala dych. Aký príklad sovietskych súdruhov chcú československí partokrati prevziať, keď perestrojka v ZSSR sa mení na výbuch nacionalizmu a impérium praská vo švíkoch? Odštiepilo sa Pobaltsko, krv sa prelieva na Kaukaze a v Strednej Ázii. Čo sa tu dá naučiť?
Nemá nespokojnosť československej politickej špičky s vývojom v ZSSR bola zrejmá už na prvý pohľad. Pritom bolo nepochopiteľné, prečo československí komunisti ako papagáje opakujú čosi o perestrojke, ktorú sami zjavne nenávidia. Prečo si nevymyslia svoju vlastnú pesničku?
Znovu opakujem, dnes tieto otázky považujem za naivné. Vtedy však netrápili iba mňa. Odpoveď na mnohé z nich priniesol novembrový prevrat roku 1989 – ako ohnivko v reťazi prevratov, ktoré zmenili Európu a spolu s ňou celý svet.
Začiatok prevratu
Predtucha, že niečo visí vo vzduchu, sa ma zmocnila v lete roku 1989. Ukázalo sa, že maďarskí pohraničníci dovolili Nemcom z NDR, ktorí rok čo rok dovolenkovali na Balatone, aby nechali svoje trabanty a cez „zelenú hranicu“ utekali do Rakúska. Okamžite vznikla otázka: prečo práve teraz bolo možné to, čo si mnohí východní Nemci želali už oveľa skôr? Prečo bolo treba štyridsať rokov strážiť východných Nemcov, strieľať na utečencov a zrazu to už nie je nutné? A čo sa stane, ak všetci východní Nemci utečú na Západ, a v NDR zostanú iba sovietske vojská?
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Berlínsky múr padol onedlho po tom, čo NDR navštívil sovietsky priateľ nemeckého ľudu menom Gorbi.
Ďalej si pamätám, ako v lete 1989 sa opäť začalo vytrvalo skloňovať meno Havel. Už presne neviem, či ho práve prepustili z väzenia alebo znova zabasli. Vzápätí sa v televíznych novinách objavil budúci otec slovenskej kresťanskej demokracie Ján Čarnogurský, ktorého tiež z akýchsi dôvodov uväznili.
Potom prišiel november 1989 a s ním udalosti v Prahe. Veľmi jednoducho a vecne najprv preletela správa o akýchsi študentských nepokojoch. Neskôr sa informácia zmenila na zlovestnú:
na obrazovke sa objavila tvár študenta Šmída, ktorého „vraj“ zabili policajti. Neskôr sa ukázalo, že s informáciou o zabití sa poponáhľali, zato sa však donekonečna opakovali zábery policajného zásahu proti odvážnym študentom. A napokon zrazu zvíťazila revolúcia – demokratická a veľmi nežná.
Musím povedať, že až do tohto momentu som sa revolúcií osobne nezúčastňoval, preto som spomínané udalosti okamžite nepovažoval za revolúciu. Avšak pre toho, pre koho by hádam raz mohlo byť zaujímavé rozprávanie očitého svedka, sa pokúsim spomenúť na sekvencie, ktoré mi utkveli v pamäti.
Študenti v uliciach
Zástup študentov som po prvý raz na vlastné oči uvidel v Bratislave, na Obchodnej ulici. Organizovane, ako v prvomájovom sprievode, kráčali smerom k hotelu Tatra a potom dolu na námestie SNP. Taký radostný zástup som v živote nevidel. Preto som si hneď neuvedomil, že tieto šťastné deti, ktorým oznámili, že namiesto vyučovania bude teraz sloboda, zamýšľajú revolúciu. Zástup prišiel až po univerzitu na Šafárikovom námestí a zastavil sa. Na vyvýšenom mieste sa objavila mladá žena. Neviem, kto bola a prečo jej doposiaľ nepostavili pomník, lebo revolúciu v Bratislave začínala práve ona.
– Priatelia! – povedala. – Je nás veľa, preto prejdeme na Hviez¬ doslavovo námestie!
Zástup sa poslušne pohol ďalej. Na Hviezdoslavovom námestí žena opäť vyliezla hore, bližšie ku kamennému Hviezdoslavovi, a začala míting. Povedala pár slov o násilí proti pražským študentom a odovzdala slovo niekoľkým mladým Čechom, ktorí náležito prečítali výzvu slovenským študentom s prosbou, aby ich podporili. Vtedy som počul slovné spojenie „verejnosť proti násiliu“. Takáto organizácia sa plánovala založiť s dôrazom na to, že českí priatelia už svoje Občianske fórum založili, a Slováci zatiaľ zaostávajú.
Na balkónoch domov okolo Hviezdoslavovho námestia sa tlačilo veľa ľudí, otvorené boli mnohé okná. Študenti niekoľkokrát zaskandovali: „Sme s vami! Poďte s nami!“ Ľudia na balkónoch a v oknách ako odpoveď opatrne mávali, ale nič nekričali.
Z ďalších udalostí som na vlastné oči videl jeden z mítingov
na námestí SNP, ktorý viedli tribúni revolúcie Kňažko a Budaj. Nemám rád dav. Neviem prečo, ale vždy si predstavujem, čo sa stane, keď sa títo ľudia zrazu rozbehnú na všetky strany. Možno preto moje spomienky zostali akési vyblednuté. Pamätám sa
na štrnganie kľúčmi, ako pôsobivo, skoro ako Kašpirovský, Kňažko prosil dav ľudí, aby utvorili koridor a nechali sanitku prejsť k tým, komu prišlo z revolúcie nevoľno…
Stretnutie v Senici
Odohralo sa krátko po 17. novembri. V ten deň sa konal akýsi všeobecný štrajk: v centre Bratislavy študentky zastavili moje auto, dali mi sympatickú trojfarebnú vlajočku, ktorú som si pripevnil na auto, a vybral som sa do Senice prednášať. Cestou som v rádiu počul, že na znak solidarity si vodiči môžu zapnúť svetlá, a tak som ich zapol.
Revolúcia sa mi v tie dni otvorene páčila. Páčilo sa mi, že komunistov zvrhávajú tak jednoducho a organizovane, bez toho aby sa prerušil pracovný proces. Páčilo sa mi aj to, že komunisti nekládli odpor a správali sa tak, akoby sa na toto mierumilovné povstanie demokracie proti totalite pripravovali celý život.
To, čo sa dialo, mi pripomínalo kubánsky karneval a presne v takejto karnevalovej nálade som dorazil do Senice, kde ma čakal miestny vodca priateľov Sovietskeho zväzu.
Bol to dosť jednoduchý chlap. Hovoril senickým nárečím, ktorému som nie veľmi rozumel. Z jeho brbotania som vyrozumel akurát vetu „Pustili sme si voš do kožucha“, ktorú ustavične opakoval, dožadujúc sa odo mňa morálnej podpory. Skôr než som ho podporil, spýtal som sa, kto je tá pustená voš. Môj hostiteľ sa zľakol vlastnej smelosti a zamrmlal čosi o protisocialistických živloch. Celej situácii očividne nerozumel, hoci ostatných burcoval na potlačenie vší pustených do kožucha. Ale on sám sa potlačiť nič nechystal. Bol presvedčený, že protisocialistické živly potlačí niekto iný.
Vtedy som tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, dnes si však uvedomujem, že jeho postoj bol typický a celkom logický. Nech kontrarevolúciu potlačia sovietski súdruhovia tak ako v šesťdesiatom ôsmom. V Československu vtedy, v osemdesiatom deviatom, stála pri moci vrstva komunistov, ktorí sa dostali hore práve vďaka tomu, že ako prví podporili „internacionálnu pomoc“. Ich logike sa nedalo nič vyčítať: keď pomohli vtedy – musia pomôcť aj teraz.
Miestny vodca ZČSSP súčasne vyjadril pochybnosti, či sa moja prednáška uskutoční, lebo v meste práve prebieha míting. Spýtal som ho kde, no odpoveď som nedostal. Zato som sa dozvedel, že miestni VPN-kári sú povaľači, ktorých všetci považujú
za odpad senickej spoločnosti. Neschopní lajdáci. A teraz, čuduj sa svete, stoja na čele revolúcie!
Kvôli historickej spravodlivosti iba pripomeniem, že s podobnými charakteristikami nežných revolucionárov som sa neskôr mal možnosť stretnúť ešte neraz. Vtedy v Senici som to počul po prvýkrát a zostal som dosť ostražitý. Môj hostiteľ s jeho reakčnými spôsobmi potlačovateľa demokracie prostredníctvom cudzích rúk nevzbudil vo mne dôveru.
Prednáška sa napriek mítingu uskutočnila, pričom prišlo dosť ľudí. Pravda, nebola o literatúre. Tón celému podujatiu udala dáma stredných rokov – nech mi odpustí moju hroznú pamäť na mená, ak náhodou bude čítať tieto riadky. Naozaj si nepamätám, ako sa volala, ale na ulici by som ju aj dnes ľahko spoznal.
Dáma chytila býka rovno za rohy a spýtala sa ma, ako ja, Rus, hodnotím udalosti z roku 1968. Vyslovil som niekoľko hodnotení, ktoré sa stali predmetom diskusie, pričom vôbec nie typicky slovenskej, ale napätej a vášnivej.
Ide o to, že dáma odo mňa žiadala približne to isté, čo sa žiadalo od straníckej špičky KSČ v roku 1968, ibaže so znamienkom mínus. Aby som v duchu perestrojky odsúdil inváziu sovietskych vojsk. V zásade som nemal nič proti tomuto odsúdeniu, lebo udalosti roku 1968 som nikdy neschvaľoval. Mal som vtedy iba jedenásť rokov. Tým, že som na Slovensku žil už viac než rok, stal som sa voči nim obzvlášť citlivý, lebo som na vlastné oči videl, akú traumu zanechali sovietske tanky v dušiach Slovákov. Avšak násilný prístup dámy v štýle: a teraz nám tu všetkým ty, Rus, povedz, ako to všetko odsudzuješ – mi nebol dvakrát sympatický.
Dovolil som si teda poznámku, ktorá ma postavila zoči-voči agresívnemu davu. Povedal som, že nerozumiem, ako vedúci predstavitelia Pražskej jari, najmä Dubček, ktorý dlhý čas žil v stalinskom Sovietskom zväze a dobre vedel o krvavom pozadí udalostí v Maďarsku roku 1956, nemohli pochopiť historickú nevyhnutnosť vpádu.
Mimochodom, túto otázku som chcel položiť samotnému Dubčekovi, ale nestihol som. Chcel sa totiž stať slovenským prezidentom a zdá sa, že opäť nepochopil historickú nevyhnutnosť – našlo sa veľa ľudí, ktorí si neželali, aby na Slovensku bol taký populárny prezident. Neskôr jeho auto náhodou havarovalo a on náhodou skonal v rukách starostlivých českých lekárov. V týchto dvoch náhodných udalostiach nebola žiadna historická nevyhnutnosť. Avšak z toho, že svetoznámy líder Pražskej jari, Alexander Dubček sa nestal slovenským prezidentom, historická nevyhnutnosť presvitá dosť jasne.
Moje argumenty revolučne vzrušená skupina nechcela počúvať. Stretol som sa s tým, o čom som veľakrát čítal: dav býva často hluchý ku všetkému racionálnemu. Títo ľudia nepočuli odo mňa to, čo chceli počuť, a ja som ich začal dráždiť. Napriek svojej bohatej prednášateľskej skúsenosti.
– Bol u nás konzul zo sovietskeho konzulátu, – ozvala sa zrazu jedna z ruštinárok a povedala meno, na ktoré si už nepamätám. – To bola osobnosť! – nadchla sa. – Povedal nám, že odsudzuje príchod sovietskych vojsk v roku 1968.
– Zaujímalo by ma, či sa o tom zmienil aj na sovietskom veľvyslanectve, – zareagoval som. – To však nie je podstatné, zatiaľ som nedostal odpoveď na otázku: k akým dôsledkom viedol vtedy Dubček svoj národ? Naozaj mohol úprimne veriť, že brežnevovské vedenie ZSSR bude pokojne hľadieť na rozpad Varšavskej zmluvy? Čo by zostalo z Československa, keby na jeho území došlo k stretu vojsk NATO a Varšavskej zmluvy? Veď predsa takéto scenáre prichádzali v tom čase do úvahy ako celkom reálne. Rovnako v Moskve, ako vo Washingtone.
Ruštinári sa zamysleli. Časť z nich sa začala prikláňať k tomu, aby rozmýšľala ďalej, preto sa aktívna dáma poponáhľala zobrať iniciatívu do vlastných rúk a začala rozprávať, aká neznesiteľná je sovietska okupácia. Otázku odchodu sovietskych vojsk český hudobník Michael Kocáb vtedy ešte nestihol vyriešiť. Zatiaľ iba uvažoval, či sa mu oplatí urobiť svoje senzačné vyhlásenie, ktoré sovietske vedenie vystraší natoľko, že rozhodnutie o stiahnutí vojsk sa prijme okamžite.
Z môjho pohľadu, historická nevyhnutnosť odchodu sovietskych vojsk z československého územia bola rovnako zaručená ako kedysi nevyhnutnosť ich príchodu. Tento názor som vyslovil nahlas a ozval sa potlesk. Ľudia konečne počuli to, čo chceli počuť. Možno, to znie smiešne, ale jeden z poslucháčov ma vtedy pochvalne označil za prognostika.
Tajná večera veteránov SNP
Všetko sa začalo tým, že ten istý sovietsky konzul-pijan, ktorého museli podopierajúc odvádzať z podujatí priateľstva, ma raz pozval na stretnutie s veteránmi SNP. Myslím, že to bolo už v lete roku 1990. Logicky som sa opýtal, čo s tým má spoločné ruský jazyk, na čo konzul tajomne prevrátil oči a povedal, že na konzuláte sú toho názoru, že tam musia prísť dvaja sovietski zástupcovia. Na otázku, čo budem na tomto podujatí robiť, mi bolo povedané, že si pol hodiny posedím.
Na stretnutie prišlo zo dvadsať veteránov. Približne rovnaký bol aj počet fliaš s vínom. Po dlhých a tradične mnohoslovných uvítaniach veteráni začali rad-radom vystupovať. Stihol som si vypočuť iba prvých pár vystúpení.
Každý bojovník SNP začínal tým, aký je šťastný, že na tomto stretnutí vidí zástupcov sovietskeho konzulátu, a pokračoval v tom duchu, že protisocialistické živly, ktoré sa dostali do kožucha, budú v blízkej budúcnosti náležito potrestané.
Podľa tradícií notorických alkoholikov bol konzul opitý už
po prvom pohári vína. Zbrunátnel, začal sa hlbokomyseľne usmievať, zatiaľ však ešte mlčal. Nasledujúcou fázou zvyčajne bol záchvat krasorečnenia v čudnom česko-slovensko-ruskom jazyku, po ktorom sa užasnutí poslucháči zvykli na mňa obracať s otázkou: a čo znamená slovo, ktoré súdruh konzul často používa a znie tak čudne – „tkskať“? Musel som vysvetliť, že ide o ruské slovné spojenie „tak skazať“, čiže „takpovediac“, v interpretácii súdruha konzula, ktoré vkladá do takmer každej zo svojich československých viet, aby im dodal aspoň aký-taký zmysel.
Pokým konzul mlčal a zahrieval sa do fázy nevyhnutnej
na zahájenie monológu „tak skazať“, veteráni SNP sa vzájomne hecovali a kričali čoraz hlasnejšie.
– Asi vám chcú odovzdať nový pozývací list, – pošepkal som konzulovi žartom do ucha. – Poraďte im, aby ho odovzdali rovno hlavnému veliteľovi divízie vo Zvolene, pokým tam ešte je.
Konzul sa naľakal a okamžite vytriezvel.
– Čože?! Dali vám nejaký papier? – zašepkal.
– Prečo mne? Vy ste konzul, vám ho teda aj odovzdajú, – pokračoval som.
Konzul sa vyľakal ešte viac. S humorom bol na tom vždy dosť biedne. Navyše, odkedy sme raz spolu prišli na jednom aute a mal na sebe pokrkvanú hnedú bundu, v dôsledku čoho ho ľudia celkom logicky považovali za môjho šoféra, ma očividne nemal veľmi v láske.
Bojovníci SNP si všimli, že si šepkáme, a najsugestívnejší z nich, ktorý bol obvešaný medailami, a preto pri každom pohybe cinkal, odrazu vstal a povedal:
– Čo si o celej tejto nehanebnosti myslia predstavitelia konzulátu? Prečo KSSZ napriek prestavbe, ktorá je potrebná a nevyhnutná, trpí tieto antisocialistické orgie, ktoré s prestavbou nemajú nič spoločné?
Konzul sa útrpne a žalostne na mňa pozrel. V jeho očiach sa zračila nádej, že dačo už len poviem, zatiaľ čo on „dotankuje pohonné hmoty“ a zapojí sa so svojím „tkskať“-prejavom.
Vstal som a povedal som rozrušeným bojovníkom SNP, že postoj konzulátu im určite vysvetlí súdruh konzul, ja si dovolím iba osobnú poznámku. Zdá sa mi, že vystúpenia všetkých tých, komu sa tak nepáči Nežná revolúcia, prišli trochu neskoro.
Že takéto rozhovory, dokonca činy, boli na mieste vtedy, keď prebiehal zápas o moc. Pripomenul som, ako som na jar roku 1989
na vlastné oči videl v prvomájovom sprievode zástupy straníckych milicionárov v zvláštnych uniformách, so samopalmi v ruke. Spýtal som sa teda veteránov, či náhodou neboli títo strážcovia socializmu, tento ozbrojený oddiel strany v prvých radoch nežných revolucionárov? Či náhodou neštrngali na námestí kľúčmi, či nesedia mnohí z nich teraz vo VPN alebo v blízkosti VPN? Ak áno, prečo potom toľký krik?
Veteráni urazene zmĺkli. Vtedy sa postavil konzul a spustil svoj monológ klasickým „tkskať“. Rozlúčil som sa a odišiel. Nikdy som nepočúval jeho táraniny a on si na to zvykol. Napriek tomu, moje vystúpenie malo následky – zlé aj dobré. Zlé bolo to, že konzul-pijan sa urazil a napísal na mňa udanie v tom duchu, ako nedelikátne som vystupoval pred veteránmi a dotkol sa ich citlivých miest. Na druhej strane, bolo dobré, že na podobné akcie ma viac nepozývali.
Keď dnes premýšľam o tom, prečo sa československí komunisti tak ľahko vzdali moci, musím oceniť politický, ba dokonca geopolitický inštinkt týchto ľudí. Ešte nemohli vedieť, ale veľmi presne tušili, že kocky boli hodené a treba zápasiť nie o zachovanie strany, ale o to, ako sa čo najrýchlejšie zmeniť na demokrata. Tí najšikovnejší z nich prví pochopili slovo „privatizácia“ a pustili sa do čulého podnikania. Takže čo tam po nejakých ozbrojených oddieloch strany a po samopaloch…
O ruskom jazyku a ruských knihách
Bolo to pravdepodobne niekedy v lete roku 1990 v Nových Zámkoch. Namiesto seminára o súčasnej sovietskej literatúre sa rozprúdila akási čudná diskusia.
– Vy ste z Bratislavy, – oslovil ma istý muž v stredných rokoch. – Vysvetlite nám teda, čo sa vlastne deje, ako máme všetci žiť? Herci v Bratislave si vymysleli nejakú revolúciu, a my sme tu o ničom nevedeli a doteraz nič nevieme. Žijeme tak, ako sme žili, ale tí z VPN sa teraz všade tlačia a všetko berú do svojich rúk. Vyháňajú každého, kto mal nejakú dôležitú funkciu. Ale ako naložiť s týmito funkciami, nemajú poňatia. Títo noví nič nevedia, nič nedokážu. Sami nevedia, čo chcú.
V mužovom hlase bola trpkosť. Zostal vo mne pred ním pocit viny. Dúfal, že keď som z Bratislavy, kde to celé vymysleli, tak mu vysvetlím, odkiaľ vyrastajú korene novej reality. Objasniť som mu to však nedokázal, lebo sám som tomu rozumel iba veľmi málo.
Potom sa rozhovorili ženy učiteľky. Útržkovito si pamätám
na to, že revolúcia sa dotkla aj škôl, riaditeľov-stranníkov – a tí boli na školách prakticky všetci – začali vyháňať. Na ich miesta nastupovali demokratickí riaditelia.
Hlavnou témou diskusie bol však osud učiteľov ruského jazyka, ktorých na Slovensku boli tisíce. Ruština sa zrazu stala veľmi nepopulárna, každý chcel angličtinu. Vtedy v hlavách niektorých úradníkov skrsla myšlienka prostá ako pieseň: preučíme učiteľov ruštiny na učiteľov angličtiny, nech oni učia. Tento múdry počin nazvali rekvalifikácia. Čím sa to celé skončilo, neviem, ale jazyky sa na slovenských školách dodnes učia veľmi zle.
Jedna ruštinárka porozprávala historku o tom, ako jej kolegyňa bola proti tomu, aby ruská knižnica skončila na smetisku. Kvôli tomu zvolali schôdzu a žiadali od nej, aby vlastnoručne podpísala priznanie, že je spolupracovníčkou KGB a knižnicu nechce vyhodiť na smetisko na základe zvláštneho príkazu KGB. Ruštinárka plakala od pocitu krivdy za svoju priateľku a mne celá historka pripadala tak krutá, že som si zapísal mená a fakty. Neskôr som sa rozprával s hlavnou hrdinkou, záchrankyňou ruských kníh, a tá mi všetko potvrdila. Z práce ju vyhodili, a ešte predtým musela každý deň chodiť na výsluch na riaditeľstvo, ktoré od nej žiadalo, aby sa priznala, že je z KGB: veď ako by ináč človeka mohlo napadnúť nevyhadzovať celú knižnicu na smetisko?
Ruské knihy, pravda, nepálili ako pred Ríšskym snemom, ale z mnohých domov ČSSP ich jednoducho povyhadzovali. Iba nepatrná časť zostala v rukách tých, ktorí si zobrali niečo domov.
Snažil som sa zachrániť aspoň časť veľkej knižnice bratislavského Domu družby. Ruské knihy však nikto nechcel. Ani Asociácia rusistov, ktorej vedenie sa celé desaťročia živilo na ruskej literatúre a neživilo sa zle. Nechcel ich ani sovietsky konzulát s vysvetlením, že knihy nemá kde skladovať. Zašiel som aj za generálnym konzulom, písal listy na veľvyslanectvo v Prahe, kde veľvyslancom bol vtedy súdruh Pankin – človek veľmi západne orientovaný, liberál, ktorý sa neskôr navždy presťahoval do Švédska. Bezvýsledne.
Prepadová skupina
V lete roku 1990 vyšiel v Sovietskom zväze v ruštine môj nový román Prepadová skupina. Dokončil som ho v máji roku 1988. Bola to jedna z prvých kníh v Sovietskom zväze, ktorá vyšla na náklady autora, pričom obrovským nákladom 100 000 exemplárov. Nie preto, že by snáď autor bol taký bohatý. Jednoducho sa rukopis dostal do rúk dosť koloritného človeka menom Boris Gurgenovič Antonov, bývalého filmového režiséra, ktorý o sebe vyhlasoval, že je tou najtraskavejšou zmesou na svete – arménskou a židovskou – navyše, s typickým ruským priezviskom. Antonov žil na Kryme v Jalte a vlastnil vagón papiera, ktorý bolo treba nejakým spôsobom zužitkovať. Práve nedostatok papiera predstavoval v tých časoch hlavnú prekážku pri vydávaní akejkoľvek knihy. Rukopis Prepadovej skupiny sa mu zapáčil. Rozhodol sa teda, že na knihe zarobí, čo sa mu nakoniec aj podarilo.
Vydávať knihy na vlastné náklady v Sovietskom zväze nebolo vtedy ešte oficiálne povolené, ale už ani zakázané. Preto táto kniha vychádzala veľmi zložitou cestou. Samotné vydavateľstvo sa nachádzalo v Simferopoli na Kryme, kniha sa tlačila v Kyjeve, lebo Antonov tam mal priateľa, riaditeľa tlačiarne. Korektúry rukopisu som čítal v Bratislave.
Keď som dostal prvé korektúry, takmer som zošedivel. Simferopoľská redaktorka sa rozhodla, že môj text vylepší podľa vlastného vkusu, a takmer v každom odseku dopísala niečo svoje. Poslal som teda Antonovovi do Jalty výhražný fax s požiadavkou, aby originálny text nechali nezmenený presne do poslednej bodky. V opačnom prípade som pohrozil, že zmluvu zruším a celá záležitosť bude mať dohru pred súdom. Môj spoločník bol odo mňa oveľa starší a ostrý tón môjho faxu ho veľmi urazil. Dlho sme sa telefonicky hádali, ale napokon sa moje opravy do textu vniesli. Aby som si to overil a prečítal posledné korektúry, musel som odletieť do Kyjeva. Neskôr, keď kniha už vyšla, dopočul som sa, že zo stotisícového nákladu pracovníci tlačiarne rozkradli päťtisíc kusov. Využili to, že kniha mala neveľký formát a zmestila sa
do vrecka.
Vydanie románu Prepadová skupina znamenalo v mojom živote veľkú udalosť. Už len z toho prostého dôvodu, že som ho písal dva a pol roka. Keď sa teraz vraciam k tomuto obdobiu, znovu si uvedomujem, že ak by sa kniha dostala do „hrubého“ literárneho almanachu, bola by mi urobila literárne meno v Rusku už vtedy. A podľa všetkého môj život by sa vyvíjal inakšie.
V roku 1991 som napísal esej Inštinkt samovraždy, ktorý ako prvý na Slovensku uverejnil Literárny týždenník. V Rusku túto esej vydalo leningradské vydavateľstvo Ego a následne vyšla
v istých moskovských novinách v polmiliónovom náklade. Po jej uverejnení organizácia ruských fašistov Pamjať zaplavila redakciu anonymnými vyhrážkami, prevažne na moju adresu.
Slovenské reakcie na esej boli rôznorodé. Najviac ma udivila reakcia niektorých národne orientovaných intelektuálov, ktorí si text najskôr s veľkým záujmom prečítali, ale potom sa vyslovili v tom zmysle, že očierňujem svoju krajinu a vlastný národ. Nerozumel som tomu dobre vtedy a, pravdupovediac, celkom tomu nerozumiem ani dnes. S podobnými reakciami som sa stretol ešte neraz. Niečo podobné sa opakovalo, keď slovenská televízia uvied¬ la môj dokumentárny film o Moskve začiatku deväťdesiatych rokov Go West.
Logika týchto kritikov vyzerá asi takto: ak ukazujem špinu
na moskovských uliciach, znamená to, že nemám rád svoju vlasť. To, že čisté ulice ste v Moskve v tom čase nenašli, sa neberie
do úvahy. Poviem úprimne, samotný fakt, že podobná logika existuje, ma udivoval celé roky, kým sa mi nepodarilo hlbšie preniknúť do podstaty dedinského myslenia Slovákov a neprišiel som
na to, že národne orientovaní intelektuáli sa spravidla vyznačujú dedinskou mentalitou a ich logika je tiež výrazne dedinská. Kto o rodnej dedine povie niečo zlé, je zradca. Čiže, keď uprostred dediny hlúpy starosta dá vykopať smradľavú jamu, bude nám síce smrdieť, budeme naňho v krčme potajomky nadávať, ale nikdy to nepovieme cudziemu. A ak si cudzinec jamu náhodou všimne, urazíme sa.
Všetko toto bolo pre mňa nedostupné, lebo už veľmi dávno mnohé generácie vzdelaných Rusov prestali považovať Rusko
za dedinu. Ich chápanie bolo zložitejšie. Od čias Petra I., teda už viac než tristo rokov, vzdelaní Rusi chápali Rusko ako veľký štát, impérium. Preto keď pred stopäťdesiatimi rokmi ruský spisovateľ a slovanofil Leskov napísal o Rusoch: „Tento národ je divoký
a zlostný“ –, táto veta zostala večná a nikomu ani na um nezišlo, aby Leskova opľúval. Lebo Rusi vedeli a vedia, že tieto slová obsahujú veľkú pravdu. A keď sa na ňu zabúda, vylievajú sa krvavé rieky, ktoré sa vylievať nemuseli.
Paradoxné je, že neveľká esej Inštinkt samovraždy mala
na môj osud väčší vplyv než román. Jedným z tých, kto si esej prečítal, bol aj Ján Čarnogurský, v tom čase premiér slovenskej vlády. Zaujala ho a pozval ma na obed na Úrad vlády. Na samotný obed sa neveľmi pamätám. Viem iba, že bol chutný, ale nenajedol som sa, lebo obedovať a súčasne rozprávať o budúcnosti Ruska s predsedom slovenskej vlády bolo ťažké. Ján Čarnogurský vtedy na mňa zapôsobil ako slovanofilsky orientovaný intelektuál. Hodnotiť jeho politickú činnosť som nemohol, lebo o slovenskej politike som prakticky nič nevedel. Celá moja pozornosť bola v tom čase upriamená na udalosti v Rusku, kde dozrievala revolúcia s nejasnými následkami tak pre celý svet, ako i pre mňa a mojich najbližších.
Dvojitý puč roku 1991
Augustové udalosti roku 1991 v Rusku naša rodina prežívala pri televízore, porovnávajúc sovietske a československé spravodajstvo. Keď sa skončila prvá fáza prevratu – Gorbačova zatkli na dači na Kryme a bol utvorený Štátny výbor pre mimoriadne udalosti –, môj známy konzul-pijan od nadšenia upadol do extázy. Začal sa so mnou rozprávať otvorene nepriateľsky a bol presvedčený, že Gorbačova čoskoro obesia. A mňa, ktorý som napísal čosi o inštinkte samovraždy, a navyše si trúfol uverejniť to v slovenčine, zbalia do kufra a pošlú rovno na Sibír. Jeho radosť a krvilačné plány ma pramálo tešili. Ale sprisahanci v Moskve, dokonca aj v televízii, pôsobili príliš rozpačito a nepresvedčivo.
Zato keď nečakane pre všetkých zvíťazila demokracia v osobe člena politbyra ÚV KSSZ Borisa Jeľcina, konzul klesol na duchu a na niekoľko dní sa pohrúžil do alkoholu. Spolu s ním, zrejme, upadli do depresie aj mnohí sprisahanci spomedzi tých československých partokratov, ktorí vkladali svoje najväčšie nádeje
do ruských tankov.
Pre mňa sa obdobie puču stalo debutom v slovenskej masovej tlači. V denníku Práca mi uverejnili tri analytické články. Keď si ich dnes niekedy znovu čítam, čiastočne som hrdý na to, do akej miery sa mi z minima informácií podarilo načrtnúť celkom presný obraz, vrátane prognózy vývoja v tie dni a hodiny, keď ešte nikto netušil meno víťaza. Dosť presne bola odhadnutá podstata vtedajších udalostí. Napríklad, v článku Dvojité predbiehanie Borisa Jeľcina bolo povedané podstatné: puč začínal Gorbačov, a dokončil ho Jeľcin. Pre akcie podobného typu som neskôr vymyslel špeciálny termín – prevraty s mnohoúrovňovým riadením. K takýmto prevratom nepochybne patril aj november 1989 v Československu.
Podstata takého prevratu spočíva v tom, že istá skupina sprisahancov – v prípade puču v roku 1991 to bol Gorbačov a ľudia z jeho okolia – si vymyslí svoj scenár: Gorbiho naoko internujú, jeho ľudia nastolia diktatúru, urobia poriadok, rozoženú demokratov a Gorbi sa víťazne vracia rovnako silný ako v roku 1985. Všetko sa začína odvíjať podľa tohto scenára, ale háčik je v tom, že scenár si stihol prečítať ešte niekto iný, kto sa nachádza o úroveň vyššie a je silnejší. V danom prípade to bol Jeľcin. V kritickom okamihu silnejší prvok zasahuje do chodu udalostí a strháva ich na svoju stranu.
Jeľcinov scenár si však prečítal niekto, kto sa nachádzal ešte vyššie. V prípade puču v roku 1991, podobne ako v mnohých iných, to boli autori nového svetového poriadku – Američania. Títo zase skorigovali Jeľcinov plán, ktorý pravdepodobne nerátal s takým katastrofálnym rozpadom sovietskeho impéria. Starostliví architekti svetovej demokracie s ním však počítali. Vonkoncom im nezáležalo na tom, či v Rusku bude Gorbačov, alebo Jeľcin. Pre nich bolo dôležité rozložiť sovietske impérium, k čomu kráčali celé desaťročia. Preto v prvej zostave Jeľcinových revolučných pomocníkov a poradcov z tisícky ľudí päťsto bolo Američanov.
Podľa rovnakého vzorca sa odvíjali aj krvavé udalosti v Moskve v roku 1993. Podobne sa rozpadla Juhoslávia. Vzorce prevratov s mnohoúrovňovým riadením sú mimoriadne efektívne.
Pamätám sa na to, ako Gorbačov priletel z Krymu do Moskvy a vyriekol okrídlenú vetu: „Už teraz viem, kto jesť chu“ (z ang. „who is who“, pozn. prekl.). Ako sa mu Jeľcin otvorene vysmieval a prinútil ho pred kamerou nahlas prečítať text z papiera, ktorý urobil z vtedy ešte celkom legitímneho prezidenta ZSSR úplného idiota. Pamätám sa aj na to, ako rafinovane sa Gorbačovovi na tlačovej konferencii vysmievali novinári, ktorí boli prítomní na mieste udalostí a chápali ich mnohovrstvový význam.
Moje články o augustovom puči 1991 boli, pravdepodobne, jedinými pokusmi zo strany slovenských médií vysvetliť to, čo sa dialo. Možno preto neprešli bez povšimnutia. Práve nimi sa začala moja spolupráca s denníkom Práca, ktorá s prestávkami trvala niekoľko rokov. Tento dnes už neexistujúci denník zostal pre mňa jediným slovenským periodikom, ktoré doteraz nepovažujem
za cudzie. Denník, ktorý by sa mohol stať lídrom na trhu nezávislej tlače, ale nestal sa, pre slovenské médiá z tradičných dôvodov – zásluhou neprofesionálneho vedenia.
Moje vzťahy s Prácou boli zložité. S príchodom každého nového šéfredaktora sa opakovala rovnaká situácia. Vždy prichádzal moment, keď sa šéfredaktorovi odrazu niečo nepáčilo a žiadal v texte zmeny. Ja som odmietal, lebo v svojich textoch nikdy nič nemením, iba ak na základe vlastnej vôle. V tej chvíli sa moja spolupráca s denníkom končila, kým sa neobjavil nový šéfredaktor, ktorý ma pozval znovu spolupracovať. Potom sa celá situácia zopakovala. Toto trvalo dovtedy, až kým počet čitateľov mojich kníh prevýšil počet čitateľov Práce a spolupráca s týmto denníkom stratila svoj význam.
Až oveľa neskôr som sa dozvedel, že jeden šéfredaktor mal výhrady voči uverejneniu článku o Ľuptákovi, lebo bol skrytý ľuptákovec. Inému sa nepáčilo, čo píšem o SNS, lebo chodieval s lídrami SNS na poľovačku. Tretí sa jednoducho bál úplne všetkého, a keď ho vyhnali, mimochodom, tak ako všetkých ostatných šéfredaktorov Práce, začal sa odrazu venovať medicíne v Smere. Teda za každým zo šéfredaktorov vial dlhý a huňatý chvost osobných kontaktov, a len čo sa moje pero tohto chvosta dotklo, začínal sa konflikt.
Ale toto všetko nasledovalo až potom. Po auguste 1991 som napísal pre Prácu sériu materiálov o Rusku a medzinárodnej politike. A takto nenápadne som sa stal autorom, ktorého číta dosť široká verejnosť.
Esej superslovák Vladimír Mečiar
K svojmu súčasnému postaveniu politického analytika či prognostika som sa dostal rovnako náhodne, ako keď niekto občas nájde na ulici hodinky alebo peňaženku.
Písal sa rok 1995. V tom období som prežíval to, čomu sa zvykne hovoriť tvorivá kríza. Moje pokusy napísať nový román jasne ukazovali, že tentokrát román nemám v hlave. Iba dodám, že roky, kedy som písal romány – zatiaľ som ich napísal iba dva –, boli tie najkrajšie a najšťastnejšie v mojom živote.
Nový román som písal s prestávkami od roku 1993, ale neskôr, v roku 1995, som trpko pocítil, že mi to nejako nejde. Buď sa zmenila doba, alebo som sa zmenil ja, ale okrem nedokončených kapitol z nového románu Rezident nezostalo nič – prečo, to ne¬ viem. Som však presvedčený, že čas románu v mojom živote ešte len príde.
Keď sa v roku 1994 opäť dostal k moci Mečiar, došlo k „výmene stráží“ v televízii a s nástupom nových mocipánov zanikol aj môj autorský televízny cyklus Prognostické dialógy. Pokračoval som v písaní článkov pre Prácu o udalostiach v Rusku, ale stále sporadickejšie. Problém bol v tom, že v miestnych médiách som nenachádzal oponentov pre svoje názory na vývin v Rusku. Snažil som sa písať širšie o medzinárodnej politike – s rovnakým výsledkom: podobalo sa to na hru futbalového útočníka na prázdnom ihrisku. Mimochodom, od tých čias prešli roky, no situácia sa nezmenila. V slovenských médiách nepoznám ani jedného autora, ktorý by ma bol zaujal svojimi vlastnými názormi na medzinárodnú politiku.
Začal som teda hľadať tému, ktorá by bola zaujímavá pre mnohých. Dlho som sa namáhať nemusel – ležala celkom na povrchu a volala sa Vladimír Mečiar. Nedá sa povedať, že by sa vtedy o Mečiarovi písalo málo. Jeho meno plnilo novinové stránky už veľa rokov. Preto som si pre seba sformuloval tvorivú úlohu: opísať Mečiara ako politický fenomén. Tak sa zrodila moja prvá esej o slovenskej politike Superslovák Vladimír Mečiar, ktorú uverejnila Práca, za čo som jej dodnes vďačný.
Uvedenú esej som spočiatku ponúkol na prečítanie denníku Sme. Zdalo sa mi, že tento denník by mal o ňu prejaviť záujem. Vtedy som po prvýkrát narazil na to, že slovenská tlač, napriek jej vonkajšiemu nezávislému obalu, je skrz-naskrz stranícka a podlieha prísnej vnútornej cenzúre. Rozsahom neveľkú esej v redakcii Sme čítali div nie dva mesiace. Vďaka svojej naivite som nepredpokladal, že tento denník, ktorý tak vášnivo bojuje za demokraciu a slobodu, je v prvom rade ústredným orgánom marginálnej Demokratickej strany. Až po rokoch som sa dozvedel, že esej zádrapčivo študovali najvyšší činitelia v hierarchii DS. Po tom, ako si ju prečítali, začali mi vtedajší pre mňa neznámi ideológovia prostredníctvom členov redakcie tlmočiť pripomienky, aby som text skrátil a kde-tu v ňom niečo pozmenil. Najmä v tej časti, o ktorej sa svetoobčianski demokrati domnievali, že vo vzťahu k Mečiarovi vyznieva pozitívne.
Zarazený reakciou v tom čase, ako sa zdalo, najslobodnejšieho a najdemokratickejšieho denníka Sme, ponúkol som esej bez veľkej nádeje na úspech denníku Práca. Tieto noviny sa mi totiž už vtedy zdali príliš opatrné a konformistické. Reakcia však bola kladná. Esej uverejnili a už na druhý deň som sa dozvedel, že iba v redakcii Práce sa urobilo niekoľko stoviek jej xerokópií.
Pre mňa to znamenalo jediné, že treba z toho urobiť knihu. A tak o niekoľko mesiacov uzrela svetlo sveta moja prvá kniha v slovenčine s rovnakým názvom Superslovák Vladimír Mečiar. Kniha mala úspech a ja som získal mnohých sympatizujúcich čitateľov. Našli sa však aj nevraživci.
Reakcia obyčajných ľudí na knihu mi poskytla prvý obraz toho, aký je v skutočnosti slovenský čitateľ a čím sa líši od ruského. Spomínam si, ako ma raz v meste zastavila jedna známa ruštinárka a dôležito povedala: „Samozrejme, vy si to môžete dovoliť napísať, lebo ste Rus. Ale Slovák by sa niečo také neodvážil napísať“.
Veľmi dlho a sústredene som vtedy premýšľal, čo mi tým vlastne táto ctená dáma chcela povedať. Napokon som to pochopil tak, že Rus si môže dovoliť vysloviť odvážne a buričské názory, lebo jeho nepotrestajú, kým Slováka by určite potrestali. Ďalšia známa ruštinárka mi položila zvláštnu, priam filozofickú otázku: „Smie človek vysloviť svoj názor?“ Potešila ma tým, že moju knihu prijala ako autorský názor. Otázkou ma však zaskočila. A prečo by nesmel? – nechápal som. Veď máme demokraciu a občiansku spoločnosť, víťazí pluralita a sloboda názorov.
Bol by som rád, keby ma čitateľ správne pochopil – až dnes, s mojimi terajšími skúsenosťami si dovoľujem o týchto súvislostiach ironizovať. Ale vtedy, podobne ako ostatní, som prijímal nové pravidlá za naozaj nové a v mnohom im veril. Možno sa budete smiať, ale veril som v slobodu tlače. Bol som preto ohúrený, keď vtedajší vládny denník Slovenská Republika uverejnil veľký článok s titulom: Kto je Sergej Chelemendik. Text bol napísaný v štýle literárneho udania stalinských čias – po textoch tohto typu v tom období človeka hneď popravili ako nepriateľa ľudu.
Autorka článku vysnorila o mne všetko, čo len mohla, dokonca si dala tú námahu, že zašla aj na ruské veľvyslanectvo s hlúpou otázkou, prečo som tak nepekne napísal o Mečiarovi, keď som Rus, a Rusi majú predsa Mečiara radi. Alebo aspoň by mali mať. V závere článku autorka v súlade s vlastnou logikou dospela práve k takémuto záveru: ak autor až takto napísal o Mečiarovi, to znamená, že nie je Rus.
Spomínam si aj na reakcie kníhkupcov, ktorí sa sťažovali, že Mečiarovi stúpenci kupovali túto knihu kvôli peknej obálke, a keď si ju prečítali, snažili sa ju vrátiť a pýtali si naspäť peniaze.
Takto sa začalo moje nové životné obdobie – začal som písať texty, ktoré nazývam politická próza. Pri ich tvorbe som sa dosť dlho nezamýšľal nad dôsledkami. Keby mi vtedy, pred ôsmimi rokmi, bol niekto ako v kine ukázal, s čím všetkým sa budem musieť v živote stretnúť práve kvôli tejto politickej próze, musím úprimne priznať, že neviem, či by som to všetko robil.
Nielen preto, že byť nezávislým autorom je ťažké a nebezpečné akiste nielen na Slovensku. Knihy píšem preto, lebo verím v silu slova, lebo som bol v tejto viere vychovaný. Písal som a píšem knihy o slovenskej politike v nádeji, že zmením niečo k lepšiemu. Táto nádej však po všetky tieto roky pozvoľne a bo¬ lestne skomierala.
Jedno z mojich veľkých osobných rozčarovaní posledných rokov spočíva v tom, že aj napriek početnej čitateľskej obci nemôžem povedať, že by moje knihy menili svet k lepšiemu. Možno, iba nedokážem vidieť a pocítiť tieto premeny. A možno, čas literatúry jednoducho navždy odchádza do minulosti a zmeniť niečo dokážu už len televízni autori, ktorých dôkladne vyberajú a pripravujú na to, aby slúžili mocným tohto sveta. Spisovateľom tak zostáva iba úloha pozorovateľov, kronikárov, fanatických hľadačov pravdy, ktorí píšu svoju pravdu pre tých, ktorým sa, hádam, niekedy zachce vyhľadať ju v knihách.
V závere úvahy o význame literatúry v súčasnom svete sa opäť vraciam k jednej z mojich najobľúbenejších kníh – k Dostojevského románu Besy. Takmer štyridsať rokov pred vypuknutím krvavej revolúcie v Rusku Dostojevskij uvidel, predpovedal a opísal všetky jej hrôzy v podobe veľkolepej, hypnoticky presvedčivej metafory. Román Besy si za týchto štyridsať rokov pred revolú¬ ciou roku 1917 prečítali prakticky všetci vzdelaní Rusi, počínajúc cármi a dvorom až po revolucionárov. Lenin ukrutne nenávidel Dostojevského práve kvôli tomuto románu a jeho autora označil za reakcionára. Román Besy teda čítali všetci, spoločnosť bola vopred upozornená geniálnym prorokom, ktorý sa v dvadsiatom storočí stal jedným z najväčších spisovateľov nielen pre Rusko, ale aj pre celý čitateľský svet. A čo nasledovalo? Pomohlo vari niekomu toto varovanie, zabránilo tomu, aby sa stalo to, čo sa udialo v Rusku a otriaslo celým svetom? Nie. Knihy nemenia svet, ale jednoducho si žijú svojím vlastným životom.
Nemecký filozof a romantik Nietsche by sa asi pomiatol, keby mu povedali, že jeho menom nacisti budú raz posväcovať plynové komory. George Orwell s jeho aristokratickou anglickou výchovou by nevydržal ani jeden deň v súčasnom mediálnom svete, o ktorom sa občas dá povedať, akoby bol vybudovaný podľa receptu prevzatého z jeho slávneho románu 1984. Pravda, v tomto románe obrazovky a kamery každého len sledovali – Orwell si nemohol predstaviť, že všetko bude oveľa jednoduchšie a strašnejšie. Obrazovky budú každému, všetko a vždy ukazovať a prikazovať – a vtedy nevyhnutnosť dozerať na ľudské stádo, zhypnotizované televíznym žiarením, jednoducho odpadáva.
SLOVENSKÝ ŽIVOTNÝ ŠTÝL
Slováci ako fenomén
Najprv sa pokúsim sformulovať to najdôležitejšie o Slovákoch v podobe niekoľkých východiskových téz, ku ktorým sa potom budem neraz vracať.
Slováci sú zdravý vidiecky národ, jeden z mála v Európe rozvrátenej ustavične sa meniacou mestskou civilizáciou. Dodnes si uchovávajú náboženskú vieru svojich predkov – slovo „veriaci“ im hovorí oveľa viac než mnohým ich susedom.
S vierou Slovákov súvisí aj duchovná a charizmatická podstata tohto národa, jeho vnútorný prirodzený optimizmus, radosť
zo života a osobitý, priam detsky bezprostredný a čistý vzťah k prírode a k sebe navzájom.
Napriek svojmu odjakživa podriadenému postaveniu, Slováci si dokázali zachovať vnútornú dôstojnosť – fenomén, ktorý je
pre mňa najväčším tajomstvom slovenskej duše. Slováci sa vždy niekomu podriaďovali, ale otrokmi sa nestali – tak ako sa nimi stali Rusi alebo Poliaci. Toto tajomstvo sa dá vysvetliť stáročnou izoláciou slovenských dedinských občín od európskeho diania, neúčasťou Slovákov v rozhodujúcich európskych udalostiach, ktorými boli veľké vojny.
Slováci sú vo svojom patriarchálnom konzervativizme národ idylický. Nie je vecou náhody, že v Európe len slovenské ženy doposiaľ nosia ľudový kroj. Prirodzene, iba staršia generácia
a iba na dedine, ale nosia. Pričom celkom bezprostredne. Zhrbené babky v koketných krátkych sukniach žijú možno len na Slovensku.
Po tom ako Slováci vstúpili do komunistického a následne
do postkomunistického obdobia, pod tlakom vonkajších faktorov boli nútení veľmi intenzívne prežívať procesy, ktoré v iných európskych krajinách trvali celé stáročia – industrializáciu, urbanizáciu a zároveň nové procesy posledných rokov, ktoré sa zvyknú označovať ako trhové reformy. Intenzita zmien, počínajúc dvadsiatymi rokmi dvadsiateho storočia, sa pre Slovensko a Slovákov stala faktorom silného stresu. Veľká časť obyvateľstva opustila v tridsiatych rokoch krajinu a stratila svoju identitu. Tento stres do istej miery zmenil slovenskú povahu. Nie náhodou starší ľudia hovoria, že voľakedy boli ľudia lepší. Táto banálna veta má, pravdepodobne, pre Slovensko svoj osobitný význam.
V súčasnosti sa Slováci a Slovensko nachádzajú na historickej križovatke, bez toho aby si to uvedomovali, čo samo o sebe nemusí byť zlé. Dejiny majú Slovákov rady možno práve preto, že Slováci sa nesnažia dejiny spochybňovať, tobôž meniť.
Slovenská dedinská ohraničenosť
Musím priznať, že ak by mi niekto pred pár rokmi povedal, že sa usadím v prostredí, ktoré budem úprimne a odôvodnene nazývať vidiecke, bol by som nechápavo pokrčil plecami. Medzičasom si s každým pribúdajúcim rokom čoraz viac uvedomujem, že celé Slovensko ešte stále pôsobí ako dedina. Pritom však dedina zvláštna, vľúdna, k cudzincom tolerantná, ktorá nevyžaduje
od každého stopercentnú identifikáciu s občinou. Neponáša sa
na drsný, pochmúrny a despotický svet ruskej dediny, ktorú skazilo dlhotrvajúce nevoľníctvo a nekonečné vojny.
Svet slovenskej dediny je doposiaľ uzavretý sám do seba – a v tom tkvie jeho hlavné čaro. Je to jednoliaty spoločenský organizmus, ktorý žije podľa svojich vlastných zákonov. Toto platí pre každú dedinu, vrátane etiópskej či filipínskej. No jestvujú dediny choré, umierajúce, nezrelé či nevyvinuté. Slovenská dedina je však ešte stále zdravá a silná ako dobre vypálená slivovica. Slováci si to neuvedomujú, podobne ako zdravý nevníma svoje zdravie, kým neochorie.
Pritom všetko to, čo je charakteristické pre akúkoľvek dedinskú občinu, Slováci majú v plnej miere vyvinuté. Avšak bez extrémov a tráum vyvolaných nepriateľskými vonkajšími silami. Preto keď slovenskí národniari hovoria, ako Maďari po stáročia utláčali Slovákov, akosi sa tomu nechce veriť. Stopy tohto útlaku nevidieť. Odhaliť ich je rovnako ťažké, ako keď ruský alebo poľský sedliak márne by sa pokúšal skryť otrockú minulosť svojich predkov. Jedinou stopou je inštinktívne nepríjmanie Maďarov zo strany Slovákov, aj napriek častým zmiešaným manželstvám.
Pre dedinského človeka je svet za hranicami jeho dediny zásadne odlišný. Je to iná planéta, kde veci sú iné, ako majú byť. Je to vonkajší svet, kde všetko je cudzie, a preto vzbudzuje obavy. Aj stromy, aj tráva sú v ňom iné, nehovoriac už o ľuďoch. Je to neznámy svet, pričom – a v tom je špecifikum dedinského vedomia – spoznávať tento cudzí vonkajší svet sa ani veľmi nežiada. Takéto poznávanie sa považuje za činnosť márnu, neužitočnú z hľadiska toho, čo sa deje doma.
Odtiaľto pramení tradičný dedinský výsmech kníh, v ktorých sa spravidla o rodnej dedine nič nepíše, teda píše sa o čomsi cudzom. Odtiaľto pramení prirodzené pohŕdanie čitateľmi kníh, v dedinskom chápaní povaľačmi, ktorí sa snažia spoznať to, čo netreba vedieť. Namiesto toho aby radšej šli okopávať záhradu. Naozajstní dedinčania okrem Biblie pravdepodobne nič nečítali, pokým sa neobjavili časopisy typu Záhradkár alebo Bývanie, ktoré napokon priniesli to, čo je užitočné aj pre dedinu.
Slováci sa chcú dozvedieť čo najviac o tom, čo sa deje v ich dedine. V tomto smere je ich zvedavosť nenásytná, no o udalosti vonkajšieho sveta v zásade nemajú až taký záujem. Ak sa, napríklad, niekto chystá stavať dom alebo si pokryl strechu novým materiálom či, nedajbože, rozbil niekomu v krčme nos, ak najväčší dedinský fičúr Fero pomiloval netýkavku Anču, všetky tieto udalosti vzbudia ten najsilnejší analytický a čisto praktický zᬠujem celej občiny, ktorý je neporovnateľný s akousi čisto abstraktnou vojnou alebo revolúciou. A to aj vtedy, ak revolúcia vypukne v susednej Viedni. Dokonca aj keď v dôsledku vojny do dediny prídu cudzí vojaci. Toto všetko sa stane až niekedy potom, a možno aj nie. Dôležité je čosi iné – Anča predtým nikoho nemala, a teraz, hľa, odrazu zhrešila s Ferom. To je tá praktická téma, ktorá vyzýva ku konkrétnym činom: neskúsime teraz aj my?
Slováci niežeby si neuvedomovali, že predvídať vojnu a príchod cudzích vojakov môže byť dokonca veľmi užitočné. Uvedomujú si to. Veria však len vlastným očiam a vojna sa pre nich stane realitou až vtedy, keď sa objavia cudzie tanky. Mimochodom, to je jedno z vysvetlení, prečo udalosti roku 1968 vyvolali u Slovákov taký šok.
Myslenie Slovákov je dedinsky konkrétne. Dejiny ich naučili, že na vonkajšie udalosti nemožno vplývať, preto ani nemá zmysel ich skúmať. Treba o nich vedieť iba do takej miery, do akej preniknú do života dediny. Táto prirodzená ohraničenosť dedinského myslenia spočíva v prostej zásade: až keď bude vojna, až vtedy začneme plakať.
Najpodstatnejšou, aspoň z môjho hľadiska, zostáva otázka: čo každý konkrétny Slovák považuje za svoju dedinu? Pritom nie je dôležité, že Banskú Bystricu alebo Bratislavu nazýva mestom a hrdo sa cíti byť mestským človekom – vôbec nejde o to, ako to pomenuje. Dôležitá je otázka, či pre tohto mešťana je hranicou jeho dediny Bratislava, alebo, čo je typickejšie, má ešte chalupu niekde na Myjave, kde je tiež jeho dedina. Nie taká ako Bratislava, ale aj to je jeho dedina. Jeho manželka má tiež svoju chalupu, ale už pri Zlatých Moravciach. Lenže tam už je takým istým cudzincom, ako jeho manželka na Myjave.
Alebo žeby Slovák považoval za svoju dedinu celú krajinu? No to už je štátnik! Osobne som takých ľudí medzi politikmi videl málo. Prirodzene, tvária sa, že celá krajina je pre nich rodná dedina, všemožne sa usilujú votrieť sa do priazne voličov, lenže v skutočnosti ich dedinský svet tvorí niekoľko ostrovčekov, kde sa cítia byť doma.
Azda sa nájdu aj takí ľudia, ktorí za svoju dedinu považujú celú Európu, ba dokonca celý svet. Jedného takého Slováka
z podobnej úchylky dávno podozrievam. Možno s ním akurát súcitiť: ak považuje svet za niečo, čo sa podobá na slovenskú dedinu, taký človek musí denno-denne opätovne prichádzať o rozum a dopúšťať sa nekonečných hlúpostí. Celý svet, bohužiaľ, už nie je dedina, tým viac nie taká pekná ako slovenská.
Holubičí národ
Mierumilovnosť Slovákov očividne viedla k vzniku tohto slovného spojenia. Mne osobne hovorí málo – nikdy som nemal rád holuby, lebo som vyrastal v Moskve, kde tieto vtáky boli neodmysliteľnými obyvateľmi každého smetiska. Holub je teda pre mňa špinavý tvor, čo sa ku Slovákom vôbec nehodí.
Na začiatok ilustrácia holubičej povahy. Stál som raz v rade
na hraničnom priechode Berg z rakúskej strany a nechtiac som bol svedkom malého medzinárodného konfliktu. Do vedľajšieho radu, vyhradeného pre nákladné autá a oddeleného od hlavnej cesty radom betónových stĺpikov, omylom vošiel Rakúšan
na drahej limuzíne s mladou slečnou na prednom sedadle. Hneď za ním prišiel kamión so slovenskou ešpézetkou a za ním vzápätí ďalší.
Asi päťdesiatročný Rakúšan spočiatku sedel v aute a obzeral sa okolo seba, lebo očividne sa nevyznačoval prenikavým umom. Keď mu napokon svitlo, že je zo všetkých strán obkolesený nákladnými autami, urazil sa na osud, vyskočil von z auta a začal čosi nahlas kričať po nemecky najprv iba sám pre seba. Potom podišiel k slovenskému kamiónu, ktorý stál za ním, a kričal ešte hlasnejšie, tentokrát už na šoféra. Pritom rozhadzoval rukami a vyzýval Slováka, aby sa zúčastnil dialógu.
Slovenský šofér zroloval okienko nákladiaku a s ľahkou zvedavosťou pozoroval Rakúšana z takmer dvojmetrovej výšky. Nevidel som, aký bol veľký, ale jeho tvár bola pokojná a sugestívna.
Rakúšan začal výrazne mávať rukami, naznačujúc, že Slovák musí vycúvať s kamiónom a pustiť ho, hoci za kamiónom pribudli v rade ešte tri ďalšie.
– Neexistuje, – odvetil Slovák, ohliadnuc sa za seba. – Choď sa najprv dohodnúť hen s Turkami, aby vycúvali, a potom vycúvam ja.
Podotýkam, že Slovák toto všetko vysvetľoval hysterickému Rakúšanovi rýdzou slovenčinou, no napriek tomu Rakúšan všetko pochopil. A začal Slováka zasypávať nadávkami, z ktorých som rozumel ja – aj šofér – slovám idiot a kretén.
A vtedy prišla holubičia reakcia šoféra kamiónu. Sčervenel v tvári, zvýšil hlas a povedal Rakúšanovi:
– Čo si to povedal? Ešte raz to povieš – a uvidíš, čo ti urobím!
Rakúšan znova pochopil, odstúpil od kabínky kamiónu a pokračoval v nadávkach, ale už celkom nepresvedčivo a, bohvie prečo, teraz už najmä smerom k dáme v svojom aute. Odrazu však ožil, akoby si spomenul na niečo dôležité, priskočil ku kabínke a zakričal na šoféra fistulou:
– Mečiar!
Vyzeralo to tak, že po idiotoch a kreténoch slovo Mečiar zostalo poslednou zbraňou v jeho arzenáli.
Rad čakajúcich sa pohol a ja som musel ísť dopredu, preto neviem, ako sa skončila táto malá susedská potýčka. V pamäti mi zostal obraz slovenského šoféra, ktorý pokojne, bez námahy,
bez hysterických výkrikov a soptenia sľúbil susedovi „niečo urobiť“ tak solídne a presvedčivo, že ten okamžite pochopil.
Otázka, či by Slovák splnil svoj sľub, keď sa ešte nachádzal
na rakúskom území a závisel od pracovných víz, ktoré vydávajú Rakúšania, zostala navždy bez odpovede. Myslím, že skôr nie. Nejde však o to. Podstatné je, že „urobiť niečo“ Rakúšanovi nebolo nutné, stačila mu „holubičia“ veta.
Slovenská mierumilovnosť je základná črta, ktorá vysvetľuje mnohé v dejinách i v súčasnosti Slovenska a Slovákov. Mám
na to svoju vlastnú teóriu. Zdá sa mi, že Slováci sa kedysi dávno zriekli zápasu o úrodné nížiny, ktorých obyvatelia ešte donedávna boli rozprávkovými boháčmi v porovnaní s horniakmi. Slováci zostali v horách a medzi vojnou a chudobou si zvolili chudobu. Blízko ležiace nížiny na juhu tak pripadli najmä Maďarom a na severe Poliakom. Zatiaľ čo Slovákom zostali Vysoké Tatry a malebné, no nie veľmi úrodné pahorkatiny.
Mierumilovnosť Slovákov si netreba pliesť so zbabelosťou. Slováci nie sú zbabelí – sú ostražití, citliví na akékoľvek zmeny v ich uzavretom dedinskom svete, ale dokážu sa efektívne, aj keď nenásilným spôsobom, postaviť na odpor voči votrelcom. Nie sú však schopní expanzie a vpádov.
Dedinský čas
Neraz som si v duchu hovoril, že ľudia na Slovensku sa správajú tak, akoby všetci doslova mali žiť po osemsto rokov. Či dokonca tisíc dvesto.
Slováci sa naozaj neponáhľajú, čo človeku, ktorý je vychovaný v trochu uponáhľanejších tradíciách, spôsobuje určité problémy. Občas sa totiž cítim ako človek, ktorý uteká v dave pomaly a uvoľnene kráčajúcich ľudí. Čas pre Slovákov plynie osobitne, po slovensky a nič s tým nenarobíš.
Doteraz ma vedia pobaviť telefonické otázky typu: „Po obede ste u seba? Tak ja sa teda po obede zastavím.“ Znamená to, že pre spolubesedníka je pohodlné a prirodzené považovať ma za stálu konštantu pripomínajúcu útes, ktorá sa stále nachádza v kancelárii a čaká naňho.
Obyčajne zvyknem odpovedať otázkou, kedy bude „obed“ a kedy sa začína „po obede“. Vtedy spolubesedníci prichádzajú
do pomykova, či, nedajbože, nepovedali niečo nevhodné. Pričom chyba nie je v nich, ale vo mne, pretože som si ešte stále nezvykol na špecifickú slovenskú časovú jednotku zvanú „po obede“.
Zatiaľ som si nedokázal zvyknúť ani na to, že väčšina Slovákov pravidelne mešká na rokovania. Pravda, aj ja sám som sa naučil trochu meškať, ale stále mám z toho výčitky svedomia. Často si pritom vybavujem v pamäti jedného nemeckého profesora, ktorý sa doslova zbláznil, keď ho vyslali učiť na kubánsku univerzitu Las Villas v meste Santa Clara – tam, kde som dva roky učil aj ja. Po mesiaci života vo vilke kubánskej univerzitnej dediny nemecký profesor upadol do stavu búrlivej pomätenosti a so zverským revom začal napádať všetkých návštevníkov, ktorí mu klopali na dvere. Onedlho za ním prišli ľudia z veľvyslanectva NDR a viac ho nikto nevidel. Prečo? Lebo pedantná nemecká nátura nezniesla rovnako pedantnú, ale kubánsku zásadu, ktorá sa vyjadruje slovom maňana, čo znamená „zajtra“.
S nemeckým profesorom sa vlastne nič také zvláštne nestalo. On iba každý deň chodil na katedru, kde mal prednášať sociálnu psychológiu, a skromne sa pýtal, kedy sa začnú jeho prednášky. Každý deň dostával jasnú, veselú a úprimnú kubánsku odpoveď – prednášky sa začnú maňana. Nemec prišiel „zajtra“ a všetko sa opakovalo. Vysvetľovali mu, že maňana pošlú list do Havany, aby získali povolenie zaplatiť nemeckého prekladateľa, ktorý mal tiež prísť z Havany. O týždeň sa ukázalo, že prekladateľ zatiaľ nemôže prísť, lebo je zaneprázdnený. Uplynul ďalší týždeň, prekladateľ sa už uvoľnil, opäť však nemohol prísť, lebo sa, pre zmenu, pokazil univerzitný autobus, starý asi päťdesiat rokov. V chápaní administratívy univerzity tento staručký autobus predstavoval jediný spôsob, ako dopraviť prekladateľa celých dvesto kilometrov, ktoré oddeľovali Santa Claru od Havany. A keď prekladateľ neprišiel ani ďalší týždeň, Nemec sa pomiatol a začal revať od zúfalstva.
Je príznačné, že Rusi so zásadou maňana nachádzali spoločný jazyk hneď od prvých dní. A iba tie najvytrvalejšie a najaktívnejšie ruské nátury nevydržali tropickú nenáhlivosť Kubáncov a pohrúžili sa do búrlivého pitia, pričom naň často zlákali aj ostrovanov nezvyknutých na drsný ruský alkoholizmus. „Hovoríš maňana, dobre teda. Tu máš, nalejem ti za pohárik, vypiješ si, a budeme mať maňana“.
Samozrejme, Slováci majú do Kubáncov, Latinoameričanov či románskych národov, ako sú Španieli alebo Taliani, ďaleko.
Na Slovensku by sa nemecký profesor nezbláznil, ale pravdepodobne by sa veľmi často hneval.
Na Slovensku svojou nepresnosťou hrešia najmä ľudia z oblasti služieb, teda práve tí, čo v zásade majú najmenšie právo meškať. Ak ste si kúpili nábytok, dokonca aj od zdanlivo solídnej firmy v centre mesta, a oznámili vám, že zajtra o jednej vám ho privezú, môžete si byť istí, že zajtra o jednej vám ho určite neprivezú. Možno, o druhej alebo o štvrtej. A možno, o týždeň.
Štvrťhodinové meškanie sa na Slovensku za meškanie ani nepovažuje. Stáva sa, že niekto sa omešká o polhodinu alebo hodinu. Pritom však treba uznať, že zatelefonuje a ospravedlní sa. Načas však chodia iba jednotlivci. Táto na Slovensku vzácna vlastnosť je pre mňa dôležitým ukazovateľom partnerovej úrovne. Tí, ktorí sú vždy presní, bývajú spravidla aj najprofesionálnejší a najspoľahlivejší.
Podstata slovenskej nepresnosti v mojom chápaní je nepresnosťou dedinských ľudí, ktorí majú času oveľa viac než peňazí, ba ešte viac ako práce. Preto čas, či už vlastný alebo cudzí, sa nehodnotí tak prísne a nekompromisne, ako to majú vo zvyku obyvatelia veľkých miest inde vo svete.
Väčšina Slovákov, bez toho aby si to uvedomovala, žije ešte podľa čisto dedinskej schémy merania času, kde presnosť zásadne nie je nutná, ba, naopak, považuje sa za škodlivú. Ak má napríklad Pišta meniny a večer zavolá kamarátov do krčmy, presný čas sa pravdepodobne vôbec neurčí. Čas – večer, miesto – krčma. To je všetko, presnejšie vymedzenie nie je jednoducho potrebné. Presný čas odmeriava na dedine iba zvon na kostolnej zvonici. Ale ani na omšu nechodia všetci včas. Veď kam sa podeje, nikam neujde.
Ak sa aj stanoví čas pre nejakú dôležitejšiu udalosť, akou sú povedzme Pištove meniny – napríklad prácu, schôdzu, pracovné stretnutie –, potom v rámci jednej dediny je presnosť opäť zbytočná. Meškáš, no a čo, veď si blízko. Ak je to súrne, vždy ťa môžu zavolať. Všetko je blízko, hneď poruke.
Viackrát som sa stretol s tým, že pre mnohých Slovákov je pres¬ nosť ako kategória jednoducho nepochopiteľná. Takéto nepochopenie môže demonštrovať človek, ktorý sa už narodil v slovenskom meste a prežil v ňom celý život. V tomto meste totiž plynie ešte dedinský čas.
Stavby na celý život
Predstavy Slovákov o čase sa najnázornejšie prejavujú pri stavbe domov. Asi nikde vo svete sa nestavia tak pomaly.
Pred šiestimi rokmi sme si na Záhorí kúpili chatu. Postavil ju otec rodiny, tak ako takmer všetci Slováci, svojpomocne, preto sa celý proces stavby pretiahol na veľa rokov. Dostavoval ju, už keď bol chorý, a keď ju napokon postavil, zomrel a zanechal ako dedičstvo dvom dospelým synom a vdove.
Synovia chceli autá, a nie chatu, na ktorej sa narobili tak, že dokonca aj mne sa žalovali na svoje ťažké, budovaním chaty pokazené detstvo. Preto ju predali nám a ja som si roky nemohol zvyknúť na to, že teraz je naša. Pred očami som mal obraz nebohého, ktorý sa snažil, staval a staval, pokým neodišiel do lepšieho sveta, a plody jeho práce sa ocitli v cudzích rukách, lebo jeho deti ich krátkozrako zamenili za autá.
Od tých čias som však začal pozornejšie sledovať, ako sa stavajú domy v našom okolí. Ukázalo sa, že nielen bývalý majiteľ našej chaty, ale aj všetci ostatní stavajú domy roky, ba celé desaťročia. Jeden sused veľa rokov dokončoval svoj dom a napokon sa doňho nasťahoval jeho syn. Lebo dom pre syna začínali stavať možno vtedy, keď syn sotva začal rozprávať. Raz, keď som bol uňho na návšteve, veľmi úctivo sa ospravedlňoval za to, že má v dome málo nábytku. Na nábytok ešte nie sú peniaze, povedal sused, sympatický, domácky založený muž, asi šesťdesiatnik. Počas rozhovoru však vyšlo najavo, že od miestneho urbariátu odkupuje susedný kúsok pozemku za šesťstotisíc. Takže šesťstotisíc na pozemok má, ale na nábytok už nie.
Zostal som ohromený a pozorne som sa naňho zahľadel. Múdra, sympatická a dôstojná tvár zrelého muža, ktorý však, bohužiaľ, nebude žiť osemsto rokov. Načo mu je ten pozemok, spýtal som sa v duchu. Mimochodom, momentálne stavia garáž, hoci jednu už má pod domom. Garáž pôsobí solídne a vyzerá drahšia než jeho fiat.
Pozorne som sa rozhliadol na všetky strany a všade som videl to isté. Ľudia mnohé roky stavali domy, prevažne vlastnými rukami, odopierali si veľa vecí, a keď domy postavili, šťastlivo zomierali. Kedy sa chystajú v týchto domoch žiť? – kládol som si otázku, na ktorú som zatiaľ nenašiel definitívnu odpoveď. Predbežná odpoveď znie: keď Slovák začína stavať svoj Dom, čas sa preňho jednoducho zastaví. Proces stavby Domu považuje, očividne,
za niečo posvätné, slávnostné, absolútne, niečo blízke k modlitbe, a teda dôležitejšie ako samotný výsledok, to jest hotový Dom. Lebo pre Slováka je Dom to najhlavnejšie. A jeho stavba je činnosť tak dôležitá, že času na Dom je vždy toľko, koľko treba. Hoci aj celý život.
Rozprával som sa s mnohými Slovákmi a pokúšal som ich. A prečo nepostaviť dom z ľahšieho materiálu? Povedzme z dreva. Alebo si kúpiť montovaný nórsky dom, ktorý sa dá postaviť
za dva mesiace.
Najlepšie mi na to odpovedal jeden môj známy, mladý podnikateľ. Povedal:
– Čo si, veď by ma otec vyhnal z dediny, keby som si niečo také postavil. Všetci si myslia, že nič nie je nad tehlu. Vieš, koľko padne na také domy tehly a betónu? Raz ich bude niekto musieť odpáliť vodíkovou bombou.
Najviac mi utkvela veta – „nič nie je nad tehlu“. Vidí sa mi, že som sa napokon dopátral príčiny takejto vášnivej oddanosti Slovákov tehle popri tom, že na svete existuje množstvo iných materiálov. Ide o to, že tehlový dom dakedy potom bude možné rozobrať a tehly znovu využiť.
Kto bude rozoberať a opäť využívať tehly, „nad ktoré nič nie je“, Slováka nezaujíma. Očividne to nebudú tí, ktorí stavali. Bolo by lákavé pripísať túto obetavú potrebu kapitálovej výstavby silným rodinným tradíciám Slovákov, ale podľa môjho názoru to nie je celkom tak.
Slováci tým, že stavajú sami pre seba, považujú za normálne, prijateľné a nevyhnutné, z pohľadu vlastného šťastia, stavať svoj Dom dlhé roky a vkladať do tejto stavby všetky zarobené peniaze. Lebo Dom je pre Slováka všetkým. A dokonca aj keď sa to podarí až na prahu staroby, pocity radosti a šťastia, ktoré Slováci prežívajú v procese tvorby Domu, dávajú ich životu hlavný zmysel. Aj keď všetci svorne budú tvrdiť, že je to otročina.
Slováci sú vo vyššej miere domácky založený národ a v tomto prevyšujú mnohých svojich susedov. Keby niekto pátral hlbšie, odhalil by, že Dom, napriek svojej pohanskej podstate, je pre Slováka hlavným náboženským symbolom, dôležitejším než abstraktné cirkevné svätyne.
Predstavy o priestore. Malacky – Slovenská Sibír
Dosť dlho som sa pokúšal pochopiť, čo pre Slováka znamenajú pojmy „ďaleko“ a „blízko“. Začnem historkou o dedovi našej kolegyne. Tento človek prežil celý svoj život na dedine vzdialenej dvadsaťštyri kilometrov od Prešova, kam občas chodieval. Trochu ďalej sa dostal iba raz v živote, keď bol na vojenčine neďaleko Vysokých Tatier.
Slováci sú domasedi, mimochodom, tak ako všetci dedinskí ľudia. Prirodzene, aj oni sa denne pohybujú nielen v ohraničenom priestore rodnej dediny. Vzdialenosti však doposiaľ merajú
na základe klasických dedinských predstáv. Blízko je to, čo je vedľa domu. Všetko ostatné je viac-menej ďaleko.
Živý príklad: existujú železnice a diaľnice. Prakticky takmer každá slovenská rodina má auto, ale Malacky vzdialené pätnásť minút jazdy od Bratislavy zostávajú pre Slovákov, ktorí žijú v hlavnom meste Slovenska, rovnako ďaleko ako kedysi. Ešte ďalej je Bratislava pre tých Malačanov, ktorí tam žijú trvalo a nedochádzajú do hlavného mesta do práce.
Rád by som teraz dal čitateľom jeden môj obľúbený test. Menší, nie veľmi drahý rodinný dom na okraji Bratislavy, napríklad v Dúbravke, stojí povedzme štyri milióny. Je to niečo, o čom snívajú skoro všetci obyvatelia dúbravských panelákov. Rovnaký dom v Malackách stojí skoro dvakrát menej, čiže dva milióny
a niečo. To už je takmer toľko, koľko stojí v Dúbravke štvorizbový byt. Otázka znie: prečo obyvatelia bytov v Dúbravke, odkiaľ je do Malaciek autom po diaľnici iba desať minút, nepredajú svoje byty a namiesto nich si nekúpia alebo nepostavia domy v Malackách? V mestečku, ktoré je tiché, pokojné, kde je zeleň, lepšie životné prostredie a to najhlavnejšie – diaľnica, voľná v akúkoľvek ročnú dobu. Stačí len, aby človek nasadol do auta, a o desať minút sa ocitne tam, kde býval predtým, teda v Dúbravke, odkiaľ je do centra autom ďalších desať minút.
Tento test som dal niekoľkým ľuďom. Ich prvá spontánna reakcia bola: Malacky sú ďaleko. Pýtam sa ich: a potom čo taký Pezinok, ktorý je bližšie iba o niekoľko kilometrov, ale časovo minimálne jeden a polkrát ďalej, lebo sa musí ísť cez celú Raču po úzkej ceste plnej áut? Aj ten je ďaleko? Nie, zaujímavé, Pezinok z akýchsi dôvodov už nie je tak ďaleko. Pezinok je ako Bratislava. Pezinok je mesto. Ale Malacky sú dedina.
Toto všetko nie sú iba slová. Ceny domov a bytov v Pezinku sú len o niečo nižšie ako v Bratislave, čo nesporne potvrdzuje jeho prestíž ako mesta.
Ostatné odpovede na môj test sa niesli približne v takomto duchu: to máme každý deň dochádzať? Koľko peňazí zožerie benzín? Malacky sú dedina, a my z mesta, tam vždy budeme iba cudzinci. Pre deti tam nie sú dobré školy. Čo na to povie rodina, ak my, Bratislavčania, sa presťahujeme do takého zapadákova? – čitateľov z Malaciek láskavo prosím, aby sa neurážali. Malacky nepovažujem za zapadákov, naopak, z môjho pohľadu je to sympatické mestečko.
K týmto odpovediam sa ešte vrátime. Teraz si však ozrejmime hlavnú odpoveď: Malacky sú ďaleko – takto Slováci jednohlasne hodnotia dvadsaťpäťkilometrovú vzdialenosť po diaľnici.
Keď som robil tento svoj malý výskum, snažil som sa obhájiť svoju pravdu. Prirodzene, ako človeku, ktorý do svojho tridsiateho prvého roku života strávil denne celé hodiny v moskovských dopravných prostriedkoch, ktorý iba na aute najazdil milión a lietadlom nalietal nespočetne veľa kilometrov, sa mi Malacky nezdajú ďaleko. Domasedom Slovákom – áno. V poriadku, uvediem však absolútne argumenty, ktoré z môjho hľadiska hovoria v prospech života v Malackách.
Argumentoval som takto: povedzme, že niekto má dom v Dúbravke, ktorý stojí štyri milióny. Keby ho vymenil za rovnaký v Malackách, človek, ktorý dostáva priemernú mesačnú mzdu na Slovensku 10 000 korún, sa stáva boháčom. V rukách drží kapitál
2 000 000 korún, ktorý sa rovná čistej mzde za dvadsať rokov! Toto mu nielenže vystačí na benzín, ale aj na auto. A ešte mu v rukách zostane kapitál, ktorý môže investovať a dostávať zisk. Teda prakticky tým, že sa raz presťahuje, prudko zvýši svoje spoločenské postavenie a svoje možnosti.
Moje argumenty, ktoré zneli tak lákavo, nemali absolútne žiadny účinok. A čo budeme v Malackách robiť? – taká bola všeobecná odpoveď, z ktorej vyplýval jasný záver: Malacky sú len
pre Malačanov. Ostatní tam nebudú šťastní ani vtedy, ak budú mať peniaze. Keď to rozšírime na: Trnava je len pre Trnavčanov, Nitra pre Nitrančanov atď. –, dostaneme plastický obraz slovenskej mentality, ktorá je doteraz stovkami nitiek priviazaná k rodnej dedine.
Iba Bratislava je pre všetkých, presnejšie, pre tých najúspešnejších, pre šťastlivcov. V Bratislave sa každý aklimatizuje, nikto tu nie je cudzí, dokonca ani macedónski Albánci, ktorí si, nevedno prečo, stihli „kúpiť“ polovicu starého mesta. Lebo Bratislava je hlavné mesto, kam všetci prišli len nedávno, a pôvodných Prešporákov tu treba hľadať lupou.
Vráťme sa ešte naspäť k peniazom a k našej, z môjho pohľadu, mimoriadne výhodnej a prostej ako pieseň komerčnej operácii dostupnej každému Bratislavčanovi, ktorého vlastníctvo dosahuje hodnotu štyroch miliónov. Iba poznamenám, že podľa mojich pozorovaní takýchto ľudí vôbec nie je málo. Dokonca aj keď priemerný Bratislavčan, ktorý žije v paneláku a sám seba celkom úprimne považuje za chudobného, pozbiera dohromady všetky svoje chaty, chalupy, záhrady, garáže, k tomu pridá byt a nekúpi si auto nevyhnutne za pol milióna, ale ojazdené za stotisíc, veľmi ľahko nahromadí vytúžené štyri milióny. A môže si pekne-krásne žiť v Malackách, ba dokonca ani nemusí pracovať. Môže, ale nechce.
Nebudeme teraz porovnávať, ako by sa v podobnej situácii zachovali Rusi, Američania alebo Nemci. Nebolo by to korektné porovnanie – Boh ich nemiluje tak veľmi ako Slovákov, a preto sa nikdy neocitnú v takej veľkorysej situácii. Ak sa však v nej nebodaj ocitnú, nepochybujem o tom, že sa ju poponáhľajú využiť.
Aj keď musím priznať, že slovenský vzťah k priestoru som Moskovčanom nikdy nedokázal súvislo a vierohodne vysvetliť, hoci som sa o to niekoľkokrát pokúšal.
Moskovčan v zásade nerozumie slovenskému postoju: akéže sú Malacky dedina, keď za desať minút autom si v meste a za dvadsať sa ocitneš v centre? Akéže problémy so školou? Deti sa budú dovážať do Bratislavy. Moskovčan by nikdy neuveril logike slovenského uvažovania. Jeho vzťah k priestoru je totiž diametrálne odlišný. Priestor hodnotí abstraktne a pragmaticky. Slovák – veľmi konkrétne a tradične dedinsky.
Slováci, napríklad, väčšinou jazdia vždy tou najkratšou cestou a neberú do úvahy rýchlosť presunu z bodu A do bodu B. To, čo je pre mňa ako bývalého Moskovčana celkom prirodzené – obísť centrum Bratislavy diaľničným obchvatom cez Petržalku, teda ísť o niekoľko kilometrov viac, zato rýchlejšie a uvoľnene –, je pre Bratislavčanov celkom neprirodzené. Radšej budú jazdiť cez centrum, lebo tak je to kratšie a zdá sa im to úspornejšie a rýchlejšie.
To isté sa dá aplikovať aj na cesty na väčšie vzdialenosti. Spravidla sa zvolí tá najkratšia cesta, ale nie tá najrýchlejšia a najbezpečnejšia. Po tejto najkratšej ceste Slovák jazdí roky – nemá sklony vyskúšať aj iné varianty. Akoby sa doslova bál každého kilometra navyše.
Slovenské predstavy o priestore pravdepodobne zostanú pre mňa záhadou na celý život. Mám také podozrenie, že tieto predstavy sa držia ani nie tak na možnosti reálne prekonať daný priestor, ako na čisto konkrétnych vizuálnych obrazoch. Ďaleko je to, čo je za riekou, za horou, za lesom. To, čo oko nevidí. Všeobecne povedané, to, čo je na našej strane rieky, je blízko, ale na druhej strane je už niečo celkom iné, teda ďaleko. Aj keď rieka môže byť široká iba päť metrov.
Raz som sa asi pätnásť minút nevedel dohodnúť so susedom na chate, keď som mu spomínal jeden stupavský obchod. Sused tvrdohlavo odmietal pochopiť a tvrdil, že v Stupave taký obchod nie je. Až keď som mu celkom presne opísal budovu a miesto, plesol sa po čele a povedal: „Ale veď to je v Máste!“
Nezasväteným malé vysvetlenie: Mást, ako už teraz viem aj ja, je časť Stupavy, ktorá sa začína za tabuľkou s označením Mást, umiestnenej asi sto metrov od Stupavskej pobočky sporiteľne, teda v mojom chápaní priamo uprostred mestečka. Ale iba pre mňa je to tabuľka. Pre miestnych obyvateľov je Mást doteraz kľúčovým pojmom.
Až potom mi napadlo, že zrejme ešte donedávna boli Stupava a Mást dve rozdielne obce. Dodnes sú možno čiastočne izolované, lebo Mást má svoj kostol.
Zvláštnosti slovenského vzťahu k priestoru sa v plnom rozsahu prenášajú aj na mestá. Náš panelák sa nachádza v Karlovej Vsi a približne dvesto metrov od neho ležia na kopci Dlhé diely, to však už je celkom iné sídlisko. Nezasvätení tomu nerozumejú a mysleniu cudzincov je to už celkom neprístupné. Všetci naši hostia, či už z Ruska alebo iných krajín, pochybovačne krútili hlavou, keď som sa im pokúšal vysvetliť, že ide o dve rôzne sídliská. Kdesi v hĺbke svojej duše si očividne mysleli, že si to, ako býva spisovateľským zvykom, iba vymýšľam. Nepochopili to hlavné – celá podstata spočíva v kopci. Karlova Ves, tak ako sa patrí na slovenskú dedinu, sa nachádza v doline, a Dlhé diely sú postavené na kopci, i keď nevysokom. A vŕšok Dlhých dielov, na ktorom sa začína ulica Hany Meličkovej, oddeľuje dve rôzne lokality. Pričom, aj keď ide len o dvesto metrov, ceny za byty v Karlovej Vsi a na Dlhých dieloch sa mierne líšia.
Urobme teda záver: celá záležitosť nespočíva v metroch, ale
v tom, ako Slováci tieto metre chápu. A chápu ich úplne po svojom.
Pekná slama, čo trčí z čižiem
Bratislava je na Slovensku jediné mesto, ktoré zodpovedá jednému z hlavných rozdielov medzi mestom a dedinou. Konkrétne ide o to, že v meste sú ľudia anonymní, ich správanie sa odvíja
od základného mestského pocitu: nepoznám nikoho a nikto nepozná mňa. Ostatné slovenské mestá, z hľadiska sociálnej psychológie, sú zatiaľ skôr dedinami, čo si ich obyvatelia neuvedomujú.
Dokonca aj také Košice s obnovenými a už zvädnutými fasádami tiež pripomínajú skôr dedinu ako mesto. Dokázať to nie je zložité. Stačí zájsť do Košíc a spýtať sa miestnych obyvateľov na zneužívanie moci miestnymi orgánmi, najmä tými minulými, ktorých sa už netreba báť. Hocikto vám ochotne porozpráva všetko alebo takmer všetko. Rozpovie vášnivo, s trpkosťou v hlase.
V Bratislave si na túto tému vypočujete oveľa menej a v celkom inej modalite. Hoci aj tu je to so zneužívaním moci všetko v poriadku. Bratislavčan väčšinou však nechce tak detailne ako Košičan vedieť, kto si čo na magistráte nakradol, a neberie to ako udalosť svojho života. Bratislavčan prijal mestskú konvenciu anonymity za svoju a šíri ju na všetkých obyvateľov mesta. Vrátane mestských orgánov. Že sa na magistráte kradne? Čo sa dá robiť, vždy sa kradlo a vždy bude. Čo s tým mám ja, najmä ak nemám šancu sa k nim pripojiť? Toto už je čisto mestský postoj.
Napriek tomu, Slováci väčšinou túžia byť mestskými ľuďmi. Mesto znamená prestíž, mesto poskytuje nové možnosti, mesto, to je zábava. Slováci by sa v súčasnosti mohli charakterizovať ako dedinský národ, ktorý hlavou už vliezol do úzkej mestskej brány, väčšina tela však zatiaľ zostáva na dedine. Dokonca aj v Bratislave sa mestská anonymita objavila iba celkom nedávno. Pred druhou svetovou vojnou bola Bratislava malebným útulným rakúsko-maďarsko-slovenským predmestím Viedne, teda tiež dedinou. Aj keď medzinárodnou.
Za päťdesiat povojnových rokov sa tu počet obyvateľov niekoľkonásobne zvýšil, pričom všetci prisťahovalci prichádzali z dedín. Z veľkej časti sa z nich stali prví slovenskí mestskí obyvatelia v pravom zmysle tohto slova. Prirodzene, nestali sa nimi oni, ale ich deti a vnuci. „Prvodobyvatelia“ Bratislavy, dnes ľudia pokročilého veku, zostali ľuďmi dediny spolu so svojimi tradičnými stretnutiami rodákov a spolužiakov a s neporušenými zväzkami s rodnými dedinami. Ich deti sa už urbanizovali a ich vnukov, teda generáciu súčasných bratislavských stredoškolákov, možno právom označiť za čistých mešťanov.
Za špecifikum slovenskej premeny dedinských ľudí na mestských považujem plynulosť a nenáhlivosť tejto transformácie napriek všetkým historickým kataklizmám. Dejiny na Slovákov tlačili zo všetkých síl, komunisti úderným tempom budovali priemyselné panelákové mestá, ktorými prepchali celé Považie a veľkú časť východného Slovenska.
Aj napriek silnému tlaku okolností, slovenskí roľníci, i keď boli prinútení zmeniť sa na robotníkov vyrábajúcich delostrelecké nábojnice v Považskej Bystrici alebo tanky v Martine, duchovne zo svojich dedín neodišli a výrobu tankov pojali ako nový druh sedliackej činnosti. Aj vtedy, keď časť z nich sa presťahovala na sídliská, ktoré zrazu všade povyrastali, Slováci v duši zostali sedliakmi, a práve to ich zachránilo pred zmenou na lumpen-proletariát.
Dejiny európskych krajín sú bohaté na takéto zmeny, bohaté
na ne je aj Rusko. Roľníci sa odrazu menia na robotníkov, a tí predstavujú v prvej a druhej generácii ľudí nešťastných, vytrhnutých zo svojich koreňov, ktorých tak s obľubou vykresľoval francúzsky klasik-naturalista Emile Zola.
Slovenská urbanizácia zatiaľ pôsobí celkom idylickým dojmom. Otec, ktorý sa narodil na dedine, v mladosti študoval
na univerzite a stal sa z neho docent. Jeho dcéra sa už narodila v Bratislave, tiež skončila univerzitu a stala sa profesorkou. Vnuci sa nepohnú od internetu a učia sa po anglicky.
Toto je ukážkový vzor. Prirodzene, nie všade to bolo takto. Pre európsku urbanizáciu platí skôr iná drsná schéma: otec, schudobnelý roľník, prichádza do mesta za prácou do fabriky, stáva sa z neho ožran, z dcéry vyrastá prostitútka, a syn sa mení na zlodeja. Na Slovensku sa, našťastie, táto štandardná schéma neuskutočnila. Prečo? Lebo Slovensko bolo a zostáva zdravou dedinou a zdravý dedinský prvok v nej doposiaľ prevláda. Preto, aj keď Slováci prichádzali pracovať do fabriky a dokonca sa sťahovali na sídliská v Žiline alebo v Ružomberku, dušou naďalej zostávali v svojej dedine, hoci túto dedinu ktosi silnejší naučil vyrábať chemické výrobky či papier.
Posun do mesta Slováci pritom jednoznačne považujú
za pohyb smerom hore po sociálnom rebríčku. Tí, čo zostali v dedinách, na novopečených mešťanov hľadia zdola nahor. Bratislavčanov však, ktovie prečo, svorne nemajú v láske.
Mám v svojej knižnici knihu ruského cestovateľa, zakladateľa vlastnej školy prežitia a Moskovčana. Prvým prikázaním tejto knihy sa stala rada: nikdy, za žiadnych okolností sa nepriznávaj, že si z Moskvy. V drsných ruských podmienkach takéto priznanie môže mať veľmi nepríjemné následky. Môžeš dostať po papuli už iba za to, že si z Moskvy. Sám autor knihy sa predstavoval vždy ako obyvateľ Krasnogorska – miest s podobným názvom je v Rusku neúrekom. Kniha ďalej obsahovala rady, že sa treba obliekať ako všetci, chodiť ako všetci, jesť to, čo jedia všetci, a zo všetkých síl sa usilovať splynúť s miestnymi obyvateľmi.
Slováci nemajú Bratislavčanov v láske zrejme z rovnakých dôvodov ako Rusi Moskovčanov. Bratislavčania sú bohatší, nafúkaní a snobi, majú veľa z toho, čo nemáme my, provinční ľudia. A najmä, ku všetkému prichádzajú ľahko, akoby zadarmo, lebo stoja pri válovoch a pri moci, a tam, v Bratislave, rozhodujú o tom, čo máme robiť, aj keď našim veciam vôbec nerozumejú.
Za slovenské špecifikum hraničiace s paradoxom možno považovať takýto fakt: tým, že Slováci nemajú Bratislavčanov v láske, akoby odmietali sami seba, lebo, znova zopakujem, Bratislavčania sú zatiaľ väčšinou rovnakí dedinskí ľudia ako tí, čo ich nemajú radi.
A naopak, platí, že hneď ako sa Slováci presťahujú do Bratislavy, snažia sa čo najrýchlejšie si povyberať slamu z topánok. Majú tendenciu správať sa blahosklonne voči rodnej dedine – je to istý snobizmus „čerstvo upečených“ mešťanov. Avšak táto povýšeneckosť nikdy neprechádza do opovrhovania či dokonca pohŕdania vlastnými dedinskými koreňmi, čo je veľakrát príznačné pre mnohé slovanské národy.
Ako Slováci pracujú
Často som sa stretával s tým, že Slováci sami seba označujú
za pracovitý národ. Môj postoj k uvedenému výroku je v zásade pozitívny. Na základe vlastnej skúsenosti s ním súhlasím, Slovákov by som tiež označil za pracovitých, aj keď s istými výhradami.
Začnime tým, že v mojom chápaní existuje veľa národov, ktorých Pánboh pracovitosťou ako potrebou ustavičnej, uvedomelej a kvalitnej práce jednoducho neobdaril. K týmto národom zaraďujem aj Rusov, a to i napriek očividným výsledkom činnosti mnohých pokolení Rusov v podobe obrovských teritoriálnych výdobytkov, kozmických rakiet, kolosálneho vojenského poten¬ ciálu a množstva iných tvorivých vynálezov, ktoré nie sú dostupné iným národom. Všetko to, čo sa dosiahlo, je hmatateľné a veľké, nie je však výsledkom ruskej pracovitosti.
Rusi radi pracujú a dokážu pracovať iba v určitých podmienkach. Ruská pracovitosť, to je buď explózia tvorivosti, alebo šturmovčina, hrdinský čin, alebo surové, čisto otrocké donútenie k práci.
Pracovitosť v mojom ponímaní je vlastná nielen Slovákom, ale aj mnohým iným európskym národom. Na prvé miesto sa priam pýtajú Nemci alebo Švajčiari, o ktorých pracovitosti nikto nebude pochybovať. Mimoriadne pracovité sú škandinávske národy.
Na Slovensku je málo známe to, čo vie napríklad každý Dán. Konkrétne, že ak existuje výber najať si na prácu Nemca alebo Dána, potom Nemci v severných oblastiach krajiny, ktoré hraničía s Dánskom, si najímajú Dánov. Považujú ich za poriadnejších a pracovitejších, než sú oni sami.
Pritom Nemci Dánov nemajú v láske, a Dáni Nemcov nemajú radi ešte väčšmi. Susedia v Európe a všeobecne vo svete z neznámych dôvodov nie sú naklonení k priateľským vzťahom,
bez ohľadu na všetky kvetnaté frázy na túto tému.
Samozrejme, Slováci nie sú ani Švajčiari, ani Nemci, tým viac Dáni. Slovenská pracovitosť je pojem dosť relatívny. Ak je, napríklad, reč o vlastnom dome, vtedy sa pracovitosť Slováka blíži k tomu najvyššiemu hodnoteniu. Keď Slovák zušľachťuje svoj dom, byt alebo záhradku, jeho pracovitosť je neobmedzená, pracuje s radosťou a vôbec nehľadí na čas.
Ak však ide o nájomnú prácu, vtedy je Slovák pracovitý už podstatne menej. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v oblasti mne blízkej, teda vo vydavateľskej a mediálnej, v Bratislave zastihnem ľudí na ich pracovných miestach a môžem sa
s nimi o niečom dohodnúť v intervale od deviatej do jedenástej. Toto je čas ich hlavnej pracovnej aktivity, vtedy sa riešia hlavné problémy.
O jedenástej prichádza čas obeda, ktorý sa predĺži približne
do pol druhej. Z uvedeného nevyplýva, že by Slováci trávili
na obede dve a pol hodiny. Vôbec nie. Môžu sa naobedovať už
za polhodinu, ale dve a pol hodiny budú naďalej zotrvávať v poobedňajšej sieste, vysvetľujúc to tým, že teraz aj tak nikoho niet, lebo všetci sú na obede.
Druhé obdobie pracovnej aktivity nastáva o pol druhej a je podstatne kratšie ako prvé. Dá sa povedať, že trvá asi hodinu, nanajvýš poldruha hodiny. Lebo už o pol tretej obyvatelia bratislavských kancelárií začínajú netrpezlivo pokukávať na ho¬ dinky, čakajú, kedy padla, a sú naladení riešiť všetky vaše problémy až zajtra. Prirodzene, od pol tretej Slováci nielen čakajú, popri tom aj pracujú, ale už netrpezlivo, s vidinou konca pracovného dňa. Uvedené sa v plnej miere netýka vedúcich alebo manažérov – títo ľudia nevyhnutne musia byť aktívnejší, lebo ich tlačia úlohy, ktoré treba riešiť.
Slovákov v práci charakterizuje najmä nenáhlivosť, spojená
so svedomitosťou a lojalitou vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. To je niečo, čo sa mi veľmi páči, s čím som sa osobne, okrem Slovenska, stretol iba veľmi zriedkavo. Medzi Slovákom zamestnávateľom a zamestnancom sa uzatvára akási dohoda, často neverbálna: za toľko a toľko peňazí urobíš toľko a toľko práce. Nejde o zmluvu právnickú, ale morálnu, ktorá je postavená výlučne na svedomí a zvyčajne sa aj dodržiava.
Historicky sa veci vyvinuli tak, že pre Slováka je typickejšie predávať svoj pracovný čas ako výsledok vlastnej práce. Preto
na pracovisku je preňho charakteristická psychológia podriadeného, pričom nezáleží, či ide o vrátnika alebo ministra. Dôstojného, svedomitého, príjemného v komunikácii, ktorý však napriek tomu neberie na seba zodpovednosť za výslednú podobu činnosti. Podriadeného, ktorý sa neponáhľa, aby sa stal vedúcim.
Bol som prekvapený skutočnosťou, že slovenskí remeselníci vypočítavajú cenu svojej práce, vychádzajúc z pracovného času, a nie z toho, čo sa v konečnom dôsledku urobí. Keď som si najímal tesárov z Trnavy, povedali mi sumu za hodinu práce, čím ma zahnali do slepej uličky. Odkiaľ mám vedieť, koľko urobíte
za hodinu? – spýtal som sa, čím som zase ja zahnal do slepej uličky pracovitých, sympatických a svedomitých trnavských tesárov. Naivne totiž vychádzali z toho, že keď som sa ich už raz rozhodol najať, potom musím poznať aj výkonnostnú normu ich práce rovnako dobre ako Trnavčania.
Najať si ruského remeselníka, ktorého budete platiť od hodiny, je nemysliteľné. Bude akurát sedieť, popíjať vodku a dožadovať sa, aby mu za tento čas platili. Pričom človeka, ktorý si ho najme, bude považovať za totálneho idiota.
S trnavskými tesármi sme sa napokon dohodli a svoju prácu odviedli veľmi slušne, i keď, prirodzene, pracovali dlhšie, ako sa plánovalo. Preto aj robota vyšla o niečo viac, ako sme sa dohodli. V dôsledku objektívnych príčin sa práce ukázalo viac, než sa pôvodne zdalo.
Moje pokusy dohodnúť sa s majstrami na cene ich práce nezávisle od pracovného času sa stretli s nepochopením. Slováci odmietajú uvedomiť si to, čo sa mne zdá celkom prosté a jasné: ako dlho bude robiť svoju prácu, to je čisto jeho vec. Podobne ako ani ja nemôžem žiadať od svojich čitateľov viac peňazí len preto, že som nejakú knihu písal dlhšie než zvyčajne, tak ani tesári ma nemusia zaťažovať svojím časovým harmonogramom.
Napriek tomu, tesári nástojili na svojej zásade hodinovej mzdy. Nepochopil som to hneď, lebo keď sa so mnou dohovárali, súhlasne prikyvovali hlavami, pritakávali: áno, oni vedia, že sa teraz dohadujeme o cene za prácu. Potom však nasledovalo hlavné: bude to urobené za toľko a toľko dní, teda chcú toľko a toľko. A keď sa dní ukáže viac, vtedy bude aj viac peňazí. Prirodzene, dní aj peňazí sa ukázalo napokon viac.
Slabou stránkou slovenskej pracovitosti je, že Slovák, ktorého najali na prácu, iba neochotne berie na seba zodpovednosť
za konečný výsledok. Slovák sa teda považuje za výrobný nástroj, pričom nástroj dobrý, poslušný a svedomitý, ktorý nájomca môže používať podľa jeho kvalifikácie. Napriek tomu, konečná zodpovednosť za to, či dom náhodou nespadne, v chápaní Slováka neleží na stavbárovi, ale na majiteľovi domu.
Slovenský robotník tradične očakáva, že nad ním bude stáť gazda a dozerať na kvalitu jeho práce. Ak nad ním gazda nestojí, potom to nie je ozajstný gazda, a tak kvalita nie je preňho až taká dôležitá. A vtedy sa práca dá trochu aj odflinknúť.
Keď som najal partiu murárov, aby nám vykachličkovali kuchyňu a kúpeľňu, dopustil som sa klasickej chyby – nestál som nad murármi celý deň a nedozeral som na nich. Výsledkom toho bolo, že o niekoľko mesiacov kachličky začali odpadávať – murári ma nepovažovali za seriózneho gazdu a robotu sfušovali.
Slovák je dobrý robotník pri dobrom majstrovi, ktorý nad ním stojí a dodáva mu pocit istoty, že nekvalitnú prácu neprijme a vráti mu ju prerobiť. Navyše, celá pracovná psychológia Slováka je vybudovaná na prítomnosti takéhoto majstra. Ak reálne chýba, treba si ho vymyslieť alebo Slovák si ho vymyslí sám.
Väčšina Slovákov sa však neponáhľa, aby sa stala majstrami. Veľmi vysoko si cenia svoj pokoj, pohodu a nemajú radi zodpovednosť. Preto pracujú pomaly, uvážlivo, spoliehajúc sa na gazdu alebo majstra, ktorý si ich najal, a ustavične si overujú, či náhodou neprerobia, či za hodinu nevyrobili voľačo navyše za dohodnutých dvesto korún.
Vyrobiť za hodinu dvakrát viac a dostať dvakrát viac väčšina Slovákov nechce. Proti štyristo korunám namiesto dvesto by síce nikto nič nenamietal, nie však za takú krutú cenu. Slovák si vysoko cení svoj pracovný komfort a dokáže sa uspokojiť s málom.
Väčšine Slovákov je zatiaľ nedostupná podnikateľská logika: ak budem pracovať rýchlejšie a kvalitnejšie, potom sa o tom bude aj vedieť, získam meno a značku, viac objednávok, a teda aj viac peňazí, za ktoré môžem najať iných dobrých remeselníkov a ešte viac posilniť svoju značku. Výsledkom toho budem lepší než ostatní a neskôr budem prvý.
Slováci nechcú byť lepší než ostatní, chcú byť ako všetci ostatní. Alebo aspoň nie horší než ostatní. Nechcú byť prví, chcú zotrvať v útulnom a bezpečnom strede, kde hoci peniaze netečú prúdom, ale aspoň po celý čas kvapkajú.
SLOVENSKÁ ELITA
Čo je to elita
Najprv niečo o samotnom slove elita vo vzťahu k Slovensku a Slovákom. Pod týmto slovom nebudeme rozumieť najbohatších ľudí, teda privatizérov, ktorí dnes síce peniaze majú, ale zajtra už nemusia. Tým viac nie politikov, ktorých moc je na Slovensku ešte efemérnejšia než peniaze privatizérov. Elita je najrozumnejšia, najcieľavedomejšia a najčinorodejšia časť spoločnosti, ktorá nie vždy vzniká v podobe organizovanej skupiny. Najčastejšie sú to elitní jedinci. Elita býva často roztrúsená v rôznych spoločenských vrstvách tak ako zlaté kúsky v rude. Ozajstná elita spoločnosti sa dá rozpoznať nie podľa slov, ale podľa činov zasluhujúcich si úctu, uznanie, dokonca istý obdiv spoluobčanov.
Jestvujú pritom početné sociálne skupiny, ktoré sa sami považujú za elitu. V súčasnosti je to na Slovensku štandardný okruh – politici, veľkopodnikatelia, bankári, právnici, ľudia z médií plus, pre súčasnú Európu trochu neštandardne, duchovní predstavitelia. Existujú taktiež ľudia, ktorých okolie má sklony považovať za elitu – známe osobnosti, počínajúc športovcami až po naivnú missku, ktorá na okamih zažiarila svojou chutnou tváričkou na obrazovke. Skutočná elita sú však tí ľudia, ktorí reálne udávajú spoločnosti smer a hýbu ňou dopredu. Bez toho žeby som nejako osobitne kategorizoval, chcel by som sa podeliť o svoje dojmy zo slovenskej elity, tak ako ju vnímam ja.
Model „dobrý starosta“
V mojom chápaní sú to najlepší predstavitelia moci a politiky na Slovensku a doposiaľ ich je dosť. Pravdepodobne, sa to dá vysvetliť doteraz živými občinovými princípmi života a veľmi starou občinovou demokraciou, ktorá sa na Slovensku dodnes zachovala a úplne sa nerozpustila v mestskej odcudzenosti a anonymite.
Dobrý starosta zvykne byť vždy na očiach, vždy o všetkom a všetkých vie, ľudia tiež o ňom vždy všetko vedia a samotné podmienky občinového života ho nútia k tomu, aby bol spravodlivý. Túto spravodlivosť mu občina opláca podporou, ktorá sa občas odovzdáva z generácie na generáciu.
Dobrý starosta sa spravidla nesnaží vyšplhať až na samý vrchol. Je dobrý práve preto, že za životný cieľ si zvolil službu vlastnej občine, a nie cestu hore. Model dobrého starostu sa pritom môže rozšíriť na celú krajinu, ak krajinu budeme chápať ako obec. Ak by sa niekto seriózne zaoberal predstavami ľudí o najväčšom slovenskom politikovi porevolučného obdobia Vladimírovi Mečiarovi, ľahko by vycítil, že Mečiar pre svojich stúpencov je práve takýmto starostom, ktorý si Slovensko predstavuje ako niečo, čo sa zásadne nelíši od ich obce. Niečo ako Horná Dolná, ale oveľa väčšie.
Model „dobrý farár“
Takýchto ľudí je neporovnateľne menej ako dobrých starostov a nemusia to byť vždy kňazi. Sú to lídri v oblasti emócií, predstáv, ktorí udávajú smer duchovnému životu národa. Pre navonok patriarchálnu a idylickú katolícku slovenskú dedinu je celkom prirodzené, ak toto postavenie patrí naozaj dobrému a obľúbenému dedinskému farárovi. Takýto duchovný otec býva vždy predmetom hrdosti spoluobčanov a veľkej závisti obyvateľov susedných obcí, ktorí nemali na kňaza také šťastie.
Kňaz je kdekoľvek vo svete postavou politickou, nech by sám čokoľvek proti tomu namietal. Stelesňuje duchovnú moc, ktorá je doposiaľ v mnohých krajinách silnejšia než svetská. Kňaz často priamo zasahuje do politiky. Napríklad, počas zostreného politického zápasu na Slovensku sa objavil istý kňaz – politický publicista, ktorého knihy a vystúpenia v rozhlase mali svojho času úspech. Veľmi známa je tiež horlivá podpora katolíckej cirkvi jednej zo slovenských politických strán.
Ak však dedina nemá dobrého kňaza, potom na postavenie duchovného lídra obyčajne bývajú navrhnutí intelektuáli: učitelia, lekári, inžinieri – ľudia, ktorých informovanosť o vonkajšom svete do veľkej miery presahuje úroveň poznatkov ostatných členov občiny. Napriek tomu, že nepatria k cirkvi, títo elitní predstavitelia sú aktívni v rámci modelu „dobrý kňaz“.
Ak by sme opäť rozšírili model dedinského duchovného lídra na celú obec menom Slovensko, potom by sme narazili na veci paradoxné, občas priam komické. Ide o to, že takéto rozšírenie nielenže je opodstatnené, ale je aj jediné správne, lebo Slovensko, podobne ako iné krajiny s prevládajúcou vidieckou kultúrou, sa zmenilo na „televíznu dedinu“.
A v tejto dedine, najmä ak jej chýba dobrý kňaz, funkcie dušpastiera preberá na seba magická skrinka s modrou obrazovkou. O tom, že je to naozaj tak, sa môžete ľahko presvedčiť, ak sa porozprávate so samotnými farármi a vypočujete si, ako žiarlivo, občas priam nekresťansky zlostne sa vyjadrujú na adresu televízie a masovej kultúry. V spoločnostiach, kde dominuje duchovná moc, napríklad v mnohých islamských krajinách, je televízia zákonite obmedzená alebo sa jednoducho zakazuje, tak ako sa to udialo v Afganistane, keď k moci prišlo hnutie Taliban, ktoré dlhé roky zásobuje celý svet „duchovnou potravou“ pod názvom he¬ roín.
Ľudia hľadajú dobrého duchovného lídra na obrazovke, pretože taký je ich základný životný stereotyp. Ak takéhoto duchovného lídra obrazovka neponúka, potom dochádza k situáciám, ktoré hraničia s absurditou. Vtedy, napríklad, obyčajný novinársky táraj, ktorý týždeň čo týždeň pravidelne číta svoj text umiestnený nad kamerou, sa odrazu stáva na nejaký čas vplyvným publicistom.
A to aj napriek tomu, že obsahom jeho poslania sú nesúvislé, často zlostné táraniny a forma poslania zodpovedá tomuto obsahu. Novozjavený guru si rád vyberá nejakú stenu, čím špinavšiu, tým lepšie, a na jej pozadí s obľubou káže. Ľudia ho však počúvajú, lebo bez toho aby si to sám uvedomoval či želal, pre mnohých obyvateľov spadá do predstáv o modeli dobrého farára, ktorý síce rozpráva niečo nie veľmi zrozumiteľné, zato určite rozumné. V skutočnosti nepočúvajú jeho samotného, ale svoj vnútorný hlas, svoju vnútornú inštinktívnu potrebu vypočuť si kázeň, pri ktorej dojímajú nie jej slová, ale samotné počúvanie, samotná slávnostná situácia, samotný rituál.
Rusofili
Slovensko je jednou z európskych krajín, v ktorých existuje silná tradícia rusofilstva. Mnohí Slováci sa dokonca čiastočne s Rusmi stotožňujú, prirodzene, bez toho aby si to plne uvedomovali. Nestotožňujú sa však s reálnymi, živými Rusmi, ktorí žijú kdesi ďaleko v studenom nekonečnom Rusku, ale s akýmisi „Rusmi“ vybájenými až na úrovni slovenského Jánošíka, ktorí v takejto podobe existujú iba vo fantázii Slovákov. Raz sú to rozprávkoví bohatieri, inokedy bradatí sedliaci alebo miliardári – „noví Rusi“.
S fenoménom slovenského rusofilstva som sa po prvýkrát stretol pri čítaní knihy Ľudovíta Štúra, vydanej v ruštine v polovici devätnásteho storočia, podľa všetkého, za peniaze ruského veľvyslanectva vo Viedni, vyznačujúcej sa naozaj bezbrehým obdivom voči Rusku a ruským panovníkom. Kniha pritom nepôsobila podlízavo, bola úprimná, i keď veľmi naivná. Zrejme práve vtedy, v štúrovskom období, zapustilo slovenské rusofilstvo svoje korene – ruskí cári v priebehu celého 19. storočia vyznávali doktrínu panslavizmu a podporovali emancipáciu európskych slovanských národov, najmä Balkánu.
Slováci hľadajú v Rusoch to, čo im samým chýba – silu, bojovnosť, rozhodnosť a odvahu. Tieto vlastnosti hľadajú práve v Rusoch, nie v Maďaroch, Čechoch, ba ani v Nemcoch. A nachádzajú ich. Rusom sa tieto vlastnosti naozaj nedajú uprieť, veď práve vďaka nim ovládli obrovské divoké priestory a tie nepúšťajú z rúk.
Obdiv vo vzťahu k Rusom, pričom nielen zo strany Slovákov, ale takmer všetkých slovanských národov, s výnimkou Poliakov a čiastočne Čechov, má však tak trochu naivný, detský charakter. Takto ľahko a príjemne sa dá na obrazovke obdivovať africký slon, popíjajúc pritom pivo v útulnej obývačke. Veď slon je silné, múdre, ušľachtilé a veľmi veľké zviera. A takto, sediac pred televízorom, nikomu ani na um nepríde, že reálny slon môže podupať, dokaličiť, rozdláviť. Môže dokonca celkom banálne odľahčiť svoj žalúdok, pričom výsledný efekt bude diametrálne odlišný než ten, ktorý pri rovnakom procese dosiahne škrečok alebo holub. Ešteže slony nelietajú!
Poznám niektorých Slovákov, ktorí v Rusku žili celé roky, ale iba niektorí jednotlivci sa približujú k chápaniu toho, že slonia podstata Ruska zahŕňa do seba nielen krásu a ušľachtilosť. V Rusku existujú aj všetky kontrastné farby palety – despotizmus, otroctvo, krutosť. Ale toto všetko rusofilsky naladení Slováci dokážu nevidieť. Chcú sa totiž stotožniť práve s tým pekným veľkým slonom, ktorý tak dojímavo podopiera svoje mláďa.
Navyše, človek sa iba veľmi ťažko, bez toho aby si niečo vymýšľal alebo idealizoval, môže stotožniť s kmeňom, v ktorom nevyrástol. Viem to z vlastnej skúsenosti, aj ja som sa naučil vidieť v Slovákoch prevažne to pekné.
Možno v každom európskom národe žije v srdci ideálna predstava o inom národe, akomsi vzore, ktorý je podobný tomu nášmu, ale je lepší. Predovšetkým je silnejší a v ostatnom je taký ako my. Tento mýtus o silnom susedovi je dodnes stále živý a bude žiť ešte veľmi dlho. Taliani tak môžu nadšene vzdychať pri Francúzoch, Česi pri Nemcoch, Nóri pri Dánoch. Slováci tak vzdychajú pri Rusoch, i keď, prirodzene, nie všetci.
Rusofóbi
Na Slovensku existuje hŕstka ľudí, v ktorých všetko ruské vzbudzuje panickú hrôzu a nenávisť. Osobne som sa s týmito ľuďmi stretol iba niekoľkokrát v živote, ale dobre sa mi vrylo do pa¬ mäti, ako sa ma báli len preto, že som Rus, čím ma veľmi udivili.
Slovenskí rusofóbi sú prakticky bez výnimky aj slovakofóbi, teda ľudia, ktorí neznášajú svoj vlastný kmeň. Prečo to celé tak vyšlo, neviem, ale je to tak. Medzi slovakofóbmi a rusofóbmi má svoje miesto démonizácia všetkého slovenského, slovanského a hlavne ruského. Títo väčšinou naozaj nešťastní ľudia nemôžu odpustiť sebe, ako aj celému svetu, že sa nenarodili niekde v New Yorku, a sú naozaj presvedčení, že byť Rusom je ešte strašnejšie než byť Slovákom. Slovo Rus je pre nich nadávka.
Rusofóbi sa snažili zasiahnuť do môjho života dosť zábavným spôsobom. Z rôznych dôvodov o mne písali, že som Rus, a škodoradostne si mädlili ruky v presvedčení, že akonáhle sa čitatelia dozvedia túto hroznú správu, prestanú kupovať moje knihy. O niečo mladší rusofóbi odchovaní na tupých bojových filmoch, v ktorých Rus nutne musí vyzerať ako krvilačný divoch v kožušinovej čiapke, sú schopní celkom seriózne vyhlásiť, že Lev Tolstoj bol z KGB, lebo je Rus, a všetci Rusi sú z KGB.
Spomínam si na istú dosť príznačnú epizódu. V roku 1990 som istému rusistovi daroval svoj román Prepadová skupina, čerstvo vydaný v ruštine. Vtedy som ešte netušil, že mám dočinenia s rusofóbom. Bol som naivný. Myslel som si, že ak sa tento človek celý svoj dospelý život venuje ruskej literatúre a touto činnosťou sa živí, pričom nie zle, navyše, požíva všetky početné výhody aktivistu ZČSSP, potom nemôže byť rusofóbom. Vari sa dá zvoliť si za svoju životnú prácu nenávidenú kultúru nenávideného národa?! Ukázalo sa, že áno.
Keď si tento skrytý rusofób prečítal môj román, potešil ma nasledujúcou radou. Povedal mi:
– Je to dobrý román, dá sa ho preložiť. – Len mimochodom poznamenám, že napriek nenávisti k Rusku veľmi ho chcel preložiť a viackrát sa pýtal na výšku honoráru. – Ale musíš si zmeniť meno. U nás všetci tak nenávidia Rusov, hlavne teraz po revolúcii, že román ruského autora si zo zásady nikto nekúpi. Vymysli si nejaké pekné slovenské meno.
Táto veta z jeho úst o tom, že na Slovensku všetci nenávidia Rusov, bola pre mňa naozajstným objavom. Nikdy, ani raz som sa nestretol s nenávisťou voči sebe ako Rusovi. Dokonca ani tento skrytý rusofób svoju nenávisť nikdy neprejavil. Ak budem trochu netaktný, dalo by sa povedať, že od prvého okamihu nášho stretnutia bol úslužný ako cirkusový pudlík. Radil mi, aby som sa rozlúčil so svojím ruským menom, celkom úprimne, v snahe poslúžiť mi.
Symbolický je osud tohto môjho rusofóbneho radcu. „Vydupal“ si stáž v Spojených štátoch, kam odišiel, pričom vôbec neskrýval, že sa vynasnaží tam zostať. O rok sa však vrátil. Zrejme sa presvedčil, podobne ako väčšina slovakofóbov, že utáraným lenivcom sa v Amerike žije oveľa horšie ako na Slovensku. Ešte dodám, že spomínaný rusofób sa stal spisovateľom, píše a vydáva svoje knihy za cudzie peniaze. Napriek čisto slovenskému menu, jeho knihy nikto nepozná a nečíta.
Iná epizóda. Raz som bol pozvaný do priameho vysielania jednej súkromnej televízie, aby som porozprával niečo o tom, akú úlohu zohral Gorbačov v svetových dejinách. Téma sa mi zdala príťažlivá, preto som s pozvaním súhlasil. Moderátorka programu, veselá mladá žena, však namiesto rozhovoru o Gorbačovovi počas celej hodiny vysielania viedla čosi ako výsluch na tému, prečo ja, Rus, som prišiel na Slovensko. Spočiatku som nerozumel, čo táto dáma vlastne chce, neskôr mi došlo, že plní prefíkanú úlohu, lebo rusofóbi si vo svojej hlúposti myslia, že odrazu začnem nariekať či aspoň sa hanbiť za to, že som Rus. Efekt, ktorý sa dosiahol, bol však celkom opačný. Porozprával som o Moskovskej univerzite, ktorú som skončil, o ruskej literatúre, o tom, čo sa deje v ruskej politike. Dáma prišla do pomykova, potom zrazu prehodila výhybku a začala rozprávať o tom, aké je pekné, keď je niekto hrdý na svoj národ a kultúru. Zrejme mala na mysli, že hrdý som ja, a ona by tiež chcela byť rovnako hrdá. Celú vec trochu zveličila. Nie som až tak hrdý, skôr sa snažím načerpať čo najviac
zo studnice ruskej kultúry.
Rusofóbi sú prítomní aj v slovenskej politike. Sú organizovaní do útvaru ponášajúceho sa na sektu s hrdým názvom, ktorý kopíruje názov jednej z dvoch dominantných politických strán Spojených štátov. Táto sekta sa kvôli nekonečným nesvárom veľakrát štiepila a delila, premenovávala, no ľudia zostávali stále tí istí. Všetci sú politicky mŕtvi – definitívne, bez najmenšej nádeje na reanimáciu. Ich šťastie, že si to neuvedomujú, preto si skrášľujú svoje clivé dni a roky v rodnej, no nenávidenej krajine žabomyšími vojnami v parlamente a médiách. Tieto ťahanice napĺňajú ich existenciu akýmsi zmyslom. No vo svetle novej veľkej lásky Ameriky a Ruska týmto ľuďom onedlho môže začať byť dosť smutno. Americkí patróni im už-už môžu zakázať brechať smerom na východ. Potom im nezostane nič iné ako ticho a žalostne skuvíňať, s papuľami zarytými do bahna.
Národniari
Týchto predstaviteľov slovenskej elity je oveľa viac ako všetkých ostatných. Sú to ľudia, ktorí veľmi ostro pociťujú svoju národnú identitu a stále rozmýšľajú, hovoria a píšu o týchto pocitoch. Na tom by nebolo nič zlé, ale národniari, žiaľ, pôsobia aj ako hoci najpočetnejšia, ale najmenej akcieschopná časť elity, ktorá neprodukuje prakticky nič, okrem zvukov rôznej intenzity.
Neraz som už písal, že keby nebolo slovenských národniarov, Maďari by ich museli vyrábať vlastnými silami – tak objektívne hrajú už mnohé roky v prospech Maďarov všetci títo zástancovia tankového útoku na Budapešť. Práve oni, národniari, a vôbec nie Béla Bugár, tým viac poslovenčení slovenskí Maďari, „zabetónovali“ SMK na najprofesionálnejšiu a najstabilnejšiu stranu na slovenskej politickej scéne, ktorá točí Dzurindovou koalíciou, ako sa jej zachce.
Jalovosť slovenského národniarstva na úrovni reálnej politiky, podobne ako na úrovni mediálneho a kultúrneho vplyvu ma roky udivovala a dodnes udivuje. Existujú početné spolky, ktoré majú tisíce členov, existuje pološtátna štruktúra Matice slovenskej, existujú nekonečné schôdze, výzvy, petície a plány. Toto všetko sa ponáša na kuchyňu, odkiaľ sa ozýva šum a ruch, vo dne v noci sa z nej šíria všakovaké ľúbivé vône, no hotové jedlá z tejto kuchyne nikto nikdy nenesie.
Pred niekoľkými rokmi som sa náhodou zúčastnil jednej veľkej schôdze, ktorá sa konala nie hocikde, ale v samotnom vládnom rekreačnom zariadení v Častej Papierničke. Videl som tu niekoľko stoviek národne orientovaných intelektuálov v prepychu, za bohato prestretými stolmi, ktorí nerokovali o ničom inom ako o zložení novej slovenskej vlády. Pričom nevyhnutne s účasťou väčšiny prítomných. Spýtal som sa iniciátora tejto slávnosti, v čom spočívajú tieto veľkolepé plány: kto vlastne sú všetci účastníci – nová silná politická strana alebo sa ňou chystajú stať? Dostalo sa mi siahodlhej, mnohoznačnej a patetickej odpovede asi v tom duchu, že onedlho sa aj tak všetko rozsype a národ ich povolá, aby zachránili Slovensko, a vtedy prídu oni a zachránia ho.
Národniari milujú historické exkurzy a vždy začínajú Svätoplukom a jeho prútmi. Potom sa pokračuje Veľkomoravskou ríšou, za následníkov ktorej sa z istých dôvodov považujú. Odpoveďou na moje skromné námietky, že obyvatelia tejto ríše majú s dnešnými Slovákmi približne rovnako veľa spoločného, ako starovekí Rimania s počernými a neohrabanými obyvateľmi súčasného Južného Talianska, zvyčajne býva hnev národniarov. Rovnako obľúbenou témou je zápas s Maďarmi, ktorý hrdinsky vedú, a zákernosť Čechov, ktorí desaťročia ohlodávali chudobné Slovensko.
Zvlášť pálčivá je pre mňa téma Ruska, o ktorom si s prihliadnutím na to, že som Rus, považuje za svoju svätú povinnosť pohovoriť každý národniar bez výnimky. Národniari spravidla vedia, čo majú Rusi robiť, oveľa lepšie než samotní Rusi. V rozhovore so mnou sa snažia zo všetkých síl ukázať toto svoje poznanie. Nakoľko však udalosti, ktoré sa dejú v Rusku a vo svete, prijímajú v dosť patetickom duchu – a la útok na Budapešť, alebo, v horšom prípade, zatopenie Budapešti pomocou Gabčíkova, rozhovory s nimi mi zobrali dosť energie a k ničomu neviedli.
Po týchto vyššie uvedených pozorovaniach je na mieste otázka, či národniari naozaj predstavujú osobitý typ elity. Odpovedám celkom seriózne – áno, predstavujú, sú elitou v plnom zmysle tohto slova, lebo formujú verejnú mienku významnej časti Slovákov a nesú veľkú zodpovednosť za budúcnosť národa a štátu. Nie však za činy, ale nečinnosť, za táranie, ktorým sa tieto činy zamieňajú. Pričom vzácny a nezvratný čas, kedy by Slováci mohli riešiť dramatické problémy svojej budúcnosti, im preteká cez prsty ako voda cez riečicu.
Neschopnosť národniarov možno ilustrovať nesporným faktom: pozície ich politických organizácií a spolkov na zmiešaných územiach s Maďarmi sú neporovnateľne slabšie ako v odveky slovenskej Žiline či na Kysuciach. Tí reálni, konkrétni Slováci, ktorých záujmy národniari navonok obhajujú, v situácii, keď vzniknú reálne problémy s Maďarmi, týmto národniarom celkom opodstatnene nebudú dôverovať.
Slovakofóbi
Aj toto je dosť početná skupina slovenskej elity, ktorá sa sústreďuje takmer bez výnimky vo veľkých mestách a vyznačuje sa veľkým vplyvom v oblasti politiky a médií. Slovakofóbi sú ľudia, skupiny ľudí, celé spolky, dokonca politické strany, kde sa zišli ľudia, ktorí sú každý po svojom nešťastní z toho, že sa narodili na Slovensku, a nie kdesi inde, na nejakom dôstojnejšom a civilizovanejšom mieste. Preto Slovensko a všetko, čo sa s ním spája, v nich vyvoláva negatívne emócie, ktoré obvykle prechádzajú do otvorenej nenávisti.
Vždy ma zaujímala otázka, prečo teraz, keď sú hranice otvorené, títo ľudia, ktorí tak trpia v nemilovanej krajine, neodchádzajú tam, kde by ich lepšie ocenili, kde by zo seba striasli nenávidenú slovenskú identitu a stali sa rovnakými, ako sú tí, ktorých napodobňujú a ktorým závidia. Možnosti pre takéto riešenie mnohí slovakofóbi reálne majú. Prevažne ide o pomerne solventných ľudí, ktorí sú majitelia nehnuteľností, podnikatelia, ľudí z médií, kultúry a umenia. Sám pánboh im priam kázal, aby odišli do Ameriky, Austrálie či Kanady. Do susedného Rakúska alebo prinajhoršom do vyspelejšieho a civilizovanejšieho Česka. Slovakofóbi však nikam neodchádzajú. Pre tento zvláštny fenomén existuje niekoľko vysvetlení.
V prvom rade sa mi zdá, že keď preklínajú a nadávajú na Slovensko, nie sú celkom úprimní. Je tu viac pózy než reálnej frustrácie. Teda na Slovensku im vôbec nie je tak zle, ako to vyhlasujú pred druhými alebo dokonca sami pred sebou. Veď kde ešte by mali byt v centre mesta, chatu v horách a možnosť posťažovať sa navzájom na osud v kaviarni, a pritom dostávať za to peniaze! Občas aj veľké peniaze.
Druhý dôvod sa možno skrýva v tom, že v hĺbke svojej nespokojnej duše slovakofóbi tušia, že lepšie než v tejto „dedinskej diere“ im nebude nikde. Sú to ľudia rozmaznaní uvoľneným idylickým slovenským spôsobom života, z ktorých väčšina pobudla na miestach v ich ponímaní civilizovanejších a kultúrnejších a ktorí neveria v svoje sily, aby dosiahli to, čo majú na Slovensku, niekde na inom mieste. A dobre, že neveria. Nikto vo svete na nich nie je zvedavý – tak znie pre nich trpká pravda. Túto pravdu si mnohí uvedomujú, ale nemôžu sa s ňou zmieriť.
Určite mnohí moji čitatelia neraz videli unikátnu zábavnú televíznu reláciu, ktorá môže existovať iba na Slovensku. Táto relácia vnucuje divákom pocit, že Slováci sú prevažne nevzdelaní tupci, ktorí nedokážu spočítať dva a dva. Robí sa to jednoducho: vyberie sa zopár starých ožranov, z ktorých polovica sú Rómovia, a opýtajú sa ich, kde leží Antarktída. Ožrani nevedia, a teda sprostejšieho od Slováka vo svete len tak ľahko nenájdeš – robia radostný záver autori programu a o týchto záveroch dlho navzájom diskutujú s hosťami, často Čechmi, ktorí sú pozvaní na to, aby zhodnotili tuposť Slovákov.
To, že takáto zosmiešňujúca relácia existuje, sa vysvetľuje len vrodenou dobrosrdečnosťou a čisto panenskou mediálnou neskúsenosťou Slovákov. Väčšina z nich totiž považuje televíziu
za nového, dobrého pastiera a nečaká od svojich televíznych hviezd ani zákernosť, ani podlosť. Naivne sa nadchýna tým, že ich, obyčajných ľudí, pozvali do takéhoto slávneho programu a celá široká rodina ich teraz uvidí na obrazovke. Diváci v hľadisku sa na túto šou vyobliekajú ako do divadla alebo na svadbu a odmietajú uveriť tomu, že sa im otvorene a hrubo vysmievajú.
Je nemožné predstaviť si podobný program v Spojených štátoch, kde naozaj veľká časť obyvateľov je negramotná a nedokáže prečítať viac než niekoľko slov, aj to iba veľkými písmenami, a odmieta vykonávať v hlave elementárne sčítacie operácie – Američania jednoducho vsunú kreditnú kartičku do otvoru a idú ďalej. Ale keby týmto priemerným Američanom, ktorí naozaj osprostievajú a upadajú do depresie, keď majú za úlohu nahlas prečítať malý odstavec súvislého textu, niekto ukázal podobný amerikofóbsky program, rozniesli by televízne štúdio na kopytách.
V Rusku by si autor mohol dovoliť urobiť takýto program iba jedenkrát – potom by ho jednoducho nemal kto robiť. Takýto program nie je možný dokonca ani v českých médiách, ktoré sa radi pohrabú v špine. Ale na Slovensku je sila slovakofóbov takáto.
Podobných slovakofóbskych programov je v slovenských médiách veľa. Slovakofóbi v nich roznecujú svoju nenávisť a snažia sa liečiť si svoje komplexy. Akokoľvek smutne to však pre slovakofóbov vyznieva, normálni Slováci reagujú na výsmech celkom neadekvátne, naivne ako deti – tlieskajú. Dochádza tu k veľmi zriedkavému nepochopeniu medzi tými, ktorí sa snažia ponížiť, a tými, koho ponižujú. Slovakofóbi dychčia zo všetkých síl, a Slováci sa zabávajú.
Slovakofóbi sú vplyvnou časťou slovenskej elity. Sústreďujú sa v politike, dajú sa nájsť prakticky v každej politickej strane. V médiách jednoducho dominujú a vytvárajú silnú loby, ktorá Slovákom vykresľuje úbohý, zvrátený, komplexmi a nezmyslenými reflexiami prešpikovaný obraz sveta.
Stačí si len spomenúť, ako sa televízia zmenila na akýsi nekonečný underground, keď sa STV monopolne ocitla v rukách slovakofóbov. Pred divákmi sa odvíjala reťaz nezmyselných a fádnych pokusov o dokumentárne filmy a talk show prakticky iba
na jednu tému – prečo ich Pán Boh tak kruto potrestal, že sa narodili na Slovensku.
Najsmutnejšie je, že slovakofóbi vlastne sami nevedia, čo chcú, ako ďalej žiť, neurčitosťou sa trápia do takej miery, že väčšina z nich začína spochybňovať aj vlastnú od prírody danú sexuálnu orientáciu. Tu je prameň tak masívne mediálne živeného kultu inakosti, presnejšie, homosexuality.
Slovakofóbi sa zo všetkých síl snažia kydať tento hnoj
do okolia. A kydajú. Sú to naozaj traviči studní, ktorí každú novú studňu otravujú prakticky automaticky, bez nejakého strategického zámeru či jednoducho zmyslu, dokonca bez toho, aby elementárne predvídali to, že jedného dňa túto otrávenú vodu budú musieť sami piť. Napriek tomu, že Slovákov nenávidia, snažia sa za každú cenu tomuto národu vládnuť. Týmto sa pripravuje pôda pre budúce veľké zlyhanie slovenskej elity ako celku. Práve zlyhanie, nie zradu, lebo slovakofóbi nemajú čo zrádzať.
Prirodzene, čitateľom by sa teraz asi veľmi žiadali konkrétne mená, možno celé zoznamy. Nemám ich a ani ich nebudem mať. Takejto reklamy a vyznamenania sa odo mňa títo plytkí a defektní ľudia nikdy nedočkajú. Dôležité je však sledovať ich činnosť a rozumieť ich zámerom. Slovenská spoločnosť buď dozrie, pochopí podstatu konania slovakofóbov a navrhne vlastné, nie slovakofóbske alternatívy, alebo dozrieť nestihne.
Slovenská podnikavosť a slovenskí podnikatelia
Keď som žil v Bratislave asi druhý rok, obrátil som sa k do¬ movníkovi a údržbárovi budovy na Mierovom námestí (nazvime ho Alojz), kde sa vtedy nachádzal Kabinet ruského jazyka, s návrhom, či by mi na mesiac neprenajal jeho prázdnu chalupu v Orešanoch.
– Pozri, ja nie som nejako podnikavý! – znela prvá Alojzova veta, ktorý okamžite celkom úprimne navrhol, aby sme v jeho chalupe bývali zadarmo.
Slovo „podnikavý“ som vtedy počul po prvýkrát a zapamätal si jeho modalitu. Alojz toto slovo vyslovil s odtienkom pohŕdania, ba priam urážky, že by ho niekto mohol upodozrievať z toho, aký je on nedobrý, teda podnikavý.
Spolu sme navštívili dedinku Orešany za Modrou, prezreli sme si chalupu, zoznámili sa s Alojzovými početnými príbuznými, ktorí okamžite vytiahli domácu, dobre vypálenú slivovicu.
Pretože som šoféroval, nemohol som piť, a tak hlavný nápor slovenskej pohostinnosti zobrala na seba moja krehká žena, ktorá v živote toľko slivovice nevypila, a Alojz odchovaný na tomto nápoji. Výsledkom toho som si na spiatočnej ceste do Bratislavy vypočul sovietske pionierske piesne, ktoré žena s Alojzom duetom spievali, a čudoval som sa, aké hlboké vrstvy v pamäti dokáže slivovica poodhaliť.
Alojzovu chalupu sme si napokon nepožičali. Hlavne preto, že naozaj striktne odmietol vziať peniaze, považujúc to za hanebné. Na druhé leto som sa opäť pokúšal prenajať si chatu neďaleko
od Bratislavy. Ukázalo sa, že je to prakticky nemožné. Ponuka na trhu jednoducho chýbala. Rovnako ako chýba aj dnes, po rokoch prudkého rozvoja trhových vzťahov. Byty sa prenajímajú, ale chaty a chalupy, s výnimkou turistických centier, nie. Napriek tomu, že veľa chát a chalúp zostáva po celý rok prakticky prázdnych. Slováci ich však prenajímať nebudú – dnes už chápem prečo.
Pre nich to nie je podnikanie, ale správanie sa „pod úroveň“.
Po prevrate v roku 1989 osud zariadil, aby som sa ja, ktorý som dovtedy viedol život univerzitného učiteľa, stal podnikateľom-samoukom. Od tých čias som sa stretol s množstvom slovenských podnikateľov tých najrozličnejších úrovní. Toto sú výsledky mojich mnohoročných pozorovaní.
Naivní experimentátori
Dedina sama o sebe podnikateľov nevychováva, zvlášť patriarchálna, idylická slovenská dedina. Preto najrozšírenejšiu, najčestnejšiu a najneúspešnejšiu kategóriu podnikateľov, ktorí obvykle aj rýchlo skrachovali, možno označiť ako naivní experimentátori.
Sú to čisto dedinskí ľudia, nezávisle od toho, či sa sami považujú za mestských obyvateľov alebo nie, ktorí sa naivne rozhodli, že nová epocha im ponúkla možnosť zbohatnúť už len preto, že sa zrieknu odvekej dedinskej tradície a slávnostne vykročia na podnikateľskú cestu. Tento pre dedinského človeka naozaj ťažký krok experimentátori považovali za veľkú obeť a mysleli si, že už iba vďaka nej si úspech zaslúžili. Nechal som zamestnanie, predal chalupu, otvoril si pekáreň – neexistuje, aby som na nej nezbohatol.
Tu sa opäť vrátim k tomu, ako Slováci hodnotia svoj pracovný čas. Experimentátori sa najčastejšie ponosovali na osud, keď hovorili, koľko času a peňazí vynaložili na nové podnikanie,
a preto neúspech v podnikaní považovali za veľkú nespravodlivosť. Pritom títo naivní experimentátori sa hádzali do ľadovej prieruby ako ľadoví muži, ale plávať v ľadovej vode nevedeli. A keď ich chytali kŕče od chladu, na vine bola ľadová voda.
Navyše, väčšina z nich sa stala obeťou masívnej postkomunistickej trhovej propagandy. Objavil sa trh a teraz nám všetkým začnú líca ovísať od tučnoty. Mnohí tak uverili všade propagovanej slobode podnikania a všemohúcnosti trhu. Neskôr s hrôzou zisťovali, že vedľa ich malej pekárne privatizoval veľkú, donedávna štátnu, bývalý komunista, ktorý skôr než za babku rozpredal celý majetok pekárne a vyhnal robotníkov na ulicu, stihol prevalcovať aj ich, naivných nadšencov, ktorí do svojej pekárne vložili všetky rodinné úspory, zadĺžili sa, na všetkom šetria a naozaj pečú veľmi chutný chlieb, ktorý kupujú a chvália všetci z okolia. Pravda, dovtedy, pokým im niekto neponúkne lacnejší chlieb.
Pre lepšiu ucelenosť obrazu treba dodať, že najsilnejší a najvytrvalejší z naivných experimentátorov, ak je reč o pekároch, skrachovali už v druhom kole, keď sa dozvedeli, že väčší odberatelia chleba sa dohodli s tými istými privatizérmi veľkých pekár¬ ní na odbere chleba iba od nich, teda od veľkých. Marx označoval toto spájanie kapitalistických dravcov slovom monopol, od ktorého už nie je ďaleko k imperializmu, ktorí komunisti tak nenávidia. Takže práve títo ľudia privatizujúci veľké pekárne, spravidla bývalí komunisti podrobne oboznámení s Marxovým učením začali budovať svoje monopoly – po domácky „vypestované“ kartely na predaj surovín za veľkoobchodné ceny a dočasné syndikáty na odbyt tovaru. Drobným podnikateľom za to ponúkli „trhovú slobodu“, aby donekonečna rozvážali svoj chutný chlieb do rovnako smoliarskych večierok – po piatich bochníkoch do každej. Všetko v duchu toho, čo sľubovali nežní revolucionári: všetkým rovnaké šance.
Silní gazdovia
Zo slovenských podnikateľov sú najlepší. Bohužiaľ, je ich málo. Sú to ľudia, ktorí sa ukázali natoľko silní, že dokázali nájsť si svoju škáročku, zaujať v nej pevné miesto a ochrániť ju pred nekalou konkurenciou. Spravidla ide o drobných, stredných podnikateľov a remeselníkov.
Podniky silných gazdov zvyčajne bývajú rodinné. Silní gazdovia vnútorne zostali dedinskými ľuďmi a zároveň sa naučili „chodiť“ v mestských huncútstvách a špecifikách privatizačnej éry. Nezúčastnili sa však samotnej „prichmatizácie“ – niekto bol príliš svedomitý, inému sa jednoducho nepodarilo prebiť sa k privatizačnému kolesu šťastia.
Silní gazdovia, rovnako ako predtým, požívajú vysokú autoritu v svojich občinách, sú soľou národa, jeho jadrom. Práve preto takýchto sebestačných gazdov, ktorí dokázali všetko urobiť vlastnými rukami, sovietski boľševici svojho času nazvali kulakmi a po miliónoch ich ničili. Ak by ich nezlikvidovali, boľševici by nedokázali zlomiť chrbát veľkému roľníckemu národu, zmeniť ho na deklasovanú ľudskú masu bez koreňov a minulosti.
Privatizéri
O týchto ľuďoch sa toho popísalo už dosť. Dodám teda už len novú definíciu. Privatizéri sú šťastlivci, ktorým sa podarilo rozkradnúť obrovské štátne vlastníctvo, bez toho aby porušovali nedokonalé postkomunistické zákony vytvorené tými istými privatizérmi a pre privatizérov. Alebo tieto zákony porušovali beztrestne.
Privatizéri sú hlavní hrdinovia našich čias, podaktorých z nich poznám osobne, ale moje poznatky nestačia na to, aby som ich opísal ako typ. Podľa môjho názoru ide prevažne o náhodných ľudí, ktorí sa v pravom okamihu ocitli na pravom mieste. Týmto miestom sa zvyčajne stali ústredia politických strán, ktoré boli pri moci. Slovenská privatizácia bola riadená politicky, hlavné vlastníctvo bolo rozdané počas Mečiarovej éry.
Mám ďaleko k tomu, aby som slovenských privatizérov odsudzoval. Dá sa im vyčítať iba ich malichernosť, krátkozrakosť
a absencia dlhodobých vízií a plánov, ktoré by sa zhmotňovali
v dlhodobých politických projektoch. Po tom, ako si prostredníct¬ vom privatizácie nahonobili obrovský majetok, odmietli vložiť časť získaného naspäť do politiky. Nie kvôli nejakej myšlienke, jednoducho v mene svojich zištných záujmov. Slovenskí privatizéri sa nestali politickými investormi, nezachovali sa teda rozumne ako ich kolegovia v iných postkomunistických krajinách, najmä v Rusku, Poľsku a čiastočne v Česku.
Možno konštatovať, že väčšina slovenských podnikateľov v skúške s peniazmi neobstála – splašili sa, začali rozhadzovať peniaze na domy, chaty, jachty a iné banálne pôžitky, nepremýšľajúc o tom, čo bude zajtra.
Slovenský privatizér pripomína škrečka: vyskočí, schmatne hŕstku zrniek a šup s nimi späť do diery. Pričom nie do diery, ale poriadneho dieriska, dá sa povedať až jaskyne, v ktorej sa nachádza všetko od vydumu sveta. Chýba však to hlavné – garantovaná budúcnosť. A keď niekto príde a zaleje túto jeho dieru vodou z vedra, privatizér vylieza celý zmáčaný, trasúci sa a žalostný.
Mimochodom, z dier vydurili iba málo škrečkov-privatizérov, väčšina z nich sa zmenila na krtov a prekopala si pod zemou tunelíky na bezpečnejšie miesta. No veľkým zvieraťom, veľkým dravcom sa nestal prakticky nikto.
Na Slovensku sa neobjavili vlastní Vjachirevovia, Čubajsovia, Berezovskí – dalo by sa pokračovať v niekoľkostránkovom zozname ľudí, ktorých neskôr v Rusku začali nazývať oligarchmi. Na Slovensku sa na úlohu oligarchu snažil ašpirovať akurát oceľový barón Rezeš, ale nezvládol to zahrať do konca.
Malá krajina – povedia mnohí moji čitatelia a v tomto rozhodne s nimi nemôžem súhlasiť. Slovensko je pre Slovákov veľká a bohatá krajina. Ibaže privatizéri na Slovensku sa prejavili ako malí ľudia.
Finanční špekulanti s medzinárodnými stykmi
Sú to absolútne úspešní predstavitelia slovenského biznisu, jeho súčasná tzv. elita. S istými výhradami práve ich možno nazvať slovenskými oligarchmi, ale nebude to celkom správne, lebo finanční špekulanti spravidla pôsobia v niekoľkých krajinách naraz.
Prvými boli hrdinovia kupónovej privatizácie, na ktorú sa už pomaly zabudlo. Potom prišli na rad všemožné finančné pyramídy, nečakané devalvácie, hry s cenovými skokmi. Na tomto všetkom niekto zarábal obrovské peniaze a medzi týmito šťastlivcami sa určite ocitli aj Slováci.
Neskôr sa objavil finančný kapitál personifikovaný finančnými skupinami. Nie bankami, ako to býva v tzv. civilizovanom svete, ale skupinami šikovných mladých ľudí – sprostredkovateľov.
Na Slovensku tento biznis zatiaľ pôsobí dosť naivne. Napriek tomu, sa tu peniaze zarábajú najľahšie a najrýchlejšie, lebo finanč¬ né skupiny využívajú progresívne know-how.
Vysvetlíme čitateľovi, ako vznikli všetky tieto kapitálové skupiny, na ktoré v súčasnosti mnohí hľadia s rozpakmi a nerozumejú, ako títo mladí dokázali zrazu tak zbohatnúť. Dokázali to celkom jednoducho – pomocou primitívneho korumpovania aj tak skorumpovaných slovenských politikov.
Existuje štátny rozpočet, v ktorom je veľa peňazí na viaceré projekty, peňazí rôznych, vrátane úverových. Pripusťme, že nejaký projekt sa má financovať na základe úveru, ktorý poskytuje banka. Väčšinou ide o banku zahraničnú. Garantom projektu je slovenská vláda, ktorá sa napodiv stále teší úcte veriteľov. Rieši sa jednoduchá otázka: ktorá banka bude mať tú česť, aby Slovensku požičala miliardu euro za lichvárske, v chápaní civilizovanej Európy, percentá?
Odpoveď čitateľ už pozná. Správne, bude to práve tá banka, ktorú na Slovensko privedie kapitálová skupina. Za to, že táto skupina zorganizuje banke takúto výhodnú transakciu, jej patrí provízia. Z tejto provízie skupina štedro zaplatí politikov, ktorí podporia lobovanie v prospech tejto konkrétnej banky. A všetci sú spokojní, všetci sa usmievajú. Všetko je legálne. S tendrami, konkurzmi a verejnými obstarávaniami v plnom rozsahu.
Kto napokon zaplatí všetky tieto zdieračské úroky? Štátny rozpočet, čo vedie k rastu zadĺženosti. V konečnom dôsledku zaplatí ten, kto platí za všetko, teda my všetci spoločne.
Iba zdôrazním, že obchod s financiami tvorí základ nášho súčasného sveta, ktorý nemá alternatívu. Preto kapitálové skupiny sa nevyhnutne museli objaviť. Horšie je niečo iné: vychádzajúc
zo svojich krátkodobých záujmov sprostredkovateľov, ktorí získavajú províziu, finančné skupiny sa už neraz zúčastnili na vytváraní a podpore absolútne neschopných, slabých a neperspektívnych politikov.
SLOVENSKÁ MENTALITA
Matriarchát pod Tatrami
Hlavou slovenskej rodiny je, podľa mojich pozorovaní, žena. Napriek podaktorým čisto vonkajším atribútom patriarchálneho spôsobu života, žene pravdepodobne už po stáročia patrí dominantné postavenie v slovenskej rodine. Prečo je to tak, si netrúfam povedať, rovnako ako si netrúfam hodnotiť, či je to dobre, alebo zle.
Mnohí západní historici, filozofi a politici vystupovali s názorom či domnienkami, podľa ktorých Slovania predstavujú v zásade ženský prvok európskej civilizácie, a preto sú takí vnímaví
ku všetkému, čo prichádza zo Západu. Preto sú slovanské ženy silnejšie než muži.
Slovania nie sú schopní sami seba riadiť a vytvoriť svoju štátnosť – takto znie obľúbená téza predstaviteľov nemeckej šľachty po celé stáročia. Svoj vlastný jednotný štát však táto šľachta ktovie prečo vytvorila oveľa neskôr ako Česi, Poliaci alebo Rusi, aj to iba vďaka geniálnemu Bismarckovi. Myšlienku ženskej ústupčivosti Rusov a všeobecne Slovanov však logicky vonkoncom nezavŕšil šľachtic, ale Rakúšan veľmi pochybného pôvodu Adolf Schicklgrüber, inak Hitler, ktorý Slovanov zaradil medzi ostatné neárijské rasy a vyhlásil ich za „podľudí“, ktorých treba vykynožiť.
Podotknem, že leví podiel úvah o ženskej podstate slovanstva sa týkal Ruska a Rusov. Podobné úvahy západných teoretikov beriem s veľkou dávkou irónie. Ak sa Rusi javia ženskí, potom čo ostatné európskej národy – Francúzi, Taliani, Nemci? Zdá sa mi, že svojimi úvahami o ženskosti Rusov európski myslitelia akoby sami seba čičíkali, upokojovali a vymýšľali mýtus, v ktorý by sa príjemne verilo a na ktorom by bolo výhodné budovať príťažlivé vízie budúcnosti. Zatiaľ však budúcnosť kráča v ústrety tomu, že uprostred statočných árijských európskych mužov sa onedlho iba ťažko nájde heterosexuál.
A hoci ženský prvok je v ruskej rodine mimoriadne silný,
na otázku, či je v súčasnosti žena hlavou ruskej rodiny, odpovedám áno aj nie. Áno – preto, lebo početné vojny dvadsiateho storočia vykosili desiatky miliónov najlepších ruských mužov a ruské ženy sformovali na ešte silnejšie a statočnejšie. Nie – preto, lebo Rusi zatiaľ zostávajú národom, ktorý v Európe stojí najbližšie k chápaniu odvekého práva silnejšieho. A podľa tohto práva je muž silnejší ako žena.
Osud Slovenska sa vyvíjal inakšie. Slováci sa naučili, či boli prinútení naučiť sa, robiť kompromisy. Jedným z hlavných kompromisov slovenskej rodiny a slovenskej spoločnosti ako celku je skutočnosť, že muž v nej hrá hlavnú rolu formálne, ale reálna moc sa nachádza v rukách ženy.
Nerád by som sa slovenských mužov dotkol, ale mnohé ich generácie, pravdepodobne, šťastlivo prežili celý svoj život v skalopevnom presvedčení, že oni sú v rodine tí hlavní a o všetkom rozhodujú. Pritom v skutočnosti moc patrila ich ženám.
Za šťastnú črtu slovenských žien treba považovať to, že svoj matriarchát vedia dokonalo maskovať. Slovenská žena – to je kardinál Richelieu v sukni, šedá eminencia, ktorá sa neusiluje o vonkajšie atribúty moci, ale reálnu moc dokáže využívať. S komfortom pre seba aj pre formálneho patriarchu – muža.
Uvádzať príklady považujem za zbytočné. Čitatelia, a najmä čitateľky, ich nájdu v svojom okolí dosť. Za všetko hovorí fakt,
na ktorý som natrafil celkom nedávno. Zatiaľ čo slovenskí muži vysedávajú po krčmách a vedú silácke reči, ktorých zmysel spočíva v tom, aby si navzájom dokázali, kto z nich je múdrejší a lepšie sa vyzná v šikovne posplietaných politických intrigách, ich ženy sa stíhajú v prestávkach medzi domácou šichtou zorientovať v politike oveľa šikovnejšie než ich mužské proťajšky a následne zorientovať aj samotných mužov. Pričom slovenské ženy navzájom medzi sebou o politike takmer vôbec nehovoria alebo hovoria iba veľmi málo.
Ženy sú reálnou hybnou silou akýchkoľvek slovenských volieb, rýchlejšie a efektívnejšie než muži sa orientujú v otázkach moci, k politike pristupujú realisticky a pragmaticky a nestrácajú čas typicky mužským liečením si komplexov pri pive a borovičke – náš Fero je v parlamente, a my, ktovie prečo, trčíme tu, v krčme.
V slovenských ženách je akási zvláštna starobylá múdrosť. Napriek tomu, že slovenskí muži s tézou o múdrosti svojich žien prevažne nesúhlasia, väčšina z nich ženy poslúcha až dojemne pokorne a prenecháva im právo posledného slova.
Odvrátenou stránkou tejto idyly je mimoriadna rozmaznanosť slovenských mužov. Bez nejakého zveličovania možno povedať, že súčasní slovenskí chlapci v porovnaní s chlapcami hociktorej susednej krajiny, s výnimkou Česka, pôsobia ako šťastní mamičkini synkovia, ktorí si vychutnávajú sladké detstvo pod krídlami obetavo im slúžiacich mám a starých mám, otcov a dedov. Deti v slovenských rodinách trestajú častejšie ženy. To je nesporný dôkaz toho, komu patrí v rodine moc. No oveľa väčšmi než trestajú slovenské deti rozmaznávajú. A tak, rozmaznávajúc chlapcov, slovenský matriarchát vychováva poslušných dospelých mužov.
Práve takéto šťastné detstvo mamičkinho synáčika má na svedomí chronickú chudobu slovenských politických kádrov. Len sa lepšie pozrite do tvárí týchto mužov-štátnikov a mamičkinho synka zbadáte takmer v každom z nich.
Preto je v slovenskej politike taký hlad po mužoch, ktorý nenesú pečať rozmaznanosti z detstva. Nájdu sa aj takí, ale je ich oveľa menej, len hŕstka.
Keď sa vrátime k otázke, či slovenský matriarchát je skôr pozitívum, alebo negatívum, musím priznať, že v tomto fenoméne vidím viac plusov ako mínusov. Slováci veľmi dávno sami neviedli nijakú vojnu a takáto možnosť sa im, zrejme, už ani nenaskytne. To znamená, že budú musieť byť pružní, hľadať kompromisy, trpieť vrtochy osudu. Všetko toto sa ženám darí oveľa lepšie ako mužom. Takže, slovenské ženy, do toho!
Slovenská závisť
Všetci dedinskí ľudia sú závistliví. Vlastne, sa to dá veľmi ľahko pochopiť. Keď stojíte na londýnskej ulici, bolo by nezmyselné závidieť arabským šejkom, ktorí tadiaľ okolo prechádzajú
na Rolls Roycoch a v Londýne okupujú celé štvrte. Alebo princovi Charlesovi či kráľovnej Alžbete. Áno, títo ľudia sú nesmierne bohatí, ale patria do iného sveta, sú z celkom inej planéty, kde ty si nikdy nebol a ani nebudeš.
Keď však človek stojí pred svojím skromným domom na dedine a vidí, ako hneď vedľa rastie susedov prepychový dom, iba ťažko sa zdrží závisti. Už len preto, že bohatstvo, ktoré ti rastie priamo pod nosom, vidíš stále a tento cudzí úspech vo vlastnej rodnej dedine priam kole oči. Preto neodsudzujme závistlivých Slovákov, ale pokúsme sa ich pochopiť.
Nie je to tak dávno, čo som sa rozprával s jedným úspešným Slovákom, dlhoročným úradníkom, ktorý si svoju kariéru vybudoval v neveľkom meste. Zarazilo ma, s akou trpkosťou v hlase povedal tieto slová: „Stačí, aby ste sa trochu vysunuli zo šedého priemeru, a hneď vás začínajú nenávidieť. Táto nenávisť rozkladá spoločnosť“.
Zdôrazňujem, že môj spoločník nepoužil slovo závisť, ale hovoril o nenávisti, ktorá vyrastá zo závisti. Jestvuje nejaký osobitý slovenský druh závisti, ktorý je natoľko silný, že prerastá
do nenávisti? Možno áno. Túto genézu si predstavujem takto.
Slováci nemali svoju šľachtu, dokonca aj úradníkmi, byrokratmi, obchodníkmi či inžiniermi boli donedávna najmä Maďari, Česi, Nemci alebo Židia. Slováci si zvykli na stáročnú rovnosť v chudobe členov dedinského spoločenstva. Tento zvyk – byť si rovní – ešte väčšmi kultivovala komunistická éra. A potom sa zrazu všetko premiešalo a rovnosť zmizla. Objavili sa bohatí a veľmi bohatí ľudia, ktorých väčšina Slovákov nevedela kam zaradiť – v knihe historickej pamäti stránky pre bohatých Slovákov chýbajú. Tieto stránky sa práve píšu. Píšu ich hlavne privatizéri a väčšinou veľmi nepekne.
Pre nemajetného Slováka je bohatý Slovák zatiaľ v zásade nepochopiteľný a neprijateľný. Je to vždy lotor, podvodník, ktorý si svoje peniaze zarobil nečestne. Zámerne sa vyhýbam otázke, či je to tak, alebo nie, lebo si myslím, že na taký jav, ako privatizácia, sa kategórie ako pravda a čestnosť nedajú použiť.
Slovák nerozumie tomu, ako sa iný Slovák mohol zrazu odtrhnúť z reťaze členov občiny, viac-menej rovných v svojej chudobe či skromnom dostatku. Najmenej zo všetkého je ochotný vysvetľovať si cudzí úspech tým, že ten druhý je schopnejší. Nie, v lepšom prípade mal ten druhý šťastie, ale pravdepodobnejšie ide
o zlodeja, podvodníka, lotra, a preto ho možno nenávidieť.
Nenávisť k bohatým má na Slovensku veľmi silný morálny základ, čo neexistuje v susedných krajinách. So svojimi boháčmi sa Slováci nezmierili a ešte dlho nezmieria. Medzičasom Poliaci sa už dávno zmierili s rozvrstvením spoločnosti na veľmi bohatých a veľmi chudobných, pretože podobné rozvrstvenie poznajú už z minulosti. Zmierili sa s tým aj Rusi a Maďari. Oveľa ťažšie to bolo pre Čechov, lebo ich dejiny majú veľa spoločného so slovenskými, preto vzťah k bohatým ľuďom v Česku je podobný, nie však taký vášnivý, nie taký zúrivý.
Na tomto mieste musím uviesť jednu vec nepríjemnú pre ľudí, ktorých ich súkmeňovci zaraďujú medzi bohatých. Vážení, ľudia vám v najbližších rokoch, ba desaťročiach, vaše bohatstvo neodpustia. Možno, ho neodpustia ani vašim deťom. To znamená, že vám budú veľmi závidieť, dokonca vás veľmi nenávidieť. V tomto ovzduší závisti a nenávisti sa budete musieť naučiť žiť. Taký je účet za rozprávkovú premenu zo sivého inžiniera na oceľového baróna, z kaviarenského táraja na primátora, zo stavbyvedúceho na lídra parlamentnej strany atď. Takéto zmeny sa na Slovensku nedejú len tak zadarmo.
Ak v Amerike pred rozprávkovým osudom Henryho Forda ľudia úctivo skláňajú hlavy, na Slovensku je takýto Ford jednoducho nemožný. Ak sa v Rusku z mnohých masami zaslúžene nenávidených privatizérov stali ľudia tešiaci sa autorite, ktorí sa mediálne očistili a získali aureolu štátnikov, slovenským privatizérom sa o takýchto zmenách môžu snívať akurát ružové sny.
Aby som sa čo najviac vyhol oblasti morálnych hodnotení, musím dať za pravdu svojmu spolubesedníkovi – áno, takáto závisť, ktorá prechádza do nenávisti, spoločnosti nič dobré neprináša. V krajných prípadoch z takýchto emócií vyrastajú vzbury alebo revolúcie. Slovensku to nehrozí, zato reálnou hrozbou sa stáva pokrivená, neadekvátna predstava o každom úspešnom jednotlivcovi ako o lotrovi hodnom nenávisti a odsúdenia. Neadekvátnym sa následne stáva aj systém spoločenských hodnôt. V takejto atmosfére bude spoločnosť sama zo seba vytláčať tých najschopnejších členov.
Slovenský fatalizmus
Je to jedna z najzáhadnejších vlastností slovenskej duše. Opäť by sme tu mohli pripomenúť dejiny a povedať, že Slováci sú fatalisti preto, lebo si z dejín zobrali ponaučenie nemiešať sa do chodu udalostí, ktoré nedokážu ovplyvniť. Ale slovenský fatalizmus v tej podobe, v akej ho vidím, to nevysvetľuje: Slováci nechávajú, aby osud rozhodoval za nich, dokonca aj vtedy, keď sa na udalosti dá vplývať jednoducho a bez veľkého úsilia. Preto si neodpustím niekoľko postrehov.
Začnem tým, s čím sa stretávam každý deň – správaním Slovákov za volantom. Iba fatalizmus v čistej podobe môže vysvetliť ich obľúbený zvyk nalepiť sa jeden na druhého a ísť takto dlhé kilometre, bez snahy čokoľvek meniť na tejto očividne nebezpečnej situácii. Nemám na mysli prípad, keď sa niekto mimoriadne ponáhľa, každému do radu šliape na päty a chce, aby ho pustili. To robia mnohí, napríklad aj Poliaci, Taliani alebo Nemci. Je to síce nepríjemné, ale nie príliš nebezpečné, pretože ten, kto stúpa na päty autám pred ním, je napätý a sústredený. Zatiaľ čo Slováci, ktorí jazdia jeden za druhým na krátkej vzdialenosti, sú celkom uvoľnení. Stačí však, aby sa spustil silný dážď, a celá Bratislava je hneď plná búračiek – narazili do seba tí, ktorí sú zvyknutí jazdiť nalepení jeden na druhého. Pretože sa nedovtípili, že na mokrej ceste je brzdná dráha dlhšia, a nezväčšili odstupy. A to už nehovorím o tom, že keď napadne prvý sneh – vtedy sa radšej snažím zostať doma a autom nikam neísť: na haváriu natrafíš každých dvesto metrov. Poznamenajme, že sneh a tým skôr dážď bývajú v Bratislave dosť často.
Prečo teda Slováci nezväčšia vzdialenosť medzi autami ani
v daždi? Neviem, ide zrejme o akési tajomstvo, akúsi zvláštnu slovenskú súdržnosť na cestách. Mimochodom, Rusi si už odvykli tlačiť sa jeden na druhého: veď ktovie komu sa podarí stúpiť
na päty. Môže sa stať, že odpoveďou bude salva so samopalu.
Od cudzincov žijúcich na Slovensku som v súvislosti s týmto záhadným fenoménom počul na adresu slovenských vodičov tie najnelichotivejšie komentáre: sú tupí, pribrzdení, nič okolo seba nevidia. To však nie je pravda. Áno, slovenskí vodiči majú o niečo pomalšie reakcie než Nemci a oveľa pomalšie než Rusi, ale jazdia tesne jeden za druhým z iného dôvodu. Jednoducho sú fatalisti a majú veľmi vyrovnaný vzťah s osudom. Okrem toho, aj napriek do istej miery spomaleným reflexom, Slováci radi predbiehajú, hoci to veľmi nevedia. Možno sa jazdenie v tesnom závese dá vysvetliť tým, že slovenskí vodiči sa stále pripravujú predbiehať a myslia si, že ak sa dostanú o pár metrov bližšie k predbiehanému objektu, bude sa ho dať jednoduchšie a ľahšie predbehnúť. Ak si to niekto skutočne myslí, mýli sa. Niekoľko metrov nič nevyrieši. Predbiehanie je ľahké, keď ďaleko vpredu je v protismere veľa voľného miesta. Vo všetkých ostatných prípadoch je predbiehať ťažké.
Existuje veľa situácií spojených s určitou mierou rizika, v ktorých sa predstavitelia iných národov správajú opatrnejšie ako Slováci. Uvediem názorný príklad. Počas prvého roka života na Slovensku ma priam šokovalo to, čo som po prvýkrát uvidel na Orave. Na úseku cesty medzi Dolným Kubínom a poľskou hranicou leží niekoľko dedín, kde prakticky nie sú chodníky. Tak sa stalo, že donedávna tam bola tichá dedinská cesta, a zrazu zo dňa na deň tadiaľ začal prechádzať medzinárodný ťah medzi Slovenskom a Poľskom. Po ňom za šera jazdili na bicykloch štvorročné či päťročné deti. Samé, bez dohľadu rodičov, po ceste, plnej obrovských kamiónov a dosť chaoticky a nebezpečne jazdiacich Poliakov.
Prečo Slováci, ktorí sú tak rodinne a rodičovsky založení, púšťajú svoje ratolesti jazdiť po takej nebezpečnej ceste? Nie cigáni, ale pôvodní obyvatelia slovenských dedín na Orave. Možno preto, lebo nejaká Krivá na Orave je naďalej ich dedina, a v svojej dedine si Slováci zvykli myslieť, že im nič nehrozí. A ešte preto, že Slováci sú roľníci a zvykli byť závislí od prírody, ktorá sa ovplyvniť nedá. Čulú a nebezpečnú premávku cudzincov vo vlastnej dedine vnímajú ako prírodný úkaz. Zďaleka nie všetci vidiečania v iných krajinách však pustia päťročného drobca na detskom bicykli na takúto cestu.
„Neboja sa,“ – povedal na túto tému jeden môj známy krajan, ktorý býva na Slovensku niekoľko rokov, a veľmi presne trafil klinec po hlavičke.
Áno, Slováci sa, ktovie prečo, naozaj neboja mnohých vecí, ktoré vzbudzujú opodstatnený strach u iných národov. Majú vari Slováci nejaké zvláštne dôvody nebáť sa?
V Stupave na Záhorí každú sobotu a nedeľu večer vídavam miestnych chlapov, ktorí sa z krčmy húfne vracajú domov na bicykloch. Pravdaže, nikto z nich nemá na nich svetlá, a čo je oveľa horšie, každý druhý ide po strede cesty ako autobus a ešte sa pritom kníše zo strany na stranu.
Ešte horšie to večer vyzerá na Južnom Slovensku, kde jazda
na bicykli má, nevedno prečo, masový charakter. Bežne tam počas tmavej noci ide z krčmy na bicykloch niekoľko ľudí v troch radoch a nahlas sa medzi sebou rozpráva. Dá sa predpokladať, že na Južnom Slovensku mnohí z týchto bláznov sú Maďari. Napriek tomu, v samotnom Maďarsku na dedinách tak nerobia. To znamená, že sú to poslovenčení Maďari.
Táto zvláštna nebojácnosť Slovákov sa možno dá vysvetliť aj tým, že ostatní Slováci, ktorí v sobotu večer sedia za volantom a prechádzajú cez Stupavu, nielenže veľmi dobre vedia, že teraz sa všetci vracajú opití z krčmy na bicykloch a ničoho sa neboja, ale navyše berú ohľad na túto skutočnosť a hľadia na ňu s pochopením a trpezlivosťou: „Však sme Slováci!“ Preto opilcov na bicykloch spravidla nikto nezráža, a preto opilci ani nemajú dôvod sa niečoho báť.
Najviac zo všetkého však Slováci pôsobia dojmom ľudí, ktorí sa neboja preto, lebo sú fatalisti, spoliehajú sa na osud a veria v prst boží. Veria, že tento prst ich ochráni a ochráni aj ich deti. Ak Boh a pán farár nie sú proti tomu, aby v sobotu chlapi sedeli v krčme, to znamená, že Boh a pán farár sa postarajú aj o to, aby týchto opitých neprešli okoloidúce autá. Táto logika je silnejšia ako atómová bomba, na nej je postavená slovenská civilizácia.
Slovenský fatalizmus je jav náboženský a priamo súvisí s tým, ako Slováci veria v Boha, s tým, čo sa snažím označiť za živelnú kresťanskú ideológiu. Obyčajná banalita cirkevnej rétoriky: všetko je v rukách božích – neznamená pre slovenskú civilizáciu ani zďaleka prázdny zvuk. Neraz som pozoroval, ako sa Slováci chystajú na cestu, aký postoj majú k chorobe v rodine, k vojne, ku katastrofe, k živelnej pohrome. Je to celkom zvláštny vzťah, ktorý sa nezasväteným niekedy zdá byť nepochopiteľný. Slováci neotrasiteľne veria v šťastný koniec – možno kvôli tejto viere ich Boh obzvlášť miluje.
Existuje výrazný rozdiel medzi tým, ako sa chystám na dovolenku autom ja a typická slovenská rodina. Ja som ustarostený a napätý, vopred ma otravuje perspektíva jazdiť po cestách spolu s nezodpovednými Talianmi, obávam sa zápchy na cestách, znepokojujú ma Chorváti, ktorí sa ako šialení preháňajú po svojich horských cestách na starých autách. Očakávam nebezpečenstvá a pripravujem sa na ne. Slováci nebezpečenstvá neočakávajú, spravidla bývajú naladení sviatočne a optimisticky, očakávajú iba veselé a príjemné dobrodružstvá. Slováci takmer vždy cestujú
v partii niekoľkými autami a netrápia ich ani Taliani, ani Chorváti. V tomto Slovákom v dobrom závidím. To nie sú iba fatalisti, ale ľudia, ktorí hlboko a úprimne veria v šťastný osud.
Princíp „jáj!“
Je prirodzeným pokračovaním slovenského fatalizmu. Keď osud prináša nečakané zvraty a prekvapenia, Slovák vyslovuje magické slovko „jáj!“ alebo, o niečo zriedkavejšie, „fíha!“, pritom však neprepadá zúfalstvu alebo panike. Po tom, ako Slovák povie „jáj!“, najprv zostane prekvapený. Neskôr sa začína postupne namáhať, ale každopádne sa neponáhľa, aby čokoľvek robil či, nebodaj, menil plány a hľadal nové riešenia. Hneď ako Slovák nahlas vysloví túto magickú formulku, začína čakať, či sa problém náhodou nerozplynie sám, čím veľmi pripomína Rusa a vôbec Slovana.
Extrémnym prejavom princípu „jáj“ je odveká ruská otázka: treba odhrabávať sneh alebo nie, ak po prvé znovu napadá a po druhé aj tak sa časom roztopí? Načo ho potom odhrabávať, nie je lepšie iba ho udupať a chodiť po ňom?
Princíp „jáj“ a s ním spojené fatalistické očakávanie šťastného rozuzlenia, ktoré sa dostaví samo, z božej vôle, ma občas privádza do zúfalstva. Nie raz a nie dva som sa stretával v banke so štandardnou situáciou: pracovník školí nováčika, čiže nový pracovník pod vedením skúsenejšieho vykonáva potrebné úkony s počítačom a vykonáva ich niekoľkonásobne pomalšie, pretože sa učí. Prirodzene, medzitým sa utvorí fronta čakajúcich, ktorí si však okamžite povedia: „Jáj, oni tu zaúčajú mladých, počkáme teda, kým to skončí“. „Jáj“ som nepovedal iba ja, pretože to, bohužiaľ, neviem. Keď som však pracovníka požiadal, aby zaúčal nováčika mimo pracovnej doby, jeho reakcia bola štandardná: „Jáj, vy sa ponáhľate, ale čo máme robiť, musíme zaúčať nováčikov, inak sa to nedá, budeme sa snažiť to urýchliť, nehnevajte sa“. Mohol som akurát škrípať zubami, ale úradník sa cítil absolútne oprávnený využívať môj čas – dovolili mu to robiť jeho nadriadení, tým pádom bol pod ich záštitou. A v súlade s princípom „jáj“ trpezlivo čakal, kedy zmizne nemiestny hnev netrpezlivého klienta.
„Jáj“ je vynikajúce slovo. Raz si staršia dcéra narazila nohu,
do večera noha opuchla, odviezol som ju teda na pohotovosť k chirurgovi do Karlovej Vsi. Dcéra zostala čakať na chodbe a ja som vošiel do ordinácie. Ako som vchádzal poškrabal som sa pravou rukou po ľavom ramene. V ústrety sa mi vrhol mladý chirurg, ktorý ma schmatol za ľavú ruku, začal s ňou hýbať na rôzne strany a skúmavo mi pozerať do očí.
– Bolí? – spýtal sa nakoniec.
– Nie! – odpovedal som. – Dcéra má narazenú nohu, sedí na chodbe.
– Jáj! – potešil sa chirurg. – Takže to nie vy ste chorý!
Princíp „jáj“ nefunguje iba v situácii, keď Slovák stráca peniaze alebo sa stretáva s hrozbou ich straty. Tu si Slovák a Rus akoby menia svoje miesta. Rusa perspektíva straty peňazí, obzvlášť neveľkého množstva, môže priviesť k typickej slovenskej reakcii „jáj“, ktorá v preklade do ruštiny bude znieť: „Nu i chuj s nimi,
s deňgami!“, zatiaľ čo Slovák môže v tejto situácii reagovať celkom rusky – začne byť napätý a rozladený a pustí sa do hľadania riešenia.
Slovenská ohľaduplnosť
S touto črtou Slovákov sa stretávam už pätnásť rokov, každý deň a neprestáva ma nadchýnať. Je to mimoriadne zriedkavá vlastnosť, ohľaduplnejší národ, ako sú Slováci, som nestretol a sotva stretnem.
Ohľaduplnosť Slovákov sa ma dotýka každodenne a priamo, pretože nepôsobím ako Slovák. Ak by sme spravili malý experiment – niekto by ma ukázal naživo z malej vzdialenosti reprezentatívnej vzorke Slovákov, drvivá väčšina by povedala, že nie som Slovák, okamžite, skôr, než by som otvoril ústa a odhalil svoj prízvuk. Pritom mám dosť obyčajný slovanský výzor, ktorý nie je v rozpore so slovenským etnickým typom. Slováci však majú na svojich súkmeňovcov vyvinuté vlastné, celkom osobité tykadlá – okamžite dokážu vypozorovať nejaké nové, neslovenské vyžarovanie. A takto, na úrovni inštinktu odlišujú svojich od cudzincov.
Hneď ako so mnou Slovák nadviaže verbálny kontakt, zvyčajne si už len potvrdí svoj predbežný odhad, že komunikuje s neslovákom, ktorý rozpráva slovensky. Keďže môj prízvuk ovplyvnilo ešte niekoľko jazykov, iba neveľká časť mojich spolubesedníkov, prevažne ľudia staršej generácie, dokáže po niekoľkých vetách zistiť, že som Rus. Pre väčšinu Slovákov som neidentifikovateľný cudzinec stredného veku, ktorý plynulo rozpráva slovensky. Jav čudný, neobyčajný, ktorý si zasluhuje okamžité zvolanie „jáj!“.
Ale žiadne „jáj“ nikdy neznie. Na túto neštandardnú situáciu Slováci reagujú vždy rovnako – okrem mimoriadne zriedkavých výnimiek, sa zo všetkých síl snažia nedať mi pocítiť, že vedia o tom, že som cudzinec, votrelec. Naopak, signály, ktoré vysielajú voči mne, koho si v obyčajnej, štandardnej situácii identifikovali ako cudzinca, je najvyššia forma citlivosti a dobroprajnosti. Rozprávajú sa so mnou ako so svojím, priam sa mi snažia vsugerovať: si náš, si taký ako my – hoci sami pritom pociťujú vnútorné napätie. Dosť veľa som cestoval po svete, učil som ľudí z mnohých krajín všetkých kontinentov, ale s takouto spontánnou, úprimnou ohľaduplnosťou a dobroprajnosťou som sa nestretol nikde a nikdy.
Všetko, čo som povedal o mojej osobnej skúsenosti komunikácie so Slovákmi, sa absolútne vzťahuje aj na mechanizmus komunikácie Slovákov so svetom vôbec. Slovák sa zo všetkých síl snaží, aby nespôsobil cudzincovi nepríjemný stav tým, že mu dá pocítiť, že je cudzincom, a teda votrelcom. Rovnako sa správa aj k čudákom, psychicky chorým ľuďom, invalidom. Občas sa zdá, že Slovákom, obdareným citlivou a dobrou dušou, odmalička vštepovali zásadu, ktorú neúspešne učia deti v amerických škôlkach: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe.
Slovák, ktorý narazí na neštandardnú situáciu v komunikácii, okamžite, reflexívne postaví sám seba na miesto toho druhého
a vychádza z tejto ušľachtilej zásady nerobiť druhému to, čo sám sebe nepraješ. Je to najvyššia forma sociálneho správania. Práve táto vlastnosť robí Slovákov sympatickými a príťažlivými
pre drvivú väčšinu príslušníkov iných národov, ktoré sa so Slovákmi stretávajú. Prirodzená slovenská ohľaduplnosť je jedna z najkrajších čŕt Slovákov ako civilizácie.
Podľa princípu kontrastu nemôžem nespomenúť zážitok spred dvadsiatich rokov. Išiel som raz autobusom v kubánskom meste Santa Clara a vedľa mňa štebotala skupina školákov, asi desať až dvanásťročných chlapcov. Vládol pokoj, kým na zastávke do auto¬ busu nenastúpil rovnako starý chlapec s Downovým syndrómom.
– Bobo! – zakričali zborovo kubánski chlapci a všetci naraz sa vrhli na nešťastníka. „Bobo“ v kubánskom nárečí znamená hlupáčik. Kubánski školáci nebili hlupáčika, len ho jemne plieskali
po hlave a po ušiach – nebolo to bolestivé ani tvrdé – a pri tom sa celkom úprimne rehotali. Bol to pre nich dar osudu, kúsok svetlého šťastia – stretli Boba, ktorého môžu plieskať po ušiach a poriadne sa zabaviť. Schopnosť predstaviť si seba na mieste Boba týmto kubánskym deťom absolútne chýbala.
Spočiatku som sa nad touto situáciou zhrozil a chcel som sa
do nej zamiešať. Potom som sa pozornejšie zahľadel a zostal som na mieste. Išlo o to, že sám Bobo vnímal túto situáciu oveľa jednoduchšie než ja – zvykol si. Očividne, sa mu smiali a plieskali po ušiach celý čas bez prestávky. Potom, keď sa dosýta nasmiali, kubánski pionieri v modrých šatkách opustili autobus, a Bobo pokojne pokračoval v ceste.
Po tejto príhode som však výrazne skorigoval svoj názor
na dobrodušnú a veselú povahu Kubáncov a začal som si všímať, ako hrubo a svojím spôsobom kruto sa títo navonok veselí a večne vysmiati Kubánci správajú ku všetkým, ktorí sa na nich nepodobajú a, nedajbože, sú zjavne slabí alebo postihnutí. Cudzincov sa to, pravda, netýkalo, no nie z dôvodu kubánskej ohľaduplnosti. Cudzinec bol v tom čase na Ostrove slobody čosi ako ohrozené zviera a každému, kto by mu ublížil alebo dokonca ho len urazil, hrozil krutý trest. Pripomeniem, že Kuba, rovnako ako Slovensko, je katolícka krajina, ale sú to celkom iní katolíci.
V slovenskom autobuse si takéto správanie slovenských chlapcov k postihnutému neviem predstaviť. Úprimne si myslím, že to nie je možné, že to neurobia ani cigánske deti, ktoré nie sú zaťažené ohľaduplnosťou.
Ešte jedna reminiscencia na tému kubánskej ohľaduplnosti – tentokrát zábavná. Raz som sa náhodou ocitol v černošskej pobrežnej dedine s názvom Kaibarien. Zbadal ma tam asi šesťročný čierny chlapec, ktorý možno vôbec po prvýkrát uvidel naživo bieleho človeka. Táto skúsenosť ho tak ohromila, že bežal niekoľko minút predo mnou, pozeral mi do očí a kričal chrapľavým hlasom:
– Tiene los ojos azules! (špan., „Má modré oči!“, pozn. aut.)
Bolo to smiešne, ale nie príliš ohľaduplné. Tmaví obyvatelia dediny Kaibarien pozorovali túto scénu, ako aj následne moje pokusy porozprávať sa s dieťaťom, ktoré odmietalo rozumieť mojej španielčine, a veselo sa smiali. Pričom nebolo jasné, či na chlapcovi, alebo na mne.
Slovenská rodina
Rodina je základná bunka spoločnosti, tvrdil Marx, sám v svojom súkromnom živote tak trochu zvláštne rodinne založený človek. Túto metaforu zakladateľa marxizmu vo vzťahu ku Slovensku by som prerobil takto: rodina je základ slovenskej spoločnosti, základ doteraz pevný a spoľahlivý.
Rodinné založenie Slovákov, ich vysoko rozvinuté rodinné vzťahy obdivujú a ešte dlho budú obdivovať, príslušníci iných národov. Slovenská rodina v súčasnom svete konzumu a osamelých, atomizovaných ľudí-spotrebiteľov, v skutočnosti, pôsobí ako čosi navýsosť dobré.
Slovákom sa podarilo vytvoriť si taký model rodiny, ktorý nemá ďaleko od dokonalosti, a práve to je treba mať na zreteli, keď sa natískajú úvahy o tom, že malé národy sú nešťastné, lebo sú utláčané, pretože im vždy vládne niekto cudzí. Je to zložitá otázka, či veľké národy, ktoré malé národy utláčajú a žijú pod znakom moci a boja o moc, sú naozaj oveľa šťastnejšie. Akú radosť môže mať v súčasnosti obyčajný Američan z toho, že jeho krajina je najsilnejšia a ustavične niekoho bombarduje? Zato krízou rodiny dnes v Amerike trpia všetci a perspektíva zostať po celý život osamelý hrozí približne polovici obyvateľstva najbohatšieho štátu na svete. Druhej polovici sa zase črtá o nič príjemnejšia perspektíva starnúť a umierať v domovoch dôchodcov – už niekoľko generácií Američanov sú tak skvele vychované, že pohľad
na vlastných starnúcich rodičov je im na obtiaž, preto rodičov, hlavne chorých, dávajú do starobincov.
Medzičasom „večne utláčaní“ Slováci v svojich pekných, aj keď chudobných horách, vždy oslobodení od zápasu o moc, od vojny a násilia, si dokázali vytvoriť takú rodinu, ktorú im môžu závidieť mnohé národy, kde svorne a v mieri nažívajú dospelí, deti, vnuci a starí rodičia.
Pokúsim sa tento fenomén opísať. Za najväčší klad slovenskej rodiny považujem skutočnosť, ako veľmi citlivo a presne je vymeraná vzdialenosť medzi jej členmi. Prirodzene, nemám na mysli metre a centimetre – ide o vzdialenosť sociálnu, o dištanciu, ktorou si ľudia zvykli udržiavať vzájomný odstup. U Slovákov nie je taká blízka ako u Rusov, Ukrajincov alebo Turkov, ale ani taká ďaleká ako, povedzme, u Dánov či Američanov, alebo dokonca blízkych a historicky v niečom príbuzných Rakúšanov. Slováci sa jeden od druhého nachádzajú navzájom dosť blízko tak, aby sa vždy mohli podporiť, ale dosť ďaleko, aby si jeden druhému neznepríjemňovali život.
Táto rozumná sociálna vzdialenosť medzi rodinnými príslušníkmi je v skutočnosti jedným z hlavných dôvodov slovenskej ohľaduplnosti. Lebo model rodiny Slováci zatiaľ prenášajú
na celý okolitý svet. Tu možno hľadať zdroj jemnej, „rodinnej“ moci alebo si tykajúcich slovenských ústavných činiteľov.
Ak náhodou zavítate do typickej ruskej rodiny, okamžite vám udrie do očí, ako blízko sa ľudia nachádzajú od seba, pričom túto blízkosť hneď prenesú aj na vás, na hosťa. Ak ovládate ruský jazyk, tým viac, ak ste náhodou Rus alebo sa naňho podobáte, okamžite narazíte na množstvo prejavov tejto blízkosti, pred ktorými niet úniku.
Napríklad, ak treba obedovať alebo večerať, Rus odmietne jesť sám, bez vás. Aj keď nie ste hladný, prinúti vás rozdeliť sa
o pokrm. To už nehovorím o tom, že odmietne vypiť si bez vašej účasti a piť vodku vás donúti ešte nemilosrdnejšie ako jesť. Rus ihneď odhalí svoju dušu, porozpráva vám o svojich trápeniach
a tajných zákutiach a to isté bude žiadať aj od vás. A len skúste neporozprávať.
Ak budete s Rusom popíjať, čo je proces neľahký a v mnohom nepredvídateľný, potom veľmi rýchlo načriete do najväčších filozofických hĺbok, a to aj vtedy, ak týmto Rusom bude zámočník alebo šofér. Načriete do otázok o Bohu, zmysle života, Stalinovi, americkom imperializme, sviniaroch-politikoch. Pritom sa bude od vás žiadať, aby ste vždy povedali svoj názor. Keď už spolu popíjame, tak povedz, prečo niet v živote šťastia!
Medzi Slovákmi je všetko inak. Vládne zlatá stredná cesta. Ak ste hladní, láskavo vás nakŕmia, ale nie nasilu. Budú vás dosť nástojčivo prehovárať, aby ste si vypili, čo napríklad nikdy neurobí skúpy Nemec alebo Angličan, ba ani náš trochársky slovanský brat Poliak. Neurazia sa však, ak odmietnete alebo nevypijete veľa. A už za žiadnych okolností sa nebudú snažiť, aby vám hupkom-dupkom zaliezli rovno do duše – v tomto sú Slováci národom západným, ktorý si ctí suverenitu každej ľudskej bytosti. Či máte radi Stalina, alebo veríte v Boha, to je len a len vaša vec. Keď je však niekomu ťažko, vtedy si ho Slováci väčšinou s úprimnou účasťou vypočujú a snažia sa mu pomôcť. V rámci svojich možností.
V slovenskej rodine dominuje ženský prvok, pričom k víťazstvu žien nad mužmi došlo už veľmi dávno. Napriek tomu, táto moc žien je rozumná a dobrá. Od slovenskej ženy si sotva vypočuješ, čo vyhlasujú už vyše sto rokov feministicky spracované ženy zo Západnej Európy – dajaké nadávky na adresu mužského plemena typu „a man is a fucking animal“. Slovenské ženy si uvedomujú, že muž je „zviera“ veľmi užitočné, a preto sa príkladne oňho starajú – kŕmia ho, chvália a ľúbia. Slovenské ženy zároveň slávnostne chránia a skrášľujú patriarchálnu fasádu slovenskej spoločnosti, pretože si uvedomujú, že je to len fasáda.
Možno práve odveká dominancia žien je zodpovedná za nadmernú rozmaznanosť slovenských detí. Na tomto mieste by sa patrilo povedať čosi pekné a slávnostné, napríklad, že v slovenskej rodine vládne kult detí, ale bola by to púha banalita. Pravda je kdesi inde – slovenské deti sú rozmaznávané svojimi matkami, ktoré v rodine dominujú, v dôsledku čoho deti, podľa matkinho vzoru, rozmaznávajú aj všetci ostatní – otcovia, dedovia, babky. Prečo je to tak, zostáva záhadou. Rozmaznané dieťa je menej prispôsobivé k životu, čo si slovenské matky pre svoje deti, prirodzene, neželajú. Táto menšia prispôsobivosť k životu je však dôsledok časovo vzdialený a nie nesporný. Napokon, existujú aj iné dôsledky, časovo blízke – a ich prospech je pre slovenské ženy očividný.
Myslím si, že pre slovenskú dominantnú matku rozmaznávať deti je v konečnom dôsledku veľmi výhodné – iba pripomeňme, že slovenský matriarchát je jav ilegálny, takmer tajný, nikto o ňom nevie a prakticky nehovorí. Tým, že žena rozmaznáva deti, získava spojencov v boji o moc v rodine. Spojencov doživotných, pomocou ktorých si tajný slovenský matriarchát upevňuje svoje hlboké korene. Napokon, menšia odolnosť rozmaznaných slovenských detí nie je životu nebezpečná, lebo keď tieto deti vyrastú, nebudú musieť bojovať.
Sigmund Freud, ktorý veľa rokov žil a pôsobil v susednej Viedni, by v slovenskej rodine našiel veľa dôkazov svojich teórií. Slovenské mamičky otvorene a cieľavedome vychovávajú oidipovských synov možno už stovky rokov. Nepíšem to preto, aby som niečo odsudzoval, a netrúfam si hodnotiť, do akej miery je to dobre alebo zle.
„Keď sa znovu narodím, vyberiem si sám jedno krásne dievča, ktorej chcem byť syn. Keď sa tebe narodím…“
Keď som prišiel na Slovensko, táto pieseň sa rinula zo všetkých rozhlasových staníc. Keď som si ju nakoniec dokázal preložiť, premkla ma hlboká zádumčivosť. Lyrický hrdina piesne sa vyznáva zo svojej lásky k dievčaťu a hneď otvorene a celkom bez ostychu dáva na vedomie, že jeho budúca žena musí byť preňho predovšetkým matka.
„Stále snívam, že s tebou splývam, že v tebe bývam“ – veľmi podobné slová sa šíria v éteri slovenských rozhlasových staníc aj dnes. Ak by niekto jednu z týchto rozhlasových staníc pomenoval „Slovenské mamičky“, mohla by mať veľký úspech tak u slovenských mamičiek, ako aj u slovenských synkov.
SLOVÁCI A MOC
Komu patrí moc na Slovensku
Mal som možnosť sledovať slovenskú politiku z dosť blízkej vzdialenosti, a čím väčšmi som ju pozoroval, tým viac mi v duši rástla vlna nepochopenia. Rokmi sa vo mne hromadila akási čudná rozpoltenosť. Na jednej strane, som skúmal slovenskú politiku, snažil som sa ju vysvetliť, prognózovať a tieto pokusy boli viac či menej úspešné. Na druhej strane, som do veľkej miery nerozumel, prečo sa slovenskí politici správajú práve takto. Ich logika sa mi videla čudná, sčasti detská, sčasti ženská a sčasti celkom absurdná. Snažil som sa totiž hodnotiť ich konanie z hľadiska kategórií moci a boja o moc. Ako sa ukázalo, bol to nesprávny prístup.
Slováci o moc nezápasia, Slováci vôbec o nič nezápasia v tom zmysle, v akom o niečo navzájom zápasia Američania, Rusi alebo Nemci. Slováci mierumilovne a po dobrom koexistujú a o moc ako takú zvyčajne neusilujú, lebo sa nedokážu navzájom do niečoho nútiť a robia to neradi – vyžaduje to námahu, je to nebezpečné, prináša to ťažkosti a zodpovednosť. Prirodzene, Slovákom sa páčia atribúty moci: spoločenské postavenie, veľké peniaze, limuzíny a jachty, ale aby o toto všetko zápasili, na to nie sú pripravení. Ak to však náhodou samé pripláva do rúk, to už je niečo iné.
Slovenský zápas o moc v skutočnosti ani nie je zápasom o moc v pravom zmysle slova, ale akési rozvláčne, jemné a nerozhodné naťahovanie sa. Ponáša sa na box čukotských chlapcov: každý
zo zápasníkov vystrčí dopredu ukazovák a snaží sa ním štuchnúť do rebier súpera, čo ho veľmi šteklí a vyvoláva záchvaty smiechu. Vyhráva ten, kto prvý ušteklí protivníka. Pravda, nevyhráva nadlho.
Podstatu slovenskej politiky som začal lepšie chápať až vtedy, keď som si uvedomil prostú vec – Slováci dobre poznajú iba vlastnú dedinskú, občinovú formulu moci: obec – starosta – farár.
A ešte je niekto silný a mohutný, kdesi tam, ďaleko a veľmi vysoko – Rakúšan, Maďar, Nemec, Čech, Rus, Američan, ktorý diktuje pravidlá. Tento vzdialený a tajomný vladár pre Slovákov vždy bol a zostáva bytosťou magickou, legendárnou a nedostupnou z hľadiska racionálneho chápania. Kedysi to bola rakúsko-maďarská byrokracia, neskôr tajomné sovietske politbyro v Moskve, teraz v tejto úlohe vystupujú Američania.
Moc treba chápať ako schopnosť jedného človeka prinútiť iného človeka alebo iných ľudí, aby urobili niečo, čo by z vlastnej vôle za žiadnych okolností neurobili. Napríklad, aby odovzdávali väčšinu zarobených peňazí nejakému „štátu“. Moc je násilie jedného človeka nad druhým a nezáleží na tom, či týmto násilníkom je policajt, terorista alebo krčmový bitkár. Práve násilie je Slovákom z duše cudzie, preto aj boj o moc chápu pozoruhodne exoticky a priam dojímavo detsky. Úlohu reálneho násilia v „zápase o moc“ na Slovensku plnia hrozby rôznej sily a intenzity, ako aj prežívania, ktoré sú s týmito hrozbami spojené.
Zápas o moc medzi Slovákmi, a nielen v politickej oblasti, vyzerá približne takto. My všetci, bojovníci o moc, sa teraz spoločne zídeme za jedným stolom v krčme, budeme dlho debatovať, chváliť seba a jeden druhého, navzájom sa pred sebou vystatovať a popíjať. Všetkým nám bude dobre, príjemne a pohodlne, lebo všetci sme príbuzní, spolužiaci, vzdialená rodina alebo, v krajnom prípade, rodáci. VŠAK SME SLOVÁCI!
Tak znie jeden z hlavných sloganov slovenskej civilizácie.
A keď na našom posedení náhodou dôjde k zápasu o moc a jeden druhého trochu postrašíme, potom po siahodlhých rozhovoroch určite a vždy zakončíme peknou a družnou piesňou o tom, ako sme sa na všetkom dohodli. Do očí si pritom nepovieme nič nepríjemné a už vôbec sa nebudeme napádať a urážať. To nie, ale počas svorného dohadovania sa o tom, čo sa nikdy neuskutoční, každému účastníkovi rokovania sa v hlave horúčkovito odvíja napäté hľadanie možností, ako by čo najrýchlejšie obabral všetkých ostatných a porušil túto akoby dohodu vo svoj prospech. Toto celé nevyplýva z chytráctva či zákernosti, ale zo stáročnej a opodstatnenej neviery Slovákov v to, že sú schopní sa na niečom dohodnúť a dodržať podmienky dohody.
Takže napokon dohody, ktoré vzídu z takýchto rokovaní, spravidla za nič nestoja. Vlastne, to nie sú žiadne dohody, ale akési rétorické figúry, ktorými účastníci predstavenia skrášlili svoj „zápas o moc“, v ktorom víťazí ten, čo túto akoby dohodu poruší prvý a čo najvýhodnejšie vo svoj prospech. V skutočnosti teda naozaj víťazí ten najchytrejší a najzákernejší – tak, ako to má v procese zápasu o moc byť.
Preto keď sa dohody Slovákov porušujú – a, zopakujem, deje sa to hneď a bezprostredne po tom, ako boli slávnostne schválené –, nikto nikoho netrestá, nevyvodzujú sa žiadne sankcie, žiadne pomsty: však sme Slováci, aj tak je nás málo. Namiesto boja
o moc Slováci demonštrujú ľahkú paródiu na tento boj. Ozajstný boj to však nie je, rovnako ako ani ozajstná moc. Tú nemajú obyčajní Slováci nad obyčajnými Slovákmi. Ale niekto predsa len túto moc musí mať a má, inak by v spoločnosti neexistovala ani hierarchia, ani poriadok – panovala by anarchia. Niekto predsa len má a vždy mal na Slovensku reálnu moc, ktorá je schopná prinútiť.
Moc nad Slovákmi po stáročia patrila cudzincom – richtárom, šafárom či úradníkom. Možno, taký je údel všetkých malých národov, údel vonkoncom nie tak tragický, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Povšimnime si, že moc cudzincov nad Slovákmi tiež nebola mocou v plnom zmysle tohto slova. Slovák zvyčajne nevstupoval do vzťahov s touto cudzou mocou samostatne, zoči-voči. Richtárom bol povedzme Nemec a na druhej strane oproti nemu stála celá dedinská občina, ktorá vo vzťahoch s richtárom vystupovala ako kolektív. Inými slovami, situácia, keď cudzinec – maďarský gróf, nemecký inžinier alebo český úradník – sa snažil realizovať akt moci nad jednotlivými predstaviteľmi slovenskej občiny, nebola tak častá. Lebo slovenská občina bola súdržná a jej súdržnosť bola tým jediným, čo Slovákom mohlo aspoň ako-tak kompenzovať neochotu a neschopnosť bojovať.
Istá moc vo vnútri samotnej slovenskej občiny nesporne patrila slovenským vodcom – nezáleží na tom, či ich volili, alebo sa k tejto moci prebíjali nejakou inou cestou. Avšak znova to nebola moc úplne typická. Vodca slovenskej občiny mal takú moc,
do akej miery vedel obhájiť záujmy občiny pred cudzozemcami. Jeho kompetencie, aby prinútil svojich rodákov niečo robiť a tým viac aby uskutočnil nad nimi násilie, boli chabé, ak vôbec nejaké boli. Vodca bol vyjednávateľom, prostredníkom medzi občinou
a vonkajším svetom. V prípade, že jeho vyjednávanie bolo úspešné, rodáci ho nosili na rukách a počúvali na slovo.
Najbližšie zo všetkých k pojmu moci na Slovensku stáli a pravdepodobne zostali stáť katolícki kňazi. Áno, práve tu Slovák vstupoval zoči-voči do kontaktu s ozajstnou mocou, aj keď navonok celkom duchovnou. A pretože katolícka cirkev bola pre Slovákov po stáročia jediným ochrancom, oficiálne uznávaným vonkajším svetom, jej úloha a reálna moc sa dá iba ťažko vyčísliť. Ak v súčasnosti na Slovensku katolícke duchovenstvo stráca svoju moc, deje sa to preto, lebo predstavitelia katolíckej cirkvi prestávajú plniť svoju tradičnú a treba uznať, v dejinách Európy unikátnu úlohu cirkvi ako jedinej ochrankyne slovenských národných záujmov a sociálnej záštity svojich veriacich. Hlavná výhrada Slovákov voči takzvaným kresťanským politikom a samotnej katolíckej cirkvi znie detsky jednoducho a detsky spravodlivo: „Prečo ste sa nás nezastali, ako to robili vaši predchodcovia? Žijeme stále horšie, sme čoraz chudobnejší, a vy nás nechránite!“
Komu patrí reálna moc v súčasnej slovenskej spoločnosti? Moc ako schopnosť prinútiť Slovákov, aby konali tak, ako by z vlastnej vôle nikdy nekonali. Tým, ktorí držia v rukách ekonomické páky, opraty a biče. Tým, ktorí majú peniaze. Tým, o ktorých Slováci vedia iba veľmi málo a sotva sa dozvedia viac. Bankám a finančníkom. Ich moc už dávno nie je svojou podstatou slovenská – je zložitá: európska, globálna. Teoreticky aj prakticky jeden burzový špekulant, usadený kdesi v pohodlnom kresle v Londýne, môže za pol hodiny celé Slovensko zlomyseľne položiť na lopatky. A nielen Slovensko.
Patriarchálne vyhranení Slováci o tejto moci nevedia a ani nechcú vedieť. Oni v túto moc neveria a ešte dlho neuveria. Preto keď zaznamenávajú ekonomické a sociálne otrasy, nikdy nevedia o ich príčinách a nechápu podstatu toho, čo sa deje. To im však neprekáža v tom, aby spokojne žili ďalej.
Dobrá, jemná, rodinná moc na Slovensku je vo svete zriedkavý fenomén, ktorý sa drží na tradíciách a ešte stále zdravých morálnych základoch slovenskej občiny oveľa väčšmi než na zákazoch, tým viac na násilí. Slováci si vlastnú predstavu o moci nesú v sebe a táto predstava vo mne vyvoláva sympatie. Ak
o Rusoch možno povedať, že dnes je to v istom zmysle národ „bez cára v hlave“ („bez carja v golove“, rus.– forma najvyššej nezodpovednosti, pozn. prekl.), potom Slováci sú národ, v ktorom každý z jeho predstaviteľov aj keď nemá v hlave hneď cára, zato má v hlave veľmi živého a v podstate spravodlivého starostu či richtára.
Že to je pravda, cítim vždy, keď sa ocitnem v slovenskom dave. Nezáleží na tom, či tento dav vychádza z kina, kráča na míting alebo víta hokejistov – dav Slovákov pôsobí bezpečne. Isteže, tento dojem je možno klamlivý, dav akýchkoľvek ľudí zaiste možno ľahko zmeniť na stádo. A predsa, Slováci sa v dave odlišujú vyrovnaným, neagresívnym a ohľaduplným správaním jeden voči druhému. Vysoká kultúra sociálnych vzťahov, ktorú sformovala idylická patriarchálna slovenská občina, jasne preráža na povrch práve v správaní slovenského davu.
Pred niekoľkými rokmi na mítingu istej politickej strany neďaleko odo mňa vybuchol akýsi granát, ktorý tam nastražil nejaký zlomyseľník či blázon. Výbuch bol taký silný, až som sa zľakol
a začal rýchlo hľadať pre seba únik v prípade, že dav sa pustí na útek. Reakcia slovenského davu ma však ohúrila: nijaká panika, nijaká tlačenica, len pokojný záujem. Prirodzene, v Bratislave nikto nebol zvyknutý na výbuchy a reakcia sa dá vysvetliť nepochopením či pomalou reakciou. Núka sa však aj iné vysvetlenie – zdravá dedinská predstava o poriadku v duši každého Slováka mu nedovolí, aby len tak ľahko podľahol panike. Je to zvláštna dôstojnosť človeka, ktorý sa v svojej obci cíti byť pánom, čokoľvek by nejakí hlupáci chceli vyhodiť do vzduchu.
Slovenský Boh
Sociológovia a politickí technológovia považujú za axiómu nasledovné tvrdenie: národ bez náboženstva neexistuje a vzťah národa k vlastnému náboženstvu rozhoduje o jeho prítomnosti a budúcnosti, o jeho životaschopnosti. Súčasne aj o možnostiach vplývať na jeho správanie. Čím hlbšie je náboženské povedomie národa, tým menej je tento národ závislý od všetkého, čo presahuje rámec tohto povedomia. To jest od cudzorodých, často nepriateľských a zhubných vplyvov.
Poznám jedného moskovského odborníka, ktorý sa zaoberá volebnými technológiami a ktorý vždy, keď pricestuje do novej krajiny alebo nového mesta, okamžite zájde do kostola. Pozoruje tam veriacich a na základe svojich pozorovaní robí veľmi dôležité závery. Keď tento moskovský expert navštívil slovenské kostoly, vyniesol svoj verdikt: Slováci sú ozajstný národ. Nepovedal mi nič nové, len ma čiastočne prekvapil na moskovského snoba tak rýchlou a veľmi presnou formuláciou. Áno, Slováci majú svoju slovenskú vieru, ktorá z nich robí národ v pravom zmysle tohto slova.
Slováci sú jeden z mála európskych národov, ktorý sám seba úprimne a celkom seriózne považuje za kresťanský. Neodvažujem sa vysvetľovať, prečo to tak je, iba popisujem to, čo vidím. Slováci sú naozaj národ, pretože majú vlastný národný súbor predstáv o Bohu, ktorý ich zjednocuje. Nie je to hocijaký Boh, ale slovenský Boh, je to slovenské ponímanie kresťanstva, ktoré sa podstatne a pozitívne odlišuje od ponímania nemeckého, anglického alebo amerického.
Slovenské kresťanstvo je výrazne moralistické, znova v pozitívnom zmysle tohto slova. Slováci moralizujú zo srdca, nepokrytecky, pretože doteraz veria v morálne postuláty, v ktoré mnohé iné urbanizované národy Európy a Ameriky už dávno prestali veriť.
Kresťanská cnosť znamená pre Slováka byť váženým príslušníkom občiny, vzorným členom rodiny a mať dobrú povesť u farára. Zdalo by sa, že na tom nie je nič nové alebo zvláštne, ale Slováci toto všetko doteraz vnímajú natoľko úprimne a seriózne, že sa tým radikálne líšia od mnohých iných národov, ktoré kresťanstvo vyznávajú formálne, neúprimne a povrchne.
Slováci sú úprimní veriaci, pre ktorých kresťanstvo naozaj predstavuje základ ich vzťahu k svetu. Nie náhodou slovo „odsúdiť“, ako aj celý rad ďalších cirkevne zafarbených slov, má v slovenčine nečakane obrovskú silu. Do ruštiny sa, napríklad, vôbec nedá preložiť slovenský výraz „rodina ho odsúdila“, lebo to isté ruské sloveso „osuždať“ nemá ani tisícinu tej sily a významovej hĺbky mocného a hrozivého slovenského „odsúdiť“. Najpresnejší preklad by znel „rodina ho zavrhla“ alebo priam „prekliala“, ale skutočný význam slovenského slova „odsúdiť“ v tomto preklade nie je obsiahnutý. Pretože Rusi nevedia tak „odsúdiť“, ako to vedia Slováci. Vedia mnohé z toho, čo nie je dané Slovákom: vyhnať, zavrhnúť, prekliať, jednoducho roztrhať hriešnika
na kusy, ale „odsúdiť“ ho nevedia.
Slovenské „odsúdiť“ je doteraz blízke prastarému a najhroznejšiemu trestu, ktorý možno uvrhnúť na človeka – vyhnaniu z kmeňa, ktoré je strašnejšie ako poprava. Pretože duša popraveného zostáva so súkmeňovcami a popravou odčiní svoj hriech, kým duša vyhnaného je vyhnaná naveky.
Slovenskí žreci
Takýto úprimný a hlboký vzťah ku kresťanstvu determinuje aj vzťah Slovákov ku katolíckej cirkvi a katolíckym kňazom. Pre Slovákov sú to ľudia, ktorí stoja blízko k Bohu, blízko k posvätnosti, a preto všetky ich ľudské slabosti sú zanedbateľné v porovnaní s touto blízkosťou. Katolícki kňazi na Slovensku doteraz pripomínajú privilegovanú kastu nedotknuteľných žrecov, ktorých privilégia nie sú takmer ničím ohraničené. Občas sa zdá, že neexistuje na svete šťastnejší, spoľahlivejší a bezproblémovejší osud než byť slovenským katolíckym kňazom. Preto rozhovory o tom, ako kruto boli potláčaní príslušníci cirkvi za čias komunizmu, vyznievajú čoraz menej seriózne.
Hlavná obeť, ktorú prináša katolícky kňaz Bohu, je celibát. Rozsah tejto obete bol vždy relatívny. Celibát sa v súčasnosti často vníma ako prežitok minulosti, čo zodpovedá reálnemu stavu vecí. Angličania majú takú hádanku: čím sa líši dom protestantského kňaza od katolíckeho? Odpoveď: v dome protestantského sa detské plienky sušia na balkóne, v dome katolíckeho
na dvore. Nechcel by som sa dotknúť náboženského cítenia mojich čitateľov, preto sa obmedzím iba na jednu poznámku. Tváre slovenských kňazov nepôsobia ako tváre ľudí sužovaných celoživotným celibátom. Prirodzene, je to iba môj subjektívny pocit, zaiste mylný.
Pokiaľ ide o všetko ostatné, stačí, ak sa pozriete na fary, najmä ak nazriete dovnútra a pochopíte, že kňazom nič nechýba. Žijú v podmienkach, ktoré komunisti opísali svojim slávnym sloganom – každému v súlade s jeho potrebami. A o potrebách katolíckeho kňaza sa nikdy nediskutuje. Dokonca aj hovoriť a tým viac písať o majetku katolíckej cirkvi sa považuje na Slovensku
za neslušné.
Toto veľkolepé postavenie katolíckeho kňaza v slovenskej spoločnosti zostáva pre mňa do istej miery hádankou. Mnohí kňazi pôsobia na mňa osobne ako Boží úradníci, bez iskry nadšenia, ktorí iba formálne plnia cirkevný rituál. Niežeby som chcel na mieste prísneho suchárskeho kazateľa vidieť čierneho pastora zo štátu Louisiana, tancujúceho s mikrofónom v ruke. Nie. Ale kňaza by som rád vidiel predovšetkým ako človeka dobrého, milého a prívetivého. Nie prokurátora a už vôbec nie súdneho exekútora. Myslím si, že takúto predstavu o kňazovi nemám iba ja.
Pred niekoľkými rokmi na bratislavskom Hlavnom námestí vystupoval kazateľ akéhosi biblického spolku. Počúval ho, aj keď zo slušnej vzdialenosti, neveľký hlúčik slovenských okoloidúcich. Kazateľ mal asi tridsať rokov, podľa výslovnosti bol zrejme Angličan, ale dobre ovládal svoje remeslo a takmer nevyužíval pomoc slovenskej tlmočníčky, ktorá stála vedľa neho a mala veľkú trému. Kazateľ opakoval v podstate iba jednu vetu: „Jesus loves you!“ – „Ježiš ťa miluje!“ Nespieval, netancoval, čo je typické pre takýchto biblických aktivistov, ale hovoril tak adresne a zanietene, že touto jedinou vetou držal v napätí niekoľko desiatok Slovákov.
– Prečo ste takí smutní, podráždení? Máte problémy v živote? Netreba smútiť, Ježiš vás miluje! Nemáte dosť peňazí na život, máte problémy v práci, zlostia vás deti? Isteže to je dôležité, ale ešte dôležitejšie je to, že Ježiš vás miluje!
Takto neúnavne kázal tento talentovaný samozvaný pastier neprestajne, zrejme nejednu hodinu a ľudia ho počúvali, hoci takmer nikto nerozumel obsahu jeho slov. Slovákov však hypnotizovala už len samotná forma kázne. Tento pouličný pastier sa výrazne líšil od kostolných pastierov. Ak by ovládal slovenčinu, katolícki kazatelia by mali všetky dôvody sa obávať o ovečky vo svojom košiari.
Postavenie farára v slovenskej spoločnosti sa vysvetľuje stáročnými tradíciami a zotrvačnosťou patriarchálneho konzervatívneho vedomia Slovákov. Nie úspechmi súčasnej katolíckej cirkvi v zápase o duše svojich spoluobčanov. Tieto úspechy sa mi nepodarilo vypozorovať, naopak, vplyv cirkvi všade vo svete, vrátane Slovenska, nezadržateľne klesá. Súčasné katolícke duchovenstvo na Slovensku žije vďaka dividendám z vkladov svojich predchodcov, ale tento kapitál sa postupne topí ako ľadovec.
Slovenské ideológie
Najprv niečo o význame pojmu ideológia. Uvedené slovo znie veľmi vznešene a vedecky, jeho význam je však jednoduchý a dostupný každému. Ideológia je istý filter, cez ktorý sa formuje obraz sveta vo vedomí človeka alebo skupiny ľudí. Tú istú udalosť, napríklad potrat, prefiltrovanú cez ideológiu, vnímajú rôzni ľudia celkom rôzne a vyvoláva celkom odlišné následky. Pre liberála je potrat malý lekársky zákrok, niečo na spôsob vytrhnutia boľavého zubu. Pre socialistu je to realizácia práva emancipovanej ženy neporodiť dieťa, pre ktoré nedokáže zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň. Pre kresťanského demokrata je potrat zločin pred Bohom a ľuďmi, ktorý odsudzuje dušu hriešnice na večné muky. Preto kresťanský demokrat bojuje proti potratu zo všetkých síl – stará sa o spásu duší všetkých, vrátane socialistov a liberálov. A snaží sa zakázať potraty tiež všetkým, nielen katolíkom. Kto z nich má pravdu? Všetci, každý po svojom. Najviac má pravdu ten, kto má v rukách silu a moc.
Základom akejkoľvek ideológie v ľudskom svete odjakživa bolo a bude náboženstvo, predstavy o Bohu ako o Vyššej sile, ktorá rozhoduje o udalostiach vo svete. Donedávna ideológia a náboženstvo znamenali prakticky to isté. Dá sa povedať, že ideológiu vytvorili predstavitelia epochy Osvietenstva, predovšetkým Vol¬ taire, ktorý otvorene vystúpil proti cirkvi. Takto sa prvou ideológiou v súčasnom význame tohto slova stalo odmietanie cirkvi a náboženstva – ateizmus, ktorý zrodil nespočetné množstvo neskorších „izmov“, vrátane dnes tak moderného neoliberalizmu.
Veľakrát však bolo vypozorované, že odmietanie náboženstva spravidla veľmi rýchlo vedie k zrodu nového náboženstva. Napríklad, socializmus a komunizmus bol v mnohých krajinách, predovšetkým v Rusku, chápaný ako nové náboženstvo. V Číne sa komunizmus jemne a nevtieravo preplietol s budhizmom a konfuciánstvom. Na početných náboženských sviatkoch Číňania súčasne vzdávajú hold predsedovi Mao-Ce-tungovi, ktorý sa bez zveličovania stal čínskym komunistickým svätcom, aj fungujúcemu politbyru čínskej komunistickej strany. Pričom otázka reálnej kanonizácie Predsedu Maa ako svätého je iba otázkou času.
Oddeliť náboženstvo od ideológie je ťažké, často nemožné. Africké kmene, ktorých príslušníci si naťahujú pery takmer
po brucho a prederavujú si ich ostrými paličkami, vyznávajú náboženstvo, ktoré im predpisuje takéto správanie. Toto náboženstvo je zároveň aj ideológiou – na ľudí s nenatiahnutými perami sa pozerajú ako na menejcenných. V početných druhoch náboženských kultov typu woodoo sa tradičné povery Afričanov tak prapodivne popreplietali s kresťanskými dogmami, že počas rituálov sa obetujú nielen zvieratá, ale aj ľudia, často, ktovie prečo, ženy. Pritom sa modlia k Ježišovi a Matke Božej. Teda títo akoby kresťania praktizujú ľudské obete.
Každá ideológia v našom svete potrebuje svojich nositeľov – ideológov. Tam, kde sa ideológia príliš nevzdialila od náboženstva, v úlohe ideológov vystupujú kňazi, v afrických kmeňoch – šamani, žreci. Pokúsme si urobiť jasno v tom, ktorá ideológia dominuje v súčasnej slovenskej spoločnosti. Ako vyzerá filter, cez ktorý sa formuje obraz sveta v očiach Slovákov?
Kresťanská ideológia
Na prvé miesto, prirodzene, treba postaviť kresťanské predstavy a hodnoty, nazvime ich živelnou masovou ideológiou kresťana. Pre Slovákov má slovo „kresťan“ doteraz hlboký význam a vedie ich životom ako kompas – nie je dôležité, či toto slovo vyslovujú nahlas, alebo nie.
Logické by bolo predpokladať, že nositeľmi kresťanskej ideológie na Slovensku sú kresťanské cirkvi, predovšetkým katolícka. Tu však nasledujú jednoduché a všeobecne známe fakty. Ku katolíkom sa hlási okolo 80 percent Slovákov, do kostola chodí viac než polovica obyvateľstva, v kostole táto nadpolovičná väčšina deň čo deň, týždeň čo týždeň počúva kázne kňazov, katolíckych ideológov, ale iba 8 percent Slovákov dalo v minulých voľbách svoj hlas KDH. Teda jedna desatina z počtu tých, ktorí sa považujú za katolíkov. Zatiaľ čo deväť z desiatich slovenských katolíkov hlasovalo za kohokoľvek iného, len nie za kresťanských demokratov, a to i napriek dlhoročným nekonečným kázniam katolíckych kňazov na tému, že kresťanských demokratov treba voliť, pretože sú kresťania.
Ak budeme nazývať veci pravými menami, potom KDH by sa v minulých voľbách vôbec nedostalo do parlamentu ani do vlády, nebyť toho, že krátko pred voľbami 2002 sa v tejto strane zmenilo vedenie. Samotnú výmenu vedenia spôsobilo práve toto – kádéháci si veľakrát spočítali a zistili: negatívna charizma Jána Čarnogurského má takú silu, že ak ostane na poste predsedu KDH, strana sa nedostane do parlamentu. Aj týchto 8 percent je fantasticky vysoký výsledok v porovnaní s tým, aké boli reálne vyhliadky KDH na úrodu niekoľko mesiacov pred voľbami. Nebyť rozpadu SNS a nebyť Mečiarovej kapitulácie, ani odchod Čarnogurského by ich nemusel zachrániť. Kvôli spravodlivosti treba podotknúť, že Ján Čarnogurský je zatiaľ jediný slovenský politik, ktorý obetoval svoju politickú kariéru pre dobro svojej strany.
Slováci sa cítia ako kresťania, prevažne katolíci, ale ich pastieri sa ukazujú ako veľmi nepresvedčiví a neefektívni ideológovia. Inakšie by politická strana, ktorá má takú obrovskú podporu cirkvi, mala prinajmenšom stabilných dvadsať percent.
O príčinách fenomenálnej neefektívnosti katolíckej cirkvi v úlohe politického ideológa treba povedať to najdôležitejšie: cirkev je príliš archaická, príliš konzervatívna, aby mohla adekvátne odpovedať na výzvy čoraz rýchlejšie sa meniaceho mediálneho a čoraz viac virtuálneho sveta.
Slovenská katolícka cirkev zaostala ešte viac než povedzme nemecká alebo talianska – desaťročia komunizmu, ktorý bol spočiatku predstavený ako nové náboženstvo so svojimi novými ideológmi, nesmierne oslabili cirkev, dokonca aj v tak patriarchálnej krajine ako Slovensko. A keď nevedno odkiaľ a prečo prišla sloboda, došlo k prvému spontánnemu náboru kádrov do politickej nadstavby katolíckej cirkvi pod názvom KDH. A tieto kádre sa, ktovie prečo, ukázali, jeden ako druhý, nositeľmi negatívnej charizmy. Jednoduchšie povedané, slovenskí kresťanskí politici, čo ako to zvláštne znie, najmenej zodpovedajú reálnym predstavám Slovákov o tom, ako má vyzerať a správať sa kresťan. Počas rozhovoru s jedným z vplyvných podnikateľov zo Stredného Slovenska ma zarazili jeho slová o jednom z najznámejších a mediálne najviac exponovaných predstaviteľov slovenskej kresťanskej demokracie. Povedal: „Čo je to za kresťana? Z každého oka mu trčia dve dýky“.
Tento vplyvný a rozumný človek tak jednou vetou zhrnul všetky problémy kresťanskej ideológie na Slovensku. Ideológia existuje: je silná, mocná a, nebojím sa povedať, pekná. Ideológovia však zjavne zlyhali. Prečo si slovenské duchovenstvo vybralo
za svojich politických zástupcov práve týchto ľudí, neviem. Bolo by zaujímavé sa na to spýtať samotných hierarchov. Ako aj na to, či sú spokojní so svojou voľbou. Zrejme sú, lebo politickými ideológmi kresťanstva na Slovenska po dlhé roky zostávajú stále tí istí ľudia. Do úvahy prichádza aj iné vysvetlenie – ako kňazov ich vysvätili na kresťanských politikov, a to sa im už nedá vziať.
Červený úsvit komunizmu
Ideológia sociálnej rovnosti a sociálnej spravodlivosti je v súčasnej slovenskej spoločnosti svojím významom na druhom mieste. Jej nositeľom, okrem komunistov, ktorým sa napokon podarilo dostať sa do parlamentu, sa snaží byť tzv. slovenská ľavica, ktorá sa po voľbách v roku 2002 a niekoľkonásobných štiepeniach SDĽ stala amorfným a vágnym pojmom. Medzi mnohými Slovákmi panuje rozšírený názor, že socializmus a komunizmus na Slovensku nikdy nemal masovú podporu obyvateľstva, obe ideológie boli prinesené zvonku a priniesli ich najmä entuziasti Česi. S obľubou sa zvyknú pripomínať výsledky volieb z roku 1948, v ktorých komunisti na Slovensku prehrali. Takáto mienka má svoje opodstatnenie: Slováci naozaj nejdú veľmi dokopy s tým variantom socialistickej ideológie a socialistickej reality, ktorý
na Slovensko importoval stalinský Sovietsky zväz.
Typický Slovák je gazda, vlastník, ktorý aj keď spravidla neoplýva veľkým bohatstvom, zato však veľmi dobre pozná rozdiel medzi pojmom „môj“ a „cudzí“. Slovák, to je príslušník občiny rovnako nebohatých hospodárov-vlastníkov a spoločného, obecného majetku v tejto obci nikdy nebolo veľa. Majúc na pamäti uvedené, možno súhlasiť s tým, že komunistické idey Stalinovej éry a ich stelesnenie v podobe industrializácie a kolektivizácie, pravdepodobne, nevzbudili nadšenie u väčšiny Slovákov – všetky tie zospoločenštenia rodných kráv a koní, rozkulačovanie a represie odporcov.
Napriek tomu, socialistická ideológia na Slovensku žila, žije
a bude žiť. Akurát zmenila formu, nasadila si príťažlivú ľudskú tvár a s touto tvárou si na Slovensku nachádza a bude nachádzať dostatočný počet prívržencov. Lebo socializmus v súčasnej Európe, to je bohato rozvinutá ideológia chudobných. Je to cumeľ, ktorým zapchávajú chudákom ústa, aby nerevali. Čím chudobnejšia je európska krajina, tým silnejší sú v nej socialisti a komunisti. Slováci sú chudobní a zrejme budú ešte chudobnejší. Preto rozhovory o obrodení a zjednotení ľavice majú reálnu živnú pôdu.
Súčasní socialisti v Európe vystupujú pod heslami sociálnej ochrany pracujúcich na úkor prísnejšieho zdaňovania bohatých. Túto bohatú zberbu treba dojiť a nadojené mlieko rozlievať chudobe do pohárov. Zhruba takto vyzerá najzrozumiteľnejší vonkajší rámec súčasného socializmu. Pravda, vyrúbiť bohatým dane
a „dojiť“ ich v prospech chudoby, to sa socialistickým politikom, ktovie prečo, nikdy nedarí. A nedarí sa to najmä vtedy, keď socialisti prichádzajú k moci.
Rozlúštiť záhadu je prosté, no z nejakých dôvodov to nikto nevie. Všetkých týchto „červených“ už veľmi dávno v Európe vydržiavajú tí istí boháči, ktorých sa červení navonok chystajú „dojiť“. Boháčov to nevychádza draho a je to pohodlné. Takže socialisti naozaj doja bohatých, doja permanentne, ale vonkoncom nie tak, ako to opisujú svojim naivným socialistickým ovečkám. Princíp vzťahov európskeho socializmu alebo eurokomunizmu, čo je v súčasnosti prakticky to isté, a kapitalistov, ktorých bojovníci za práva pracujúcich navonok tak nenávidia, ilustruje sovietska anekdota. Na otázku, čo je to koňak, sovietsky encyklopedický slovník vraj odpovedá: „Koňak je ušľachtilý aromatický nápoj, ktorý pracujúce masy požívajú prostredníctvom svojich najlepších predstaviteľov“. Rovnako tak, ako najlepší predstavitelia pracujúcich más v Sovietskom zväze vychutnávali koňak, aj sladké plody socializmu v Európe reálne vychutnávajú iba „najlepší
zo socialistov“, tí najpokrokovejší z proletárov zjednotených podľa rady bradatého Marxa. A keď sa náhodou títo „červení“ prederú k moci, začínajú všetko okolo seba požierať ako kobylky.
Mimochodom, čosi podobné sa odohralo aj na Slovensku, keď sa pri moci ocitla SDĽ. Bohatí lobisti stojaci na pozadí tejto strany ju doslova roztrhali na časti. Čo tam po nejakých sociálnych požiadavkách, keď tu máme aj deblokáciu, aj Devín banku, aj SPP…
Pravdaže, realizácia ušľachtilých ideí sociálnej spravodlivosti nie vždy býva úspešná, pretože zlyháva ľudský faktor, to je klasická výhovorka ľavice všetkých čias. Ale samotné idey, tie sú predsa vynikajúce – svetlé, ľubovonné! Tieto voňavé idey na Slovensku majú reálnu sociálnu bázu, reálny elektorát, ktorý má tendencie rásť. Prečo?
Zdá sa mi, že existuje ešte jedna príčina, okrem očividnej chudoby väčšiny Slovákov a prehlbujúceho sa rozkolu spoločnosti
na bohatých a chudobných. Táto príčina má svoje korene v nedávnej komunistickej minulosti, v tom, že časť Slovákov prijala socializmus za nové náboženstvo, ktoré je alternatívne vo vzťahu ku kresťanstvu, a tomuto kresťanstvu v zásade neprotirečí. Tým viac, že socializmus a kresťanstvo na čisto teoretickej a filozofickej úrovni majú naozaj veľa spoločného. Všetci kresťania sú si rovní pred Bohom, všetci komunisti sú si rovní pred stranou
a obrazom svetlej budúcnosti, ktorý komunizmus opisuje čisto religióznymi termínmi ako raj na Zemi.
Tým, že veľká časť Slovákov uverila v socializmus, prijala nový socialistický štát ako novú cirkev, ktorá naučí, ochráni, a to najdôležitejšie, vezme na seba zodpovednosť za výber cesty,
za rozhodnutia. Teda odveký patriarchálny vzťah Slovákov ku katolíckej cirkvi ako k otcovi-ochrancovi vystriedal podobný patriarchálny vzťah k socialistickému štátu. A len tak, mimochodom, československý socialistický štát sa ukázal ako vonkoncom nie zlý otec. V porovnaní s ním dnešný suverénny slovenský štát pôsobí ako zlostný a zákerný otčim. Ak na svete existovala krajina, kde vrelý a patriarchálny vzťah k socialistickému štátu si tento štát zaslúžil, potom takouto krajinou bolo socialistické Československo.
Bol to pokojný, usporiadaný život, v ktorom je všetko predurčené, zariadené a zabezpečené. Pionierske tábory pre deti za stodvadsať korún – videl som ich na vlastné oči. Dokonca som ochutnal aj rezne, ktorými kŕmili slovenských pionierov, a môžem čestne vyhlásiť: také chutné rezne treba dlho hľadať v súčasných kapitalistických reštauráciách. Aj lístky na MHD za korunu, aj bezplatné kúpeľné liečby takmer pre celé obyvateľstvo. Všetko toto bolo, a nie tak dávno. Mnohí si na to pamätajú.
Hlavné však nie je to, že po štrnástich rokoch slobody Slovensko, ostatne ako všetky postkomunistické štáty, je ešte veľmi vzdialené od životnej úrovne za socializmu. Dôležitejší je osobitný druh požadovačného moralizmu, ktorý je vlastný dnešným európskym červeným. Socialistická ideológia dáva v súčasnosti človeku morálne právo nielen jednoducho žiadať od štátu, aby sa oňho staral, ale súčasný európsky socializmus umožňuje urobiť z týchto požiadavok hlavnú náplň života. Ľudia sa odúčajú pracovať a učia sa vyžadovať od štátu, aby sa o nich postaral, lebo oni sú chudobní a štát ich utláča.
Mal som asi dvadsaťpäť rokov, keď som sa po prvýkrát v živote stretol s týmto fenoménom. V moskovskej škole prekladateľov, v ktorej som vtedy učil, študoval dánsky komunista Jens, asi tridsaťročný muž, ktorý donekonečna rozprával o tom, ako bezútešne sa mu v Dánsku žije. Tento komunista nikdy nepracoval, buď študoval, alebo sa zaoberal komunizmom, a celý život žil výlučne z podpory.
– Bože, aké je to ponižujúce! – rozhorčoval sa tento bojovník za sociálnu spravodlivosť. – Oni ti nedajú podporu len tak, stále chcú, aby som napísal, čo potrebujem. A ja musím každý mesiac vypisovať: potrebujem nový televízor, pokazila sa mi chladnička, potrebujem nový kabát. A iba po tejto ponižujúcej procedúre mi dajú peniaze a dozerajú na to, či som si naozaj ten kabát kúpil.
Neskôr som učil dosť študentov z krajín tzv. škandinávskeho socializmu a všetci viedli obdobný spôsob života ako „ponížený“ Jens. Prakticky nikto nikdy nepracoval. Mnohí z nich študovali na úkor štátu na rôznych vysokých školách do svojich štyridsiatich rokov. Nie preto, aby sa niečo naučili, ale aby dostávali výhody vyplývajúce zo štatútu študenta. Boli to dotieraví, ak nie drzí žobráci, presvedčení o svojom práve.
A hoci do škandinávskeho socializmu má Slovensko ďaleko, tendencia je rovnaká. Stačí si spomenúť na už dávno zabudnutý fenomén Ľuptáka, ktorý ozvučil hlas ľudu, jeho najchudobnejšej časti. Ľupták nepovedal nič nové, jednoducho zaľapotal čosi
o tom, že bohatí sa musia starať o chudobných. Zaľapotal tak úspešne, že rozložil SDĽ, dostal sa do parlamentu a, s Mečiarovou pomocou, nie hocikam, ale rovno do Fondu národného majetku. Či sa staral on a jeho blízke okolie o chudobných robotníkov
po tom, ako sa dostal ku krmelcu a stal sa bohatým? Prirodzene, že nie. Ľupták je typický európsky ľavičiar, ktorého spoluobčania pachtiaci po sociálnej ochrane vyniesli až hore a ktorý, keď sa tam ocitol a prestal byť chudobný, zabudol na svoje ovečky.
Ľuptákov model sa veľakrát na Slovensku zopakoval, a nielen na Slovensku. Keď sa slovenskí komunisti po voľbách v roku 2002 dostali do parlamentu, tiež výrazne zmenili svoju rétoriku, stali sa pokojnejší, obliekli si drahé obleky a pôsobia takmer sýtym dojmom. Práve v takýchto premenách spočíva hlavná zrada socializmu ako politického učenia. Táto zrada je natoľko krikľavá, až sa dá povedať, že socialistická idea oslovuje na Slovensku ľudí buď príliš prostoduchých, ktorí nevidia, čo v skutočnosti chcú všetci tí ľuptáci a migašovia, alebo, naopak, ľudí príliš chytrých, ktorí snívajú stať sa novými Migašmi a Ľuptákmi. Jedných aj druhých je však dosť veľa na to, aby sa slovenskému socializmu dala predpovedať svetlá budúcnosť. Najmä po tom, ako sa slovenskí bojovníci za sociálnu spravodlivosť podučia
od svojich európskych kolegov modernejšej a efektívnejšej rétorike.
Socialistická idea v súčasnej Európe si podmaňuje ľudí svojou jednoduchosťou a prístupnosťou. Už netreba pripravovať proletárske revolúcie, chystať občianske vojny, popravovať v pivniciach triednych nepriateľov. Stačí sa zomknúť do stáda pod červenými alebo ružovými zástavami a nahlas niečo žiadať. Či ty osobne niečo získaš, alebo všetky sladké plody boja za sociálnu spravodlivosť zožerie niekto iný, so širšími lakťami a ukričanejší – tieto otázky budú súčasných socialistov vždy trápiť, nie však natoľko, aby prestali kričať.
Budúcnosť socialistickej ideológie na Slovensku sa dá do istej miery modelovať, sledujúc vývoj sociálnej demokracie a komunistickej strany v bratskom Česku. Na Slovensku bude situácia rovnaká alebo približne rovnaká s oneskorením asi o desať rokov.
Bezplodný sen o slobode
O liberalizme ako ideológii v súvislosti so Slovákmi by sa ani nemuselo písať, keby sa liberáli alebo ľudia, ktorí sa za liberálov označujú, odrazu na Slovensku nevyrojili v takom obrovskom množstve. Preto nebude od veci preskúmať, odkiaľ sa nabrali a čo znamená ich vpád do slovenskej politiky.
V jednej zo svojich kníh som liberalizmus označil za podrývačskú ideológiu určenú na export, ktorou silné štáty podkopávajú a oslabujú svojich protivníkov. So Slovenskom to má istý súvis. Pomocou Dzurindovej liberálnej frakcie bolo svojho času rozštiepené KDH, za liberálov sa vyhlasovali aj členovia Demokratickej únie, na ktorú si dnes už len málokto spomenie a ktorá rozštiepila HZDS. Najnovšími liberálmi sa stali predstavitelia televíznej strany ANO.
Sú všetci títo ľudia naozaj nositeľmi akejsi liberálnej ideológie? Samozrejme, že nie! Jednoducho iba využívajú nálepku liberalizmu, bez toho aby rozumeli jeho podstate. Slovo pekné, nezrozumiteľné, čo je zvlášť vzácne – prečo sa teda neoznačiť za liberálov?
Vysvetliť podstatu liberalizmu ako ideológie niekoľkými slovami je ťažké, napriek tomu sa o to pokúsim. Liberál najväčšmi zo všetkého miluje slobodu, ktorú chápe dosť egocentricky, ako možnosť robiť všetko, čo mu skrsne v hlave, nezamýšľajúc sa
nad dôsledkami. Liberál je preto posadnutý pojmom „právo“
a permanentne bojuje o svoje nespočetné práva. Tento boj chápe ako realizáciu vlastnej slobody. Najviac liberálov sa logicky nachádza v médiách, liberáli častejšie a ochotnejšie než ostatní diskutujú o slobode slova a vášnivo bojujú za túto slobodu povedať čokoľvek o komkoľvek – ale iba pre seba.
Liberalizmus sa v niečom podobá na komunizmus. Aj liberáli nástoja na rovnosti – pre nich sú ľudia rovní v svojej slobode a sloboda ľudí musí byť garantovaná zákonom a štátom. To, že štát sám o sebe predstavuje hlavné obmedzenie ľudskej slobody, násilie v čistej podobe, púšťajú mimo uší a sústreďujú sa na vypracovaní modelov nového liberálneho štátu a novej liberálnej ekonomiky.
Liberáli nemajú radi slovo povinnosť. Hra na liberalizmus pripomína alchýmiu – liberálni myslitelia sa urputne snažia vytvoriť model spoločnosti, v ktorej všetci budú mať neobmedzené práva, ale nikto nebude mať nijaké povinnosti. Výsledkom takéhoto hľadania zrazu vzniká ekonomická doktrína neoliberalizmu, ktorá, mimochodom, cieľavedome pripravuje zničenie chudoby tohto sveta bohatými. Predstaviť si čosi dravejšie a despotickejšie sa dá len ťažko.
Algoritmus liberalizmu bol mnohokrát opísaný. Liberalizmus sa rodí z túžby po bezbrehej slobode pre všetkých a veľmi rýchlo vyúsťuje do bezhraničného despotizmu hŕstky vyvolencov.
Do toho, čo sa v súčasnosti pokúšajú realizovať Spojené štáty – bašta svetového liberalizmu.
Pre Slovákov sú takéto hľadania slobody zatiaľ netypické. Slováci sú doposiaľ morálne a psychicky veľmi zdraví ľudia, preto ozajstná liberálna ideológia na Slovensku je údelom iba skupiny ľudí, ktorí sa donedávna koncentrovali okolo Demokratickej strany a dosť nezmyselne sa označovali za krajnú pravicu. Slovenskí liberáli sa dajú ľahko identifikovať podľa ich unikátneho talentu rozložiť všetko okolo seba za rekordne krátky čas, vytríbenej schopnosti poopľúvať všetkých okolo a najmä poopľúvať sa navzájom, pošpiniť akúkoľvek vec, akúkoľvek iniciatívu. Sú to prirodzení traviči studní.
Reálna sociálna báza pre liberalizmus na Slovensku je slabá, ale existuje. Potenciálni slovenskí liberáli – to sú obyvatelia veľkých miest, urazení na svoje dedinské korene, utláčaní patriarchálnosťou slovenskej dediny, ktorí prahnú po väčšej slobode pre seba. Som presvedčený, že táto vrstva živelných slovenských liberálov je tenká a o liberálnej ideológii prakticky nič nevie. Ale práve oni sú ozajstní slovenskí liberáli, a obvykle aj slovakofóbi. No títo ľudia sa na Slovensku k moci, chvalabohu, zatiaľ predrať nevedia, a to ich robí ešte zlostnejšími a hysterickejšími.
Dá sa povedať, že liberalizmus v takej konzervatívnej idylickej krajine, akou je Slovensko, je iba ideológiou smoliarov, ktorí sú nespokojní s úspechom iných a s vlastným neúspechom.
Národná ideológia
Patrí k najzábavnejším a najkurióznejším otázkam slovenskej politiky. Národná myšlienka, o ktorej všetci toľko hovoria, na ktorú všetci stále apelujú, je čosi, čo na Slovensku neexistuje. Tak ako neexistuje ani slovenský nacionalizmus. Slovo nacionalizmus celkovo prešlo za posledné desiatky rokov neočakávanými metamorfózami. Prakticky sa vytratilo zo slovníka médií. Toto pekné, významovo bohaté slovo postupne skomiera, presnejšie, pokúšajú sa s ním skoncovať tak, že ho vyraďujú z obehu, rovnako ako predtým boli vyradené slová „patriot“ a „vlastenec“.
Vysvetľuje sa to zrejme efektom, ktorý je pre globálnu elitu sveta nepríjemný. Svojho času zo slova nacionalizmus bola snaha urobiť nadávku, ale toto slovo paradoxne nadobudlo pozitívnu charakteristiku – stačilo, aby kdekoľvek v Európe, počínajúc Belgickom až po Holandsko, vyhlásili nejakú stranu za nacionalistickú, a pri zvukoch tohto slova strana začala rásť ako kvások. Ukázalo sa, že latinský koreň „natio“ hovorí Európanom ešte príliš veľa, a preto narábať s ním treba opatrne. Tak sa zo slovenských nacionalistov stali slovenskí národniari, ktorí predstavujú osobitý fenomén, dostupný iba znalcovi slovenských politických pomerov.
Silní, vplyvní nacionálni politici typu Heidera sa na Slovensku neobjavili. Zato sú tu Slota, Malíková – postavy skrz-naskrz folklórne, ktoré by mohli byť ozdobou Radošinského naivného divadla, ale absolútne sa nehodia na to, aby sa stali nacionalistickými ideológmi.
Národná myšlienka na Slovensku sa, žiaľ, zvrhla na karikatúrny teatrálny antimaďarizmus, na jednoduchú a naivnú špekuláciu niekoľkých krikľúňov na historických reflexoch Slovákov, oprávnene považujúcich Maďarov za svojich utláčateľov. „Na tankoch do Budapešti!“ – vyhlásil podgurážený klasik a touto vetou pochoval národnú myšlienku nadlho, ak nie navždy. Lebo bez toho, že by si to sám želal, rafinovane sa vysmial z národných citov Slovákov, ktorí na tankoch nikdy na nikoho neútočili.
Prečo navždy? Pretože nové pokolenia Slovákov už nebudú prinášať také skvelé výsledky v prieskumoch verejnej mienky, kde väčšina opýtaných nezávisle od toho, akú stranu volia, sa označuje za národne orientovanú. Budúce generácie Slovákov budú kozmopolitnejšie, urbanizovanejšie a konformnejšie. Hoci svoju národnú identitu tieto nové generácie tak rýchlo nestratia, ani vlastnú národnú ideológiu si nemusia vytvoriť. Ideálnym obdobím na formovanie národnej samoidentifikácie Slovákov bola predchádzajúca éra vzniku Slovenského štátu. Tento čas už prešiel.
Uvedené neznamená, že v tzv. civilizovanom svete vôbec nie sú národné ideológie – naopak, existujú, pričom častejšie ich majú malé národy než veľké. Fíni, Islanďania, Švajčiari. Majú ju pobaltské národy – spolunažívanie s veľkými ruskými „menšinami“ v rámci malých krajín robí národnú ideológiu absolútnou dominantou v Lotyšsku alebo Estónsku a vedie tieto národy k nebezpečnej čiare, za ktorou sa začína čosi, čo sa veľmi ponáša na apartheid vo vzťahu k Rusom. Pritom reálny pomer síl medzi Ruskom a Estónskom je taký, že za utláčanie Rusov Estónci alebo Lotyši možno budú musieť raz zaplatiť naozaj vysokú cenu.
Na Slovensku mal veľkú šancu stať sa národniarom a utvoriť plnohodnotnú národnú ideológiu Mečiar, ktorý dlhé roky šliapal po tejto ideológii a možno ju jednoducho nevidel. Mečiarov obraz, tak ako sa sformoval vo vedomí Slovákov, sa ideálne hodil na to, aby sa stal jadrom národnej myšlienky, ale tento obraz hrdinu-superslováka sa ukázal priveľmi vzdialený od toho, čo v skutočnosti predstavuje Mečiar-človek a Mečiar-politik.
Napriek tomu, národná ideológia na Slovensku nie je mŕtva. Jednoducho ju niekto musí personifikovať a ozvučiť. Neexistuje zatiaľ taký politik, tým viac politická strana, ktorá by sformulovala jasne, čestne a otvorene ciele Slovákov ako národa v perspektíve aspoň niekoľkých desaťročí, pomenovala hlavné problémy, riziká a začala rozmýšľať o riešeniach. Namiesto toho znie len všeobecné a intelektuálne úbohé: všetci išli do NATO – aj my chceme do NATO, všetci idú do EÚ – aj my chceme do EÚ. Ale čo bude ďalej s týmito „všetkými“ a s nami, to je tajomstvo zahalené závojom.
Prečo sa slovenskí politici správajú takto? Pretože to ešte nie sú politici, ale len náhodní ľudia, ktorí sa vyšplhali hore len preto, aby si nadžgali vrecká. Záujmy Slovákov ako národa ich preto vonkoncom netrápia. Žiaľbohu, možností presvedčiť sa o tom, že je to tak, budú mať Slováci stále viac.
SLOVÁCI A PENIAZE
O zásadách strihania ľudského stáda
V skutočnosti nikto nevie, prečo to tak vyšlo a kto to tak čudne zariadil, ale existujú ľudské ovce pasúce sa na pasienkoch
a ľudskí pastieri, ktorí ich pasú. Pastieri ovce nielen pasú, ale ich aj strihajú, doja a zabíjajú na mäso. No najmä strihajú. Kto a ako „strihá“ Slovákov?
Všimnime si, že Slováci sú z hľadiska ktoréhokoľvek zdravo uvažujúceho pastiera ideálne ovce. Sú rozumní, poriadni, poslušní, srsť si sami nechajú vyrastať, sami sa pripravujú na strihanie, a keď ich strihajú, žiarlivo dozerajú na to, aby sa ostrihalo všetko, do posledného chlpu – to ani nie sú ovce, ale jednoducho poklad. Takto Slovákov vychovali ich dejiny a katolícka cirkev. Kto vlastne sú slovenskí pastieri, o tom bude reč trochu neskôr, teraz niečo o tom, ako Slovákov strihajú.
Najjednoduchší a najrozšírenejší spôsob strihania obyvateľstva krajiny pod Tatrami je manipulácia so slovenskou korunou. Takto strihajú všetkých, no veľmi nenápadne. Proces strihania je viditeľný a jasný iba hŕstke najvyspelejších občanov, zato ostatní sú veľmi udivení, keď sa odrazu ocitnú holí. Vraj, akože tak, ešte včera boli oblečení, a dnes sa zobudili – a sú holí.
Všetci si pamätáme na to, keď za Mečiara stál dolár tridsať korún, potom za Dzurindu sa vyšplhal na päťdesiat korún, neskôr za súčasnej eurovlády opäť padol takmer na tridsať. Skúste si predstaviť seba na mieste týchto záhadných ľudí s peniazmi, ktorí organizujú takéto zmeny hodnoty národnej meny alebo aspoň
o týchto zmenách vopred vedia. Neexistuje jednoduchší a prístupnejší spôsob, ako podojiť všetkých Slovákov naraz – presnejšie, všetkých hrdých a šťastných držiteľov slovenskej meny, ktorými sú, nevedno prečo, takmer všetci Slováci. Stačí spočiatku nechať klesnúť korunu na päťdesiat za dolár, nakúpiť za každý dolár päťdesiat lacných korún a potom, keď koruna stúpne, nakúpiť za drahé koruny lacné doláre. A uložiť ich kdesi ďaleko od Slovákov
a ich korún, na ktorých boli tieto doláre zarobené.
Takýmito manipuláciami sa zaoberajú medzinárodní menoví špekulanti, z ktorých najznámejší je G. Soros. Manipulácie sa, prirodzene, netýkajú iba slovenskej koruny – hra je rozbehnutá s celým balíkom valút postkomunistických krajín, ale špekulanti by nikdy nemohli tak ľahko a presvedčivo naberať peniaze veľkou lopatou bez úzkej spolupráce s vládnymi predstaviteľmi.
Iný spôsob – progresívne a demokraticky reformované dane. Pastieri, ktorí pasú slovenské stádo, bezostyšne využívajú skutočnosť, že toto stádo o finančných pákach riadenia sveta vie len veľmi málo. Preto si pastieri robia, čo sa im zachce. Sú leniví. Nesnažia sa vymyslieť aspoň nejakú zásterku, aby strihaniu dodali slušnejšiu podobu. A potom to zrazu vyzerá tak, že na Slovensku vyskočia rekordne vysoké dane na niektoré tovary, hlavne masovej spotreby, napríklad na naftu, ktorá v istom období bola drahšia než benzín, hoci, povedzme, v Rakúsku je nafta lacnejšia ako benzín o desať percent. Prečo je zrazu na Slovensku taká drahá nafta? Lebo „strihať“ Slovákov prostredníctvom nafty je to najjednoduchšie, spotreba nafty je veľká, takže s jej pomocou odstrihneme viac srsti naraz. Občas sa zdá, že tam, kde dane vymýšľajú, sedí niekoľko lenivých ťuťmákov, ktorí medzi sebou komunikujú približne takto:
– Pišta, treba ešte dve miliardy. Náš priateľ z New Yorku nás veľmi prosil, poď spravíme dačo.
– No, dobre, Jožo.
– Kde pridáme?
– Pridajme na nafte.
– A čo tak pivo?
– Nie, na pive pridáme neskôr, bližšie k letu…
Akokoľvek je to smiešne pre Slovensko, krajinu, kde knihy pravidelne kupuje nie viac ako sto tisíc ľudí, akokoľvek je to smutné pre slovenských vydavateľov a kníhkupcov, no Slovákov „strihajú“ dokonca, aj keď kupujú knihy. 14 percent DPH na knihy je jeden z posledných vynálezov a DPH na knihy sa o chvíľu dvihne až na 19 percent. Aby Slováci nečítali a viac pozerali televíziu, kde im povedia, čo majú robiť a ako treba žiť. Kým v Česku je, napríklad, DPH na knihy iba 5 percent. Skrachujú slovenskí vydavatelia, tlačiari, kníhkupci, ľudia prestanú čítať. Ale azda môže také niečo trápiť nášho Pištu a Joža, ktorí za každú cenu musia nazbierať dve miliardy sľúbené priateľovi z New Yorku? Za slovenských čitateľov a tlačiarov ich nikto nepotrestá, zato ak peniaze nezozbierajú, potom im vyčistia žalúdky a môžu aj vyhnať.
Strihať pomocou daní je komfortné, pohodlné. Najmä zákonu poslušné slovenské ovečky. Takže daní bude stále pribúdať – k tomu v podstate vedie tzv. reforma.
Toto sú však všeobecne známe spôsoby strihania, ktoré bijú do očí. Teoreticky sa pred nimi dá zachrániť: nekupovať knihy, zrieknuť sa dieselových motorov, prestať piť pivo alebo fajčiť, keď vyrubia daň na pivo a cigarety. Toto všetko sú predvídateľné strihania, o ktorých obyvateľstvo v podstate vie. Ale ako sa vysporiadať napríklad s odvodmi? Tu už strihajú nemilosrdne všetkých, niet sa kam podieť.
V posledných mesiacoch je očividné, ako sa znepokojila v súvislosti s tzv. dôchodkovou reformou stará bohatá Európa, kde ľudí tiež strihajú ako všade vo svete, ale ohľaduplnejšie a úctivejšie než obyvateľov postkomunistických krajín. Francúzi, Taliani
a mnohí ďalší si zrazu uvedomili, že roky platili peniaze, ale ako sa zdá, tieto peniaze nestačia na to všetko, čo mali mať akoby zabezpečené. Turistická agentúra, ktorá sľubovala odvoz Európanov do sýtej a spokojnej staroby, sa ocitla na pokraji krachu – možno ju niekto vytuneloval. Európania sa nedávno dozvedeli, že bude treba dlhšie pracovať, dôchodky budú menšie, ale platiť
za toto všetko, čoho bude menej, sa bude musieť viac. Čo sa dá robiť, Európa starne – pokrytecky vzdychajú európski politici, akoby sa o starnutí európskej populácie dozvedeli iba včera a dnes teda prijímajú extrémne opatrenia.
Povšimnime si, že to je len začiatok rozkladu európskeho rozšafného systému sociálneho zabezpečenia, ktorý pre Slovákov predstavoval a doposiaľ, zdá sa, predstavuje nedosiahnuteľnú dokonalosť a ktorý sa naivne snažia vybudovať aj doma. Otázka znie: ak tento systém nefunguje v blahobytnom Francúzsku, potom akým zázrakom môže fungovať v chudobnom Slovensku? Zázrak nastane približne taký ako v Poľsku, kde dôchodkové fondy už začali krachovať.
Položme si otázku: za čo každý pracujúci Slovák mesačne platí veľkú časť zarobených peňazí? Popritom ho stále provokujú: ešte ti ponúkneme takýto pilier skvelej dôchodkovej reformy
a ešte takéto poistenie. Len plať, holúbok, len nám daj peniaze, teraz a hneď, a my už ti voľačo nasľubujeme! Platí pracujúci Slovák iba za sľuby? Isteže nie, platí za sociálnu istotu, za to, že keď bude starý a chorý alebo, nedajbože, ochorie prv než zostarne, pomôžu mu.
Pravda, tu sa ukazuje veľmi zaujímavá vec. Peniaze určené na starobu a na liečenie, ktoré dôverčiví Slováci odovzdávajú do rúk cudzím ľuďom, sa začínajú kamsi vyparovať div nie ešte v ten deň, keď tam boli odovzdané. Akýkoľvek svedomitý finančný analytik vám v rozhovore medzi štyrmi očami povie, že slovenské zdravotníctvo a systém sociálnej pomoci melie z posledných, ešte komunistických zásob. Čo však nastane, keď sa minú, to nikto nevie.
Zato osudy slovenských sociálnych a zdravotných poisťovní, ktoré slovenskí politici tak ochotne a radostne odovzdali do rúk zahraničnému finančnému sektoru, možno suverénne predpovedať už dnes. Keď zostarnú tí, komu poisťovne vraj pripravujú radostnú starobu, samotné poisťovne už určite nebudú, nebudú ani peniaze. Dokonca nebude ani koho posadiť do väzenia.
Celkovo západné systémy sociálneho poistenia, aplikované na bývalé socialistické krajiny, pôsobia ako zlá paródia či podvod v čistej podobe. Západné systémy boli totiž vybudované so zreteľom na kvalitatívne inú úroveň príjmov obyvateľstva.
Už sme spomínali, čo sa stalo so slovenskou menou len v priebehu posledných niekoľkých rokov. Čo sa s ňou stane v budúcnosti, vie len sám pánboh, jemu je možno aj dané vedieť, čo bude s euro, na ktoré sa Slováci chystajú prejsť. Avšak na to, aby sa vedelo, aké budú smutné výsledky z kopírovania západných so¬ ciálnych systémov chudobnými a nestabilnými ekonomikami, s mladou, nestálou valutou, nie je potrebné obracať sa na Boha – výsledky sa dajú ľahko a presne predvídať.
Ak dnes dáte poisťovni do rúk, napríklad, sto korún, za ktoré sa môžete jedenkrát naobedovať, potom niet pochybností o tom, že vo vašej svetlej dôchodkovej budúcnosti, keď poisťovňa – aj keď hneď nezmizne – vám týchto sto korún vráti, ako starý a nie celkom zdravý človek sa za týchto sto korún už nenaobedujete. Možno, vám týchto sto korún v svetlej budúcnosti nevystačí ani na jeden jogurt, možno ani na škatuľku zápaliek – takéto príklady sa nájdu už dnes v mnohých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, kde mesačné penzie starých ľudí sa rovnajú asi štyrom-piatim dolárom. Sú to krajiny strednej Ázie a Zakaukazska. Ale aj v samotnom Rusku, teoreticky najbohatšej krajine sveta, priemerný dôchodok je menej ako päťdesiat amerických dolárov.
Zdravotné a dôchodkové poistenie predstavuje strihanie najväčšieho rangu. Pokým ste mladí a zdraví a nie ste odkázaní
na sociálnu pomoc, strihajú vás a doja naplno na základe tzv. princípu občianskej solidarity. Keď z vás už všetko vyžmýkajú, príde čas, aby ste naplno vychutnali nazhromaždené úspory – povedzme, si kúpili škatuľku zápaliek za tých istých sto korún, za ktoré ste sa v mladosti mohli naobedovať.
Vyplýva z toho, že všetky dôchodkové reformy sú jednoducho podvod? Z právneho hľadiska nie, všetko je podľa zákona, zákon na Slovensku vás jednoducho núti, aby ste veľkú časť zarobených peňazí odovzdávali poisťovniam. Prakticky je však dôchodkový biznis geniálny vynález na vyťahovanie peňazí z vreciek v obrovskom rozsahu. Stačí, keď porovnáme priemerný vek života
na Slovensku a vek odchodu do dôchodku, aby sme urobili elementárne jednoduché prepočty, že aj za tých najšťastnejších okolností – ak neskrachuje poisťovňa, neznehodnotia sa peniaze – človek získava iba nepatrnú časť toho, čo odovzdal. Kam sa strácajú ostatné peniaze?
Dokážem to číslami. Teraz mám štyridsaťpäť rokov. Vek odchodu do dôchodku sa bude určite predlžovať, preto ak sa dožijem, do dôchodku pôjdem, keď budem mať šesťdesiatpäť, teda
o dvadsať rokov. Ak, povedzme, dostávam priemerný plat 10 000 korún, potom každý mesiac spolu s mojím zamestnávateľom dávame poisťovniam do rúk minimálne 3 000 korún. Za rok je to 36 000, teda 720 000 korún za dvadsať rokov.
A hľa, odbilo šťastných šesťdesiatpäť rokov, slávnostne odchádzam do dôchodku, ktorý podľa dnes platných pravidiel by sa mal pohybovať na úrovni 5 000 korún. Pripusťme, že priemerný vek života na Slovensku k tomu obdobiu stúpne na 70 rokov a ja konkrétne sa dožijem sedemdesiatky. Za päť rokov na dôchodku dostanem svoju penziu 60 krát, čo tvorí 300 000 korún. Ale ja som zaplatil iba za posledných dvadsať rokov 720 000 korún. A pritom som pracoval nie dvadsať, ale štyridsať štyri rokov. Kde je potom ostatných 420 000? Kto ich zhltol, kto ich schlamstol, vykladajúc mi niečo o solidarite? Kde sú peniaze, ktoré som odvádzal od svojho dvadsiateho prvého roku života, keď som začal pracovať?
Zopakujem ešte raz: opísaný variant ráta s tým, že poisťovne nebudú vytunelované a peniaze nestratia svoju hodnotu. Jedná sa o variant rozprávkovo šťastný a takmer nereálny. Peniaze sa totiž znehodnocujú priamo pred našimi očami, poisťovne sústavne krachujú, zdravotníctvo sa rozkladá a je viac než pravdepodobné, že luxus liečiť sa bude onedlho dostupný iba bohatým – tak, ako k tomu už došlo v Rusku. A chudobní sa buď budú liečiť sami, alebo budú zomierať neliečení. To znamená, že súčasný dôchodok
vo výške 5000 korún nemusí vystačiť ani len na lieky. Takže v starobe ma budú musieť opatrovať – živiť a liečiť– milujúce deti, ak budú mať takúto možnosť. A ak nie?
Napokon, existuje strihanie najvyššej kategórie, ktorému bohaté národy vystavujú národy chudobné. Komunisti to nazývali imperiálna koloniálna politika. Keď veľká africká krajina odovzdáva bezmedzné bohatstvo svojich prírodných zdrojov za Coca-colu a pritom z roka na rok čoraz väčšmi viazne v dlhoch.
Presne takto, imperialisticky a koloniálne, víťazi začali strihať krajiny porazené v studenej vojne, a Slovensko nie je výnimkou. Podstata takéhoto strihania spočíva v likvidácii národnej výroby a v tom, aby obyvateľstvo strihanej krajiny sa stalo totálne závislé. Potom ho ostrihajú definitívne. Pre krajiny Strednej Európy bol pritom zvolený jemnejší, milosrdnejší variant než pre Rusko, ktoré už roky otvorene živí tisíce amerických farmárov.
Keď sa na Slovensku začali budovať hypermarkety, a stalo sa tak už dosť dávno, akékoľvek pochybnosti o tom, či Slovensko vstúpi do NATO a EÚ, u mňa osobne odpadli raz a navždy. Takéto investície by predsa nikto nerobil bez pevných záruk ich návratnosti. Práve s hypermarketmi, či obchodnými reťazcami, priamo a bezprostredne súvisí humánny, jemný spôsob strihania slabých európskych národov ich silnými susedmi.
V skutočnosti je všetko veľmi prosté. Na to, aby sa udusila národná výroba, vôbec nie je potrebné – ako nám bolo vsugerovávané pred mnohými rokmi – zvíťaziť v konkurenčnom zápase a vyrábať kvalitnejší a lacnejší tovar. Stačí, aby sa blokoval odbyt národných výrobkov, stačí nepustiť slovenské potraviny na pult – a potravinárska výroba sa pridusí sama. A v takomto pridusenom stave sa za babku dostane so rúk silnejších. Hlavný ekonomický význam vzniku hypermarketov na Slovensku a v okolitých postkomunistických krajinách tkvie práve v tomto – v rozpade národnej výroby.
Nie, isteže, nikto si špeciálne takýto cieľ nestanovil. Prirodzene, hypermarkety sú vytvorené na to, aby sa bohatlo na obchode tým najjednoduchším a najspoľahlivejším spôsobom. Niekto pestuje obilie a chová kravy, riskuje, mozolí od svitu do mrku. A iný len postaví zasklenú šopu pôsobivých rozmerov a začne tam predávať všetko to, čo vypestoval ten prvý. Rozpad národnej výroby pritom prebieha akoby sám od seba, akoby na autopilote.
Mechanizmus je nasledovný. Objavuje sa hypermarket s jednoduchou obchodnou stratégiou – tovar v ňom je lacnejší než v obyčajných obchodoch. Natešení, ak nepovedať nadšení Slováci sa masovo vrhnú nakupovať tieto lacné výrobky a s radostne chvejúcim sa hlasom vypočítavajú, aké je to vynikajúce, aké je to skvelé, ako sa to oplatí, koľko ušetrili v porovnaní so svojím obchodom, ktorý sa im zunoval a teraz sa zdá aj veľmi drahý. Pokým Slováci počítajú svoje „úspory“, krachujú a zatvárajú sa malé a stredné obchody, do ktorých si ľudia zvykli chodiť celé desaťročia. Tieto obchody nevedia konkurovať hypermarketom
a nechcú sa ani učiť. Ich krach vedie k tomu, že slovenský výrobca potravín sa úplne ocitá v zajatí hypermarketov, svoju produkciu nemá kam inde posielať na odbyt. Hypermarket to využíva
a diktuje dračie podmienky nákupu výrobkov od slovenských výrobcov. Tým zabezpečuje relatívnu nízkosť svojich cien –
za túto lacnotu v skutočnosti neplatí hypermarket, ale opäť len slovenský výrobca, ktorého pritlačil k stene a znásilňuje zahraničný dobrodinec. Takto sa výroba stáva rukojemníkom obchodu, čo značí jej koniec a krach v blízkej či vzdialenej budúcnosti.
Čo sa stane, keď slovenskí výrobcovia nakoniec skrachujú? Situácia bude veľmi jednoduchá – hypermarkety a žraloci svetového biznisu, ktorí im vládnu, skúpia to najlepšie zo slovenskej výroby za almužnu a budú vyrábať to isté na tom istom Slovensku, ale Slovákom to budú predávať už nie za slovenské, ale
za európske ceny. Slovenské zostanú iba platy. A to, čoho majú doma veľa, budú dovážať z Francúzska alebo Talianska a predávať zase za francúzske a talianske ceny. Takže celá tá výhodnosť a lacnota hypermarketov je len veľmi krátky proces. Keď nebudú alternatívy cudzej výroby potravín, ceny sa zvýšia a Slováci sa už nebudú mať kam pohnúť.
Otázka: prečo hypermarkety nepostavili sami Slováci, Česi alebo Poliaci? Azda sa naozaj nenašiel nikto, kto by pristúpil na takýto fantasticky výhodný biznis? Odpoveď: lebo im to nedovolili ich politici. A politikom to nedovolili zase iní, cudzí politici –tých krajín, ktoré práve stavajú hypermarkety.
Takže takto ľahko, bezbolestne a nenápadne, za potlesku nadšenej verejnosti, sa privlastňuje posledná oblasť výroby, ktorá ešte zostala v slovenských rukách – potravinársky priemysel. Hoci výrobcovia potravín by túto situáciu mohli relatívne ľahko zmeniť. Stačilo by vytvoriť vlastnú alternatívnu sieť obchodov, teda kúpiť krachujúce malé obchody a predávať v nich vlastné potraviny. Panstvo hypermarketov tak bude podkopané a výrobcovia potravín pocítia pevnú pôdu pod nohami. Spraviť to, čo urobili v Rusku, kde ešte donedávna bola obrovská spotreba importovaných potravín, kým mliekárenské závody a mäsokombináty nespustili sieť svojich maloobchodov a veľkoobchodov. Výsledkom toho dovážané potraviny boli do značnej miery vytlačené ruskými, lebo ruské boli lepšie, lacnejšie a najmä vlastné.
Bohužiaľ, na Slovensku toto prosté riešenie, ktoré leží priam na povrchu, nikomu nepríde na um. Potravinársky priemysel pomaly, ale iste zakapáva. Znamená to, že o niekoľko rokov Slováci budú celkom odkázaní na cudzie potravinárske výrobky, čo vyvoláva úprimné a otvorené nadšenie súčasnej „eurovlády“, vysmievajúcej sa z pojmu potravinovej sebestačnosti a motivujúcej svoj posmech argumentom, že kúpiť chlieb od Nemcov alebo Francúzov vyjde lacnejšie, ako keď ho upečieme sami.
Tento proces možno označiť za finálne strihanie Slovákov dohola, po ktorom už nebude čo strihať a z ovce treba stiahnuť kožu. Toto finálne strihanie sa už vlastne začalo. Aj keď na druhej strane k tým istým udalostiam možno pristúpiť optimisticky, pozitívne. Cudzinci skúpia naše závody a, chvalabohu, zvýšia platy, prinesú sociálne záruky – a budeme mať všetko ako vo Švajčiarsku!
Žiaľbohu, nebudeme. Noví majitelia zvyškov slovenskej výroby nepotrebujú všetkých Slovákov – len ich malú časť. Pričom aj to málo potrebných Slovákov sa bude dať ľahko zameniť – časť robotníkov bratislavského Volkswagenu už teraz nie sú Slováci, ale napríklad Vietnamci, ktorých denne privážajú z Rakúska. Slovákov potrebujú len Slováci, ak je pravdou tvrdenie istého moskovského experta: Slováci sú ozajstným národom.
Slovenský vzťah k peniazom: sen o pivnicovom raji
Slováci majú k peniazom predmetný vzťah, vnímajú ich ako hodnotu samu o sebe, čím mi pripomínajú moju ukrajinskú babku Taťjanu Romanovnu. Raz, keď som mal osemnásť rokov, stratil som peňaženku s časťou svojho štipendia. Keď sa babka o tom dozvedela, veľmi ju to rozladilo a vtedy mi napísala historický list, v ktorom bolo povedané, sťa do kameňa vytesané: „Peniaze sú prameňom života, preto o nich treba premýšľať vo dne v noci“.
Moja babička z ukrajinskej dediny Tarasovka v Záporožskej oblasti, obývanej potomkami bujarých a veselých záporožských kozákov, tiež chápala peniaze predmetne, teda ako absolútnu, stálu hodnotu, romanticky nazývanú „prameň života“.
Takéto chápanie peňazí je typické pre všetky vidiecke národy, ktoré ešte len vstupujú do sveta peňazí a snažia sa pochopiť, čo to vlastne je. V priebehu mnohých stáročí, keď sa ruskí sedliaci, napríklad, vydávali do miest, skrývali si medené a strieborné mince do úst, pod líca – mysleli si, že tak im ich neukradnú, nevezmú. Týmto prostým, no zato efektívnym nakladaním s vlastným kapitálom sa predkovia súčasných „nových Rusov“, ktorí sa po moskovských uliciach preháňajú na tých najdrahších autách na svete, ponášali na škrečkov. Aj tieto milé a krotké zvieratká zbierajú zrnká pod líca, potom ich odnášajú do svojej diery a tam starostlivo skladujú.
Slováci, aj tí najchudobnejší, chápu peniaze ako prameň života a už po niekoľko generácií ich zhromažďujú, čím tiež tak trochu pripomínajú škrečkov. Toto vášnivé celonárodné sporenie je nesporným dôkazom toho, že pre väčšinu Slovákov peniaze doteraz predstavujú skôr objekt túžob a snáh, než subjekt činnosti – manipulácií, investovania a premieňania.
Slováci manipulujú s peniazmi len veľmi neochotne. Ak by im niekto odrazu oznámil, že od zajtra kdesi v Hornej Lehote sa otvorí banka, kde raz a navždy budú garantované desaťpercentné úroky a za bezpečnosť vkladov v tejto banke sa zaručí katolícka cirkev celým svojím majetkom, Slovensko by sa dalo do pohybu a okamžite by utekalo do Hornej Lehoty svoje úspory si pekne uložiť.
Vzťah Slovákov k peniazom je vymedzený tým, že ide o chudobný roľnícky národ, ktorý nikdy nemal peniaze v tej podobe, v akej ich stáročia využívali obyvatelia Londýna alebo Paríža. Alebo aspoň geograficky blízkej, ale civilizačne vzdialenej Viedne. Slovenský roľník nerozumel podstate peňazí, lebo viedol naturálne hospodárstvo, spotrebovával to, čo sám vyrobil, a peniaze nemal. Podstata peňazí je zatiaľ málo zrozumiteľná aj pre súčasných Slovákov. Musím sa priznať, že táto podstata zostáva sčasti záhadou aj pre mňa – zrejme, zo mňa hovoria gény vidieckych ukrajinských predkov.
Koľkokrát v živote mi prichodilo získavať niečo veľké a dôležité výmenou za peniaze – byt či auto – a vždy som úprimne žasol nad podstatou toho, čo sa deje. Nad tým, že za guču pokrčených papierikov, ktoré sa dajú ľahko stratiť za niekoľko sekúnd, dostávam niečo životne nevyhnutné, napríklad byt. Tieto peniaze ležiace na jednej miske váh a byt, ktorý poskytuje strechu nad hlavou pre celú rodinu, na miske druhej považujem za absurdný nepomer. S touto absurditou som sa musel zmieriť, ja som ju nevymyslel, ale vo vzťahu k najväčšiemu blahu civilizácie menom peniaze zostávam bytosťou spolovice hluchou a neokresanou, ktorá je vnútorne presvedčená, že peniaze sú predsa len podfuk a tie nedostupné idylické časy, kedy ľudia zamieňali tri ovce za jednu kravu, boli lepšie a zdravšie.
A hoci sa už roky starám o záležitosti svojho vydavateľstva
a denne vidím, ako peniaze na účet prichádzajú a odchádzajú, „hrať“ s peniazmi, zmeniť ich na výrobný prostriedok, na skutočný subjekt svojej činnosti som sa nenaučil. Mimochodom, rovnako ako som sa nenaučil sporiť.
Jedno ironické ruské príslovie hovorí: on nie je skúpy, je len šporovlivý. Do veľkej miery opisuje vzťah Slovákov k peniazom. Slováci nie sú skúpi, ochotne, hoci s citom pre mieru, sa navzájom vedia deliť s hosťami, ba aj s cudzími ľuďmi o plody svojich rúk. Nie však skôr, kým majú urobené zásoby. Touto potrebou a schopnosťou robiť si zásoby Slováci, a vôbec európske národy, sa odlišujú od ruských roľníkov. V tomto umení robiť zásoby treba aj hľadať podstatu vzťahu Slovákov k peniazom.
V literatúre obdobia druhej svetovej vojny sa zachovali viaceré spomienky sovietskych vojakov na to, ako oni, svojou podstatou ruskí sedliaci, nemohli zniesť to, čo videli v európskych dedinách. Sovietsky vojak bol ohúrený skutočnosťou, ako vyzerali pivnice sedliakov poľských, slovenských, maďarských a tým viac rakúskych. Ohúrený natoľko, že zďaleka nie vždy našiel tú drzosť, aby pivnice raboval. Lebo sovietsky vojak nič podobné v živote nevidel ani v obchodoch a zdalo sa mu, že sa ocitol v kráľovstve prebytku či priamo v raji.
Nechcem svojich čitateľov uraziť porovnávaním s domáckymi a sporivými škrečkami, ktoré i keď sú milé, no predsa len príbuzné s myšami, a myší sa niektoré ženy boja až strach. Preto potrebu Slovákov robiť si zásoby označím ako reflex veveričky. Mimochodom, jedným z nápadov, čo dať na obálku tejto knihy, bol obrázok pôvabnej ohnivo ryšavej veveričky s huňatým chvostom uprostred typickej slovenskej pivnice, ktorá praská vo švíkoch od všakovakých dobrôt, a takýmto spôsobom vyjadriť jeden zo základných rozmerov slovenskej národnej myšlienky.
Slováci sa vo vzťahu k peniazom a ich hromadeniu doposiaľ správajú v rámci veveričieho reflexu: za každú cenu svoju pivnicu naplníme do prasknutia, a keď prídu ťažké časy, nebudeme hladovať, ale budeme sa cítiť sebaisto a spokojne, a takto získame istotu. Vo vzťahu k pivnici je to absolútne správne stanovisko, proti ktorému niet čo namietať. Aj Rusi by plnili svoje pivnice, keby bolo čím a bola by nádej, že do pivnice niekto nevlezie
a zásoby nezoberie. Peniaze sú však svojou podstatou substanciou zložitou, abstraktnou, ideálnou, aj keď majú vecnú formu v podobe zvonivých mincí a šuštiacich papierikov. Preto ukladanie peňazí sa zásadne líši od ukladania vínnych sudov, klobás a všetkého ostatného v pivnici, a práve toto si Slováci celkom neuvedomujú. Preto bývajú často nemilo prekvapení.
Napríklad, dnešní slovenskí dôchodcovia si desiatky rokov sporili na starobu. Odrazu však prihrmela Nežná revolúcia, peniaze sa znehodnotili a úspory sa vyparili. Tejto generácii sa pošťastilo to, že úspory sa nevyparili za jeden deň a tí predvídavejší dokázali premeniť aspoň časť úspor na niečo užitočné. Menej predvídavým ostali iba spomienky na to, aké veľké peniaze predstavovalo pred prevratom stotisíc československých korún, ktoré nasporili za dvadsať rokov. Paradoxom je, že znehodnocovanie peňazí, aj keď má pre rodinu katastrofálny rozsah, Slováci prijímajú menej tragicky ako reálnu stratu aj neveľkej sumy. Slováci sa veľmi boja, že stratia svoje konkrétne, živé peniaze – na tomto strachu ich vládcovia roky držali a držia ako na pevnej uzde.
Slováci, ako hociktorí iní dedinskí ľudia, považujú peniaze
za čosi magické a stratu peňazí – za úder osudu, za zlovestné znamenie. Každá stratená koruna, to nie je len trauma, to je malá tragédia. Stratili sme časť úspor, ktoré sme sporili s toľkou námahou, to znamená, že prídeme o všetko, prameň života vyschne a skončí sa sám život.
Pred niekoľkými rokmi som tankoval benzín na pumpe kdesi na Strednom Slovensku a zoči-voči som sa stretol s takouto tragédiou. Mal som Citroën Saxo – na Slovensko sa vtedy doviezlo a lacno predalo veľa týchto áut. Bol som medzi tými, ktorí podľahli sláve legendárneho šetrného diesela – ako sa ukázalo, sláve tak trochu zveličenej. Asi päťdesiatročný slovenský pumpár sa akosi zvláštne zahľadel na moje auto a odrazu povedal:
– A viete, ako nás všetkých dobehli?
– Neviem, – začudoval som sa.
– Aj ja som si toto kúpil, – s jemným odporom ukázal prstom na môj Citroën. – Také sprosté prdítko. A neskôr tieto autá predávali o tridsať tisíc lacnejšie. Tých tridsať tisíc by sa teraz zišlo…
V poslednej vete zaznel tragizmus naozaj shakespearovského rozsahu. Pumpár zosmutnel, v jeho očiach sa dali prečítať nekonečné clivé výpočty: čo by mohol urobiť so stratenými tridsiatimi tisícami.
– Ja som o tom ani nevedel, – priznal som sa. – Naozaj ich predávali lacnejšie?
– Posledných sto áut, – pritakal pumpár. – Keby som to tak vedel…O tridsať tisíc viac za takéto prdítko…
– No, prdítko to teda nie je, – urazil som sa za svoj Citroën.
Potom som sa ho asi päť minút snažil upokojiť, nakazil ma jeho smútok a bolesť a ľudsky mi ho prišlo ľúto. Snažil som sa mu vysvetliť, aké sme obaja mali vlastne veľké šťastie, že takéto autá stoja v Európe oveľa viac, že cena na nový model Citroënu bude už nadhodená a vyššia aspoň o sedemdesiat tisíc, že také dobré
a lacné auto sa už nepodarí tak ľahko kúpiť, lebo ceny áut pôjdu hore. Toto sa odohralo v roku 1998. A len tak na okraj, všetko, čo som mu povedal, sa ukázalo ako čistá pravda. Pumpára som však neutešil, naopak, skôr som v ňom vzbudil podozrenie a na rozlúčku sa ma nepríjemným hlasom spýtal, za koľko som kúpil ja to svoje. A len keď počul sumu 289 tisíc, zmäkol a usmial sa. Aj on kúpil za toľko. A ešte raz sa usmial, keď sa dozvedel, že auto som kúpil na lízing – to už bol úsmev prevahy bohatého nad chudobným, múdreho nad prostým. Bohatý a múdry bol v tomto prípade pumpár.
Predmetný vzťah k peniazom jasne vidieť v tom, že Slováci doteraz majú k lízingu úprimnú a veľkú nedôveru. Na lízing si autá kupujú hlavne ľudia, čo majú firmy a kto si môže lízing započítať do nákladov – ale už súkromne kupovať auto na lízing sa Slováci neponáhľajú. Prečo? Lebo im veľmi vadí, že zaplatia
za auto viac. Aj keď celkom malú sumu, ale viac. Teda svoje krvopotne zarobené peniaze dajú komusi cudziemu.
Popritom Slováci úplne ignorujú fenomén inflácie a odmietajú pochopiť, že auto získavajú teraz, a platiť zaňho budú celé tri roky stále menej hodnotné peniaze. Teda objektívne vyhrávajú. Zvlášť v súčasnej situácii, keď percentá v banke sú nižšie ako úroveň inflácie.
Nie, povie Slovák, toto všetko sú abstrakcie, ale tu, na tomto papieri je napísané, že ak kúpiš auto hneď, zaplatíš tristo tisíc, ale keď na lízing, potom tristo tridsať. Teda mojich tridsať tisíc zožerie nejaký chumaj, ktorý nič nerobí, kým ja za týchto tridsať tisíc makám v práci a každý deň prichádzam na ôsmu…
Pyramídové hry
Slováci radšej sporia ako zarábajú. Je to logické. Slovenská dedina v zásade neponúkala možnosť zarobiť viac. Preto sporenie bolo jedinou možnosťou, ako si prilepšiť. Aj keď podstata tohto prilepšenia na úkor zhoršovania kvality života mi nie je celkom dostupná, zato je absolútne jasná Slovákom. V slovenskom jazyku na to existuje dokonca špeciálne slovné spojenie – „celoživotné úspory“. Už z logiky samotného slovného spojenia vyplýva, že takéto úspory musí mať každý, kto plánuje prežiť celý život. A kto ich nemá, je neseriózny, neplnohodnotný a nezaslúži si dôveru.
Pravda však spočíva v tom, že sporiť v súčasnom svete tak, ako sporí väčšina Slovákov, na úrovni svojho reflexu veveričky, je činnosť, ktorá stopercentne zaručuje straty. Vodcovia a učitelia súčasného sveta Yankeeovia postupne, ale isto obracajú celý svet, vrátane Európy, na svoj obraz života, pri ktorom peniaze jednoducho nesmú ležať na mieste. S peniazmi sa musia všetci stále „hrať“, povedané vedeckým jazykom – investovať ich. A ak sa to všetko naozaj robí – čo je prípad Ameriky a niektorých iných krajín –, potom úspory ležiace na jednom mieste sa stávajú tučným sústom, ľahkou korisťou.
Pravda, aj na Slovensku sa našla veľká skupina obyvateľov, ktorá sa pokúsila pohrať sa s peniazmi – a dohrala. Z kauzy nebankových subjektov sa dá urobiť veľa užitočných záverov strategickej povahy – napriek panickému strachu zo straty celoživotných úspor, ľudia sú obdarení zvláštnou naivitou a sú schopní vložiť peniaze do rúk prvému podvodníkovi.
Aféry podobného druhu nie sú iba slovenským fenoménom. Pádom jednej-jedinej celosvetovo známej finančnej pyramídy pod názvom MMM stratilo v Rusku peniaze okolo desať miliónov vkladateľov. Na rozdiel od Slovákov, do MMM Rusi spravidla nevkladali celoživotné úspory – tie k tomuto obdobiu stihli znehodnotiť tzv. trhové reformy.
Čo viedlo Slovákov k viere, že za svoje peniaze získajú 35 percent za rok iba za to, že tieto peniaze niekomu odovzdajú? Mám na to svoju vlastnú teóriu. Myslím si, že väčšina vkladateľov do slovenských nebankových subjektov bola presvedčená, že všetci okolo sú podvodníci, že prišla éra podvodníkov, že nikomu sa dnes nedá veriť, vrátane bánk, ale im osobne sa pošťastilo – náhodou natrafili na takú skupinu podvodníkov, ktorí dokážu lepšie než ostatní točiť peniaze. Sú to ozajstní umelci zisku z rozumu a nám je celkom jedno, kde tieto peniaze točia. To je ich džob, oni riskujú, nech pre mňa za mňa obchodujú hoci aj s drogami, ale zaplatia nám. Pretože, aha, už zaplatili Jožovi aj Ferovi. Jožo aj Fero už sedia v krčme, smejú sa nám a dávajú si po desať pív za večer – kým my pijeme len po dve.
Pozornosti Slovákov akosi uniklo, že Jožo aj Fero môžu byť iba nasadenými hráčmi, že prvým účastníkom pyramídy nutne treba zaplatiť, inakšie sa neobjavia druhí a tretí účastníci. Napokon, unikla im celková absurdnosť nápadu ako takého: načo vôbec pracovať a podnikať, ak sa dá od banky vziať kredit za 15 percent, dať peniaze umelcom zisku z rozumu a dostať naspäť 35 percent? Nikto sa dokonca nazaujímal ani o to, koľko stoja bombastické kampane pyramídových spoločností v médiách. Ak by sa bol zaujímal, potom by hneď pochopil, že peniaze, ktoré dal, sa prúdom lejú do médií, aby ohlupovali ďalších.
Oklamaní slovenskí vkladatelia uverili v zázrak a nakazili ostatných. Začala sa davová psychóza. Podobných sociálnych katastrof Európa prežila neúrekom, pravda, väčšinou v minulých storočiach. Bolo obdobie, keď takmer polovica obyvateľstva Holandska div neskrachovala, keď vložila peniaze do cibuliek akejsi osobitnej odrody tulipánov, po ktorých vraj dychtila celá Európa. Milióny Francúzov stratili svoje peniaze, keď ich vložili do Ruska na prahu prvej svetovej vojny. A napokon, nedávno milióny Američanov sa vrhli vkladať peniaze do Internetu, pokým nevyšlo najavo, že on-line technológie vôbec nie sú to, čo si Američania o nich mysleli. Všetko toto bolo tam, na Západe, všetko to prišlo sem.
A predsa, slovenských vkladateľov do nebankových subjektov charakterizuje vzácna, patriarchálna naivita. Takmer polovica z nich bola, napríklad, presvedčená, že ak v televízii ide reklama na nebankové subjekty, znamená to, že ju niekto povolil, preveril a ubezpečil sa, že reklama je pravdivá. Štát je predsa náš otec a neprivedie nás do nešťastia. Ukázalo sa však, že slovenský štát už dávno nie je otec, ale zlostný otčim.
Vkladatelia do slovenských nebankových subjektov nedokázali pochopiť najjednoduchšie súvislosti: komerčná televízia sa nachádza v súkromných rukách, všetci, ktorí sa dostávajú k moci, prechádzajú počas volebnej kampane cez súkromnú televíziu, preto nebudú prekážať v tom, aby dali televízii zarobiť veľmi slušné peniaze na reklame očividného podvodu. Radšej si zapýtajú svoj podiel. A zaručene tento podiel dostanú.
Budúci vkladatelia do podobných počínaní by si mali uvedomiť ešte jednu dôležitú súvislosť. V akejkoľvek krajine, kde sa rozohrávajú finančné aféry podobného rozsahu, vláda od samého začiatku pozná podstatu toho, čo sa deje. Na to vôbec netreba byť mudrcom – stačí si všimnúť podmienky vkladu, aby sa vedelo, že ide o pyramídu. Vláda však aj napriek tomu, že o pyramíde vie, zatvára pred ňou oči, pretože aj ona sa na nej priživuje, a vôbec nie zle. Preto roky sa cez televíznu obrazovku masírujú prostoduchí ľudia očividne lživými sľubmi a toto celé si akoby nikto nevšíma. A potom zrazu: jój, veď sú to podvodníci, zlodeji! Akože sme o tom nevedeli? Do basy s nimi! Zvyčajne z nich však posadia dvoch či troch. Ale peňazí už niet, nemajú ich ani zatknutí. Peniaze sa vyparili.
OBRÁZKY ZO ŽIVOTA
Slovenskí obchodníci
Slováci nevedia obchodovať. Otázku, kto v našom svete vie dobre obchodovať, ponecháme nateraz bez odpovede, daná otázka je príliš široká. Nesporné je však jedno: existuje veľa národov, počínajúc Arabmi a Židmi až po Poliakov, Arménov a Číňanov, ktorí k obchodovaniu ako druhu činnosti majú sklony. Bez toho aby sme polemizovali, kto z nich najlepšie obchoduje, zhodneme sa na tom, že príslušníci týchto národov obchodovať vedia a robia to radi.
V sfére obchodu sú Slováci antitalenti. Pociťujúc svoje slabé miesto, väčšinou neradi obchodujú, nevedia to, a čo je najnepríjemnejšie, neponáhľajú sa učiť obchodovať. Štandardné vy¬ svetlenie, že Slováci sú vidieckym, patriarchálnym národom, v tomto prípade prakticky nič nevysvetľuje. Lebo na Slovensku,
a nielen tu, sa dajú pozorovať v oblasti obchodu do oči bijúce úspechy a, nebojím sa povedať, výdobytky Vietnamcov a Číňanov, teda národov, ktoré nie sú o nič menej vidiecke a patriarchálne.
Neschopnosť obchodovať je priamym dôsledkom tých istých
a sympatických vlastností Slovákov, ktoré sa všetkým tak páčia. Slovák pristupuje k tvorbe ceny s morálnym pátosom a potrebou spolucítenia zo strany zákazníka. To znamená, že seba a zákazníka zaťažuje celým radom vedľajších faktorov a emócií. Mám takúto cenu, lebo sme veľa pracovali, a keď sme pracovali, bola veľká zima. Cena je preto taká, lebo Pištovi ochorela svokra, ale on sa aj napriek rodinným nešvárom nezložil a ďalej robil. Cena je taká, ako u všetkých.
Slovák často používa výraz „nekresťanská cena“, z čoho dosť jasne vyplýva, že v jeho vedomí doposiaľ žije predstava o spravodlivej, teda „kresťanskej“ cene. Takáto cena v slovenskom chápaní musí pozostávať z toho, koľko práce vynaložil, a teda koľko by mal podľa spravodlivosti dostať za túto prácu. Spravodlivosť však v tomto svete dávno neexistuje a možno ani nikdy nebola.
Podotýkam, že ja sám nie som obchodník, inak povedané, som obchodníkom z donútenia. Keď som začal písať knihy pre slovenských čitateľov, hneď od začiatku som pochopil, že žiadny slovenský vydavateľ tieto knihy nevydá, a preto som sa stal vydavateľom sám. Neskôr som sa musel naučiť aj predávať svoje vlastné knihy: ak chcete vydávať knihy, nevyhnutne ich musíte vedieť predávať, pokiaľ publikáciu kníh nefinancuje Soros alebo nejaký iný činiteľ svetového pokroku a demokracie.
V úlohe obchodníka s knihami – samouka som veľmi rýchlo, čisto empiricky prišiel k prvej, základnej axióme akéhokoľvek obchodu: cena výrobku, v danom prípade knihy, sa určuje tým,
za koľko ju možno predať. Uvedené „možno predať“ zahŕňa všetky charakteristiky dopytu: konkurenciu, problémy s distribúciou atď. Slováci tento základný princíp, ktorý som si odskúšal na vlastnej skúsenosti, zatiaľ popierajú.
Doteraz sa to ponáša na to, ako kedysi sedliaci predávali kravu alebo koňa. Veď hej, krava už nie je práve najmladšia, dojivosť je stredná, povaha – tak trochu strečkuje, ale je naša, syn ju zobral, ešte keď bola teliatko, vyrástla v našom dome, horko-ťažko ju vedieme na jarmok, táto krava je pre nás vzácna, takže keď už sme sa raz odhodlali okúsiť bolesť na duši a predať túto drahú bytosť, nepredáme ju pod úroveň.
Toto „pod úroveň“ predstavuje kľúčovú charakteristiku slovenského chápania obchodu. Pod úroveň nepredáme – to vieme naisto. Ale čo vlastne je „úroveň“ a odkiaľ sa berie – to už si nie sme tak celkom istí, je nám to nejasné, a ak máme byť celkom úprimní, dokonca to ani nechceme vedieť. Všetko, čo sa nám zdá v obchode nedôstojné – to všetko je „pod úroveň“.
Takto sa Slovák stavia aj k predaju vlastných výrobkov. V hĺbke duše by možno najradšej vôbec nič nepredával, radšej by všetko uložil do pivnice a využíval to sám. Je to vnútorná, podvedomá nostalgia za naturálnym hospodárstvom, ešte v nedávnej, celkom blízkej minulosti, keď mne sa urodili jablká, a susedovi hrušky. Tie sme si navzájom šťastlivo vymenili, boli jeden s druhým spokojní, obchod sme zapili a mesiac si opakovali s celou rodinou, akí sme so susedom šikovní obchodníci.
Slováci, rovnako ako i niektoré iné európske národy, stále viac narážajú na tragický paradox: dokážu vyrobiť veľmi kvalitný tovar, ale nevedia ho predať. Prečo? Pretože sa odmietajú učiť obchodovať a odmietajú uvedomiť si základnú hybnú páku súčasného sveta: bohatne ten, kto kúpil niečo lacno, toto kúpené priviezol na iné miesto a tam to draho predal. Výlučne takýmto spôsobom vznikali prvé európske kupecké stavy a dynastie. Takto napríklad anglickí, španielski a holandskí kupci ako prví začali privážať z Východu do Európy koreniny, dosahujúc pri tom kolosálne zisky. Samozrejme, s rizikom pre seba a pre svoj život.
Neschopnosť predať vlastný tovar je v skutočnosti strategický problém prežitia Slovákov ako civilizácie. Niekoľko príkladov, ktoré ležia na povrchu. Slováci vymysleli skvelý nápoj Vinea, vymysleli ho ešte za socializmu. Takýmto nápojom by mohli zaplaviť celú Európu, ale nevedia to. Nielenže nevedia, ale
po Nežnej revolúcii všemožné Coca-coly Vineu takmer vytlačili dokonca aj na Slovensku – nápoj sa vytratil z predaja, potom, chvalabohu, sa znova objavil. Opakujem: originálny, unikátny nápoj, ktorý nemá konkurenciu, lebo konkurencia svoje coly nevyrába z hroznovej šťavy – takže len s ňou smelo na pult!
Zato Česi, Nemci a bohvie kto ešte, nevedno prečo, dokážu zaplaviť Slovensko svojím pivom – nápojom už nie tak unikátnym. Česi dokážu na Slovensku predávať svoj Budvar dvakrát drahšie než slovenské pivo. Slováci však svoje lacné pivo predávať Čechom nevedia – úvahy typu, že vraj Česi by na slovenské pivo pozerali zhora, šmahom ruky zmietam zo stola. Česi pijú pivo ako vodu, slovenské pivo je lacnejšie a nie je o nič horšie.
Pre Čechov, ako pre kohokoľvek iného, bude rozhodujúca cena. Slováci sa však so svojou objektívne nízkou cenou piva nedokážu prebiť na český trh.
Iný príklad, z mojej vlastnej skúsenosti. Za posledných desať rokov som si kúpil dve kožené bundy slovenskej výroby. Ich kvalita znesie to najvyššie hodnotenie, cena je div nie dvakrát nižšia oproti talianskym alebo nemeckým bundám. Keď som v takejto bunde prišiel do Moskvy, obrovského mesta, v ktorom nájdeš všetko od výmyslu sveta, a príbuzným povedal, koľko stála, boli ohúrení a chceli ísť na Slovensko nakúpiť takéto bundy pre seba
a svoje deti. Napriek tomu, práve Slovensko zostáva zavalené odpadmi európskej kožiarskej výroby, a nie Slováci zavaľujú svojimi kvalitnými a lacnými bundami susedné krajiny.
Ešte jeden príklad zo sveta kože, celkom čerstvý. Náš ročný pes ľstivo využil situáciu, keď ho nikto nevidel, a načisto mi rozhrýzol kožený opasok. Opasky som si už roky zvykol kupovať na bratislavskom trhovisku. Prečo práve tam? Lebo nie som dandy, značkové odevy mi nič nehovoria, a slovenské opasky sú veľmi kvalitné, dlho vydržia a sú lacné. Vybral som sa teda na Miletičovu ulicu, kúpil som si nový pekný opasok za dvestoosemdesiat korún a porozprával sa s predavačom. Hľa, čo mi doslova povedal.
– Sme výrobcovia, – hrdo vyhlásil predavač. – Preto máme takéto ceny. Ak by sme to dávali predávať druhým, viete, koľko by nadhodili na cene? Predávali by ich za šesťsto alebo tisíc korún. A my predávame lacno. Ešte jeden takýto stánok je na trhu.
– A prečo nechcete, aby ich predávali oni? Veď máte dobré opasky. Aký je v tom rozdiel, či oni predajú za šesťsto alebo tisíc, keď vám dajú vašich dvestoosemdesiat korún? Ak vedia predať drahšie, sú šikovní, môžete sa od nich potichu učiť. A vy tu stojíte na slnku a predávate po jednom kuse za deň za dvestoosemdesiat korún…
– Nie, radšej budeme predávať sami. Nebudú sa na nás priživovať takí nejakí…!
Rozoberme situáciu s opaskami. Slováci vedia urobiť to, zdalo by sa, najdôležitejšie – vyrobiť kvalitný tovar a ponúknuť ho
za veľmi priaznivú cenu. Vedia svedomito spracovať kožu, správne ju zafarbiť, pekne orezať, dosiahnuť to, aby nefarbila, precízne a spoľahlivo preštepovať. Isteže, pracky na opaskoch sú jednoduché, jednoduchý je aj vzor, ale veď aj zákazníkov takých, ako som ja, ktorí nepotrebujú opasok za desaťtisíc od Armaniho, je väčšina. Všetci muži nosia opasky. Potom kde je problém, prečo vy, svedomití remeselníci a šťastlivci, ktorí dokážete dobre a lacno vyrobiť niečo, bez čoho sa nezaobíde polovica obyvateľstva Slovenska, sa tlačíte kdesi v tržnici, namiesto toho aby ste predávali svoj kvalitný tovar v centre mesta a jazdili na Rolls Royce? Preto, lebo sme Slováci a nedovolíme, aby sa na nás priživovali nejakí hnusní obchodníci.
Slovenské opasky by sa zrejme dali veľmi ľahko vylepšiť. Najdôležitejšia a najdrahšia je na opasku koža. Dajú sa kúpiť modernejšie pracky, dá sa vymyslieť lepší dizajn. Kožené opasky takej dobrej kvality, v skutočnosti, stoja niekoľkonásobne viac. Nie, slovenskí výrobcovia nehľadajú nové pracky, nemenia dizajn kože. Opasky na trhovisku sú veľa rokov tie isté. Slováci si ani nehľadajú svoju cestu k pultu, nebojujú o miesto za pultom –
a prehrávajú.
Netýka sa to len opaskov. Týka sa to aj vynikajúcej húfnice Zuzana, do ktorej vývoja sa vložili obrovské prostriedky. Aj bojového pechotného vozidla Aligátor, ktoré vymysleli, vyrobili a ktorého výrobu prerušili. Prečo prerušili? Veď takýto aparát by
od Slovákov kupovali dokonca aj bohatí čudáci z celého sveta, podobne ako americké pechotné vozidlo Hammer. Z Aligátora by bolo skvelé auto na prevoz veľkých peňažných súm: stačí z neho odstrániť delá a začať predávať bankám, koľko hrdlo ráči. Aj noví Rusi by kupovali slovenské Aligátory, aby mohli doma jazdiť
po svojich poliach a záhradách. Ale Slováci nepredávajú – tu si¬ tuᬠcia obstojí oveľa horšie ako s opaskami. Slováci vyrobia niečo drahé, zaujímavé, unikátne a potom akoby sa zrazu zľakli, čo urobili. Nedotiahnú veci do konca. Lebo cieľom výroby je realizácia výrobku na trhu.
Slováci vedia vyrobiť mnohé príťažlivé veci, pričom na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni, ktorá je nedostupná pre mnohých iných. Predať ich však nevedia.
Slovenské služby
Na začiatok obrázok spred dvadsiatich rokov. Dva preplnené autobusy sa stretávajú na ulici kubánskeho mesta Matanzas, zastavujú tak, aby sa šoféri mohli pohodlne porozprávať, a prebieha asi takýto dialóg.
– Ako sa máš, Juanito, čo tvoja tetka – ešte stále je chorá?
– Stále, celý týždeň má hnačku.
– A bola u lekára?
– Bola, doktor jej dal rôzne tabletky, ale neveľmi jej pomáhajú.
– A čo bolesti, má veľké?
– Ále ani nie, akurát stále behá na záchod. Všetci sa jej smejeme. A ona zase nám: musíš ísť na záchod – a stále je obsadené. Tetka tam sedí…
Toto je iba začiatok vskutku obsažného rozhovoru, ktorý navzájom vedú kubánski šoféri a ktorý trpezlivo v neznesiteľnej páľave a dusne počúvajú cestujúci obidvoch autobusov. Za autobusmi, ktoré zatarasili ulicu, sa z obidvoch strán začína vytvárať dlhá kolóna áut, nikto však neprejavuje ani náznak nespokojnosti. Kubánci čakajú: ľudia sa predsa musia porozprávať, ide o dôležitú vec – Juanitovej tetke neprechádza hnačka.
Druhý obrázok, už spred týždňa. Potraviny v Stupave. Mladá mamička priviezla v kočíku ukázať svoju asi poldruharočnú dcérku. Celý personál obchodu, ženy rôzneho veku, všetko nechali tak, zabudli na zákazníkov a spoločne sa vrhli nosiť dieťa na ru¬ kách. Jedna je urazená, že dievčatko k nej hneď nejde, druhá sa pýši tým, že k nej išla hneď. Najmladšia predavačka niekoľkokrát opakuje:
– Aj ja si také kúpim.
– Ty ešte nemáš nárok! – prísne jej dohovára staršia kolegyňa.
Zákazníci trpezlivo čakajú, pokým sa ženy z dieťaťa potešia
a vrátia naspäť k práci. Aj ja mám rád deti, píšem knihu o Slovákoch, preto ma zaujíma, ako dlho potrvá táto milá a dojímavá scénka. Asi o päť minút moja zvedavosť utícha a idem do vozíka nakladať potraviny. Scénka však pokračuje ďalej, pokojne a veselo. Predavačky sa rad-radom s dievčatkom hrajú, v zástupe pri pokladni stojí asi päť ľudí. Nič zvláštne sa nedeje, žiadne napätie, zákazníci sú pokojní.
Keď som si do sáčku nabral paradajky, bol som nútený obrátiť sa na staršiu predavačku, ktorá mala na starosti oddelenie zeleniny – jej práca spočívala v nasledovnom: položiť vrecúško s paradajkami na váhu, stisnúť potrebné tlačítko a nalepiť štítok s cenou na vrecúško. V mnohých obchodoch to robia sami zákazníci – v Stupave však zákazníkovi pomôžu, majú totiž služby. Postaršia predavačka úctivo, dôstojne a veľmi pomaly váži paradajky.
Bolo mi prikázané, aby som kúpil zemiaky, požiadal som teda predavačku, aby mi nabrala vo vrecka zemiaky a odvážila – musím ešte kúpiť chlieb, jogurty, syr a chytať toto všetko špinavými rukami sa mi nechce.
– Nech sa páči! – láskavo hovorí a podáva mi priezračný igelitový sáčok patriaci k tomu druhu, ktorých otváranie ľuďom bez dlhých nechtov uberá zo života pol minúty. Žiaľ, strihám si nechty veľmi nakrátko.
Poslušne teda sám naberám zemiaky rukami, nezlostím sa, som zvyknutý, veď som vyrástol v Sovietskom zväze, kde služby, v pravom zmysle tohto slova, nikdy neexistovali, som vďačný tejto postaršej predavačke už len za to, že sa usmieva a neškrípe zubami. Predavačka sa vracia k ženskému osadenstvu, ktoré sa mazná s dieťaťom, a počujem, ako znova múdro, matersky radí mladej kolegyni:
– Neponáhľaj sa s deckom. Dieťa treba predsa uživiť…
„To nie je obchod, ale ozajstná škola života! – hovorím si. – Táto sympatická postaršia dáma zodpovedná za zeleninu – veď to je hotová studnica múdrosti! Svoje znalosti odovzdáva mladej generácii nezištne a v on-line režime. Pravda, zemiaky nabrať
do vrecúška sa jej nechce…“
Keď som nabral zemiaky, utrel som si ruky do šortiek a pomyslel som si, že keby som nepožiadal o predavačkine služby, najprv by som ešte čistými rukami nabral ostatné potraviny, a až potom by som nakladal zemiaky. Predavačka mi však prísne a imperatívne dala do rúk vrecko, a ja som poslúchol.
Ďalší obrázok, bez pochyby povedomý mnohým, čo nakupujú v slovenských obchodoch, ak nie všetkým. Vyberiete sa kúpiť niečo v malých potravinách, večierke alebo zelovoci, niečo vám niekoľko minút vážia, nakladajú, nakoniec im dávate peniaze, ale predavač vám odrazu nemá vydať. Preto vám určite navrhne, aby ste si peniaze šli niekam rozmeniť. Veľmi často vám v takýchto prípadoch bude vysvetľovať, že peniaze sa práve teraz minuli, lebo prišiel Fero a všetko odniesol. Preto buďte taký dobrý
a choďte si rozmeniť tisícku – tu, neďaleko, cez cestu za rohom.
Slovenský predavač vás posiela s vašimi peniazmi za roh nie preto, že by vás chcel ponížiť alebo preto, že neznáša ľudí s veľkými bankovkami v rukách. Nie, jednoducho je mu takto pohodlnejšie a takúto úroveň spolupráce so zákazníkom považuje za normálnu. To, že ako profesionálny predavač v obchode vyzerá z hľadiska zákazníka celkom ako lajdák, ak nemá peniaze na vydávanie, Slovák si neuvedomuje. Prečo lajdák? Veď predsa peniaze boli a sú, ale práve teraz ich všetky ako naschvál odniesol Fero.
A teraz sa objavil tento tu so svojou tisíckou. Slovák sa vôbec neobáva toho, že „tento tu so svojou tisíckou“ už vôbec nemusí prísť.
Jednako najtypickejším prejavom slovenských služieb, s ktorými sa nedá nestretnúť, je správanie čašníkov vo väčšine reštaurácií a kaviarní. Výnimku občas tvoria len tie najdrahšie podniky.
Prišli ste, sadli ste si, podišiel k vám čašník, objednali ste si nápoj a začínate čakať na každý čašníkov príchod. Lebo prichádza k vám nie vtedy, keď ho potrebujete, ale keď sa mu to hodí. Najprv čakáte na jedálny lístok, potom na samotnú objednávku, potom na možnosť objednať si kávu. Potom čakáte na účet, na výdavok z účtu.
Hneď zdôrazním, že nejde o odporné čakanie typické pre sovietske reštaurácie, kde čašník odjakživa považoval sám seba za bytosť vyššieho druhu než jeho zákazník a navyše bol vždy rodený chrapúň. Slovenskí čašníci nie sú chrapúni, často bývajú úctiví a zdvorilí ako väčšina Slovákov. Ale reťaz drobných čakaní v slovenskej reštaurácii alebo kaviarni postupne narastá do celkovej straty času niekedy štvrť, inokedy až pol hodiny. Je to strata vášho času, nie čašníkovho, ktorý je tak či tak v práci. Túto stratu si ale nikto z návštevníkov nevšíma. Z toho vyplýva, že Slováci zrejme plánujú žiť oveľa dlhšie než ostatní, lebo majú veľa času.
Správanie čašníkov vyjadruje samotnú podstatu fenoménu zvaného slovenské služby. Čašník vám odmieta slúžiť tak, ako slúžia jeho kolegovia v iných európskych krajinách. Svoju prácu neberie ako službu. Slovenskému čašníkovi služba pripadá viac-menej ponižujúca, preto neslúži, ale jednoducho vám prináša
a odnáša taniere. Obvykle to robí zdvorilo a dobroprajne. Ale v okamihu, keď pred vás postavil tanier na stôl, okamžite vás pustí z poľa pozornosti, lebo v hlave si urobil kvačku: budem sa mu venovať, až doje, teda asi o dvadsať minút. A len skúste pritiahnuť pozornosť slovenského čašníka, ktorý sa rozhodol, že máte jesť dvadsať minút, ak jete rýchlo, napríklad ako ja, a dojedli ste v priebehu desiatich minút.
Veľkou nevýhodou je, že Slováci nemajú ani slovo, ani zvuk, ani gesto, ktorým sa zvykne čašník privolávať. Francúzi majú „garson“, Angličania „waiter“, Latinoameričania privolávací zvuk „pst!“, na ktorí čašníci reagujú podobne ako mačky na „cćć“. To jest otočia sa a idú k vám. Pritiahnuť pozornosť slovenského čašníka, ak ťa nechce vidieť, a ty musíš odísť, je problém. Ja ho riešim tak, že mávam rukami alebo nepríjemným hlasom vykrikujem: „Prosím vás pekne…!“ Čašníci sa zvyčajne zľaknú a okamžite prichádzajú.
Pozornosť slovenského čašníka je treba vybojovať a pripútať si ju k sebe alebo sa zmieriť so stratou času. Správa sa tak, nie preto, že by chcel nejaké zvláštne sprepitné alebo naopak nechcel. Nie preto, že by sa nebál o svoje miesto. Nie, jednoducho také sú slovenské služby, pod ktorými treba rozumieť veľký komfort pre obsluhujúcich a malý pre tých, koho obsluhujú. Však sme Slováci, však sme z jednej dediny, však sa u nás nikto neponáhľa –
a kam by sa aj na dedine ponáhľal? Veď všetko je hneď blízko.
Slováci, ktorí pracujú v oblasti služieb, sa nijako neponáhľajú rozlúčiť sa so svojou pohodou – a majú na to pádny dôvod. Slovákov ich vlastný servis vo všeobecnosti celkom uspokojuje, zapadá do slovenskej dedinskej nenáhlivosti. Slovenský klient je trpezlivý voči tomu, že slovenské služby veľmi slobodne a veľkoryso narábajú s jeho časom. Zásada znie: počkám, pokým sa porozprávaš s barmankou v tvojej kaviarni, a ty zase, keď prídeš ku mne do autoservisu, počkáš, kým s manželkou služobným telefónom preberieme plány na víkend. Je to časový barter – všetci si navzájom berú čas.
Typické správanie slovenského zástupcu sféry služieb – kdekoľvek, dokonca aj keď ste prišli pevne rozhodnutý kúpiť auto
a nechať v pokladni podniku celú hromadu peňazí – vyzerá vždy takto. Dotyčný najprv rieši svoje osobné neodkladné záležitosti – dotelefonuje, dopovie vtip kolegyni, dopije čaj – a len potom sa vám začne venovať. Slobodne a nenútene narába s vaším časom. A božechráň, ak obeduje!
V týchto dňoch som na základe inzerátov telefonoval do niekoľkých realitných kancelárií – začali sme hľadať nové priestory pre vydavateľstvo – a sám čert mi kázal, aby som volal v čase medzi jedenástou a dvanástou. Len na margo poznamenám, že čísla mobilov realitných agentov boli v inzerátoch uverejnené.
Zavolal som trikrát, ale potom som prestal, lebo som sa napálil. V slúchadle sa trikrát ozvali mladé hlasy, trikrát za sebou som v ňom počul štrngot tanierov alebo mliaskanie a trikrát, bez toho aby sa ospravedlnili a vypýtali si moje telefónne číslo, mi navrhli, aby som zavolal o pol hodiny. Oni, ktorí mi chcú predať svoju drahú službu, ktorí dúfajú, že zinkasujú tučnú sumu iba za to, že ma skontaktujú s majiteľom nehnuteľnosti, so mnou zaobchádzajú ako minister so žiadateľom. Obedujú, dovolia si jesť, darmožráči jedni! A to je nová mladá progresívna generácia Slovákov, ktorá vyrástla už za éry trhu a demokracie.
Poviem úprimne, takíto realitní agenti sa možno okrem Slovenska nikde inde nenájdu. Všade vo svete sa realitný agent „zahryzne“ do človeka, ktorý zavolá, ako šťuka do karasa. Veta „Zavolajte mi o pol hodinu“ z jeho úst nikdy nezaznie, pretože by to bolo svedectvo jeho profesionálneho debilizmu. Takéhoto agenta zaručene okamžite vyženú, pretože urazený klient sa okamžite bude sťažovať šéfovi. A bude mať pravdu. Táto veta je naozaj z hľadiska zdravého rozumu drzosť – Slováci si to však zatiaľ ešte neuvedomujú, preto som sa šéfom realitných kancelárií nesťažoval: jednoducho by nepochopili, o čom hovorím, a ak by im to došlo, ich reakcia by bola jednoznačná: a čo ty, sprostý cudzinec, chceš, ako sa opovažuješ volať našim ľuďom cez obed?
Slováci nie sú naučení na služby, pravdepodobne, sa to nemali kde naučiť, ale v súčasnom svete v centre Európy to nie je iba hendikep, ale osud. Slováci sa nechcú učiť poskytovať služby – ich neochota vyplýva z toho, že služby ako-také si protirečia
so sedliackou mentalitou a s predstavou o občinovej rovnosti. Ide
o hlboké vnútorné neprijatie služieb ako druhu činnosti.
– Z akého dôvodu mám posluhovať Ferovi alebo Janovi? Nikto si ma potom nebude vážiť.
Istý tatranský hotelier mi rozprával, ako celé roky hľadá
a, napriek vysokým platom, nemôže nájsť recepčných a čašníkov v okolitých dedinách.
– Naši ľudia sú hrdí! – vysvetľoval mi hotelier. – Hovoria, prečo by som mal slúžiť nejakému Nemčúrovi. Tu v dedine mám krčmu, beriem podporu, ak na krčmu nevystačí, privyrobím si načierno.
Jednoduchý a pre mnohé národy zrozumiteľný fenomén služieb pre Slovákov doteraz zostáva nevyriešeným problémom. Jeden človek si kupuje čas iného človeka, aby si ušetril svoj čas. Ty pre mňa budeš dve hodiny variť obed, ty mi ho prinesieš na stôl a chutne ma nakŕmiš, a ja ti zaplatím za tvoj čas a tvoju prácu. Sme partneri, jeden s druhým obchodujeme, nie je na tom nič ponižujúce. Áno, ty mi slúžiš, lebo ty si mi predal svoj čas v okamihu, keď moja noha vkročila do tvojej reštaurácie.
Táto prostá logika je zatiaľ väčšine Slovákov nedostupná.
A tak namiesto čašníka, ktorý slúži a je hrdý na svoje remeslo, je na Slovensku veľa roznášačov tanierov, namiesto recepčných sú iba zapisovatelia hostí. Slovák si v kútiku duše neprizná základné pravidlo konvencie pod názvom služby: klient si kúpil jeho čas,
a ak je nespokojný – nedodržiavaš konvenciu, a teda všetko si prehral.
Nútený striptíz v Štefanovej
Asi pred štyrmi rokmi ma náhle osvietila myšlienka zalyžovať si na novom mieste a bývať na priváte. Privát sa našiel v dedinke Oščadnica, miestny svah si totiž veľmi pochvaľovali naši známi. Zatelefonoval som teda domácemu, ktorý navrhoval osobitnú chatu na týždeň za pomerne skromnú cenu.
– Budem musieť pred vaším príchodom chatu vykúriť, preto podmienkou je, aby ste mi poštou poslali zálohu dvetisíc korún.
A ešte niečo, k našej chate sa dostanete iba s reťazami.
Nikdy predtým som s reťazami nejazdil, ale nakoľko bolo povedané, že ani na svah sa bez reťazí nedá dostať, k tejto novej skúsenosti som sa postavil pokojne, s odtienkom športového záujmu. Aspoň sa naučím jazdiť s reťazami.
Chata, ktorú chatár v Oščadnici prenajímal turistom, sa ukázala ako neveľká „búda“, vzdialená asi desať metrov od domu samotného majiteľa. V búde bolo teplo a čisto, nechýbali všetky náležité veci, ale dostať sa k nej aj s reťazami sa ukázalo nemožné. Teda majiteľ na svojej embéčke sa dostal, ale moje auto sa odmietalo vyšplhať do zasneženého svahu a div že neskončilo
v potoku. Podotknem, že reťaze mi na auto ochotne dával sám majiteľ, výsledkom čoho sa reťaze, ktoré stáli okolo dvetisíc korún, roztrhli a musel som ich vyhodiť.
Nakoľko sa ukázalo, že je celkom nemožné dostať sa bez problémov k ponúkanej chate, rozhodli sme sa ísť ďalej. Keď sa domáci dozvedel, že odchádzame, ani sa neurazil, ani nenahneval, ba dokonca ako by ho to aj trochu potešilo. Ale dve tisícky, ktoré sme mu poslali poštou, nám odmietol vydať.
– Veď som vám vykúril celú chatu! – povedal urazene. – Uhlím som ju vykúril.
Až vtedy som prišiel na to, že keby sme boli ostali, domáci by sa ustavične motal okolo našej „búdy“ a kúril by uhlím. A nakoľko by sa nám to veľmi rýchlo zunovalo, domáci by mi slávnostne vložil lopatu do rúk a zveril mi kúrenie na priváte, ktorý bol v katalógu opísaný ako „chata s ústredným kúrením“.
Naša lyžovačka bola takto hneď od začiatku sympaticky odštartovaná – mínus dvetisíc za roztrhnuté reťaze a ešte mínus dve za to, že láskavý domáci nám vykúril chatu. Výsledok – mínus štyritisíc.
Majiteľ tejto skvelej búdy v Oščadnici dosť sebaisto zarábal peniaze na takýchto naivných ľuďoch, ako sme boli my. Chceš privát – zaplať zálohu. Nepáči sa ti, čo vidíš, čo sa dá robiť, proti gustu žiaden dišputát. Záloha však zostane u mňa. Zarobiť sa takto asi veľa nedá, ale on ani veľa nechcel. Keď netečie, aspoň kvapká, zato stále.
Keď sme sa nakoniec vyslobodili z oščadnického snehového zajatia, pocítil som príval radosti a odviezol som ženu a dcéru na už známe miesto, do Vrátnej doliny. Ukázalo sa, že je tam všetko obsadené, až na súkromný penzión v Štefanovej. Naradostení z nášho objavu, ubytovali sme sa v penzióne, hoci ceny nás mierne zaskočili. Boli vyššie než v hoteloch, hoci penzión predstavoval iba starú dedinskú stavbu, nad ktorou bolo nadstavené poschodie s koketnými vežičkami.
Recepčná penziónu, mladé dievča, bola láskavá, ale vyžiadala si od nás peniaze na týždeň dopredu. Izba bola slušná, celkom dobre zariadená, hoci v nej bolo dusno. Jej hlavná prednosť však spočívala v inom – jej steny, mimochodom, ako na celom poschodí, boli zo sadrokartónu, takže bolo veľmi dobre počuť to, čo sa hovorilo v dvoch susedných a troch náprotivných izbách.
Vo všetkých izbách dubasili deti.
Zišli sme dolu na večeru a v jedálni našli obyvateľov penziónu. Bola to partia štyroch chlapov, podľa značiek áut, zo Žiliny. Chlapi boli opití a chystali sa piť až do úmoru. Patrilo k nim asi sedem-osem školopovinných detí – milé, veselé a roztopašné stvorenia. Prečo žilinské ženy pustili svojich mužov na takúto poriadnu pánsku jazdu s deťmi, neviem, ale o desiatej večer sa penzión otriasal v základoch a neznesiteľne hučal.
Deti s výskaním behali po izbách a po chodbe hore-dole, v jedálni na prízemí čosi vyrevovali ich opití otcovia. Toto celé trvalo hodinu, dve… O polnoci som zišiel k opitej partii a poprosil ich, aby utíšili deti.
– Choďte spať! – zareval na potomkov jeden z opitých, ale deti, celé vzrušené slobodou a novým miestom, pokračovali vo svojich upišťaných hrách.
Pokúsil som sa deti nastrašiť a nakričal som na ne. Zľakli sa, ale asi len na desať minút. Potom ďalej pokračovali vo svojich hrátkach. O pol jednej v noci som zišiel na recepciu, kde nikto nebol, a začal som hľadať domácu penziónu.
Našiel som ju v jednej z izieb na prvom poschodí tak, že som klopal na všetky dvere doradu, pokým nevyšla.
– Čo je to za bordel? – rozhorčilo sa dievča, ktoré doteraz, z akýchsi dôvodov, tento hluk a krik nepočulo. – Hneď urobím poriadok.
Vyšla hore, nakričala na deti a bolo trochu tichšie. Okolo druhej sa z krčmy začali ťahať otcovia a celý penzión sa naplnil ich sipotom, chrapotom a vzrušenými replikami detí, ktoré zaťato odmietali ísť spať.
Keď sme už nakoniec začali zaspávať, okolo tretej v noci priamo pod oknom našej izby, presne tam, kde parkovalo moje auto, sa rozľahol rev starého motora a tupý úder. Narýchlo som sa obliekol a zbehol dole. Uvidel som, že do môjho auta vrazilo staré žiguli, dvere na ňom boli otvorené a vnútri niekto spal.
Potriasol som spiaceho, ukázalo sa, že ním bol asi štyridsaťročný chlapík, spitý do nemoty. Z penziónu vyšiel mladík, zrejme údržbár alebo príbuzný domácej, a spoločne sme opilca vytiahli na sneh.
– To je brat domácej! – vysvetlil mi mladík. – Vždy sa tu opije a potom jazdí.
– Zavolám políciu, – povedal som a šmátral po mobile.
– Len zavolajte, už nám lezie na nervy. Stále to isté: príde, zadarmo tu pije a potom sú len samé nepríjemnosti…
Opilec, ktorý ležal na snehu, sa pohol a prejavil úsilie postaviť sa na štyri. Potom začal chrapľavo nadávať.
V telefónnom rozhovore s políciou v Terchovej mi bolo povedané, že hoci je Štefanová ďaleko, určite prídu, len musím počkať. A tak som čakal o štvrtej ráno na mraze. Na mojom aute bola neveľká preliačina, ale viac ma zaujímalo čosi iné – koľko ľudí mohol prejsť tento blbec, ktorý sa váľal na snehu, ak by nevrazil do môjho auta.
Polícia prišla o dve hodiny. Okolo šiestej ráno. Aby som celkom nezmrzol, niekoľkokrát som vyšiel hore do izby, kde nespali moja žena a dcéra. Keď som zišiel druhýkrát, opilec zmizol.
Nakoniec prišiel policajt, asi hodinu a pol spisoval protokol, vypočúval údržbára, kam sa podel opitý, a dozvedel sa od neho, že po opitého prišiel jeho kamarát a odviezol ho, aby opilec celkom na snehu nezmrzol. Udialo sa to práve vtedy, keď som sa zohrieval v izbe.
– Vieme, o koho ide, no pochopte, neurobili sme mu dychovú skúšku. Isteže, je tu vaše svedectvo, že bol opitý, tu stojí jeho auto, tu je preliačina na vašom aute, ale neprichytili sme ho na mieste činu a ťažko mu bude odobrať vodičský preukaz.
– Tak načo som celú noc trčal na mraze! – rozzúril som sa. – Preliačinu mi zaplatí poisťovňa, aj keď nie úplne. Chcel som odovzdať do rúk polície človeka, ktorý v takom stave sadne do auta!
– Mali ste ho zadržať! – prejavil súcit policajt. – No takto, viete… Celú vec rozbehneme, ale bude to ťažké. Nie sú svedkovia.
– Akože nie sú, a čo on? – ukázal som prstom na mládenca-údržbára.
– On povedal, že nič nevidel a nič nevie. Je to zaznamenané v protokole.
Bolo osem hodín ráno, keď sme si balili veci a boli pripravení opustiť privát v Štefanovej, kde sme dostali maximum pôžitku
za tých niekoľko hodín, ktoré sa nám tam pošťastilo stráviť. Zostalo len získať naspäť svoje peniaze. Opäť som zaklopal
na dvere izby domácej. Neotvárala. Klopal som silnejšie. Klopal som vytrvalo, až sa napokon dvere otvorili.
Mladá domáca stála predo mnou rozospatá a nie triezva. Veľmi urazená a sporo odetá. Jej odev vystihoval výraz „dole bez“. Mala iba krátke tričko, po pupok. Viac nič. V tejto podobe začala so mnou rokovať.
Zaujímavé je, že po takejto obsahovo bohatej noci som sa ne¬ urazil, ba ani nezačudoval. A úprimne povedané, domáca nepredviedla nič, čo by zasluhovalo pozornosť. Jednoducho táto scéna sa mi vryla do pamäti: ja na prahu jej izby, v izbe spí chlap, jeden z hostí penziónu, a domáca bez náznaku rozpakov mi vysvetľuje, že peniaze mi, samozrejme, vráti, ale nie všetky. Nechá si čiastku za jednu strávenú noc. A aj nechala, napriek mojim presvedčivým argumentom, že za takú noc by ona mala zaplatiť mne a mojej rodine.
Keď sme znova naložili do auta veci, ukázalo sa, že mám prepichnuté koleso. Očami som vyhľadal mladého údržbára. Nenašiel som ho. Vybral som sa ho hľadať do chaty, opýtal sa domácej, ktorá si už medzičasom stihla obliecť kvietkované nohavičky a nevľúdne na mňa zazerala. Očividne som sa jej ako klient nepáčil.
– Odišiel domov! – povedala.
Údržbár urobil dobre, že odišiel. Aj keby sa ukázalo, že koleso neprepichol on, dostal by poriadnu príučku. Pri pohľade na prepichnuté koleso svojho auta a preliačinu na krídle, vychrlil som zo seba všetky nadávky v rodnom jazyku, aké som poznal. Potom som vymenil koleso a odišli sme. V priebehu jedného dňa sme tak na tejto skvelej lyžovačke minuli sedem tisíc korún, nepočítajúc opravu kolesa a bezsennú noc.
Po ceste do Bratislavy som rozmýšľal nad tým, čo mi vlastne domáca chcela povedať, keď sa so mnou pustila do rokovania v situácii „dole bez“, vystavujúc na obdiv príliš bujný porast pokrývajúci jej dolnú časť tela. Potešilo by ma, keby tým chcela povedať „Tu máš, p… do ksichtu, vážený náš hosť!“ Bolo by to aspoň zábavné. Natrápiš sa celú noc, rozbijú ti auto, prepichnú koleso a na rozlúčku ti ukážu ešte aj p… To už zaváňa čímsi rodným, známym. Podľa mňa však mladá recepčná nič nechcela povedať. Vôbec nič si neuvedomovala, možno sa jej zdalo, že je oblečená. Bola opitá, opitý bol aj jej partner, zvalený na posteli počas nášho „rokovania“ ako drevo, opitý bol jej brat, ktorý narazil do môjho auta…
Slovenské služby v porovnaní so službami v iných krajinách
Pevne trvám na svojom názore: z môjho hľadiska sú služby to najnepodarenejšie, čo na Slovensku existuje, samozrejme, okrem slovenskej politiky, o ktorej reč bude ďalej. Neznamená to však, že nebýva ešte horšie a že s týmto „horšie“ som sa nestretol. Ale netreba sa orientovať na to, čo býva najhoršie.
Epizóda bieloruského hotelierstva. Začiatkom deväťdesiatych rokov som sa raz v noci ocitol v moteli neďaleko Minska.
Nad ránom do motela vtrhla opitá banda a pripravila mi jednu z „najzábavnejších“ nocí v mojom živote. Zachránili ma iba pevné dvere – banda sa niekoľko ráz pokúšala vtrhnúť do mojej izby – nechápali, prečo všetky izby sú otvorené, a táto je odrazu zavretá. Na moju adresu putovali nervy drásajúce výkriky, s prísľubmi, že ak neotvorím, zaživa zhorím. Aj som otvoril, nie však dvere, ale okno, aby som mohol vyskočiť z prvého poschodia do snehového záveja, keby náhodou dvere povolili.
Príklad z ukrajinskej kuchyne. Asi v roku 1995 som sa jediný raz v živote naozaj otrávil – stalo sa to na oficiálnom obede v jednej z najprestížnejších kyjevských reštaurácií National. Otravu zapríčinil firemný kyjevský rassoľnik (rus., polievka z ryže a kyslých uhoriek, pozn. prekl.). Asi tri hodiny po obede som mal štyridsaťstupňové horúčky. Neodhodlal som sa zavolať miestnych lekárov, logicky usúdiac, že by ma určite poslali na infekčné oddelenie nemocnice, kde by som vzápätí nachytal všetky infekcie, ktoré sa v prírode vyskytujú. Z otravy som sa teda liečil sám, v hoteli. Každú polhodinu som si od chyžnej kupoval pohár čaju za dva doláre – sumu, ktorá sa v tých časoch takmer rov¬ nala mesačnej výplate ukrajinskej chyžnej. Keď som ráno, potácajúci sa a skrútený od bolesti, odchádzal na letisko, chyžná, ktorej sa podarilo za noc zbohatnúť, len-len že neplakala a stále sa vypytovala, či si pred odchodom ešte nedám šálku čaju.
Nakoniec, v mladosti som veľa cestoval po Sovietskom zväze a z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že väčšina reštaurácií
a kaviarní na Urale, Sibíri a dokonca aj v Podmoskovsku pôsobila dojmom zločineckých brlohov a v podstate nimi aj bola. Keď človek neopatrne vstúpil do takejto reštaurácie v uralskom mestečku Verchoturije, ak mal dostatok rozumu, kládol si iba jeden cieľ: nie sa najesť alebo si niečo vypiť, ale čo najrýchlejšie zmiznúť z tejto reštaurácie živý a podľa možnosti nie s rozbitou tvárou.
Do niečoho podobného majú slovenské služby skutočne veľmi ďaleko. Ale v historke s našou poslednou lyžovačkou na Slovensku cítiť čosi povedomé – barbarský princíp antislužieb, typický pre krajiny, ktoré niektorí ľudia označujú za divoké: „Keď si už taký hlupák a nevieš, že v našej reštaurácii, penzióne, sanatóriu ap. všetkým prišelcom najprv dajú do držky a potom ich oberú
o peniaze a vyženú do čertovej matere, tak ťa teraz načisto ošklbeme!“ Vánok takýchto antislužieb na nás zavial najprv v Oščadnici, potom v Štefanovej.
Neviem, či naša lyžovačka v Štefanovej bola pre nás poslednou zimnou dovolenkou v Slovenských horách, no faktom je, že doteraz nás lyžovať na Slovensku akosi neťahá. Aj keď predtým sme už na Slovensku lyžovali na rôznych miestach, napríklad
vo Vrátnej doline, kde sme bývali v hoteli Boboty, v tomto klenote socialistickej architektúry, kde izby bez príslušenstva boli na jednej strane chodby, a priestranné toalety a sprchy na druhej.
A už o siedmej ráno sa ku švédskym stolom ako pažravé kobylky nahrnuli Česi a všetko zmietli zo stolov. Napriek tomu, sme nereptali a boli spokojní – nie sme nároční, tak ako väčšina Rusov
a vôbec Slovanov. Máme však svoj pohár trpezlivosti, ktorý v štefanovskom priváte pretiekol. Slovenský turistický biznis nás takto stratil nadlho. Stratil nielen nás, a možno aj tisícky iných slovenských občanov, ktorí mnohé roky lyžovali doma, ale prestali. Štatistika hovorí, že čoraz viac Slovákov chodí lyžovať do Rakúska. Nie je to tam oveľa drahšie, zato oveľa lepšie.
Samozrejme, to, že slovenskí chatári a hotelieri stratili celú rodinu potenciálnych klientov s už dospelými deťmi, je nedostupné chápaniu očarujúcej recepčnej sadrokartónového penziónu v Štefanovej, ktorá mi núkala možnosť preskúmať jej zarastené prednosti, namiesto toho aby sa aspoň ospravedlnila. Tejto jednoduchej dievčine je tým viac nedostupné to, že ak by sa čosi podobné v jej hoteli udialo s Nemcom alebo Francúzom, Nemci a Francúzi by celé roky počúvali o Slovákoch a Slovensku samé hnusnosti a šírili by ich ďalej. Zlé chýry putujú rýchlejšie ako dobré. Zdalo by sa, no a čo, nech i vypočujú. Hľa, o Rusoch sa už toľko toho narozprávalo a nič sa nedeje, žijú si ďalej. Aj turisti do Moskvy stále chodia.
Áno, ale Rusi majú ropu, plyn, balistické rakety značky Satan, Kremeľ, Boľšoj teatr a unikátne reflexy prežitia. Toho všetkého Rusi zatiaľ majú veľa. A Slovákom zostali už len krásne slovenské hory, ktoré ešte neobsadili cudzí. Všetko ostatné, dôležité a cenné, Slováci cudzím už odovzdali. Slováci sú v kvalitatívne odlišnom postavení, ich situácia dosť pripomína situáciu Rakúšanov, Slovincov alebo Chorvátov. Slováci sa v budúcnosti budú musieť živiť turistikou, teda aj službami.
Načo potom hosťom ukazovať p…, ak o to, navyše, sami nežiadajú? Možno tak ostať aj bez hostí, iba s holou riťou.
Niekoľkokrát som bol v Chorvátsku a chorvátske služby ma tiež neuchvátili. Nedávno som však narazil na informáciu, podľa ktorej sú v Chorvátsku vytvorené špeciálne štátne štruktúry, ktoré ustavične robia prieskumy. V nich sa turistov pýtajú, ako sú spokojní s kvalitou poskytovaných služieb. Čiže na odporné, kyslé ako ocot víno, ktoré nám núkali počas fish-pikniku v Umagu, teraz existuje možnosť posťažovať sa. A tak to má byť. Chorváti si včas uvedomili to, čo Slováci si ešte len budú musieť uvedomiť: ak prehrajú boj
o turistu, o hosťa, ocitnú sa v biede a vtedy im nepomôže nikto.
Približne pred desiatimi rokmi ma môj známy Talian Paolo zaviedol do sotva otvorenej v Bratislave veľkej pizzerie a zoznámil s jej majiteľom. Ukázalo sa, že je ním tiež Talian, ktorý dvadsať rokov žil v Španielsku a plynulo hovoril po španielsky, čo nám umožnilo, aby sme sa s ním rozprávali dlho a otvorene. Toto sú slová tohto talianskeho prvoobjaviteľa pizzeriového biznisu
na Slovensku.
– Prijmem desať ľudí a o týždeň z nich zostane iba jeden. Znova prijmem desať a znova z nich deväť vyhodím. Vyhodím všetkých, ktorí nechcú behať. No vysvetli mi – podľa španielskej tradície hneď prešiel na tykanie –, prečo tie decká, také mladé a sympatické, sa všetci pohybujú ako ospalé muchy? Prečo nebehajú
a nesledujú zákazníkov, prečo sa neusmievajú? Veď je to také jednoduché! Podľa mňa je to komunizmom, rozkladným vplyvom totality…
Talian sa prejavil ako amatérsky politológ a zabŕdol do nepodstatných, z hľadiska nášho rozprávania, úvah o totalitných hrôzach. Hoci podľa môjho názoru slovenskí mládenci a dievčatá, ktoré si zmerali svoje sily v jeho pizzerii, nebehali vonkoncom nie kvôli totalite. Ale jednoducho preto, lebo sú Slováci, teda ľudia nenáhliví, ak nepovedať pomalí, ktorí beh s tanierom v ruke považujú za činnosť podivnú, priam nedôstojnú.
Pozoruhodné sa v tejto pizzerii ukázalo čosi iné. Talian tam už nie je niekoľko rokov, neviem, komu predal tento prekvitajúci podnik, no môžem osobne potvrdiť: za talianskeho majiteľa čašníci behali v pravom zmysle tohto slova, rovnako ako behajú čašníci v Taliansku alebo Španielsku. Talian odišiel a Slováci behať prestali, jednoducho chodia dosť rýchlo, ale úroveň servisu, teda pozornosť k zákazníkovi, zostala netypicky slovensky vysoká. Táto pizzeria je kedykoľvek cez deň plná – aj keď je dosť ďaleko od centra a treba tam prísť autom. Napriek tomu chodia. Lebo dobré služby sa páčia aj Slovákom, ale treba na to Taliana, aby ich zaviedol.
Slovenské služby zúfalo a, zdá sa, beznádejne čakajú na dlhoročný, premyslený program podpory zo strany štátu. Turistika je jediná oblasť, v ktorej Slováci ešte môžu čo-to zmeniť v svojom osude. Štátny program však ešte neexistuje, tak ako neexistuje dlhodobá politika zameraná na osvetu, výchovu Slovákov v oblasti turistiky, teda možno toho jediného, čo im naozaj zabezpečí v blízkej svetlej európskej budúcnosti dôstojný kúsok chleba. To znamená, že turistika v nádherných slovenských horách napriek všetkému sa predsa len rozvinie, ale nezavedú ju Slováci, ale možno Česi, Rakúšania alebo Maďari. Slovákom tak nezostane nič iné, ako šomrať na zlý osud v krčme a zapíjať ho pivom s borovičkou. A takto sa zmieriť s úlohou nedbalých čašníkov, ktorých príchodzí núti, aby behali. Pretože sami sa nezachceli naučiť behať.
SLOVÁCI A INÉ NÁRODY
Slováci a Česi
Úloha Čechov v dejinách Sovákov v priebehu posledného poldruha storočia je veľmi významná. Ak existuje reálne bratstvo medzi národmi, potom Česi a Slováci sú jeho vynikajúcim príkladom. V istom zmysle Česi neboli pre Slovákov iba akýmsi starším bratom, ale etalónom, vo vzťahu ku ktorému sa Slováci sebaurčovali. K Čechom sa prirovnávali, od Čechov sa učili, s Čechmi súperili. Česi počas dlhého obdobia boli zrkadlom, do ktorého Slováci hľadeli, aby pochopili, čo vlastne dosiahli. Pre Čechov však Slováci neboli zrkadlom – Česi sa vždy vypínali na špičky, snažiac sa, bez veľkého úspechu, zhliadnuť v nemeckom zrkadle.
Vznik Československa v roku 1918 sa, z hľadiska víťazov v prvej svetovej vojne, dá ponímať ako forma trestu porazeného Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Pre Slovensko vznik Prvej československej republiky znamenal obrovský pokrok vo všetkých sférach. Tento pokrok bol pre Slovákov v prvom rade spojený nielen s novým štatútom štátotvorného národa, ale aj s veľkým českým vplyvom.
Za pomoci Čechov slovenská industrializácia a urbanizácia prebehla tak jemne a šetrne, že nezlomila ani nepokrivila dušu národa. Bola azda táto pomoc nezištná, okamžite sa spýtajú mnohí. Otázka nie je korektná. Vo vzťahoch medzi národmi nebýva nič nezištné. Pre lepšie pochopenie histórie je však dôležité vedieť
a nezabúdať – táto pomoc sa uskutočnila a nie je dôležité, aké záujmy pri tom sledovali tí, čo pomáhali. Historická pravda je takáto: Česi odišli, presnejšie, rozpadla sa federácia a obrovský hutnícky gigant VSŽ, ktorý, nebyť Československa, by nikdy nevznikol, zostal v slovenských rukách. A s týmto najväčším
a najdrahším federálnym dedičstvom Slováci ani zďaleka nenaložili tým najlepším spôsobom. Ako aj s mnohými inými súčasťami federálneho dedičstva.
Teraz niekoľko postrehov o Čechoch, bez ktorých by táto kniha nebola úplná. Česi sú pre Slovákov najbližším národom, bratským národom. Tak ako sú si podobné slovenčina a čeština, tak sa na seba ponáša aj mentalita a spôsob života týchto dvoch bratských národov.
Česi sú národ viac urbanizovaný a priemyselne rozvinutý. Je to národ s tradíciami vlastnej štátnosti, ktorá v stredoveku ničím nezaostávala za štátnosťou poľskou, rakúsko-uhorskou alebo nemeckou. Úpadok českej štátnosti sa, pravdepodobne, vysvetľuje rovnakými príčinami, kvôli ktorým iba pred niekoľkými rokmi vznikla slovenská štátnosť – tým, že Česi odmietli vojnu.
Účasť Čechov v dvoch svetových vojnách v dvadsiatom storočí toto odmietnutie bohato ilustruje. Počas prvej svetovej vojny sa obrovské množstvo Čechov a Slovákov dobrovoľne, bez boja vzdalo ruskej armáde, spravodlivo motivujúc tento krok odmietnutím bojovať s bratmi Slovanmi v mene pochybných záujmov Rakúsko-Uhorskej monarchie. Slovanská spolupatričnosť a vzájomnosť v tej chvíli triumfovala. Česi si včas spomenuli, že aj oni, aj Rusi sú Slovania, a Rusi sa zase k zajatým Čechom a Slovákom zachovali krajne mäkko. Natoľko mäkko, že československé divízie so začiatkom revolúcie v roku 1917 sa odrazu ukázali ako silný faktor občianskej vojny v Rusku.
Na začiatku druhej svetovej vojny sa Československo zrazu stalo kľúčovou kartou v globálnej hre – a Česi sa znova vzdali bez boja, tentoraz svojim bývalým spojencom a patrónom v prvej svetovej vojne Nemcom. Vzdali sa napriek tomu, že boli po zuby vyzbrojení a objektívne pripravenejší na vojnu než samotní Nemci. Tým zachránili svoju krajinu pred zničením a otvorili Hitlerovi cestu na východ, na ktorú ho tlačili Angličania a Francúzi.
To, že sa Česi vzdali bez boja a Slovensko sa zmenilo na satelit fašistického Nemecka, historici tradične vysvetľujú Mníchovskou zradou, v priebehu ktorej malé Československo bolo zapredané Anglickom a Francúzskom. Prirodzene, dá sa to vysvetľovať aj takto, ale zároveň si možno ľahko povšimnúť, že akýkoľvek štát, malý aj nie veľmi malý, zaručene vždy niekto zradí, ak tento štát odmietne bojovať a zverí svoj osud do rúk silnejšieho. Pokušenie „zradiť“ je v tomto prípade priveľké.
Česi sú národ nejednoliaty či, povedzme, menej jednoliaty než Slováci. V Čechách žije akoby osobitý národ v národe – Pražania, ktorí predstavujú možno len desať percent z celkového počtu českého obyvateľstva, ale v rukách majú viac ako päťdesiat percent reálnej moci v krajine. Západná časť Čiech z dôvodu relatívne nedávneho vyhnania pôvodného obyvateľstva tohto regiónu, sudetských Nemcov, a vďaka dosť blízkej perspektíve ich návratu je len veľmi ťažko identifikovateľná. Morava a Moravania, striktne povedané, predstavujú a vždy predstavovali národ, ktorý sa odlišuje od Čechov a sebaidentifikuje sa za Moravanov, nie Čechov, a ktorý je mentalitou bližší skôr ku Slovákom, ako napríklad k Pražanom.
Historický osud Čechov sa podstatne líšil od osudu Slovákov, a hoci sa dva bratské národy znovu akoby stretávajú pod jednou strechou Európskej únie, osudy týchto bratov budú rôzne.
Keď som v roku 1988 po prvýkrát navštívil Prahu, bol som týmto mestom očarený a toto očarenie dodnes žije v mojom srdci – Prahu považujem za jedno z najkrajších miest na svete. Svojou krásou nijako nezaostáva za Viedňou, Rímom či Londýnom. Zato nefalšovaný romantizmus staviteľov, ktorí postavili hlavné pražské námestia, nemá v Európe ani vo svete obdobu. Otázka však predsa len spočíva v niečom inom – do akej miery je Praha české mesto a do akej miery bola českým mestom v priebehu mnohých stáročí?
Pri pohľade na architektonické pamiatky, pri prechádzkach po uličkách Židovského mesta, ktoré sa nachádza prakticky v historickom jadre Prahy, nemožno nedôjsť k záveru, že v Prahe po stáročia dominoval židovský a nemecký vplyv. V spleti týchto dvoch vplyvov je treba hľadať kľúč k pochopeniu budúcnosti Prahy
a Česka. Chrám svätého Víta na Pražskom hrade pôsobí ako čistá kópia katedrály Sv. Štefana vo Viedni. Slovanského, respektíve českého je v Prahe vidieť iba málo.
V snahe charakterizovať kľúčové rozdiely medzi Čechmi
a Slovákmi musím sa priznať, že väčšmi sa orientujem na pražských Čechov – predstaviteľov českého a moravského vidieka poznám iba málo.
Česi mi pripadajú ako národ, ktorý zotrváva v akomsi stave hľadania, pričom toto hľadanie sa časovo pretiahlo. Národ, ktorý v podstatnej miere stratil svoju odvekú identitu a snaží sa nájsť identitu novú. Túto identitu alebo jej podstatnú časť zjavne nestratili ani včera, ani pred sto rokmi. Tento proces už trvá dlhé stáročia. V súčasnosti však akoby sa zdalo, že mnohí príslušníci českého národa po stáročia snívali o tom, aby neboli Čechmi, ale niekým iným – napríklad, Rakúšanmi alebo Nemcami. Snívajúc
o tomto, snažili sa napodobňovať, kopírovať tento cudzí prvok, ktorý sa im zdal vyšším a dôstojnejším než vlastný, rodný český. Odtiaľto pochádza tak vysoká a pre cudzieho málo dostupná úroveň sebairónie, ktorá je Čechom vlastná a úplne chýba, napríklad, Maďarom. Odtiaľto pochádza okrídlený český výrok: „Kdyby vznikla na světe díra, Čech jí ucpe“. Odtiaľto pochádza Hašek
so svojím Švejkom, najznámejšie literárne dielo z pera českého klasika v češtine.
Po roku života v Československu som si pre Čechov vymyslel vlastnú definíciu, ktorá sa zrejme nie všetkým Čechom zapáči: Česi sú slovanskou paródiou na Nemcov. Prečo slovanskou? Lebo slovanská podstata v Čechoch stále dominuje, či si to už želajú, alebo nie. Prečo paródiou? Lebo české úsilie reprodukovať nemecký spôsob života nie je veľmi úspešné a často pôsobí ako karikatúra.
Samozrejme, nemám na mysli české stredoveké hrady a zámky – tie budovali a obývali ozajstní Nemci alebo Rakúšania, preto sú celkom originálne. Mám na mysli tú osobitú súčasnú českú mentalitu, ktorú obzvlášť výrazne vidieť u Pražanov.
Nemeckú racionálnosť a poriadkumilovnosť Česi prijali ako nejaké absolútne dobro a vzor pre napodobňovanie. Prijali už dávno – pred stovkami rokov. Ale to, čo Česi neprijali, je nemecká agresívnosť, nemecký iracionálny, bezmedzný idealizmus
a romantizmus, nemecká veľkoríšska nadradenosť vo vzťahu k iným národom, obzvlášť k Slovanom. Základ českej mentality zostal slovanský a protirečí si s dosť úbohou nemeckou nadstavbou, ktorá vznikla výsledkom dlhodobých českých pokusov napodobniť Nemcov.
V osude Čechov sa, nesporne, odrazila stáročná prítomnosť sudetských Nemcov v západnej časti krajiny. Kruté vyhnanie sudetských Nemcov je udalosť, ktorá traumatizovala Čechov možno ešte väčšmi než samotných vyhnancov. Lebo, podobne ako Slováci, aj Česi boli zvyknutí na nenásilné správanie. Masové zabíjanie celkom nevinných obyvateľov Sudet, bývalých susedov, Čechom pravdepodobne spôsobilo historickú traumu, ktorá sa bude liečiť v priebehu celých generácií, a nie je isté, či sa vôbec vylieči. V tejto súvislosti mi jeden český intelektuál povedal: „Mstili sme sa Nemcom za to, že sme s nimi spolupracovali“. Ako ukazujú dejiny, takéto činy nikdy nezostávajú bez odplaty. Súčasní Nemci sú neporovnateľne silnejší než Česi, takže bohvie, ako sa to všetko zvrtne. Zatiaľ je známe iba jedno: Nemci s precíznosťou, pre nich tak príznačnou, si spočítali každého jedného zabitého sudetského Nemca. Načo spočítali, to ukáže čas.
Surové vyhnanie sudetských Nemcov sa konalo s požehnaním víťazov a zapadá do charakteru udalostí konca vojny. Rovnako ako aj nemecké historické mestá zotreté z povrchu Zeme, masové znásilňovania nemeckých žien sovietskymi, a nielen sovietskymi, vojskami. Víťazi Nemcov trestali a, otvorene povedané, bolo
za čo trestať. Avšak to, do akej miery Čechom prislúchala úloha katov sudetských Nemcov, doposiaľ zostáva nezodpovedanou otázkou.
Českú mentalitu dosť výstižne charakterizuje naozaj masová úroveň spolupráce Čechov s nemeckými okupačnými vládnymi štruktúrami. Približne pol milióna Čechov sa prihlásilo k dobrovoľným agentom nemeckej tajnej polície – gestapa a usilovne sa snažili byť prospešní tejto organizácii. Také niečo nebolo ani v jednej z krajín, ktoré Hitler okupoval.
Neskôr Česi rovnako usilovne vyšli do ulíc v 1945 s kvetmi vítať sovietske tanky. A potom davy s hnevom zatarasovali cestu sovietskym tankom v roku 1968. Zachovali sa spomienky sovietskych vojakov na to, že keď davy Čechov blokovali sovietske tankové kolóny, na pomoc boli pozvané vojská z bratskej NDR
a Česi cestu okamžite uvoľnili. Nemcov totiž poznali lepšie ako Rusov.
To najzaujímavejšie, s čím som sa u Čechov stretol, je vyjadrenie vlastnej prevahy vo vzťahu k Rusom, keď som s nimi hovoril po rusky, a ku Slovákom, keď som s nimi neskôr komunikoval po slovensky. Táto česká prevaha je tiež iba paródia v čistej podobe: Česi v snahe napodobniť nemeckú povýšenosť pôsobia komicky a nepresvedčivo.
Keď som druhý rok žil na Slovensku, bol som raz v Prahe
a stretol sa s istým postarším Čechom, s ktorým som sa rozprával už po slovensky. Keď sa dozvedel, že som Rus, nadchol sa a, upadnúc do zvláštneho stavu typického českého nadšenia, začal volať na svojich kolegov: pozrite, ako sa Rus naučil hovoriť
po slovensky! Znelo to v podobnom duchu, ako „pozrite, Dunčo sa naučil škrtať zápalkami“.
Spočiatku som nerozumel nadšeniu tohto postaršieho Čecha: prečo sa vlastne tak čuduje? Priznal som sa, že ovládam ešte niekoľko jazykov, a spýtal som sa ho, koľko jazykov ovláda on. Čech zrazu skrotol, dokonca mierne stratil náladu a poslušne povedal, že určite som veľmi vzdelaný človek a že vzdelaní ľudia sa nájdu aj medzi Rusmi.
V skutočnosti neexistuje nič smiešnejšie ako táto česká povýšenosť vo vzťahu k iným slovanským národom. Som pripravený zvolať do jednej športovej haly tisíc najväčších českých nafúkancov a povýšencov a nahlas im čítať z ktorýchkoľvek ruských novín vychádzajúcich v Prahe. Som pripravený vysvetľovať im, že stovky inzerátov v týchto novinách, ktoré Rusom ponúkajú akúkoľvek formu pobytu, akékoľvek potvrdenia od českých úradov, znamenajú iba jedno – tí, koho označujú za ruskú mafiu, už dávno kúpili české štátne orgány, svoju kúpu pred nikým neskrývajú a na suverénnom českom území si robia všetko, čo ich napadne. A k Čechom, ktorí sa tak ľahko a hlavne tak lacno predali, sa správajú s odtienkom pohŕdania, ktorý si Česi v danom prípade spravodlivo zasluhujú. Pre mnohých Rusov, najmä diplomatov, bolo a zostáva typické Čechov nazývať Švejkmi.
Mimochodom, česká povýšenosť vo vzťahu k Rusom pomaly odchádza do minulosti úmerne tomu, ako tisíce a tisíce ruských turistov začínajú do Prahy privážať peniaze. V pražských reštauráciách takmer všade nájdete jedálny lístok aj v ruštine, nájdete čašníka, ktorý slušne hovorí po rusky. Len čo sa ruskí hostia stali výraznou skupinou návštevníkov Prahy, Česi akoby si opäť spomenuli na svoje slovanské korene. Dá sa povedať, že Česi sú situatívni Slovania, národ, ktorý sa cíti byť slovanským iba vtedy, keď je to preňho výhodné. Ak je to nevýhodné, potom z toho vychádza práve spomínaná slovanská paródia na Nemcov.
Niekoľkokrát som pocítil českú povýšenosť aj vo vzťahu k Slovákom – fenomén vysvetliteľný, no rovnako čudný a smiešny. Čudný preto, že Česi nemajú pre takúto povýšenosť nijaké reálne dôvody, okrem vyššej životnej úrovne, ktorá bola vždy v Česku vyššia ako na Slovensku. Smiešny preto, že československý sobáš objektívne priniesol výhody Slovákom. „Dedinskí ťuťmáci“ Slováci obabrali nafúkaných mešťanov Čechov, ktorí nasmerovali na Slovensko obrovské investície a tieto investície stratili. Otázka, kto na koho doplácal, našla po rozpade federácie svoje matematicky presné riešenie vo viditeľnom rozdiele kurzov českej a slovenskej koruny. Česi dotovali Slovákov, dotovali ich celé desaťročia, vychádzajúc pri tom z geopolitických a iných dôvodov.
Česi svojou mentalitou parodujú nielen Nemcov. Silná prítomnosť Židov v Prahe a v iných českých mestách v priebehu storočí, ako aj dosť mierumilovné a harmonické spolunažívanie Židov a Čechov, viedlo k tomu, že Česi si niečo zobrali aj zo židovského obchodného ducha. Neraz som sa stretol s výrokmi Rusov, ktorí Čechov definovali ako „slovanských Židov“. S touto definíciou v zásade nesúhlasím. Česi sa, na rozdiel od Židov, nestali ani národom obchodníkov, ani národom intelektuálov. Českí Židia sa úspešne asimilovali a stali sa neodlučiteľnou časťou českej politickej a ekonomickej elity – proces, veľmi podobný tomu, čo sa odohralo v Rusku po Októbrovej revolúcii. No s rozdielnymi výsledkami. Z českých Židov zatiaľ nevyrástli oligarchické klany, ktoré dnes majú v Rusku reálnu moc. Aj keď mali na to všetky predpoklady. Nie, Česi sa radšej poponáhľali odovzdať svoju Škodu Nemcom, svoje Karlove Vary Rusom a svoju Prahu turistom.
Slováci, ktorí závidia súčasnú vyššiu životnú úroveň v Česku, ba dokonca túžia sa do Česka presťahovať, by sa mali zamyslieť nad rozdielmi v historických osudoch obidvoch bratských národov a všimnúť si jednu zákonitosť – počas celoeurópskych kríz sa Slováci vždy ocitli v tieni a tieto krízy prežívali v tichosti a nenápadne. Ani svojich Maďarov Slováci nikdy nevyháňali a neašpirovali na vedúce úlohy. Preto v ďalšej nadchádzajúcej európskej kríze sa osud voči Slovákom zachová zhovievavejšie ako k ich starším bratom. Česi už dnes presvedčivo držia palmu víťazstva v rukách spomedzi všetkých bývalých socialistických krajín Východnej a Strednej Európy, pokiaľ ide o počet legálnych a nelegálnych prisťahovalcov. Pritom tento proces sa iba začína. V dôsledku viacerých príčin Česko sa môže stať prvou názornou obeťou zrážky rôznych prisťahovaleckých vĺn. Môže k tomu dôjsť ešte skôr, než sa sudetskí Nemci začnú zberať domov.
Ako Česi vidia Slovákov – predsudky
Samozrejme, medzi Čechmi je väčšina tých, ktorí sa k Slovákom správajú s úctou a sympatiami. Táto väčšina si nepriala rozpad federácie – ani v Česku, ani na Slovensku. Samozrejme, napriek všetkým problémom, vzájomné spolunažívanie Čechov
a Slovákov v rámci federácie a ich pokojný rozvod je zriedkavý, ak nepovedať unikátny príklad vysokej úrovne kultúry vo vzťahoch medzi národmi. Existujú však aj predsudky.
Časť Čechov je, nevedno prečo, tvrdohlavo presvedčená o tom, že Česi sú múdrejší, vzdelanejší a rozumnejší ako Slováci, že Slováci sú obmedzení dedinčania, bačovia v národných krojoch.
Ďalšia časť Čechov bola zase presvedčená o tom, že Česi
na Slovákov doplácali, a história im do istej miery dala za pravdu. Títo Česi sú na Slovákov urazení.
Iná časť Čechov považuje Slovákov za rusofilov, čo je svojím spôsobom spravodlivé vo vzťahu k jednej časti Slovákov, ale toto neškodné, teoretické a romantické rusofilstvo niektorých Slovákov vyvoláva v Čechoch silné podráždenie, ktoré prechádza
do popierania očividného faktu – toho, že Slováci sú presne taký istý európsky národ ako Česi. V každom prípade Česi majú sklony považovať sa za väčších Európanov ako Slováci.
Väčšina českých mužov pritom uznáva krásu slovenských žien, hoci slovenské ženy nenachádzajú osobité zaľúbenie v českých mužoch. Pritom sa vydávali a vydávajú za Čechov oveľa viac, ako sa Slováci ženia s Češkami. Slovenky možno láka česká „zazobanosť“ a možno, že Čechov jednoducho iba ľutujú a obetavo sa snažia vylepšiť českú rasu.
Ako Slováci vidia Čechov – predsudky
Najčastejšie som od Slovákov počul na adresu Čechov slovo „šašovia“. Význam tohto slova, ktoré ak aplikujeme na Čechov, si predstavujem takto. Pre Slovákov je nepochopiteľná a z duše protivná česká exaltovanosť, nadšenie z akéhokoľvek dôvodu, neprirodzená vzrušenosť v súvislosti s akoukoľvek maličkosťou. Slováci, podľa môjho názoru, dosť spravodlivo pozerajú na Čechov ako na národ nadšencov, chaotických entuziastov, ktorí sa raz nadchýnajú komunizmom, inokedy jeho ľudskou tvárou, potom demokraciou, vzápätí Nemcami alebo Američanmi.
Slovákov dráždi nekonečné české vtipkovanie. Tu si treba povšimnúť, že národov s tak rozvinutým zmyslom pre humor, ako ho majú Česi, je v skutočnosti neveľa.
Časť Slovákov, pričom dosť značná, je presvedčená o tom, že počas federácie Česi Slovákov „vyžierali“. Budú vám dlho prednášať o tom, ako prefíkaní Česi umiestnili na Slovensku prvovýrobu, ale finalizovala sa už v Česku, a boli to oni, Česi, ktorí lízali z týchto výrobkov celú smotánku. No ten očividný fakt, že pred vznikom federácie a neskôr socialistického Československa žiadna výrazná priemyselná výroba na Slovensku jednoducho neexistovala, pozornosti týchto Slovákov zvyčajne uniká. Ako aj to, že už dlho pred vznikom federácie Česko patrilo k priemyselne najrozvinutejším európskym krajinám.
Mnohí Slováci považujú Čechov za skúpych. Necítim sa kompetentný vyjadrovať sa na túto tému – z môjho subjektívneho ruského pohľadu sú tieto rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi kozmetické. Avšak predsa len Česi sú o niečo skúpejší. Nedávno som v obchode kúpil buchtičky s tvarohom českej výroby, ale tvaroh tam takmer vôbec nebol. Zase raz Slovákov dobehli!
Okrem toho, mnohí Slováci považujú Čechov za ľahkomyseľných bohémov, ktorí nepoznajú reálny život. Čechom chodia
po rozume akurát kaviarne a dovolenky, kým my, Slováci, dávame všetko do domu. V tomto ponímaní je naozaj veľa pravdy, ako
i v tom, že dom Slováka sa líši od domu Čecha, približne rovnako majetného, väčšou čistotou a starostlivosťou. Slovák väčšmi žije svojím domom, viac do domu vkladá – vidieť to hneď na prvý pohľad.
Napokon, existuje časť Slovákov – obyčajne sú to národniari úctyhodného veku –, ktorí sú presvedčení, že Česi sú utláčatelia slovenského národa, vždy nimi boli a zostanú. Pre týchto národniarov je typické, že všade vidia české nástrahy.
Napriek tomu, nesporným zostáva fakt, že bez ohľadu na predsudky, ak sa Slováci a Česi ocitnú v cudzej krajine, okamžite nachádzajú jeden druhého a dávajú si navzájom prednosť pred ostatnými národmi. Nie raz a nie dvakrát mi prichodilo stretnúť sa s Čechmi v Európe. Keď počuli moju slovenčinu, niektorí z nich začínali dojímavý monológ o tom, aký mali vždy dobrý vzťah k Slovákom a ako ich majú radi. Takéto vyznania lásky, povedzme, medzi Rusom a Ukrajincom, tiež bratskými národmi, sú v zásade nepredstaviteľné. Nakoľko som monológy Čechov o láske ku Slovákom počul niekoľkokrát na vlastné uši, ukončím tým, čím som začal: ak sa ma niekto spýta na bratské vzťahy medzi národmi, automaticky sa mi vybavia vzťahy Čechov a Slovákov.
Slováci a Maďari
Napriek takmer tisícročnej histórii slovansko-maďarského súžitia, o bratstve sa tu hovoriť nedá. Maďari sú prišelci do Európy, národ s unikátnym a svojím spôsobom zvláštnym osudom. Nikto nevie, aká sila uviedla Maďarov do pohybu a prinútila ich, aby prekonali štyritisíc kilometrov z priuralských lesov do centra Európy a neskôr celé stovky rokov so všetkými bojovali o kúsok úrodnej roviny. Ak by sme vychádzali z príbuznosti jazykov, potom národy stojace najbližšie k Maďarom, ktoré by sa mohli pasovať za ich bratov, sú Estónci, Fíni a národy ruského Severu. K bratstvu s nimi sa však Maďari nehlásia.
Keď uvážime polmilónovú maďarskú obec na Slovensku, potom vzťahy Slovákov a Maďarov sa zdajú dôležitejšie a podstatnejšie pre osud Slovákov dokonca viac než vzťahy Slovákov
a Čechov. Hneď na úvod priznám: nakoľko neovládam maďarčinu, som odsúdený na trochu jednostranný a subjektívny pohľad na tieto vzťahy. Napriek tomu si dovolím niekoľko postrehov.
Slovensko-maďarské vzťahy v rámci Južného Slovenska považujem za príklad celkom úspešnej a harmonickej symbiózy dvoch veľmi odlišných národov na jednom území. Podstatu tejto symbiózy vidím v zásadnom mnohostáročnom poslovenčovaní Maďarov na úrovni mentality, a nie v maďarizácii Slovákov, ako mnohí zvyknú tvrdiť. Maďarizácia Slovákov prebiehala v samotnom Maďarsku, kde Slováci prakticky nezostali.
Maďari na Slovensku si zachovali svoj jazyk a čiastočne aj kultúru, aj keď hneď musíme poznamenať, že „ozajstní“ Maďari prijímajú maďarčinu slovenských Maďarov dosť posmešne.
No, zachovajúc si svoj jazyk, slovenskí Maďari prijali podstatné parametre slovenskej civilizácie a takýmto spôsobom sa veľmi poslovenčili. Hlavným, čisto slovenským parametrom je, že slovenskí Maďari stratili fenomenálnu maďarskú bojovnosť, ktorá Maďarom umožnila udržať sa v Európe, vytvoriť si vlastnú vojenskú aristokraciu a dokonca sa stať štátotvorným národom v európskej histórii najsilnejšom impériu Habsburgovcov.
Slovenskí Maďari sú pokojní, pomalí, vôbec nie militantní
a iba málo pripomínajú tých Maďarov, ktorí sa v roku 1956 holými rukami vrhali na sovietske tanky v Budapešti – chronologicky posledný výbuch maďarskej bojovnosti, a tento výbuch bol dosť pôsobivý. Maďari sú jediný európsky národ, ktorý si trúfol vstúpiť do nerovnej vojny so sovietskymi vojskami a v tejto vojne prišiel o desiatky tisíc ľudí. Na pozadí maďarských udalostí roku 1956 všetky ostatné pokusy antisovietskych povstaní v Nemecku alebo Poľsku pôsobia dojmom nevinných detských hier.
Maďari sú národom s ešte celkom čerstvou, nezabudnutou imperiálnou históriou, i keď charizma imperiálneho národa nie je v slovenských Maďaroch zvlášť viditeľná. Buď vôbec nie je, alebo maďarskí obyvatelia Slovenska vedia túto charizmu úspešne skryť.
Súčasné vzťahy Slovákov a Maďarov na Južnom Slovensku vzbudzujú dojem stabilného, mierumilovného a stáročiami prevereného spolužitia pod krídlom katolíckej cirkvi, ktorého harmóniu narúšajú akurát politici, vreckoví nacionalisti z obidvoch strán, snažiaci sa vytĺcť z existujúcich rozdielov medzi Slovákmi
a Maďarmi čo možno najväčší kapitál.
Sotva som prišiel pred pätnástimi rokmi na Slovensko, stretol som sa s výrokmi niektorých Slovákov o tom, že na juhu krajiny dozrieva akýsi nový Náhorný Karabach, teda krvavý etnický konflikt. Tieto výroky sa mi zdali podivné, a preto som navštívil takmer všetky mestá so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom, počínajúc Šamorínom, až po Nové Zámky a Levice – tým viac, že nedobre preslávený juh so „zákernými“ Maďarmi sa začína prakticky v Bratislave. Nevypátral som však nijaké stopy po nenávisti či nevraživosti. Od tých čias som bol v maďarských oblastiach veľakrát, stretával sa s čitateľmi v mestách so zmiešaným obyvateľstvom a svoje prvé pocity môžem len potvrdiť. Keď som na Južnom Slovensku rozprával po slovensky, napínal som všetky svoje tykadlá, či náhodou nezaregistrujem negatívnu reakciu, ale ani raz som sa s takou nestretol. Popri tom drvivá väčšina slovenských Maďarov vo mne nevidí cudzinca, nepočuje môj prízvuk a správa sa ku mne ako k Slovákovi.
Ešte jeden, čisto osobný pocit, ktorý vyplynul z diskusií
so zmiešaným slovensko-maďarským auditóriom. Slovenskí Maďari sa zdajú viac uzavretí alebo, ak chcete, chytráckejší, rozprávajú zdržanlivejšie a rozvážnejšie a ku svojim slovenským partnerom v diskusii sa obracajú s odtienkom prevahy, ktorú sa snažia dôkladne utajiť. Ako starší k mladším. Slováci sú v komunikácii s Maďarmi veľmi zdvorilí, ale pre Slovákov netypicky napätí, zato v neprítomnosti Maďarov dajú priechod svojim krivdám a veľmi emocionálne, občas až vášnivo, hovoria o maďarskej hrozbe.
A hoci zatiaľ niet nijakej reálnej maďarskej hrozby, vo vedomí väčšiny Slovákov žije historicky opodstatnená hypotéza o maďarskej expanzii a rozpínavosti. Historická pamäť Slovákov si Maďarov zapísala ako svojich utláčateľov, historická pamäť je vec zanovitá, i keď čas hojí všetky rany.
Slovenskí Maďari v posledných rokoch prejavili iba jednu vlastnosť, ktorá ich podstatne odlišuje od Slovákov – vyššiu úroveň politickej organizovanosti. Tu netreba nič dokazovať – nesporné čísla poznajú všetci. Desať percent maďarských voličov už dávno hlasuje za jednu maďarskú stranu a dáva prakticky garantovaný a skúsenosťami preverený výsledok – desať percent poslaneckých mandátov. Vďaka takémuto monolitnému a solídnemu elektorátu sa maďarská strana SMK stala najstabilnejším a najdlhodobejším faktorom slovenskej politiky. SMK má mladého a populárneho lídra, ktorého uznávajú nielen Maďari, ale aj mnohí slovenskí voliči. A čo je zvlášť smutné, desať percent maďarských poslancov v slovenskom parlamente sa vyznačuje vplyvom a mocou na takej úrovni, akoby tvorili štvrtinu či dokonca tretinu zákonodarného zboru. Lebo konajú organizovane, svorne a podľa plánu.
Majú slovenskí Maďari nejaké tajné plány v súvislosti s Južným Slovenskom? Som presvedčený, že slovenských Maďarov ako etnikum najviac zo všetkého uspokojuje status quo a na tomto statuse nechcú nič meniť. Inou otázkou sú politici SMK, ktorí sú priamo napojení na Budapešť. Má SMK plán územnej autonómie a postupného pripojenia južnej časti Slovenska k Maďarsku, ktorý pred svojimi voličmi nezverejňujú alebo aspoň nie veľmi propagujú? Takýto plán možno existuje, ale ani SMK, ani Bratislava, ani Budapešť v súčasnosti nie sú kompetentní riešiť takéto zložité a nebezpečne výbušné otázky. V súvislosti s očividnou tendenciou k regionalizácii Európy takáto autonómia môže pre samotných Maďarov stratiť význam. Prirodzene, ak sa zachová súčasné smerovanie vývoja EÚ. V prípade, že projekt EÚ utrpí fiasko, vtedy bude možné všetko, čo je nemožné dnes. V prvom rade vznikne možnosť novej vojny v Európe, ktorá nebojovala viac než polstorčie. Ale toto všetko dnes vyzerá ako číra špekulácia na tému vzdialenej budúcnosti, ktorej sa treba najskôr dožiť.
Slováci a Rusi
Tu hneď udrie do očí ľahko vysvetliteľný nepomer. Slováci vedia o Rusoch neporovnateľne viac než Rusi o Slovákoch. Veľa Slovákov, ktorí patria ku staršej generácii, niekoľkokrát navštívili bývalý Sovietsky zväz. Je to zvláštne, ale väčšina týchto ľudí veľmi rada spomína na svoje pobyty, chváli sovietske mestá – Moskvu, Leningrad, Soči.
Slováci majú k Rusom zvláštny svojsky vzťah a tradične ich vyčleňujú spomedzi mnohých iných európskych národov. Predovšetkým preto, že Rusi Slovákov zaujímajú, a tento záujem má korene v minulosti. Už takmer dvesto rokov predstavitelia slovenskej intelektuálnej elity sa snažia o Rusku veľa vedieť a mnohým z nich sa to aj darí.
V dušiach Slovákov žije mýtus o veľkom slovanskom štáte, žije doposiaľ, a tento mýtus tvorí základ slovenského rusofilstva. Vysvetľovať príčiny slovenského rusofilstva sa dá donekonečna. Myslím si, že tá hlavná tkvie v tom, že Slováci a Rusi nikdy spolu nebojovali, tak ako nikdy spolu nebojovali Rusi a Bulhari. Aj druhá hlavná príčina je všeobecne známa – ruskí cári podporovali emancipáciu európskych Slovanov, vychádzajúc pritom zo zištných
a celkom rozumných geopolitických predstáv. Ale ak Čechov, Srbov, Macedóncov, Chorvátov alebo Bulharov v rôznom období podporovali nielen ruskí cári, Slovákom v 19. storočí reálnu pomoc v najzodpovednejšom momente formovania slovenského sebauvedomovania ponúklo iba Rusko. Taká je história, ktorú, pravda, už takmer nikto nepozná, ale pri tom žije v pamäti národa.
Prvé slovenské noviny sa vydávali za peniaze ruského veľvyslanectva vo Viedni. Zdalo by sa, maličkosť, ale ak by neboli peniaze ruského veľvyslanectva, neboli by ani noviny a nebol by sa sformoval ani slovenský spisovný jazyk, ktorý začiatkom
19. storočia filológovia označovali ako maďarský dialekt češtiny. Bez jazyka by nebolo ani národa. Chcem zdôrazniť, že ruská pomoc nebola tak úplne bratská – Ruskí cári po celé stáročia súperili s Habsburgovcami o dominantné postavenie v Európe a podpora Slovanov, nielen Slovákov, bola súčasťou ruskej politiky, ktorú uprostred 19. storočia korunoval vznik ruského slovanofilstva ako geopolitickej doktríny. No Slovákom, a čiastočne aj Čechom, táto skromná imperiálna pomoc ruských cárov prišla práve vhod a zanechala po sebe natoľko hlbokú brázdu v pamäti, že nekonečnými rozhovormi o slovanstve a slovanskej vzájomnosti sa slovenskí intelektuáli navzájom kŕmia doteraz – a snažia sa nimi kŕmiť aj mňa. Priznám sa, že neobľubujem rozhovory, len aby sa hovorilo, najmä nie na pozadí mnohoročného a čiastočne úspešného úsilia Západu sústredeného na to, aby došlo k zrážke dokonca aj medzi takými blízkymi slovanskými národmi, ako Rusi a Ukrajinci. Myšlienka slovanstva momentálne prežíva najhlbšiu krízu v svojich dejinách – taká je realita.
Slovenskí rusofili dokážu prekvapivo ľahko prijať akúkoľvek informáciu o surovosti a krutosti ruského života. Ľahšie než samotní Rusi. Prečo je to tak, zostáva pre mňa záhadou. Jedno z vysvetlení na čisto metafyzickej úrovni vyzerá takto: šírka, sila a ozajstná, prirodzená dobrota ruskej povahy Slovákov priťahuje viac ako ich odpudzuje rovnako prirodzená ruská agresivita
a krutosť. Slováci sú vnímavý a neverbálne mimoriadne inteligentný národ, ktorý dušou chápe viac, než dokáže vyjadriť slovami. A tieto pocity, inštinkty a intuícia zjavne hovoria Slovákom – z ktorých väčšina sa tak či onak stretla s Rusmi, pričom po roku 1968 v situácii zďaleka nie priaznivej pre priateľstvo – niečo, čo možno nevedia o sebe ani sami Rusi. Na slovenskej miske váh to, čo je v Rusoch dobré, prevažuje zlé. Uvedené sa netýka hŕstky slovenských rusofóbov a rusofóbsky indoktrínovanej mládeže.
„Koncom augusta roku 1968 som sa vrátil dovolenky domov. Všade boli ruské tanky. V tankoch sedeli mladí chlapci, zmätení, hladní. Ľudia mi hovorili, že tieto deti dokonca ani nevedeli, kam ich doviezli, mysleli si, že je to Bulharsko. Naši ľudia im nosili vodu…!“
Takto opisoval udalosti roku 1968 docent Michal Čabala – veľmi múdry a dobrý človek, jeden z najlepších slovenských rusistov, ktorý iba nedávno odišiel zo života a zanechal po sebe svetlú pamiatku.
Od neho som tiež počul, že keď sovietske vojská na konci druhej svetovej vojny obsadili jeho rodnú dedinu na východnom Slovensku, drancovali veľmi skromne, že v ich okolí sa vedelo iba
o jednom znásilnení Slovenky ruskými vojakmi. A že Slováci zachránili mnohých bývalých sovietskych vojnových zajatcov, ktorí utiekli z nemeckých táborov – zachránili ich dojímavo, jednoducho a efektívne. Prihlásili ich medzi Slovákov, inokedy oženili so Slovenkami a takto ich zbavili Gulagu, ktorý čakal takmer na všetkých sovietskych vojnových zajatcov, ktorí padli do nemeckého zajatia.
Vzťah Rusov ku Slovákom je do veľkej miery adekvátny tomu, ako sa Slováci správajú k Rusom. Rusov v prvom rade očarúva slovenská prívetivosť, ohľaduplnosť a dobrosrdečnosť.
„Bože môj, akí sú tu všetci dobrí!“ – to je doslovný citát jednej našej známej, Moskovčanky, ktorá tri dni strávila v bratislavských obchodoch.
Ako druhé, si Rusi, tí vnímavejší a prenikavejší, všímajú pokojný, nenáhlivý spôsob života zdravej slovenskej dediny a tento spôsob v nich spravidla vzbudzuje údiv zmiešaný s úctou. Ruská dedina vyzerala a vyzerá celkom inakšie.
Medzi Rusmi niet slovakofóbov, ľudí, ktorí by nenávideli Slovákov, nemajú sa jednoducho odkiaľ vziať. Slováci Rusov nikdy ničím neurazili, ako, mimochodom, neurazili ani žiaden iný národ – zriedkavý osud v našom svete. Medzi Rusmi však existuje skupina ľudí, ktorá sa nedokáže naladiť na slovenskú vlnu. Takýchto ľudí časom začne dráždiť to, čo ich spočiatku tak nadchýnalo – nenáhlivý, uvoľnený slovenský život orientovaný viac na pohodu než na blahobyt. Týka sa to najmä Moskovčanov zvyknutých
na uponáhľanú a nekonečnú honbu za úspechom. Otázku, či sú Moskovčania typickí Rusi, alebo predstavujú osobitný národ, ponecháme za rámcom tejto knihy.
Napokon, existuje časť Rusov, ktorí nedokážu prijať slovenský vzťah k vlastníctvu – vzťah európsky, a týmto sa radikálne líšiaci
od ruského. Rozdiel je v tom, že Slováci odjakživa mali nejaký majetok – neveľký, zato svoj. A Rusi, bez ohľadu na rozsiahlosť ich štátu, po stáročia majetok, v európskom chápaní, nemali. Šľachticom majetok dával cár, ale tak ako dal, mohol aj zobrať. Ruskí roľníci nielenže majetok nemali, ale sami boli majetkom šľachticov. Kupovali ich a predávali ako kravy. Tomuto všetkému sa Slovensko stratené v horách úspešne vyhlo, ale nie všetci Rusi sa to dovtípia.
Títo nedôvtipní Rusi majú sklony obviňovať Slovákov z ma¬ lichernosti a skúposti len preto, že Slovák neprepije za jeden večer v krčme celý obsah svojej peňaženky, ale nechá si niečo aj na jedlo. Podobné výčitky sú typické pre Rusov na adresu Európanov vo všeobecnosti – stačí si spomenúť na ohlasy dvojmiliónovej ruskej emigrácie vo vzťahu k Francúzom, ktorí ich prijali po krvavej Októbrovej revolúcii. „Sú to skúpi malicherní kramári, ktorí nevedia žiť široko a pekne“ – také bolo najrozšírenejšie hodnotenie Francúzov zo strany ruských emigrantov. A toto hodnotenie bola zrejme jediná vec, na ktorej sa ruská emigrácia jednohlasne zhodla.
Napriek tomu, drvivá väčšina Rusov Slovákov prijíma pozitívne – túto skutočnosť sme si overili na našich početných za tieto roky hosťoch. Bez toho aby poznali jazyk, spôsob života Slovákov, Rusi, keďže sú národom, ktorý stojí ešte veľmi blízko k podstate života, citlivo reagujú na dobré pole, ktoré je Slovákom organicky vlastné. Slováci sa Rusom zdajú, že sú im podobní, ale bez ruských extrémov. „Nepokazení Rusi“ – ako raz povedala moja žena.
„Je tu tak ľahko, žiadne napätie!“ – také sú typické ruské odozvy na Slovensko. Zapamätajme si tieto slová, lebo sú dôležité pri úvahách o jeho budúcnosti.
SLOVENSKÁ KOMUNIKÁCIA
Modely slovenskej komunikácie
Slováci navzájom veľmi radi komunikujú, ale dohovárajú sa ťažko a nie nadlho. Dá sa povedať, že je to komunikatívny národ, ale ako to často býva, čím viac ľudia hovoria, tým menej tieto slová vážia. Vyslovené slová teda neznamenajú dohodu alebo aspoň prípravu k tomu, aby sa na niečom dohodlo. Sú to prosto zvuky ľudského hlasu.
Obzvlášť sa to týka naozaj utáraných národov – Talianov či Španielov. Pre nich spustiť na niekoho guľometnú spŕšku štyridsiatich slov znamená iba vypustiť prebytok svojej energie
do priestoru – nič viac. Nie je pre nich zaujímavé, či ich niekto počúva, alebo nie, dôležité je, že hovoria, ergo žijú. Dohodnúť sa so Španielmi alebo Talianmi je ešte zložitejšie než so Slovákmi, zato Slováci sa ťažko dohadujú nielen s cudzími, ale aj navzájom.
Slováci majú niekoľko systémov komunikácie. Existuje hlavný, veľkolepo rozvinutý systém dedinského občinového rozhovoru, nazvime ho systém folklórnej komunikácie – v obchode, pri kostole, v krčme, s rodinou, susedmi. S týmto druhom komunikácie je všetko v poriadku – je to obrazná, energická, veselá reč,
v nej Slováci, najmä ženy, doslova štebocú ako jarné vtáky – škorce, dokonca sláviky, slová sa tu lejú ako rieka, hoci nie tak bohatá na vodu, ako v románskych národoch.
Slovenská folklórna komunikácia dominuje na posedeniach, piknikoch a oslavách. Táto prirodzená, prívetivá a spravidla veselá komunikácia sa mi vždy páčila – možno preto, že sa ukázala
pre mňa osobne nedostupná. Nedokážem štebotať, nemám v obľube hlučné oslavy. Zato na otázku: „Ako sa máte?“ alebo „Ako sa vám darí?“ – zvyčajne odpovedám „Dobre“, čím štandardná folklórna komunikácia sa okamžite pretrháva, lebo pre Slováka je to neštandardná, netypická odpoveď. Slovák odpovie: „No, mohlo by to byť aj lepšie“ – čo zodpovedá folklórnemu úvodu „kde bolo, tam bolo“, a potom sa začne pomalá, ostražitá výmena noviniek. Odpoveď „Dobre“, ktorá z mojej strany znie skoro vždy úprimne, podkopáva môjmu slovenskému spolubesedníkovi spod nôh základ konverzácie – typická reakcia na moju odpoveď: „No, aspoň niekto sa má dobre“. Potom nasleduje nepríjemné napäté mlčanie.
V rámci folklórneho systému slovenskej konverzácie pri stretnutiach známych na ulici vždy dochádza k výmene noviniek
o kolegoch, príbuzných, spolužiakoch a iných známych – už len to zaberá more času, lebo všetci na Slovensku sú si navzájom buď príbuzní, alebo spolužiaci, alebo známi, alebo sa onedlho zoznámia. Ale to, čo sa v rámci folklórneho systému komunikácie nedá uskutočniť, je pracovný rozhovor alebo jednoducho možnosť sa na niečom dohodnúť. To už je vec vážna a na to si treba nevyhnutne „sadnúť“.
Keď si Slováci sadnú a začnú sa dohovárať, nastupuje druhý model rozhovoru, ktorý volám úradnícky. Pri rozhovoroch
o veciach abstraktných Slováci z neznámych dôvodov prechádzajú na nudný monotónny hlas, ktorý ostro kontrastuje s tým, ako živo a nenútene pred chvíľou žartovali. Mám podozrenie, že ako model tohto úradníckeho prejavu slúži reč katolíckeho farára v kostole a že do podobnej reči sa svojím spôsobom štylizujú prakticky všetci – počínajúc prezidentom až po rozhlasového hlásateľa.
Úradnícky model komunikácie je zodpovedný za to, že človek, ktorý v zásade rozpráva zaujímavo a nenútene, sa behom sekundy pred vašimi očami mení na nudného suchára, ktorý nemá rád ani seba, ani svoju reč. Ale ešte horšie je niečo iné – úradnícka reč neumožňuje plnohodnotne viesť pracovnú diskusiu. Už len preto, že je v nej prítomná prevaha úradníka, ktorý monotónne čosi hudie, nad tým, do koho to hudie. A preto ako odpoveď na úradnícky monológ prvého účastníka diskusie znie druhý monológ druhého účastníka, interpretovaný v takom istom úradníckom duchu. Dostávame tak klasickú slovenskú poradu, na ktorej spravidla nikto nikoho nepočúva, lebo každý v duchu rozmýšľa
nad svojím úradníckym monológom a má trému pred nadchádzajúcim vystúpením.
Najavo tak vychádza nečakaná vec. Slováci nevedia hovoriť navzájom o veciach vážnych v režime dialógu, preto sa ani nevedia dohodnúť. Namiesto dynamickej výmeny názorov produkujú úradnícke monológy, ktoré sú určené ani nie tak na to, aby vyjadrili názor, ale skôr na to, aby sa účastníci rokovania navzájom utvrdili vo vlastnej dôležitosti. Uvedené sa netýka tenkej vrstvy mladých manažérov a podnikateľov poprevratového kvasu – tí sa v svojej komunikácii orientujú na neslovenské modely.
V posledných rokoch mi prichodilo dosť často sa zúčastňovať rozličných rokovaní. Ich mučivá neefektívnosť sa v neposlednom rade vysvetľuje tým, že v procese rokovania jeho účastníci ustavične zmiešavajú dva modely komunikácie – dedinský folklórny a úradnícko-byrokratický. Napríklad, pracovný rozhovor začínajú vtipkovaním typicky folklórneho charakteru, potom hneď prechádzajú k otázke, kde nájsť chýbajúce dve miliardy, povedzme,
na dostavbu tunela. Výsledkom toho sa nezriedka stáva, že ku koncu rozhovoru jeho účastníci rozumejú jeden druhému menej než na začiatku.
Prečo Slováci nemajú modely komunikácie určené na riešenie vážnych problémov a dosiahnutie dohôd? Odpoveď akoby ležala na povrchu – zrejme preto, lebo nemuseli rozhodovať o ničom tak dôležitom. Rozhodnutia častejšie prijímali Maďari, pod patronátom či, povedzme to vlasteneckejšie, pod útlakom ktorých sa Slováci nachádzali dlhé roky. Alebo rozhodnutie robil a „ozvučoval“ farár. Preto keď treba hovoriť o niečom dôležitom – budeme sa snažiť ponášať na pána farára a dôležitú vec povieme v slávnostno-kostolnom duchu.
Existuje aj hlbšia odpoveď. Slovenský spôsob života občiny drobných vlastníkov, navzájom viac-menej rovných v svojej chudobe, vytvoril systém komunikácie, ktorý si predstavujem v podobe takejto prostej metafory. Každý Slovák, každá slovenská rodina žije akoby v oddelenej malej norke, ale za jej stenami, všade okolo, sú norky susedov, pričom prístup do susedných noriek je veľmi obmedzený. Preto informácie o susedoch, vrátane veľmi dôležitých, získavajú takýmto spôsobom – priložia ucho k stene
a načúvajú, čo to tam šuchocú. Alebo prečo tak podozrivo dlho mlčia.
Možno, Slovákom ani nenapadne, že aj susedia tam, za stenou, mlčia z toho istého dôvodu – primkli sa uchom k stene a napäto počúvajú. Hľa, takto sa dorozumievajú – jedno ucho počúva
cez stenu druhé ucho. A na základe nejasných šumov sa robia závery, občas priam strategického charakteru.
Ak túto metaforu rozvinieme, potom Rusi v porovnaní so Slovákmi žijú v jednej veľkej nore, preto počúvajú inakšie a inakšie aj hovoria. Pre Rusov je príznačný priamy otvorený dialóg bez okolkov – ináč to ani v jednej veľkej skrýši nejde. Nemci si zase zaviedli z jednej norky do druhej priame telefóny a prostredníctvom nich komunikujú v čase, ktorý je na túto činnosť presne vymedzený.
Slovenská komunikácia v súvislosti s vážnymi problémami je často veľmi neefektívna. Príklad z osobnej skúsenosti. V našej chatovej osade v Stupave sa zo dvadsať chatárov nemôže dohodnúť, a zrejme ani nedohodne, na tom, aby nám všetkým zaviedli vodovod a mohli sme sa tak tešiť z pitnej vody. Zúčastnil som sa na niekoľkých schôdzach venovaných tejto téme a o Slovákoch som sa na nich dozvedel veľmi veľa – sú to dobrí, slušní ľudia, ale nie je im zhora dané, aby sa na niečom dohodli.
Na schôdzach totiž nikto nehovoril o podstate problému.
A podstata spočíva v tom, že chatári už nie sú najmladší, ani obzvlášť majetní, pitnú vodu chcú, ale len veľmi lacno. Preto vecná diskusia by sa mala začínať vecnou otázkou – koľko sú schopní zaplatiť za vodovod a či tieto peniaze postačia. K tejto vecnej otázke diskusia nikdy nedospela. Zato každý, kto vystúpil, začínal reklamou svojich finančných možností, oznamujúc, že preňho nie je žiadny problém, aby do vody investoval, koľko je nutné, len treba, aby sa všetci dohodli a urobilo sa všetko správne.
Pritom väčšina rečníkov nevlastní ani auto, na svoje chaty chodí autobusom a veľmi zriedka. Moje pokusy zdynamizovať diskusiu a začať hovoriť o podstate boli prijaté pozitívne. Po mne vystupujúci rečníci sa vždy odvolávali a zdôrazňovali: „Ako správne povedal pán Chelemendik…“ Nedohodlo sa však na ni¬ čom, hoci voda je hneď vedľa pri ceste a najbližšieho chatára oddeľuje od nej iba desať metrov.
Prešlo niekoľko rokov, vodu v dome máme iba my, ale nie pitnú. Jednoducho som vymyslel systém filtrácie a chlórovania vody z potoka. A hľa, zhora od našej chaty sa objavil nový sused, ktorý prestaval kúpený malý domček na veľkú chatu. Môj sused poniže, starousadlík chatovej osady, ma stretne a pýta sa:
– Tak ako, ten nový, čo si postavil vedľa vás tú haciendu, nezavedie vodu?
– Nie, povedal mi, že nezavedie! – odpovedám. Túto otázku som položil novému susedovi, ešte keď kupoval pozemok s domčekom a chystal sa na ňom stavať. Spolu sme vtedy posmútili nad tým, že aj napriek veľkej výhode pitnej vody chatári sa na ničom nedohodnú.
– Ale to nie je možné! – odpovedá mi sused zdola. – Postavil si takú haciendu a nezavedie vodu!
– Mne povedal, že nezavedie, lebo ju nepotiahne sám. Bol
na schôdzach, popočúval, čo hovoria susedia, a myslí si to isté, čo som vám povedal pred piatimi rokmi: títo ľudia sa nikdy nedohodnú.
– Ale to neexistuje! Taká vila – a bez vody… – krúti hlavou sused zdola.
Nechal som ho nespokojného a podozrievavého. Dolný sused mi neverí a myslí si, že niečo tajím a že som niečo ukul s horným susedom a chcem niekoho dobehnúť.
Toto je v mojom chápaní typický príklad slovenskej komunikácie, keď ide o vážny problém. Dolný sused nepôjde za horným a nespýta sa ho priamo. Radšej bude celé mesiace a roky sledovať, ako sa stavia dom, dumať, dumať a dumať a potom potichučky príde za mnou s otázkou. Čiže bude donekonečna načúvať uchom pritisnutým k stene svojej norky. Namiesto toho, aby sa jednoducho spýtal a naisto dozvedel.
Slovenská ostýchavosť a slovenská hrdosť
Neschopnosť Slovákov hovoriť o vážnych problémoch umocňuje osobitá hrdosť, ktorá občas pôsobí ako chorobná ješitnosť. Slováci sa budú celé roky navzájom počúvať v susedných norkách, ale keď sa stretnú vonku, obmedzia sa na štandardnú folklórno-dedinskú komunikáciu na témy počasia a cien v obchodoch. Jeden o druhom sa chcú toho dozvedieť veľmi veľa, ale ješitnosť im to nedovoľuje.
Prvé roky života na Slovensku, keď som hovoril o stretnutí alebo o rozhovore s niekým, stretával som sa s takýmito otázkami svojich slovenských spolubesedníkov:
– A kto komu zavolal? Ty jemu, alebo on tebe?
– Aký je v tom rozdiel? – odpovedal som, lebo som nechápal zmysel otázky.
Teraz už rozumiem a v tejto otázke vidím jeden z najvážnejších problémov Slovákov. Ide o to, že Slováci hodnotia prvý ústretový krok ku komunikácii ako prejav slabosti zo strany toho, kto tento krok urobil. Z tohto hľadiska anglickí a holandskí kupci, ktorí pred stovkami rokov našli cestu do Indie a začali obchodovať v Európe s východnými koreninami, prejavili slabosť, keď k Indom prišli ako prví. A Indovia si zachovali svoju česť, dôstojnosť a hlavne ješitnosť, keď si počkali na to, až si ich tí Angličania nakoniec našli. Taká je slovenská logika a vyvrátiť sa nedá, dokonca ani vtedy, ak týždeň budete vysvetľovať, čo výsledkom svojej „slabosti“ dosiahlo Britské impérium, a čo Indovia. Neexistuje, aby som mu zavolal prvý – povie Slovák. Nepozdravil ma ako prvý pred pätnástimi rokmi – a ja som nezabudol, všetko si pamätám. Ešte by si myslel, že od neho niečo chcem!
A nech si myslí! Všetci ľudia jeden od druhého niečo potrebujú. Tým viac, že je to pravda, ak naozaj niečo od neho potrebuješ, tak choď a zisti to, možno to, čo ty potrebuješ, on nikdy nemal a ani nebude mať.
Isteže, ješitnosť takéhoto druhu majú aj iné slovanské národy, ale u Slovákov plodí komplexy, ktoré by nemuseli byť. Komplikuje život neprirodzeným, škodlivým spôsobom, stavia medzi ľudí neprekonateľné bariéry v komunikácii a nedáva im možnosť, aby sa dohodli a začali robiť niečo spoločne.
Veľakrát som o tom premýšľal a musím svojim čitateľom povedať jednu dôležitú vec. Keby som ja, po tom ako som prišiel na Slovensko, sa správal tak, ako sa správajú Slováci v oblasti komunikácie, nič by mi nevyšlo. Nedokázal by som si zarobiť
na chlieb, nevybudoval by som vlastné vydavateľstvo, tým viac by som sa nemohol zaoberať politickými kampaňami alebo nakrúcať dokumentárne filmy. Keby som sedel v norke, triasol sa od trémy a škrípal zubami, teda reprodukoval by som štandardný slovenský model správania hrdo-ješitno-ostýchavého obyvateľa norky s tenkými stenami, nič by som sa nedozvedel o krajine
a ľuďoch. A nenapísal by som túto knihu.
Vráťme sa ale k podstate fenoménu – dôležitého a kľúčového pre osud slovenského národa. Som ja a je môj známy, volajme ho Jano. Ja mám výborný nápad, Jano zase peniaze, za ktoré by sa dal tento nápad realizovať. Jano tieto peniaze zarobil a hľadá, kam by ich mohol vložiť. Ak som typický Slovák, potom budem dvadsať rokov čakať, kým sa mi Jano ozve, ale sám nezavolám za nič na svete. Lebo Jano si pomyslí, že som slabší ako on. Hoci pokiaľ ide o peniaze, je to pravda, som slabší. Som však silnejší v oblastí ideí a vedieť nachádzať cenné idey je dôležitejšie než mať peniaze, ktoré sa môžu kedykoľvek minúť. Ak som však typický Slovák, ani za Boha nezavolám Janovi, ktorému chcem navrhnúť vec,
o ktorej dávno sníva. V tom lepšom prípade sa budem správať ako plachý zaľúbený mladík – teda pokúšať sa vymyslieť situáciu, kedy sa s Janom „akože“ náhodou stretneme a len tak, nezáväzne sa porozprávame. S týmito ťarbavými pokusmi začať komunikáciu bez toho, aby som sa ponížil, stratím toľko času, že keď sa napokon s Janom stretneme, vyjde najavo, že Jano už peniaze nemá. Lebo aj on presne tak isto sedel a čakal, až mu niekto prvý zavolá. Prvý zavolal kamarát, ktorý vložil peniaze do finančnej pyramídy a tváril sa, že je šťastný zo svojho vkladu. Jano nasledoval jeho príklad, tiež vložil všetky svoje peniaze do BMG Invest – a stratil ich. Takto sa premárnil dobrý nápad, a Jano prišiel o peniaze.
Korene tejto osobitej dedinskej ješitnosti Slovákov sa skrývajú v minulosti národa, v jeho podriadenom postavení a na Slovensku sotva začínajúcej urbanizácii. V ozajstnom meste dedinská ješitnosť nemá čo hľadať, takýto „ješiťák“ sa v meste buď veľmi rýchlo mení, alebo na celej čiare prehráva v konkurencii s mestskými ľuďmi. Slováci, pričom týka sa to prakticky celej populácie, sa správajú neadekvátne, aristokraticky, ba priam kráľovsky, len čo sa objaví nutnosť komunikácie. S takýmito ceremóniami
a takto ješitne sa kedysi dohovárali králi, dnes sa tak dohovárajú politici najvplyvnejších krajín. Ale v ich prípade je to normálne. Zato môj dolný sused, ktorý nedokáže prísť za mojím horným susedom s nevinnou otázkou, ktorá ho zaujíma „A ako bude s vodou?“, zostane bez vody, hoci ju veľmi chce, a chce dávno. Teda nedosiahne cieľ komunikácie.
Prečo nejde a sám sa nespýta? Lebo on je starousadlík, lebo je starší, lebo horný sused si postavil „haciendu“ a je zjavne bohatší ako sused dolný. Nebudem sa predsa ponižovať pred boháčom. Položiť vecnú otázku je azda ponižujúce? Hej, lebo ja sa naňho obraciam ako prvý, zatiaľ čo keby bol slušný, dávno by prišiel
za mnou, starousadlíkom, aby sa zoznámil.
Táto ješitnosť je slabé a zraniteľné miesto slovenskej civilizácie. Ak by sa hralo len na tejto strune, naivných ješitných Slovákov sa dá ľahko dobehnúť. „Sedíš si v norke, počúvaš, ale nejdeš prvý v ústrety. Aby si, nedajbože, nepomysleli, že si slabý. Skvelé, tak ti teda zavolám ja ako prvý, prvý ti zaklopem na dvere, pozvem ťa a tebe od radosti a pocitu veľkolepého víťazstva oči z jamiek vyskočia. Ty, hlupáčik, od šťastia sa celý až trasieš
a myslíš si, že si silnejší ako ja. Len si mysli aj ďalej a všetkým okolo rozprávaj, aký si silný: predstavte si, oni zavolali prví. Len sa raduj a teš. A ja ti potichučky nôž pod lopatku…“
Takto nebude rozmýšľať, ale konať zákerný zločinec, ktorý na Slováka šije búdu. Koľko Slovákov už doplatilo na to, že celé roky vyčkávali, kedy im niekto zavolá, obráti sa na nich. A potom sa ten niekto ukázal byť zlodejom, lotrom, zločincom – Slováci to však nevideli, lebo zrak im zastrela radosť z víťazstva. Ajhľa, zaklopal prvý, váži si nás, sme silnejší ako on – vysedeli sme si ho v svojej norke. A keď sa už klopkajúci volá Európska únia a sľubuje blahobyt, jednoducho sa od radosti zbláznime. Len si predstavte, on, taký silný a zaklopal ku nám, takým malým. Prvý zaklopal!
Kvôli z hľadiska súčasného sveta zvláštnej, neadekvátnej slovenskej ješitnosti sa pretrhávajú priateľstvá, manželstvá a rodiny. Pretrhávajú sa politické a ekonomické zväzky, ktoré by mohli vzniknúť, ale nevznikli. Takto veľká časť Slovákov sama okliešťuje svoj svet stenami svojej komunikatívnej norky.
Slovenská ješitnosť v skutočnosti pramení z podvedomého presvedčenia o vlastnej slabosti a bezmocnosti a, povedané vedeckým jazykom, je to kompenzácia komplexu menejcennosti. Človek, ktorý je naozaj presvedčený o vlastnej sile, sa bez problémov obráti na druhého človeka s akoukoľvek otázkou.
SLOVENSKÉ POLITICKÉ STRANY A SLOVENSKÍ POLITICI
Slovenská politika ako fenomén a proces – genéza
Slovenská politika je ešte veľmi mladý a nie celkom sformovaný pojem. Dá sa povedať, že prvýkrát vznikla po Mníchovskom sprisahaní v roku 1939, trvala až do roku 1945 a neskôr bola znovuobnovená so vznikom Slovenského nezávislého štátu pred desiatimi rokmi.
Najvýraznejšou udalosťou v slovenskej politike počas jej krátkej histórie je, podľa všetkého, Slovenské národné povstanie, ktoré zachránilo Slovákov a hlavne slovenskú kultúrnu a politickú elitu pred trpkým osudom porazeného národa, ktorý všetci trestajú. Pripomeňme, že podobné povstania v posledných mesiacoch druhej svetovej vojny sa odohrali aj v Poľsku, aj v Čechách, ale ich výsledky boli neporovnateľne menej významné ako na Slovensku, kde SNP dosiahlo ciele, ktoré si jeho iniciátori vytýčili. Nič rovnako významné ako SNP zatiaľ slovenská politika negenerovala.
Či považovať vznik slovenského nezávislého štátu za výdobytok slovenskej politiky, závisí od úrovne informovanosti. Čím informovanejší bude človek, ktorý na túto tému uvažuje, tým menej bude náchylný vidieť v obnovení slovenskej štátnosti zásluhy slovenskej politiky či politikov. O rozpade československej federácie očividne nerozhodovali Česi alebo Slováci. Najinformovanejší z tých, čo vstúpili do slovenskej politiky, už hneď
po prevrate v roku 1989 vedeli o blížiacom sa rozpade federácie
a správali sa v súlade s týmito poznatkami.
Klasifikácia slovenských politikov
Slovenská politika je zatiaľ najväčší nepodarok, ktorý v súčasnosti Slováci ako národ majú. Je horší ako sféra služieb, občas je to jednoducho národná hanba. Zodpovednosť za to, že je to tak, nesú celkom konkrétni živí ľudia, slovenskí politici. Pokúsme sa ich opísať.
V súvislosti so slovenskými politikmi som už niekoľkokrát používal termín „prevratová generácia“ a tiež som ich nazval „nežnými prasatami“. Ak by sme chceli označiť slovenských politikov technokratickejšie, potom treba konštatovať: prvými slovenskými politikmi v roku 1989 sa stali disidenti alebo tí, ktorí sa úspešne dokázali tváriť ako disidenti.
Paradox spočíva v tom, že ozajstných reálnych disidentov na Slovensku bolo iba zopár, ale po Nežnej revolúcii sa zrazu ukázalo, že disidentom bol div nie každý druhý z tých, čo vyplávali na mútnu hladinu „nežnorevolučnej vlny“. Zrazu sa ukázalo, že ľudí, čo nesúhlasili s totalitou, bolo toľko, že celé námestia priam praskali vo švíkoch. Títo „nesúhlasiaci“ v pochmúrnych komunistických časoch ús¬ pešne skrývali svoj protest a roky čakali na okamih, keď odvážni pražskí študenti vstúpia do boja so zlovestným komunizmom a hneď zvíťazia. Jednako zďaleka nie všetci z týchto nových „nesúhlasiacich“ sa stali slovenskými politikmi. Kto vlastne bol ten najúspešnejší?
Prvým ešalónom slovenských poprevratových politikov boli tí, ktorých si vybrali českí revolucionári, Slováci, čo mali osobné kontakty s Prahou. Nazvime túto skupinu VPN-kárskou. V súvislosti s touto skupinou si dovolím takýto postreh: zdá sa, že do nej v plnom zložení vošiel všetok odpad slovenskej spoločnosti. Tí, ktorí nikdy nič nevedeli robiť, a preto nimi súkmeňovci zaslúžene opovrhovali, sa zrazu stali vládcami dúm a strojcami osudov. Patologickí psychopati sa stali ministrami represívnych rezortov, afektovaní komedianti sa začali zdať prorokmi.
S menším odstupom hneď za VPN-kármi sa do slovenskej politiky vrhli mladí slovenskí nomenklatúrni komunisti, ktorí ako prví pochopili, nakoľko je teraz výhodné rýchlo zmeniť farbu a stať sa demokratmi. Túto skupinu nazvime SZM-ákmi. Bolo ich viac než kvázi disidentov, dnes ich nájdeme všade, odhora až dolu. SZM-áci boli pripravenejší na politickú činnosť než kvázi disidenti.
Potom sa rozbehla privatizácia, ktorá uviedla do života nový, zrelší druh politika-privatizéra, príznačný pre mečiarovské a postmečiarovské obdobie. Privatizérmi sa stávali VPN-kári aj SZM-áci, ale najviac zo všetkých sa nimi stávali ľudia, ktorých nazvime mečiarovci. Teda tí, ktorí prišli k moci vzápätí po Mečiarovi
a svoju politickú a podnikateľskú kariéru si vybudovali pod Mečiarovym krídlom, kým toto krídlo bolo široké a spoľahlivé. Mečiar priviedol do slovenskej politiky najpočetnejšiu skupinu kádrov, veľká časť z tejto skupiny v politike zostala a úspešne podniká ďalej.
Mečiara vystriedal Dzurinda a s ním sa objavil ďalší typ politika – dzurindovec. Zvyčajne sú to veselí mladí ľudia, občas jednoducho mladíci s kufríkmi plnými peňazí, ktoré nevedno odkiaľ nabrali. Dzurindovci prevažne zostávajú v tieni, neponáhľajú sa z neho vyjsť, čo je celkom rozumné.
Čo zjednocuje všetky uvedené skupiny rôznych ľudí, ktorí spoločnými silami tvoria slovenskú politiku? Pôvod, motívy správania a ciele, ktoré si títo ľudia kladú. Všetci – podotýkam, že osobne nepoznám výnimku – prišli do politiky, aby zbohatli, urobili peniaze. Mnohým z nich sa to aj podarilo. Všetky ostatné motívy, ktoré ich viedli k tomu, aby sa zaoberali politikou, boli svojím významom neporovnateľné oproti túžbe po lacnom zisku. Preto pre prevratovú generáciu slovenských politikov sa dá nájsť nové presné pomenovanie – je to generácia chamtivých ziskuchtivcov, bez akýchkoľvek dlhodobých cieľov alebo aspoň dlhodobo platných motívov, s výnimkou rýchleho obohatenia sa.
Chamtiví ziskuchtivci sa ponášajú na kliešťa: sú aktívni, iba pokým hľadajú, k čomu by sa pricucli. A keď sa už podarilo úspešne sa pricucnúť k nejakému privatizačnému projektu alebo deblokácii, či štátnej objednávke, slovenský politik sa do chuti nacucá, napučí – a odpadne. Veľa stránok by sa dalo zaplniť iba menami tých, ktorí ešte donedávna boli politikmi a potom sa s nimi udialo práve toto – nacucaní odpadli. Dali by sa vymenovať celé strany, ktoré, zdalo by sa, mali solídny elektorát a zopakovali osud kliešťa. Najvýraznejší a najčerstvejší príklad je SDĽ. Kde sú všetci teraz, so svojou ľavicovou politikou? Áno, presne tam, kde je Devín banka, SOP so svojím občianskym porozumením a DÚ so svojím liberalizmom.
Slovenská politika v kontexte iných krajín
Do akej miery sa líši kvalitatívne zloženie slovenských politikov od iných tzv. postkomunistických štátov? V slovenskej politike bije do očí veľké množstvo ľudí slabých, bojazlivých neurotikov, rozochvených narcisov, absolútne nevhodných pre politickú kariéru. Lebo či už si to želáme, alebo nie, dokonca aj na Slovensku, nech by Pánboh obdaril Slovákov akýmikoľvek jemnými dušami, je politika vždy boj o moc. Mnohí slovenskí politici dokonca nie sú schopní vybojovať si ani to, aby ich nesekírovala vlastná žena či svokra – napriek tomu, sú to oni, čo rozhodujú o osude národa.
Neschopnosťou týchto ľudí sa v prvom rade vysvetľuje nevyspelosť slovenskej politickej scény, ako aj absencia v slovenských politických stranách, pričom aj v tých najväčších a najstabilnejších, štandardného súboru nástrojov pre prácu s politikou – vlastných ekonomických a mediálnych štruktúr.
Ďalší rozdiel – prítomnosť v slovenskej politike veľkého počtu celkom mladých a nezrelých ľudí, doslova holobriadkov. V tomto smere Slovensko suverénne predbieha všetkých svojich susedov, vrátane bratských Čechov, kde holobriadok Gross v úlohe ministra vnútra je predsa len skôr výnimkou ako pravidlom. Také množstvo mládeže, ktorá z celkom pochopiteľných dôvodov ani len v oblasti čistej teórie nemôže byť profesionálnymi politikmi, výrečne svedčí o tom, že slovenská politika a slovenskí politici sú málo samostatní, ba možno aj nesvojprávni. Že za chrbtami týchto nafúkaných mladíkov a všemožných cyklistov stoja akýsi záhadní dospelí strýkovia, ktorí vydávajú príkazy v svoj prospech. A tieto príkazy holobriadkovia poslušne plnia.
Napokon, už dávno som zaviedol do obehu výraz „politický folkór“, ktorý sa ujal. Slovenská politika je folklórna v tom zmysle, že sa ňou zaoberajú ľudia s tradičnou dedinskou mentalitou
a k riešeniu politických problémov celoslovenského a európskeho rozmeru pristupujú so svojimi dedinskými meradlami. V tomto zmysle je Slovensko politicky zaostalou krajinou, pričom táto zaostalosť sa nedá prekonať v priebehu niekoľkých rokov, tak ako Horehronca neprerobíš za niekoľko dní na hĺbavého pražského liberála. Slovensko sa v tomto viac podobá na Ukrajinu, Rumunsko a Bulharsko než na Česko alebo Maďarsko.
Nové kádre slovenskej politiky
Všetci sme sa nakoniec dožili okamihu pravdy – na Slovensku čoskoro nebude čo privatizovať. To znamená, že už sa črtá koniec éry primitívnych politikov-ziskuchtivcov, ktorí sa starajú len
o svoje vrecko, lebo politika prestáva byť zlatým dnom, kde sa
zo dňa na deň človek zrazu stane oceľovým barónom alebo aspoň skromným pánom železničných tendrov. Znamená to, že v slovenskej politike sa konečne môžu objaviť klasickí profesionáli-mociholici, ktorí si doživotne budú liečiť v politickej sfére svoje zložité komplexy sadomasochistického alebo oidipovského charakteru.
„Preboha, čo je na tom dobré? – spýta sa preľaknutý čitateľ. – Načo sú nám všetci títo zložití psychopati?“
Dobré sa nájde. Moderná psychológia intenzívne skúma typ človeka-politika – homo politicus, dokonca sa objavila aj vedecká disciplína politická psychológia. Prvé výsledky tohto výskumu hovoria o tom, že moderný verejný politik v súčasnej demokratickej spoločnosti Európy alebo Ameriky je človek obdarený komplexom moci, v ktorého základe ležia nerealizované sadistické sklony. Akokoľvek strašne to vyznieva, no z mnohých súčasných verejných politikov by celkom ľahko mohli byť maniaci a masoví vrahovia, ak by sa ich život bol vyvíjal menej úspešne. Taký je ľudský materiál, ak, pravda, budeme veriť múdrym psychológom. Preto nech radšej politici sedia v parlamente, namiesto toho aby striehli v podchodoch na blondínky v bielych tričkách a čiernych nohaviciach. V parlamente napáchajú menej škody.
Ale aký je osoh z toho, že takíto, podľa všetkého, nenormálni ľudia vystriedajú obyčajných chamtivcov, dobrodruhov a lotrov, pod znamením ktorých prebehla privatizácia? Osoh je v štandardizácii, v tom, že slovenskí politici prestanú byť folklórnymi politikmi a stanú sa normálnymi, kompatibilnými s politikmi iných krajín, najmä európskych. Nakoniec začnú chápať politiku ako remeslo, profesiu, umenie, a nie ako privatizačné kasíno, v ktorom všetci stavajú na čierne kone.
Mnohí z mojich čitateľov mi možno neuveria, ale politici Západnej Európy nekladú v svojom živote na prvé miesto peniaze. Na prvé miesto dávajú moc a pôžitok z atribútov moci. Dokonca aj superboháč Berlusconi obrovskú časť zo svojho bohatstva vložil a neprestáva vkladať do boja o moc, pričom nie preto, aby sa tieto peniaze vrátili. Nie, Berlusconi a obrovská pyramída ľudí pod ním potrebuje moc samu o sebe, to je ich cieľ, nie dom s vyhrievaným bazénom v Záhorskej Bystrici. Takéto domy už dávno majú.
Klasickí mociholici, ktorí sa napokon objavujú aj v slovenskej politike, sa môžu dakedy stať profesionálmi a takto založiť tradíciu schopnej slovenskej politiky. Prirodzene, môžu sa nimi aj nestať. Uplynul takmer rok od posledných volieb a všetci, tak ako vždy, môžeme skonštatovať: nová vláda sa ukázala horšia ako predchádzajúca. Hoci aj tá predchádzajúca bola zlá. Kedy bude dobrá?
Dobré vlády nebývajú, ale môžu byť znesiteľné, ak príchod mociholikov do slovenskej politiky začne prinášať kvalitatívne výsledky. Kto sú títo správni slovenskí profesionáli-mociholici, aké sú ich mená a priezviská? Takíto ľudia existujú, no vyčkajme s menami, aby nespyšneli a nezačali si o sebe namýšľať.
Z tohto hľadiska sa pozrieme na rozloženie slovenských politických síl rok po voľbách.
Proamerická strana SDKÚ
Už tradične prezradím veľké tajomstvo, ktoré na Slovensku nikto nevie. SDKÚ, strana Mikuláša Dzurindu, je proamericky orientované politické zoskupenie, ktoré podporuje Biely dom
a ktoré na Slovensku stojí na stráži ekonomických záujmov amerických podnikateľských kruhov. Do akej miery je pre Slovensko užitočné to, že proamerická strana sa už päť rokov nachádza pri moci a je jadrom vládnej koalície, si povieme trochu neskôr.
SDKÚ charakterizuje elektorát, ktorý sa vyznačuje tendenciou k stabilizácii a konsolidácii. Nesúvisí to s osobnou Dzurindovou charizmou, tým viac s charizmou niekoho z málo populárnych politikov SDKÚ. Volič SDKÚ vidí v tejto strane akúsi tendenciu a tejto tendencii verí, hoci ju nevie definovať a väčšinou ani netuší o americkom backgrounde SDKÚ. Ale aj keby sa dozvedel, svoj názor nezmení.
Za chrbtom SDKÚ stoja najsilnejší a najbohatší slovenskí lobisti z okruhu tzv. finančných skupín, ktorí k Amerike často nemajú nijaký vzťah. Sú to mladí finanční hráči alebo špekulanti, ktorí vedia premeniť politický vplyv na reálne peniaze. Úroveň a množstvo takýchto odborníkov zoskupených okolo SDKÚ ju stavia, z hľadiska politického profesionalizmu, nad všetky ostatné strany. Lebo ak lobing je alfou aj omegou súčasnej politiky, potom jadrom profesionálnych lobistov na Slovensku je SDKÚ.
SDKÚ priamo kontroluje verejnoprávnu slovenskú televíziu
a súkromný kanál TA 3. Na SDKÚ sa nepriamo orientuje najčítanejší denník SME a tiež celý rad iných, menej významných elektronických a tlačených médií.
Klerikálna strana KDH
O KDH treba povedať hlavnú vec: v tejto strane sa za takmer štrnásť rokov jej existencie neobjavila žiadna politická osobnosť, s výnimkou jej zakladateľa Jána Čarnogurského, ktorý odišiel z vysokej politiky.
V KDH niet politika schopného sebareflexie na tému, ktorá je tak životne dôležitá pre túto stranu: do akej miery je pre kresťanskú stranu vhodná úloha represívneho valca, ktorý sa pomocou štátnych represívnych orgánov snaží potlačiť všetkých ostatných tak v opozícii, ako v koalícii? Je vôbec táto úloha reálna – potlačiť všetkých do jedného pre stranu, ktorá opäť môže klesnúť pod päťpercentnú hranicu a tentokrát, zdá sa, už navždy? A čo sa stane s KDH a s kádéhákmi, keď sa pri moci ocitnú tí, koho tak dôkladne potláčali?
V oblasti zahraničnej politiky je orientácia KDH ťažko čitateľná. V strane sú politici, ktorí študovali v USA, pričom nie hocičo, ale rozviedku a kontrarozviedku. Ale je tam aj financmajster, ktorý roky veľmi aktívne a hlavne plodne spolupracoval s nemeckým koncernom Siemens. KDH sa možno neorientuje len na Spojené štáty, ale aj na Európu, konkrétne na Nemecko, ale túto orientáciu dôkladne skrýva.
KDH nekontroluje nijaké médiá, ale v niektorých si drží svojich verných ľudí. Efektívnosť týchto mediálnych agentov kresťanskej politiky sa blíži k nulovému hodnoteniu úmerne tomu, ako KDH brojí proti sebe celé spektrum slovenskej politiky.
SMK – strana slovenských Maďarov
Je to najlepšia politická organizácia na Slovensku a Béla Bugár – najlepší slovenský politik. Píšem to celkom seriózne, bez toho že by som chcel niekomu lichotiť alebo niekoho dráždiť. SMK má absolútne všetky atribúty politickej strany – elektorát, ekonomické a mediálne štruktúry, solídnych partnerov v zahraničí a má to, čo dnes na Slovensku nemá žiadna iná strana – mladého, schopného a populárneho lídra.
SMK sa, prirodzene, orientuje na Maďarsko, a nakoľko Maďarsko v rámci krajín Strednej Európy zaujíma najviac proamerický postoj, možno povedať, že SMK, podobne ako SDKÚ a KDH, je do značnej miery proamerická strana.
ANO
Strana Pavla Ruska a televízie Markíza. Až na mediálnu silu dominantnej komerčnej televízie a pridružených médií, v strane ANO nie je zatiaľ nič vidieť.
Zahraničnopolitická orientácia ANO sa ešte nesformovala
a ani nemohla – možní partneri v Európe a v Amerike novú stranu si zatiaľ ešte nestihli všimnúť. Ak uvážime deklarovaný liberalizmus a súčasne americké peniaze v televízii Markíza, potom sa dá s istotou prognózovať, že aj ANO zaujme proamerickú pozíciu, pravdaže, len v prípade, že je tejto strane súdený aký-taký dlhý politický život. Američania zatiaľ očividne netrpia nedostatkom slovenských politikov pripravených k spolupráci. Ťažkosti sú skôr opačného rázu – všetci navzájom zápasia o možnosť, aby vodcom a autorom nového svetového poriadku preukázali službu.
Ľudová strana HZDS –
topiaci sa ľadovec Mečiarovej popularity
HZDS politicky degraduje úmerne tomu, ako degraduje politik Vladimír Mečiar. Zo superslováka zostal len žalostný tieň, ale aj tento tieň stačí na to, aby HZDS zostalo ešte nejaký čas silnou stranou.
To, ako pomaly sa rozplýva osobný Mečiarov elektorát, ktorý sa v mnohom zhoduje s elektorátom HZDS, najlepšie charakterizuje politické chute a záľuby Slovákov. Počínajúc porážkou
vo voľbách v roku 1998, politik Vladimír Mečiar už päť rokov po sebe nerobí pre svojich voličov prakticky nič, zato sa aktívne zaoberá svojimi majetkovými a rodinnými záležitosťami. Volič však, rovnako ako predtým, od neho niečo očakáva, v niečo dúfa. Kmeňový volič HZDS je k Mečiarovi pripútaný na iracionálnej úrovni a naďalej mu verí.
Tým, že Mečiar a HZDS vo voľbách v roku 2002 odmietli bojovať o víťazstvo, stratili podstatnú časť svojich voličov – nemenej ako tretinu. Na svojom ničnerobení však nezmenili nič. Ak by v inej krajine na politika, ktorý päť rokov nič nerobí, už dávno zabudli, potom na Slovensku nezabúdajú. Presnejšie, zabúdajú pomaly.
O HZDS sa dá povedať to isté, čo o KDH: za mnohé roky existencie sa v hnutí neobjavila ani jedna nová politická osobnosť, ktorá by dokázala dať strane novú tvár. Z hľadiska politickej technológie to znie ako rozsudok nad politickou stranou. Pravda,
na rozdiel od Čarnogurského, Mečiar zatiaľ neohlásil svoj odchod z politiky a navonok ďalej dohráva svoju rozohranú partiu. Mečiar nedokázal odísť včas a dôstojne a dať takto Slovákom nového hrdinu. Svoju slávu superslováka zamenil za vlastný rodinný „Mečiarland“ – Boh nech mu je sudcom.
To najkomickejšie a čiastočne hanebné spočíva v tom, že iba rok po neslávnych voľbách roku 2002 sa HZDS zmenilo na hlavného garanta politickej bezpečnosti Dzurindovej vlády, na kolaboranta v čistej podobe. Akonáhle bude voličom HZDS jasná podstata Mečiarovej kolaborácie s Dzurindom, za chrbtami voličov obidvoch strán, nevyhnutne dôjde k poslednému topeniu tohto politického ľadovca. To môže viesť k tomu, že na povrchu zostane už len vrchol nie v podobe politika, ale jednoducho človeka Vladimíra Mečiara, ktorý opäť začne akoby zápasiť o prezidentské miesto, aby opäť drahšie predal svoje odstúpenie z tohto akoby zápasu, a takto nahral niekomu na smeč. Tak to bolo počas predošlých prezidentských volieb, tak bolo v parlamentných voľbách roku 2002 a tak bude znova. Pritom schovaná časť politického ľadovca pod názvom HZDS, ktorú si všetci zvykli považovať za obrovskú a neotrasiteľnú, sa roztopí raz a navždy.
Zahraničnopolitická orientácia HZDS je jednou z najzábavnejších metamorfóz slovenskej politiky. V HZDS sú teraz všetci zarytí atlantisti, nikto Slovákom neponúka stotisíc nových pracovných miest v Kazachstane, nikto nechodí na poľovačku
na Sibír. Všetci, a najmä Mečiar, žiarlivo dohliadajú na to, aby Dzurinda vo všetkom uspokojoval požiadavky učiteľov a patrónov sveta – Američanov. Pre HZDS však vonkoncom nie je smiešne, ale naopak je veľmi nebezpečné to, že túto novú proamerickú pozíciu Mečiara vôbec nezdieľa elektorát strany.
HZDS zostali už len kde-tu paberky niekdajšieho prepychu v oblasti ekonomických štruktúr a zopár marginálnych médií, ktoré nesú bremeno svojej žalostnej existencie napriek zdravému rozumu a zákonom trhu.
Smer – príbeh nového hrdinu v období rozmachu
Smer v niečom opakuje históriu HZDS – tiež sa jedná o stranu jedného človeka, ktorého elektorát drží pohromade osobná popularita Roberta Fica. Jej príčiny sú prosté a mnohým dávno jasné. Fico k sebe priťahuje tzv. protestný elektorát a profituje z toho, že na Slovensku musí byť predsa aspoň niekto, kto je proti tomu všetkému, čo sa v spoločnosti deje a väčšinu tejto spoločnosti neuspokojuje. Úlohu tohto odvážneho „osamelého bežca“ zatiaľ celkom úspešne hrá Fico. Ale práve z dôvodu svojej protestnosti Ficov elektorát zostáva nestabilný, nepevný, situatívny. Stačí, aby sa objavila trochu serióznejšia alternatíva večného rebela Fica,
a jeho voliči sa začnú prikláňať na stranu tohto serióznejšieho.
Súčasne treba priznať, že Fico ako politik sa čo-to naučil
a nadobudol určitú zručnosť v oblasti politického PR, ktorá chýba jeho konkurentom, schopnosť v potrebnej chvíli a na potrebnom mieste povedať svojmu voličovi presne to, čo si volič želá počuť. Je zaujímavé, že Fica čoraz menej nazývajú populistom – viacerým slovenským politikom zrejme s oneskorením dochádza, že v takomto populizme, aký Fico úspešne praktizuje, v podstate spočíva jadro akejkoľvek politickej kampane.
Pritom zo Smeru sa nestáva strana a možno sa ňou nestane nikdy – rozvoj tohto projektu zatiaľ spočíva iba vo zvýšení Ficovej individuálnej politickej kvalifikácie, čo v zásade nepredstavuje nič zvláštne a výrazné. Fico je mladý a nechýba mu učenlivosť, no mnohí čitatelia tejto knihy, ak by sa v priebehu niekoľkých rokov vo dne v noci zaoberali politikou, určite by dosiahli väčší pokrok.
V Smere sa neobjavila, a zrejme už ani neobjaví, ideológia
a ideológovia – pre strany typu „one man party“ je to zakázané. Práve tu treba hľadať zdroj všetkých nezrozumiteľných táranín
o tretej ceste. Jeden zo serióznych Ficových problémov stále spočíva v tom, že Smer vznikol ako štandardný lobistický projekt skupiny investorov, ktorí sa snažili zúčastniť sa rozdeľovania posledných privatizačných kúskov a z tohto dôvodu sa za každú cenu ocitnúť vo vláde. Tento cieľ Smer nedosiahol a možno ani nedosiahne: aj keby v nasledujúcich voľbách Smer zostal parlamentnou a dokonca vládnou stranou, deliť už nebude čo.
Hoci autori projektu Smer možno mali aj prozaickejšie ciele – napríklad, vytvoriť akési politické krytie, aby sa vyhli trestu
za príliš voľné narábanie s miliardovými reklamnými balíkmi štátnych podnikov za éry rozmachu Mečiara a mečiarizmu. Bojazliví investori so slabými nervami, ako mnohí zo slovenských privatizérov, sa báli, že ich potrestajú za to, za čo sa na Slovensku
a v postkomunistických krajinách spravidla netrestá. Otázka v týchto krajinách bola a doteraz je nie v tom, čo robiť s peniazmi, ktoré sa darí z občanov vytriasť, ale kto konkrétne to bude robiť.
Súčasná zahraničnopolitická orientácia Smeru je nejasná. Fico v posledných mesiacoch dosť zabodoval zásluhou svojej navonok protiamerickej pozície. Občas dokonca hovorí o tom, že pre Slovensko je užitočná spolupráca s Ruskom, to všetko sú však len slová a pózy. Fico jednoducho nemá šance, aby sa dostal pod krídla strýčka Sama – pod týmito krídlami sa už dávno zhŕkol veľký húf slovenských politických vtáčat. Navyše, z hľadiska Američanov Fico má veľa defektov a negatív, ktoré mu nikdy neumožnia, aby sa stal miláčikom Spojených štátov. Nakoniec, Ficova strana je príliš mladá, príliš otvorene lobistická v prospech niekoľkých bezvýznamných ľudí a príliš málo sa ponáša na stranu, aby ju niekto považoval za dlhodobý faktor slovenskej politiky.
KSS – strana sýtych komunistov
Príjemný a veselý je pohľad na tváre slovenských komunistov. Sú to tí najspokojnejší a najšťastnejší ľudia v slovenskej politike. Nič nepotrebujú, všetko už majú. A to najdôležitejšie, majú se¬ riózny ideologický elektorát, ktorý potichučky rastie sám od seba. Za hlavného patróna a ochrancu slovenských komunistov treba nesporne považovať Ivana Mikloša s jeho neslávnymi reformami, ktoré v spoločnosti umocňujú nostalgiu za komunistickou minulosťou. Robí za nich všetko – komunisti nemusia už ani ústa otvoriť.
Do akej miery sa komunisti naučili politickému obchodovaniu a lobovaniu, zatiaľ nie je jasné. Zato je zreteľne evidentné, aké krotké a progresívne sa stali ich prejavy, len čo sa dostali do pre nich obvyklého nomenklatúrneho prostredia, kde sa v parlamentnej jedálni dá najesť za päťdesiat korún viac než v meste za dvesto. Možnože, ambicióznejšie ciele, ako sa takto dobre stravovať, si slovenskí komunisti nestanovili. Ak je to naozaj tak, potom ani médiá, ani žiadne ekonomické štruktúry nepotrebujú.
Znova zrastený červík menom SNS
História SNS posledných rokov pripomína sovietske príslovie: tancovali – juchali, spočítali – zaplakali. Táto história je anekdoticky smiešna, ale pre mnohých účastníkov slovenského politického kasína už vôbec nebudú smiešne dôsledky opätovného zrastenia niekoľkokrát roztrhanej SNS. Plakať môže začať KDH
a mož¬ no HZDS.
Aj keď vodcovia SNS sú ľudia impulzívni, so širokou slovanskou dušou, takže opäť môžu roztrhnúť svoju trápením zrastenú stranu na päť kúskov a s každým jednotlivým kúskom vstúpiť
do budúcich parlamentných volieb.
Ekonomická a mediálna štruktúra SNS sa nazýva Ján Slota
a bašta jeho osobného vplyvu je v Žiline. Mimochodom, toto vonkoncom nie je tak málo – Žilina je veľkosťou a významom tretím mestom na Slovensku a iba málo slovenských strán sa môže pochváliť takýmto stabilným zázemím.
V oblasti zahraničnej politiky SNS prejavuje tradičný antimaďarský postoj, čo v súčasných podmienkach automaticky znamená postoj protiamerický.
Prognóza vnútropolitického vývoja Slovenska –
hlavné tendencie vo veľkých kategóriách
Pokúsme sa definovať základné tendencie, ktoré určia vývoj slovenskej politiky v najbližších rokoch.
Bude pokračovať ideologická kryštalizácia slovenských politických strán, ktorá sa, otvorene povedané, ešte nezačala. Budúcnosť slovenskej politiky je pritom jasná – na Slovensku skôr či neskôr vznikne silná masová strana kresťanskej, sociálnej
a národnej orientácie a silná masová strana socialistického typu. Ak, pravda, v budúcnosti nejaká slovenská politika vôbec bude. Nič nové a svetoborné? A prečo by sa na Slovensku malo objaviť niečo svetoborné?
Pre budúcnosť slovenskej spoločnosti nie je dôležité, z konkrétne ktorých súčasných subjektov a akým konkrétnym spôsobom vzniknú tieto nové normálne a z európskeho hľadiska obvyklé politické piliere. Oveľa dôležitejšie je, kedy sa to stane a aká bude kvalita týchto politických organizácií. To znamená, či napríklad slovenskí socialisti budú rovnako cieľavedomí ako vo Francúzsku a v Nemecku, alebo utáraní a nezodpovední ako v Grécku a Portugalsku.
Taká je všeobecná tendencia, verejnosť však zaujíma najbližšia budúcnosť: či budú alebo nie predčasné voľby, či vydrží Dzurinda, či sa dostane Fico k moci, či posilnia svoj vplyv komunisti? Povedzme si však jedno. Toto všetko zaujíma verejnosť, ktorá sa pohybuje okolo politiky a očakáva od týchto udalostí nejaké výhody pre seba. Obyčajnú, slušnú verejnosť tieto peripetie zaujímajú stále menej a menej, pretože pred ňou v plnej výške vyrastá otázka: ako prežiť vstup do európskeho spoločenstva blahobytu bohatých národov na účet chudobných, ak Slováci patria práve k týmto chudobným?
Podstata slovenskej politiky z hľadiska obyčajného občana sa vyjadruje práve v takýchto jednoduchých zmenách, ktoré vidí každý. Pokým trval zápas s mečiarizmom za svetlú demokratickú budúcnosť, slovenskí politici, všetci rad radom, si šli hrdlo vykričať na tému, koľko výhod, peňazí a investícií prinesie EÚ
a NATO. Čo hovoria títo ľudia dnes, keď ich dielo je hotové, ovce sú zahnané do košiara a už zavrčali strihacie strojčeky? Potichu, skromne, priam ostýchavo hovoria, že treba vynaložiť všetko úsilie na to, aby Slovensko dostalo z pokladnice EÚ aspoň toľko, koľko tam vloží. Namôjveru, dobrá pomoc. Ja ti dám tisíc korún, a ty mi budeš tri roky vracať po stovke a vykrikovať, ako mi pomáhaš. Z týchto skromných a plachých rozhovorov slovenských politikov už dnes jasne vyplýva – Slovensko, samozrejme, nedostane ani to, čo do EÚ vloží. Kam sa potom vytratili nedávne výkriky o výhodách členstva v EÚ, ktoré dodnes rezonujú v ušiach?
Myslím, že čitateľ už sám pocítil tento rozdiel – pocítil ho už dávno na svojej peňaženke a bude cítiť stále viac. Preto prognóza slovenskej politiky pre budúce roky môže byť kvalifikovane uskutočnená iba za podmienky, že sa zodpovie otázka: aká strana zoberie na seba úlohu reálnej sociálnej ochrany voliča? Nie planých rečí, ale nejakých konkrétnych činov, ktoré by aspoň trochu ľuďom pomohli. Táto prognóza dnes nie je možná, lebo takúto stranu zatiaľ na Slovensku nevidím. Táraniny o sociálnosti sa však ozývajú zo všetkých strán a na pozadí ich zvukov miklošovsko-dzurindovská vláda strihá obyvateľstvo stále nakratšie.
Existuje ešte jedna dôležitá tendencia – slovenská spoločnosť nakoniec začína prehodnocovať svoj vzťah nielen k politike, ale aj k osobnosti politika. Časy charizmatikov-divotvorcov a la Mečiar alebo Dzurinda, ktorí Slovákom nasľubovali zázraky, odchádzajú do minulosti, lebo napriek sľubom sa nijaké zázraky nekonali. Prejde ešte nejaký čas a na Slovensku sa od verejného politika začne vyžadovať približne to isté, čo sa už dávno vyžaduje v krajinách Západnej Európy. Aby pôsobil pravdivo, úprimne a to najhlavnejšie, aby zodpovedal za svoje slová a sľuby. Éra mýtických „dvojnásobných platov“ a mimoriadne bezočivých, pokiaľ ide
o obsah, „zmlúv s občanmi“ v mene rozpadajúcich sa politických zlepencov sa už skončila, tak ako sa končí slovenská privatizácia. Nastali kruté všedné dni, niekto v slovenskej politike sa bude tak či onak zodpovedať za to, že vízia blahobytu v bohatej EÚ sa ukázala iba medovým motúzom, ktorý ľuďom preťahovali popod nos. Niekto ponesie zodpovedať za rozpad systému sociálneho poistenia a zdravotníctva, niekto – za likvidáciu potravinárskeho komplexu.
Ako sa zodpovie? Prirodzene, nie tak, že ho posadia do chládku alebo potrestajú. Nie, jednoducho ho napokon pochopia správne, zapamätajú si to, čo robil, a povedia všetkým, že toto robil práve on. Budú si naňho ukazovať prstom a niektorí ho možno aj opľujú. Prečo si ich nezapamätali a neporozprávali o tom skôr? Rozprávali, ale veľmi ticho a nesúvislo. Politici nemali čas na vzájomné odhaľovania: prebiehala „prichmatizácia“ a každý, aj ten najmenší a najslabší slovenský politik, na niečo čakal a v niečo dúfal. Veď čo keď zrazu kvapne aj jemu, veď v takéto zázračné časy možno začať aj capa dojiť. Čakal a ústa si držal pod zámkou. Teraz už niet v čo dúfať.
Ani slovenský volič nedokázal sledovať a uvedomiť si to, čo sa deje – po celý čas sa mu podhadzovali skvelé reklamné letáky budúcnosti, volič si vyberal, premýšľal, namáhal sa. V NATO sa bude mať luxusne takto a takto, EÚ ho zavalí investíciami zo všetkých strán. V Európe ho čakajú s prácou na každom kroku. Otvoria sa hranice, zruší sa clo – prosto nastane sviatok, sveta raj!
A sviatok prišiel. Hlavné jeho udalosti sa už udiali. Slovensko je člen NATO a takmer člen EÚ. Blahobyt sa začal. S infláciou, dvakrát vyššou ako úroky v banke, čo je neklamný príznak chorej ekonomiky, ktorá viazne v protekcionizme a korupcii; s rekordnou DPH na úrovni 19 percent na všetko naraz; s vyžadovaním peňazí od chorých ľudí, ktorí tieto peniaze nemajú; s lístkami na autobus v cene obeda. S novými demokratickými a liberálnymi cenami za elektrickú energiu a plyn. S takými cenami, že keď vykúriš dom, na chlieb ti už nezostane. Všetko tak jednoducho, nenápadne. SPP sa predalo za groš do zahraničia a neskôr títo cudzinci zvýšili ceny za plyn a svoje investície získali naspäť takmer okamžite. A teraz budú ďalej pokojne a precízne strihať zo Slovákov všetko, čo sa ešte dá – a kam sa podeješ, veď kúriť treba.
Všetky tieto udalosti slovenský volič už začal prežívať a tieto prežívania nevyhnutne zmenia jeho vzťah k slovenským politikom. Od väčšiny súčasných politických hviezd sa Slováci zhnusene odvrátia raz a navždy. Nové osobnosti slovenskej, a nielen slovenskej, politiky budú naozaj nové – pred nimi stojí úloha vytiahnuť krajinu z bahna. Taká je nová tendencia v tzv. postkomunistickom svete.
Pokiaľ ide o konkrétne udalosti, ako sú predčasné voľby, poviem otvorene: všetky tie žabomyšie vojny neznamenajú prakticky nič v porovnaní s udalosťami odohrávajúcimi sa vo svete aj okolo Slovenska a reakciou slovenskej vlády na tieto udalosti. Uvedené neznamená, že sa v súčasnosti nedajú zhodnotiť šance hráčov slovenského politického kasína. Dajú, ale tým nech sa zaoberajú ľudia, ktorí to potrebujú, ktorí sa zahryzli do posledných kúskov na spustošenom privatizačnom stole. My sa však pokúsime zahľadieť na budúce udalosti v Európe a vo svete, ktoré budú neporovnateľne dôležitejšie než to, či si dokáže Smer uchmatnúť svoj kúsok, alebo všetky kúsky zhltne SDKÚ.
SLOVÁCI A SVET OKOLO NICH
Prognóza zahraničnopolitického rozvoja
okolo Slovenska – vo veľkých kategóriách
Hlavnou otázkou je osud Európskej únie. Ak rozdelíme ľudí na eurooptimistov a euroskeptikov, potom jednoznačne patrím k tým druhým. To znamená, že neverím perspektíve vzniku superfederácie európskych národov a som presvedčený o tom, že EÚ nemá takú veľkolepú perspektívu, akú jej dnes pripisujú médiá európskych krajín, najmä krajín-nováčikov. Tu sú moje argumenty.
Spojené štáty robili a urobia všetko pre to, aby nedopustili posilnenie Európy a Ruska. Toto je hlavný pilier americkej geopolitickej doktríny. Nedávne vojny v Juhoslávii a Iraku sú toho jasným príkladom.
To hlavné, čo budú chcieť Spojené štáty dosiahnuť, je nepripustiť zjednotenie Ruska a EÚ do nového euroázijského geopolitického zväzku. Takýto zväzok by znamenal koniec panstva USA, preto úloha USA je pre budúcnosť EÚ zaručene deštruktívna. Američania budú rozkladať európsku federáciu tým zúrivejšie, čím väčšmi bude hroziť zjednotenie Európy s Ruskom. Pričom novým postkomunistickým členom v amerických plánoch deštrukcie EÚ môže náležať vedúca úloha.
Samotný proces prudkého rozšírenia EÚ pôsobí skôr ako finančná špekulácia mimoriadne veľkého rozsahu, než ako premyslená dlhodobá stratégia. Zvlášť viditeľne sa to odráža na príklade euro, keď po jeho zavedení v celej Európe všetko naraz zdraželo. S výnimkou Veľkej Británie, ktorá sa eura prezieravo zdržala. Niektoré tovary v najbohatšej európskej krajine, v Ne¬ mecku, stáli pred zavedením eura jednu marku, a teraz stoja jedno euro – to znamená, že skoro dvojnásobne zdraželi. Niekto takýmto spôsobom „ostrihal“ bohaté európske národy, pričom veľmi dôkladne.
Zavedenie euro sa, v podstate, zvrtlo na veľké celoeurópske strihanie, ktoré nemohlo prejsť bez povšimnutia. Inými slovami, na zavedení celoeurópskej meny a následnom rozširovaní EÚ malá skupina autorov, ktorou vôbec nemusia byť Európania, zarábala a zarába obrovské peniaze, ktoré sa nedajú ani len približne vyčísliť. Keď EÚ ako projekt prestane byť ziskový, zatvoria ho
a otvoria nejaký nový – typu integrácie najcivilizovanejších islamských krajín do lona svetovej demokracie. Týmito vyvolencami integrácie sa celkom náhodou ukážu krajiny, v ktorých sú sústredené takmer všetky zásoby ropy. A na ich integrácii sa znova začnú zarábať peniaze.
Hlavní účastníci EÚ – Nemecko, Francúzsko, Taliansko a najmä Veľká Británia – vždy mali a majú veľmi rôzne, občas protichodné geopolitické záujmy a každý z nich uprednostňuje niečo iné. Napríklad, Anglicko sa vždy nachádzalo v geopolitickom zväzku s Amerikou a už niekoľko desaťročí sa správa ako predĺžená ruka Ameriky v Európe. Americké záujmy sú Britom bližšie než európske, hlavne nemecké a francúzske.
Nemecko sa nijako nemôže spamätať zo zjednotenia, ktoré sa naňho zosypalo, a historicky, napriek dvom prehraným svetovým vojnám, inklinuje skôr k Rusku. Toto inklinovanie má tentoraz nekrvilačný charakter a je podmienené strategickými potrebami surovín v Nemecku. Nikto, okrem Ruska, nemôže uspokojiť surovinové požiadavky Nemecka.
Uvedené sa do veľkej miery vzťahuje aj na Francúzsko a Ta¬ liansko, ktoré navyše medzi sebou zápasia o európske trhy pre svoj vysoko rozvinutý potravinársky sektor. Pričom tento zápas dvoch potravinárskych gigantov sa odohráva na pozadí prehlbujúcej sa celoeurópskej krízy poľnohospodárskeho odvetvia. Okrem toho, Francúzsko v porovnaní s ostatnými účastníkmi EÚ disponuje veľkým vojenským potenciálom, a preto sa správa nezávislejšie. Toto prvenstvo vo vojenskej oblasti však Francúzsko vychádza čoraz drahšie.
Pokým si hlavní hráči delia a „trávia“ nové územia nových členov, ktorí sa tak bili o poctu, aby boli prijatí do EÚ a „strávení“ touto organizáciou, medzi najsilnejšími európskymi krajinami bude jestvovať relatívne stabilná zhoda. Ale toto všetko potrvá len krátko a proces „prehĺtania“ novej potravy, dá sa povedať, sa skončil. Neexistuje už iná taká dôverčivá krajina podobná ovečke, ktorá by sama od seba, takmer zadarmo, odovzdala do rúk Nemcom a Francúzom tranzit ruského plynu cez svoje územie. Stačilo, aby sa predajným politikom tejto krajiny odsypalo pár drobných na zmrzlinu. Slávne, neopísateľne sladké privatizácie ¬ surovinových gigantov typu slovenského SPP patria už minulosti. Slováci sa, napríklad, z ničoho nič pred celým svetom priznali, že sú natoľko neschopný národ, že nedokážu pozbierať peniaze za ruský plyn, ktoré im ležia pod nohami. Na to, aby tieto peniaze niekto pozbieral, sú potrební cudzí. V súčasnosti na Slovensku už všetky ziskové odvetvia, vrátane bánk, telekomunikácií, tranzitu, výroby a predaja ropných výrobkov, sú rozdelené medzi Nemcami, Francúzmi, Maďarmi a Američanmi.
Smotana z osvojovania si nových území bola na Slovensku zlízaná s malým oneskorením – prekážal v tom Mečiar a mečiarizmus. Iné krajiny Višegrádskej štvorky boli ošklbané oveľa skôr. V súčasnosti neošklbané zatiaľ zostalo akurát Chorvátsko, ale Chorváti budú zrejme rozumnejší než Slováci a svoj Jadran nikoho nenechajú sprivatizovať. Tým viac, že Jadran predsa len nie je plyn a zisk dáva iba tri mesiace do roka. Nuž, teda dobre, chtivých adeptov ošklbali – a čo ďalej?
Osud projektu EÚ sa ukáže ešte problematickejší, ak si všimneme, že výsledkom jeho rozšírenia sa v jednom zväzku ocitli také krajiny, ako napríklad veľmi bohaté Dánsko a veľmi chudobné Rumunsko. Čo majú tieto dva štáty a národy spoločné? Kde sú tu motívy ich zjednotenia? Azda len nie v tom, že bohaté Dánsko bude pomáhať chudobnému Rumunsku? Alebo možno ide o to, že Dánsko nemá ropu, kým Rumunsko ju zatiaľ má?
Existuje množstvo dôvodov, kvôli ktorým sa projekt EÚ môže rozsypať ako domček z kariet. Tak ako sa v konečnom dôsledku rozsypali aj jeho predchodcovia. Sú to faktory vnútroeurópske
a súčasne globálne. Zatiaľ všetky známe medzištátne organizácie boli o to menej stabilné, o čo viac mali členov. Najlepším príkladom je OSN, kam patria takmer všetky krajiny sveta. Organizácia požiera obrovské prostriedky, ale prakticky o ničom nemôže rozhodovať.
Na hodnotenie stavu EÚ, chvalabohu, existuje aspoň jeden objektívny a ľahko dostupný ukazovateľ – euro. Projekt EÚ sa „zabalí“, ak euro začnú odmietať hlavní hráči. Hlasy v prospech návratu k pôvodným národným menám zaznievajú v Európe už dnes. EÚ sa skončí, ak euro odmietne Nemecko.
Prognóza pre EÚ vo veľkých kategóriách znie približne takto: v priebehu niekoľkých najbližších rokov sa ukáže reálna životaschopnosť tohto projektu. Osobne však EÚ veľké šance nedávam.
Úloha Slovenska v Európskej únii
Z pohľadu krutej geopolitiky, úlohu Slovenska, podobne ako iných nových členov, hlavne Poľska, Maďarska a Česka, nehovoriac už o pobaltských krajinách, treba chápať ako úlohu už zhltnutého kúsku, ktorý sa momentálne nachádza v procese trávenia, aby sa z neho získali všetky výživné látky. Tento kúsok potom očakáva cesta cez rozličné črevá a nakoniec slávnostné vynorenie von, avšak vôbec nie v tej podobe, v akej zotrvával do okamihu, keď ho prehltli.
Slovensko v zásade mohlo hrať nejakú inú rolu a viesť svoju vlastnú hru, pokým sa v jeho rukách nachádzala časť tranzitu ruských surovín na Západ. Túto možnosť však nevyužilo, ako ju nevyužil nikto, vrátane Poliakov, ktorí vyskakovali tak veľmi, až sa rozhodlo, že napokon ruský plyn nepôjde cez nich, ale cez Baltské more. Dnes už Slovensko nemá s čím hrať – v rukách má najnižšie karty, a aj tých je málo.
Najvýraznejšie špecifikum postavenia Slovenska v Európe v súčasnosti spočíva v tom, že s Dzurindovým príchodom k moci Slovensko doplnilo tábor zanietených, skalných a sebaobetavých fanúšikov USA v Európe, ktorých americká diplomacia nedávno povzbudivo nazvala „mladou Európou“. Prirodzene, Američania, ktorí sa môžu pochváliť svojou starobylou civilizáciou, sú absolútne oprávnení rozhodovať, kto je v Európe mladý a perspektívny, napríklad Lotyšsko, a kto je starý a hodí sa akurát na smetisko, napríklad Francúzsko. Tábor mladých a perspektívnych fanúšikov USA v Strednej a Východnej Európe dnes tvoria Maďarsko, Česko, Poľsko, Slovensko, Rumunsko, Bulharsko, Litva, Lotyšsko a Estónsko. Takmer všetci bývalí členovia Varšavskej zmluvy, nadôvažok bývalé sovietske republiky. Je to veľký americký klub pre malé európske štáty. Prečo v ňom nie je Nemecko alebo Francúzsko, či aspoň Dánsko s Holandskom? Zrejme preto, že tieto krajiny sú silné, samostatné a, možnože, jednoducho rozumné.
Zlovestný mečiarizmus bránil Slovensku, aby sa ešte skôr pripojilo k tomuto klubu najprogresívnejších národov „mladej Európy“, neuvážene výskajúcich od radosti pri každom novom výbuchu americkej bomby v Belehrade alebo Bagdade, ktoré zabudli na odvekú výstrahu: nekop svojmu blížnemu jamu. Mečiarizmus sa však náhle ukázal ako nie ozajstný, vyšlo najavo, že Mečiar sa jednoducho len tváril neposlušne, možno dúfal, že jeho poslušnosť draho kúpia. No nekúpili, presnejšie, nekúpili jeho, ale špeciálne oddelenú a od klerikálnych predsudkov odfiltrovanú dzurindovskú frakciu KDH. A teraz to vyzerá tak, že Mečiar a jeho strana počúvajú Američanov zadarmo, jednoducho preto, aby im nezobrali majetok nadobudnutý za čias privatizácie.
Slovensko – nový priateľ Ameriky
Na Slovensku už päť rokov stojí pri moci proamerická vláda, takmer všetky slovenské strany demonštrujú oddanosť USA, takže americkú orientáciu možno považovať za faktor dlhodobý
a stabilný.
Amerika vo Východnej Európe medzičasom vedie zápas
o Ukrajinu, Moldavsko a Bielorusko. Perspektívy víťazstva tu vyzerajú veľmi pochybne, ale Amerika bojuje, vychádzajúc
zo slávneho postulátu: Rusko zjednotené spoločne s Ukrajinou bude vždy impérium. Američania sa nazdávajú, že jedno impérium – americké – v našom svete stačí až-až, pre druhé impériá nieto miesta, a snažia sa o to, o čo sa po stáročia snažil Západ –
za každú cenu rozdeliť Rusko a Ukrajinu. Prečo by si Ukrajinci, napríklad, nemohli zvoliť za nového prezidenta Juščenka, ktorého manželka je občiankou Spojených štátov?
Pomôcť Amerike v tomto zápase o Ukrajinu americký klub mladých európskych demokracií zatiaľ nemôže, ale mladej Európe sa už črtajú celkom lákavé perspektívy, ako poslúžiť starej Amerike. Už dnes, napríklad, dozrieva konflikt v Moldavsku
a Pridnestrovsku a už dnes zaznievajú hlasy, že EÚ tam už-už bude musieť vyslať svoje vojská. Koho tam pošlú, je podľa mňa jasné každému – ani Nemcov, ani Dánov. Prečo? Lebo konflikt v Pridnestrovsku má svoju krvavú históriu a v prípade, že nadobudne ozbrojených charakter, potom sa tam bude musieť reálne bojovať – hľa, dlhoočakávaná príležitosť prejaviť sa ako čerství členovia NATO, plní síl. Veď Poliaci si už zabojovali v Iraku –
a ako chrabro!
Perspektívne sa teda rysujú takéto sympatické oblasti, kde možno využiť entuziazmus členov amerického geopolitického klubu – Pobaltsko s jeho možnými etnickými konfliktmi, Moldavsko, Ukrajina, ak sa proamerickým politickým silám v týchto krajinách podarí destabilizovať a doviesť situáciu do občianskej vojny. Z tohto hľadiska Západná Ukrajina predstavuje pre Slovensko osobitný záujem: ak dôjde k rozkolu Ukrajiny, potom jej západná časť, ktorá hraničí so Slovenskom, sa opäť stane výmennou kartou v hre, sa tam môže objaviť nový Bandera. Navyše, tu je aj celý Kaukaz spolu so Zakaukazskom. Toto je vôbec stále otvorená rana. Dá sa tam bojovať ešte štyristo rokov, je tam o čo bojovať – za Kaukazom leží kaspická ropa, ktorej je viac než v Kuvajte. Ťahať túto ropu do Európy a Ameriky cez Irán a Turecko sa zatiaľ nikomu nechce.
Takto teda vyzerá geopolitický pasians, takéto bohaté sú možnosti pre Slovensko ako člena amerického geopolitického klubu. Vyslať slovenských ženistov do Moldavska alebo do Gruzínska. Alebo podporiť prípadnú nezávislosť Západnej Ukrajiny. Podobne ako Rimania pred tisíckami rokov zverili obranu vzdialených hraníc impéria barbarom, ktorí boli voči Rímu lojálni, Američania zveria mladej Európe úlohu, aby Amerike ťahala horúce gaštany z ohňa.
V Európe, pravda, môžu vzniknúť aj iné geopolitické kluby. Najpravdepodobnejší je, pričom v najbližšej budúcnosti, vznik nemeckého klubu, do ktorého môžu hneď vstúpiť Rakúsko, Taliansko, Holandsko, škandinávske krajiny a možno Česko, dokonca aj Rusko s Ukrajinou. Za určitých podmienok nie je vylúčený ani vznik ruského alebo rusko-nemecko-francúzskeho klubu. Toto všetko sú však zatiaľ iba hypotézy. Zato americký klub mladých demokracií je už realita. Prečo ho Američania potrebujú? Zatiaľ iba tak, pre každý prípad. A neskôr sa uvidí. Mladých a horlivých východoeurópskych spojencov si spočiatku odskúšajú v rusko-ukrajinskom smere americkej politiky. Prečo to nevyskúšať – veď Yankeeov to nič nestojí.
Existuje pre Slovensko iná alternatíva, ako je členstvo v americkom klube? V súčasnosti takáto alternatíva nie je. Hoci susedné Rakúsko, v mnohých parametroch porovnateľné so Slovenskom, do amerického klubu nevstúpilo – zrejme, sa rozhodlo vyčkať, pokým neotvoria nemecký. Slovensko sa tiež nemuselo ponáhľať, čo však narobíš, keď Dzurinda tak rád a rýchlo behá.
Aké výhody vyplývajú pre Slovensko z účasti v americkom klube? Jednou veľkou – alebo aspoň sa zdá, že veľkou – výhodou je, že Slovensko sa ocitlo na strane autorov nového svetového poriadku, najsilnejšej krajiny sveta. Krajiny, ktorá každého učí,
a tých, čo sa nechcú učiť, bombarduje. Kde inde by malé, slabé Slovensko malo byť, ak nie na strane toho najsilnejšieho? Proti takejto logike niet čo namietať – riadia sa ňou aj všetci ostatní členovia amerického klubu.
Pravda, praktické výhody, ktoré vyplývajú z takéhoto spojenectva, sú asi také, ako pri vstupe do skautu. Môžeš začať nosiť šatku a pripnúť si skautský odznak, na ktorom stojí: „Pomáham starým ľuďom“. Praktické nevýhody priateľstva s veľkým zaoceánskym učiteľom sa zatiaľ prejavili iba takou maličkosťou, akou bola likvidácia najsilnejšieho slovenského podniku VSŽ, ktorý Američania akoby kúpili len kvôli tomu, aby zlikvidovali silného konkurenta. Slováci poslušne udusili pýchu slovenského priemyslu – len aby sa veľký priateľ a učiteľ cítil príjemne. Toto je zaiste nevýhoda, ktorá sa vyjadruje v astronomických a nenahraditeľných stratách pre slovenskú ekonomiku. No čo sa dá robiť, tak to už dopadlo, že Američania neprišli do Nemecka, aby udusili Kruppove závody, neprišli zatiaľ ani do Ruska alebo na Ukrajinu, ale zatúlali sa na malé Slovensko, kde fungoval, pričom dobre, podľa názoru Američanov však príliš veľký hutnícky kombinát. Fungoval, ale veru už dlho nebude. A tisíce slovenských hutníkov so svojimi ženami a deťmi budú ďakovať Američanom a slovenskej proamerickej vláde za starostlivosť, ktorú prejavili o ekonomický rast na východnom Slovensku.
Druhou, ešte väčšou nevýhodou môže byť požiadavka nového veľkého priateľa a učiteľa spoza oceánu posielať slovenských vojakov tam, kde sa strieľa. Ide o to, že americkí vojaci nemajú radi zvuky výstrelov a veľmi ich to trápi, keď sa začína strieľať. Preto veľký priateľ a učiteľ spoza oceánu môže vyžiadať od svojich nových spojencov, aby vystriedali vzácnych amerických vojakov na najnebezpečnejších úsekoch. Američania nemajú vlastné dejiny, tým viac nepoznajú cudzie, nevedno prečo, sú presvedčení, že armády nových členov NATO sa menej boja zvukov výstrelov ako statoční teminátori-Yankeeovia. Tu Spojené štáty čaká veľké sklamanie. Česi a Slováci veru nebudú bojovať na Kaukaze, aby veľký priateľ čo najrýchlejšie získal ešte aj kaspickú ropu. Vzdajú sa aj s drahými americkými zbraňami v rukách.
Mimochodom, všimnime si, že predchádzajúci veľký priateľ
a učiteľ národov Východnej Európy, Sovietsky zväz, nikdy nežiadal od Poliakov či Maďarov, aby svojich vojakov posielali bojovať do Afganistanu. Zato nový priateľ je prísnejší a požaduje viac.
Napokon, účasť v americkom klube má pre Slovensko jednu veľkú strategickú nevýhodu – a tu sa už naozaj jedná o serióznu vec. Obmedzuje jeho možnosti manévrovania a neumožňuje členstvo v iných kluboch, hlavne v nemeckom.
Hodnotenie geopolitických hľadaní Slovákov
v auguste roku 2003 – s odtienkom jemného humoru
Slovensko sa stalo priateľom Ameriky, a to je veľmi dobre. Mnohí o tom iba nadarmo snívajú. Napríklad, Severná Kórea alebo Lukašenko v Bielorusku.
Proamerickú orientáciu Slovenska zdieľa celá skupina európskych štátov, „najmocnejším“ z nich je, pravdepodobne, Rumunsko. Aj to je dobre.
Úspech či neúspech EÚ bude kľúčovou udalosťou pre celú Európu, vrátane Slovenska. Ako priateľ USA, sa Slovensko môže podieľať na rozvracaní EÚ, ak sa Amerika definitívne rozhodne zničiť EÚ. Aj to je vynikajúce – nie tak často sa darí zamiešať sa do udalosti takého rozsahu.
Najväčšími priateľmi Ameriky v regióne však zostávajú Maďari. Amerika ich má predsa len radšej než všetkých ostatných, u nich si vytvorila svoju vojenskú bázu, u nich chce umiestniť svoje vojská, prostredníctvom nich po celej Európe skupuje ropné závody a banky – vrátane Slovenska.
To už nie je tak celkom dobre. Maďari a Slováci sa len učia navzájom sa priateliť. Ale v mene priateľstva s veľkým zaoceánskym učiteľom sa Slováci napokon naučia mať radi aj Maďarov – veď Maďari toľké roky pomáhali Slovákom, tak o nich starali.
Priateľstvo Slovenska a Ameriky sa nemusí celkom páčiť Nemecku alebo Francúzsku. Svoju nevôľu tieto krajiny už aj dávajú najavo. Slováci to obzvlášť pocítia, ak sa dostanú od EÚ
pár drobných namiesto sľubovaných investícií. Vtedy budú môcť napísať protestný list a poslať ho za oceán. O tom, ako im vraj Nemci ubližujú. Ale ani to nepomôže.
Maďarský smer slovenskej zahraničnej politiky
Dejiny pripomeňme len veľmi stručne. Maďari sa doteraz pamätajú na to, ako boli vladármi celého Slovenska, Transylvánie a Vojvodiny. Tak ako sa na to pamätajú Slováci, Rumuni a Srbi. V súvislosti s týmito spomienkami môžu Maďari mať tie najrozličnejšie plány, ktoré ďaleko presahujú rámec sentimentálnej nostalgie. O týchto plánoch priamo a otvorene svedčí krajanský zákon prijatý maďarským parlamentom – dokument, ktorý dosť presne odráža podstatu maďarskej zahraničnej politiky. Treba ho len vedieť správne prečítať.
Začnime vzájomným pomerom síl medzi Maďarskom a Slovenskom. Maďari ako etnikum sú silnejší a stabilnejší než Slováci – svedčia o tom dejiny, a s dejinami sa dá iba ťažko škriepiť. Maďarov je viac ako Slovákov. Po celé stáročia žijú medzi inými národmi a zachovávajú si svoju identitu, kým Slováci, ktorí sa tiež vo veľkom počte ocitli v Maďarsku, Česku a tým viac v Spojených štátoch, o svoju identitu prichádzajú už v druhej generácii.
Maďari sa vyznačujú oveľa hlbšou historickou pamäťou než Slováci, maďarské tradície štátnosti sa počítajú na storočia a toto im umožňuje vidieť do budúcnosti ďalej a jasnejšie, než mnohým ich susedom. V porovnaní so Slovákmi možno povedať, že Maďari vidia za roh. Slováci za roh nevidia. Preto Maďari sú nielenže jednoducho silnejší, ale sú kvalitatívne lepšie informovaní o tom, čo sa deje vo svete.
Čo také vidia Maďari za rohom, čo Slováci nevidia? Pravdepodobne, zhruba to, čo bolo napísané v predchádzajúcich kapitolách. Teda neistú budúcnosť EÚ, NATO a celkovo Európy. Na túto neistú budúcnosť sa prezieraví Maďari už dnes pripravujú ako môžu – vkladajú značné prostriedky a úsilie do toho, aby sa maďarské menšiny v susedných krajinách neodtrhli od svojich koreňov a naďalej zostali Maďarmi. Načo to potrebujú? Nato, že ak sa v Európe znova začnú nepokoje či, nedajbože, vojna, Maďarom sa môžu naskytnúť také možnosti, o ktorých sa im dnes ani nesníva. Sen o veľkom Maďarsku – okamžite povie vzdelaný slovenský národniar a bude mať pravdu. Nie je to ani tak sen, ako snaha vrátiť národu dominantné postavenie v regióne, ktoré Maďarom v priebehu stáročí patrilo a na ktoré si zvykli.
Dôležité je nevynechať a správne zhodnotiť takýto podstatný detail. Celá Európa na plné pľúca vykrikuje čosi o regiónoch, stieraní národných hraníc, voľnom pohybe pracovných rúk a tovaru.
O tom, čo tak trochu staromódne nazvime novou demokratickou internacionálou. A tu Maďari, vykrikujúc spolu so všetkými, začínajú zrazu občanom cudzích štátov platiť za to, že oni posielajú svoje deti do škôl, kde sa vyučuje maďarský jazyk. Prečo nie anglický, drahí naši priatelia a susedia Maďari, ktorí tak tvrdohlavo nazývate Slovákov tóthmi a Bratislavu Poszony? Veď vy prví ste kričali o EÚ a NATO, veď Yankeeovia, z ktorých mnohí nielen hovoria, ale dokonca aj vedia po anglicky čítať, sú vaši priatelia. Tak radšej zaplaťte tým Maďarom, ktorí naučia deti hlavný svetový jazyk – angličtinu. Dieťa vyrastie a začne prinášať
do Podunajského regiónu progres i bohaté investície a so štedrými investormi bude pritom hovoriť vynikajúcou angličtinou.
Lebo potom to vyzerá tak, že na efekt demonštrujete internacionalizáciu v rámci EÚ a NATO, ale v skutočnosti sa zaoberáte procesom presne opačným, ktorý vaši susedia prestrašene volajú maďarizácia.
Maďari sú silnejší ako Slováci a mnohí iní ich susedia ešte aj z iného dôvodu. So začiatkom druhej svetovej vojny a po antisovietskom povstaní roku 1956 odišla z Maďarska do Spojených štátov dosť veľká skupina zámožných a vzdelaných ľudí, ktorí sa v USA nielenže dokázali rýchlo usadiť, ale navyše vytvorili osobitý fenomén – maďarskú loby v Kongrese USA. Slováci takúto loby v Americkom kongrese nemajú, Rumuni tiež nie. A Srbom celkovo zostal iba jeden lobista – Miloševič, ktorého, podľa všetkého, budú súdiť po zvyšok jeho života v Holandsku. Akoby to bol on, kto bombami zahádzal Washington alebo New York.
Vďaka maďarskej loby v Amerike Maďari nielenže vedia mnohé z toho, čo nevedia a nikdy sa nedozvedia Slováci, ale môžu aj do istej miery ovplyvňovať politiku USA v regióne Strednej Európy. Prirodzene, v svoj prospech.
Položme si otázku: ako sa Spojené štáty stavajú voči faktu, že by Maďari radi rozšírili svoje hranice na úkor susedov, keď už to raz tak vyšlo, že u týchto susedov žijú ako kompaktné početné menšiny? Spojeným štátom je to v zásade fuk. Na rozdiel od veľkých európskych krajín, povedzme Nemecka, ktoré by takéto prerábky hraníc veľmi zaujímali a znepokojovali, Yankeeom je ukradnuté, či sa zo Slovenska alebo Rumunska niekedy stanú maďarské autonómie a ako dlho sa budú tieto autonómie domáhať znovuzjednotenia so súkmeňovcami, ktorí sa ich nemôžu dočkať. Spojené štáty preto s ľahkým srdcom môžu maďarskej loby prisľúbiť doma v Amerike približne nasledovné: len sa čiňte, priatelia Maďari, len pracujte, a my sme pripravení zohľadniť vaše záujmy v Rumunsku alebo na Slovensku. Zohľadniť nám ich nepadne zaťažko, lebo všade vo Východnej Európe budú už vtedy naše vojská. Sú takéto sľuby zo strany nových pánov nášho starého sveta seriózne? Veľmi seriózne, lebo, opakujem, Yankeeom sú v skutočnosti tieto drobné problémy Maďarov a ich susedov ukradnuté.
Maďarsko je silnejšie ako Slovensko navyše preto, že Maďarsko má vlastnú, jasne čitateľnú a na desaťročia vopred premyslenú geopolitickú stratégiu, podľa ktorej sa aj správa. Slovensko takúto stratégiu nemá. Preto práve Maďari skúpili slovenské banky, jediný závod na výrobu ropy Slovnaft a ešte veľa iného. Prirodzene, bohvie, čo sú to v skutočnosti za Maďari, ale Slováci, ktorí tak družne kričia o maďarskej hrozbe, toto všetko vyhrážajúcim sa im Maďarom predali, pričom pod cenu – a ani to s nimi nehlo.
Takže aká tam slovenská stratégia! Onedlho sa všetky banky na Slovensku môžu stať maďarskými – a vtedy sa priateľom Maďarom ako na dlani ukáže mnohé z toho, čo sa deje v slovenskej ekonomike. Prečo Slováci predávajú banky práve Maďarom, veď určite by sa našli aj iní želajúci? Zaujímavá otázka, na ktorú by mohli odpovedať tí, čo banky predali.
O Žitnom ostrove a pitnej vode
Je dosť možné, že jednou z mnohých vecí, ktoré Maďari berú do úvahy, a Slováci nie, sú aj informácie o zásobách pitnej vody na území Žitného ostrova. Pitná voda je jeden z najdôležitejších prírodných zdrojov ľudstva. Dôležitejší môže byť už len vzduch. Už dnes sa v televízii dajú vidieť automobilové preteky, kde autá fungujú na princípe slnečnej energie a dokážu vyvinúť rýchlosť vyše sto kilometrov za hodinu. Prejde ešte nejaký čas a ľudia nakoniec prestanú v svojich autách spaľovať spracovanú ropu, ale vodu neprestanú piť nikdy. Liter kvalitnej pitnej vody v plastových fľašiach sa už v súčasnosti v Európe predáva za cenu, ktorá je iba trikrát lacnejšia ako liter benzínu, teda približne 12-13 slovenských korún. Už dnes sa táto voda dobre kupuje, hoci pitná voda, aj keď nie taká chutná, zatiaľ stále tečie z vodovodu. Čo však bude zajtra?
O toto nevyhnutné „zajtra“ Maďari prejavujú očividne väčší záujem než Slováci. Maďari zrejme zásoby pitnej vody na Južnom Slovensku považujú za vlastné na základe skutočnosti, že tam žijú stovky rokov, zatiaľ čo Československo, a následne Slovensko, je jav nový a možno nie veľmi trvalý.
Náleziská pitnej vody na území Slovenského štátu, obývanom najmä Maďarmi, je možno tá najkonkrétnejšia a najdôležitejšia otázka budúcnosti Slovenska ako štátu a Slovákov ako národa. Pretože je veľmi pravdepodobné, že budúci vlastníci týchto zdrojov budú v nie tak vzdialenej budúcnosti bohatí ako kuvajtskí šejkovia.
Podobne ako sa osudy mnohých národov ukázali byť fatálne späté s ópiom, ktoré rastie na ich zemi, či s ložiskami ropy v útrobách ich zeme, alebo s iným nerastným bohatstvom, osud Slovákov a Maďarov je spojený s krištáľovo čistou pitnou vodou. Táto voda plní štrkoviská od Rusoviec až po Rovinku a Dunajskú Lužnú – stačí len, aby bager ponoril svoju lyžicu do hĺbky dvoch metrov.
Žitný ostrov nie je, mimochodom, iba voda. Je to sýpka Slovenska, ktorá robí krajinu relatívne nezávislou od importu potravín a zatiaľ ešte stále Slovákom umožňuje, aby sa uživili svojimi relatívne lacnými potravinami. To, že Slováci dnes na túto možnosť zvysoka kašlú, je už iná vec. Časom však možno zmúdrejú – otázkou však je, kde budú pestovať pšenicu, ak jediná úrodná nížina na juhu krajiny prejde do rúk Maďarom? A tú istú pšenicu budú Slováci kupovať dvojnásobne drahšie.
Načo sú Slovákom prezidenti
Vôbec netuším. Možno, to vedia páni Kováč a Schuster, členovia ich rodín a lobisiti, ktorí sa pohybujú okolo nich. Slovenskí politici a čiastočne aj voliči pripisujú prezidentovi akúsi čudnú úlohu morálnej autority, občas arbitra v politických sporoch či úlohu akéhosi rovnovážneho prvku. Ale ani jednu z týchto funkcií slovenskí prezidenti nikdy neplnili.
Michal Kováč sa zapísal do dejín kauzou Technopol a únosom jeho syna do Rakúska, na ktorého bol v Nemecku vydaný zatykač v súvislosti s podozrením z podvodu. Po šťastnom návrate do vlasti za skromnú kauciu dva milióny rakúskych šilingov si Kováč mladší posedel najskôr v českej väznici, potom v nemeckej. Keď sa vo väzeniach nasedel dosýtosti, stal sa slovenským diplomatom – nuž, čo narobíš, Ministerstvo zahraničných vecí na Slovensku zrejme potrebuje ľudí s bohatou životnou skúsenosťou. Veru, sympatického syna má hlava štátu a morálna autorita – celý Lenin, ustavične chodí po väzeniach a do vyhnanstiev.
Rudolf Schuster sa preslávil svojou chorobou a zázračnou záchranou – opäť v Rakúsku. Po tom, ako bol zachránený, prezident prejavil takú nespokojnosť s predchádzajúcim liečením
vo vlasti, že proti slovenským lekárom, ktorí ho liečili, sa začalo trestné stíhanie. Zato rakúskych lekárov si nevedel vynachváliť, ignorujúc skutočnosť, že žiadny z jeho spoluobčanov nikdy nepoletí lietadlom za štátne peniaze k rakúskemu zázračnému chirurgovi. Navyše, zo Schustera sa vykľul neúnavný cestovateľ – stále je na cestách ako ovdovené Američanky na dôchodku. Na rozdiel od amerických dôchodkýň však lieta vládnym špeciálom, s ochrankou a celou suitou.
V tejto súvislosti by som rád položil takúto otázku: za čo si títo ľudia zaslúžili toľké šťastie? Za to, že obidvaja boli rovnakí komunisti ako neskôr katolíci? Nemení sa náhodou Grassalkovichov palác na ten najdrahší a najprepychovejší penzión pre prestárlych?
Nazdávam sa, že takých prezidentov, ako Kováč alebo Schuster, Slovensko vôbec nepotrebuje, a vynasnažím sa teraz túto tézu dokázať. O morálnych kvalitách týchto doposiaľ dvoch slovenských prezidentov radšej pomlčme. Pokiaľ ide o nejakú politickú úlohu, ktorá sa prezidentovi zarputilo pripisuje, potom pri danom poriadku vecí táto úloha neexistovala, ani nemôže existovať. Slovenský prezident je prosto podpisovač, pričom ak niečo nepodpíše, nič zvláštne sa nedeje – zaobídu sa aj bez jeho podpisu. Tak za čo potom všetci platíme? Koľko nás stojí táto podivná hlava štátu, ktorej najserióznejšia práca spočíva v tom, aby prinútila svojich hostí sadiť stromy v parku a napájala ich drienkovicou? Na to by pokojne postačil aj záhradník.
Schuster, ktorý vášnivo túžil po tom, aby sa stal prezidentom, špeciálne kvôli sebe presadil celonárodné prezidentské voľby – ďalšia absurdita. Lebo prezident s takýmito skromnými právami si vonkoncom nezasluhuje celonárodné voľby – naozaj je na to škoda aj peňazí, aj úsilia. Ak naozaj treba, aby v Grassalkovichovom paláci niekto býval, ustavične sa na všetkých ponosoval a čosi potichu kuchtil na dvojplatničke, a potom pol roka liečil orgány poškodené takto pripravovanou stravou, v tom prípade ho nech radšej zvolí parlament. Bude to lacnejšie a rýchlejšie.
Vydržiavanie slovenského prezidenta stojí obrovské peniaze. Ak sa tento človek cíti byť hlavou štátu, mal by pamätať na to, že je hlavou neveľmi bohatého štátu, ktorý žije z peňazí neveľmi bohatých občanov, a v súlade s tým sa aj správať. Súčasná situácia so slovenským prezidentom je výsmech zdravého rozumu v čistej podobe. Nepokúšal som sa dozvedieť, koľko presne prostriedkov ide na jeho vydržiavanie, ale v televízii som počul, že iba v prezidentskom autoparku sa nachádza štrnásť rôznych áut, jedno drahšie ako druhé, k dispozícii má aj vládny špeciál – prezident sa doslova vznáša po svete. Dnes je tu, zajtra tam – všade lieta vlastným lietadlom. Veru, rád si obzerá svet. Efektívnosť tejto VIP turistiky je prakticky nulová.
Navrhujem teda takýto postup. V prvom rade vziať prezidentovi všetky tie neprimerane veľké privilégiá a hmotné statky, ktoré počas svojej vlády využíva. A nielen jemu. Začať treba lietadlom. Slovenskí ministri, vrátane predsedu vlády, môžu celkom normálne lietať prvou triedou – tak ako to robia mnohí európski štátnici,
z oveľa bohatších štátov než Slovensko. Je nutné radikálne uskromniť životný štandard slovenského prezidenta. Aby aspoň trochu zodpovedal skromnému životnému štandardu občanov slovenského štátu. Možno potom sa slovenským prezidentom výnimočne stane človek skromný a slušný, z ktorého bude nejaký osoh.
Slovensko sa medzičasom začína pripravovať na ďalšie celonárodné voľby hlavy štátu, ktoré sami o sebe budú stáť stámilióny korún. Kandidáti sa už sami objavujú – také veselé voľby Slovensko možno ešte nezažilo. Lebo, inšpirovaní Kováčovým
a Schusterovým príkladom, sa teraz do prezidentského kresla driapu tí, ktorí sa už dávno všetkým zunovali a nič sa im nechce robiť. Voľby môžu byť veselé aj preto, lebo v súčasných dňoch má napríklad najvyššie šance stať sa slovenským prezidentom Mečiar, najmä po tom, ako svoju kandidatúru neoficiálne naznačil Bútora, slovenský priateľ amerického ľudu.
Prečo vlastne by sa Mečiar nemohol stať novým slovenským prezidentom – veď o čo je horší od Schustera, tým viac od Kováča? Veď teraz aj Ameriku miluje tak ako nikto iný, najmä po tom, ako sa tam presťahoval jeho syn.
Scenáre týchto volieb sa píšu už teraz, ale každý z nich pôsobí ako neveľmi podarená anekdota. Kandidátmi sú: Kukan a Mikloško; utajený Schuster, ktorý zaťato túži predĺžiť si svoj súkromný raj na ďalšie štyri roky; tajomný Mečiar, ktorý dúfa, že po tom, ako sa stane prezidentom, sa zbaví dotieravých otázok; „Američan“ Bútora so svojím tretím sektorom, ktorý ako vždy pred slovenskými voľbami praská vo švíkoch od amerických peňazí, ktoré boli doňho napchaté. Prečo by sa nemohol slovenským prezidentom stať aj Bútora? Veď taká tradícia vo svete už existuje. Bútora, síce ešte nie je ozajstný Američan, iba sa učí, zato v Litve a Lotyšsku, tam majú prezidentov rovno spoza oceánu. Pre Američanov je to veľmi pohodlné, a to znamená, že je tak dobre pre všetkých. Možno sa objavia aj iní silní kandidáti, napríklad Slota s Malíkovou alebo Čarnogurský.
Ak budeme vychádzať z tzv. demokratických pravidiel, potom absolútnym kandidátom na post hlavy štátu by mal byť Fico ako stabilný líder v ratingu sympatií voličov. Fico však, nevedno prečo, prezidentom byť nechce…
Komukoľvek, kto by si chcel vyskúšať svoje sily v úlohe slovenského prezidenta, rád celkom nezištne ponúkam dobrý variant programu, ktorý zaručene pritiahne pozornosť voličov ku kandidátovi.
Navrhujem, aby sa dôkladne spočítali všetky peniaze, ktoré sa vynakladajú na vydržiavanie slovenského prezidenta. Spočítali sa správne, čiže, aby neuniklo, koľko, napríklad, stojí len samotný vojenský kordón rozmiestnený na každej stanici, cez ktorú prechádza prezident, ak sa náhodou zrazu rozhodne, napriek množstvu áut a lietadiel, zacestovať si vlakom. Výsledkom týchto výpočtov dostaneme číslo nie menšie ako 500 miliónov za rok. Dobrý, skromný a slušný prezidentský kandidát verejne odmietne míňať šialené peniaze na svoju osobu, ale bude nástojiť na tom, aby tieto peniaze boli použité nasledovným spôsobom.
Nech sa za všetky tieto peniaze budujú byty pre mladé rodiny. Ak berieme do úvahy bratislavské ceny, potom to vychádza nie menej ako päťsto bytov za rok. Mladé rodiny však nežijú iba v Bratislave – ceny za pozemok a výstavbu mimo hlavného mesta sú nižšie, to znamená, že bytov môže byť viac. Tento projekt by sa mohol nazývať prezidentský bytový fond.
Kto a ako by tieto byty dostával a za akých podmienok? Samozrejme, nie zadarmo. Pre vlastníkov bytov by boli vytvorené zmluvné podmienky, ktoré by umožnili mladej rodine platiť za byt v priebehu tridsiatich rokov – čo je v súčasnosti bežný európsky štandard. Ceny za byty z prezidentského fondu musia byť zároveň podstatne nižšie ako trhové. Zmluva však musí obsahovať jednu podmienku: mladá slovenská rodina, ktorá získa byt za takýchto výhodných podmienok, bude žiť a pracovať na Slovensku. Ak sa rodina rozhodne odísť, bude zbavená týchto výhod, za ktoré byt získala, a je povinná zaplatiť jeho trhovú hodnotu. Je to ako s mobilnými telefónmi – podpisujete dohodu na dva roky a získavate mobil za korunu. Ak ste si to rozmysleli, vráťte päťtisíc
za mobil, lebo je dotovaný firmou iba za takej podmienky, že sa stávate klientom na dva roky.
Komu by bola určená pomoc z prezidentského bytového fondu? Ľuďom, ktorí na Slovensku najviac chýbajú. Napríklad, mladým lekárom, aby si prezidenti nechodili liečiť do Rakúska svoje hrubé črevo. Mladým učiteľom, aby slovenské deti vyrastali múdre a vzdelané. Programátorom, ekonómom – našlo by sa ich viac ako dosť.
Azda môže existovať pre hlavu štátu lepší pocit ako to, že
po štyroch rokoch jeho vlády bude tritisíc mladých rodín mať strechu nad hlavou, chuť pracovať pre svoju krajinu a nebude nevyhnutne musieť umývať riad v Anglicku alebo v Amerike, aby si zarobili na bývanie?
Druhým pilierom programu dobrého a úspešného prezidenta môže byť osvetová práca a dobročinnosť pre blaho spoločnosti. Tomuto sa už veľmi dávno venujú členovia anglickej kráľovskej rodiny, je to ich každodenná práca, bez ohľadu na to, že sú najbohatšími ľuďmi v našom svete a pracovať vlastne ani nemusia. Nebohá princezná Diana div nie každý deň navštevovala chorých na AIDS, bozkávala ich a fotila sa s nimi. V Anglicku sa nenájde detský domov, ktorý by členovia kráľovskej rodiny nenavštívili a nepriniesli so sebou štedré darčeky.
Niečím podobným, aj keď nie v anglickom rozsahu, sa môže zaoberať aj slovenský prezident, ak chce byť užitočný. Prirodzene, Schustera nikto neprinúti, aby bozkával chorých na AIDS, no kto, ak nie slovenský prezident, ktorý v podstate aj tak nemá čo robiť, bude navštevovať cigánske osady, starať sa o deti choré na rakovinu, ktorým chronicky nestačia peniaze na lieky, lobovať za záujmy slovenských dôchodcov?
Pokiaľ ide o politiku, navrhujem, aby sa na oficiálnej úrovni vyhlásilo, že slovenský prezident sa politikou nezaoberá, lebo v súlade s Ústavou na to nemá právo. Toto vyhlásenie nepovie nikomu nič nové – bude iba čestným konštatovaním reálneho stavu vecí.
ČO POTREBUJE SLOVENSKO
Doktrína Sergeja Chelemendika
Východiskové pozície Slovenska v auguste 2003 –
porazení v studenej vojne
Po udalostiach v roku 1989 v Strednej a Východnej Európe, ako aj po jeľcinovskom dvojitom puči v ZSSR, sa Československo, a neskôr Slovensko, ocitlo v tábore štátov, porazených v tretej svetovej vojne rozpútanej medzi sovietskym impériom a Západom, ktorá vstúpila do dejín pod názvom studená vojna.
To, že sa ocitli medzi porazenými, Slováci, podobne ako mnohé iné európske národy, zásluhou úspešnej propagandy víťazov subjektívne prežívali, a doteraz čiastočne prežívajú, ako oslobodenie, ba priam víťazstvo nad zlovestným komunizmom, ktorý odovzdal svoju totalitnú moc bez krvi a dokonca aj bez boja.
Aby sme boli objektívni, treba povedať, že k niektorým „porazeným“ národom Východnej a Strednej Európy sa víťazi studenej vojny zachovali o niečo jemnejšie ako k Rusku – v týchto krajinách neboli vyprovokované etnické konflikty, občianske vojny, ekonomické či sociálne katastrofy.
Takže, Československo a Slovensko, najmä v dôsledku svojej historickej príslušnosti k európskej civilizácii, utrpeli pri porážke sovietskeho impéria v studenej vojne neporovnateľne menšie straty ako národy bývalého Sovietskeho zväzu.
Ani jemné zaobchádzanie so Slovenskom však nezmenilo nič na podstate veci – Československo, a neskôr Slovensko ako štát, ktorý bol porazený v studenej vojne, sa stalo korisťou víťazov
a stratilo obrovskú časť toho, čo do roku 1989 bolo národným majetkom Čechov a Slovákov.
Na Slovensku bol prakticky úplne zničený silný vojensko-priemyselný komplex, ktorý ak by sa zachoval, mohol Slovákom prinášať veľké zisky, bolo zlikvidované slovenské hutníctvo, podobne ako väčšina odvetví donedávna ešte veľmi dobre fungujúceho chemického a elektronického priemyslu. V stave blízkom kolapsu sa nachádza slovenské poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel.
Nezlikvidované slovenské podniky a odvetvia prešli doslova za pár rokov do rúk víťazom a na pamiatku zanechali slovenskému národu osadu prepychových domov politikov a privatizérov v Záhorskej Bystrici, s výhľadom na bratislavské krematórium.
Do rúk západoeurópskych, nadnárodných a amerických firiem prešli prakticky všetky podniky a odvetvia, ktoré prinášajú rýchly a spoľahlivý zisk – tranzit ropy a plynu, výroba a predaj ropných výrobkov, telekomunikácie, banky, poisťovne, celulózno-papierenský priemysel. Stratou tohto všetkého každý občan Slovenska prišiel o tak veľký osobný podiel z národného bohatstva, že v porovnaní s ním „pomoc“ a „investície“ zo strany EÚ pôsobia ako otvorený výsmech.
Toto všetko mali Slovákom vysvetliť tzv. ľavicoví politici – počínajúc Weissom a Ľuptákom, končiac Ševcom a Ficom. Slovákom však nikto nič nevysvetľoval – slovenská „ľavica“ sa sama aktívne zúčastnila na rabovaní národného majetku a v lepšom prípade mlčky prežúvala svoju časť koristi. V tom horšom – spolu
s „reformátormi“ nahlas spievala ódy, aké výhodné je pre Slovákov to, že im berú všetko a naraz. Väčšina voličov ani doposiaľ netuší, čo sa vlastne stalo s majetkom nazhromaždeným prácou niekoľkých generácií Slovákov. Tým neočakávanejšie a silnejšie zasiahol týchto „netušiacich“ rozpad sociálneho a dôchodkového systému, ako aj kolaps zdravotníctva.
Podobne ako mnohé iné postkomunistické krajiny, Slovensko dovolilo nadnárodným gigantom, aby krajinu obmotali sieťou hypermarketov, ktoré v najbližších rokoch budú mať úplne pod kontrolou obchod s tovarom masovej spotreby, ale už dnes slovenským výrobcom diktujú, z hľadiska týchto výrobcov, vražedné podmienky. Slováci odovzdali do cudzích rúk aj výrobu takých prostých a pre život nevyhnutných vecí, akou sú chlieb a mlieko. Ešte raz podotýkam, Slováci v tom nie sú sami. Podobný osud postihol aj mnohé iné štáty Strednej a Východnej Európy. Ale existujú aj výnimky.
Napriek tým najťažším sociálnym dôsledkom porážky v studenej vojne – etnickým konfliktom, masovej biede, katastrofálnemu poklesu pôrodnosti –, výnimku z celého postkomunistického sveta zatiaľ predstavuje len Rusko, ktoré disponuje veľkými zásobami surovín a druhým najvýznamnejším vojenským potenciálom na svete, ktorý Rusku umožňuje, aby tieto surovinové zásoby držalo v svojich rukách. Závislosť Ruska od Západnej Európy
a USA má obojstranný charakter a zatiaľ sa nejaví ako fatálna.
Po štrnástich rokoch „slobody a demokracie“ sa Slovensko nachádza v štádiu absolútnej politickej a ekonomickej závislosti od ekonomicky neporovnateľne silnejších krajín Západnej Európy a USA. Uvedená situácia je typická pre všetky tzv. postkomunistické krajiny, od ktorých sa Slovensko líši akurát tým, že tu sa ju zatiaľ do istej miery darí pred obyvateľstvom skrývať. Na Slovensku zatiaľ ešte nikto nepomenováva veci svojimi pravými menami, aj keď mnohí už chápu podstatu alebo ju tušia.
Sociálny stav slovenskej spoločnosti
„Demokratické reformy“ sa pre veľkú časť Slovákov zmenili na sociálnu katastrofu. Napriek relatívne jemnému charakteru „reforiem“, je slovenská spoločnosť veľmi vzdialená od životnej úrovne za komunizmu a túto v podstate aj tak skromnú úroveň možno už nikdy nedosiahne.
Slovensko sa rozdelilo na bohatých a chudobných, čo pre Slovákov znamená novú historickú skúsenosť. Bohatých Slovákov v takomto hojnom množstve ešte nikdy nebolo. Stredná vrstva drobných vlastníkov, zaoberajúcich sa malým a stredným podnikaním, o ktorej sa tak veľa diskutovalo, na Slovensku napokon nevznikla a, pravdepodobne, už ani nevznikne. Plány autorov nového svetového poriadku očividne vôbec nezahŕňajú vznik strednej vrstvy v postkomunistických krajinách, lebo v takom prípade tieto krajiny budú silnejšie a nadobudnú stabilitu. Riadiť strednú vrstvu je ťažšie a namáhavejšie, ako riadiť pokornú a krotkú chudobu. Víťazi tretej svetovej vojny si neželajú zbytočné problémy a starosti.
Pre Slovákov, podobne ako pre mnohé iné národy, je pripravená úloha lacnej nájomnej pracovnej sily vo vlastnej krajine, kde všetko hodnotné patrí iným. Jedná sa o štandardný koloniálny variant, ktorý Západ už veľakrát realizoval v krajinách tzv. tretieho sveta a v trochu prepudrovanej a zamaskovanej podobe sa teraz realizuje v krajinách Strednej a Východnej Európy.
Ilúzie o tom, že západné spoločnosti sa vraj budú starať o to, aby nové európske „demokracie“ zvyšovali svoju životnú úroveň a takto sa mohli stať novými odbytištiami, v súčasnosti totálne krachujú. Pre víťazov je pohodlné vidieť v Slovákoch čo najlacnejšiu a navyše kvalitnú pracovnú silu, ktorá by na Slovensku vyrábala tovar pre už solventné trhy, a nie starať sa o budúcu a čisto teoretickú solventnosť malého slovenského trhu. Z hľadiska rozsahu a tým viac úrovne ziskovosti ide o dve celkom odlišné úlohy.
Ak by sa dosiahlo, že slovenský kvalifikovaný robotník bude montovať Peugeot na Slovensku za tretinu platu francúzskeho robotníka, potom to prinesie zisk okamžitý a obrovský. Najmä ak predajní slovenskí politici vytvoria pre Peugeot výnimočné podmienky, o ktorých sa žiadnemu slovenskému podnikateľovi ani len nesníva. Zisk z takejto exploatácie pracovnej sily porazených, vyškolenej za cudzie peniaze, sa nedá porovnať s dosť pochybným biznisom – prinútiť toho istého robotníka, aby kupoval francúzske výrobky. Tým viac, že tento biznis je už v rukách hypermarketov a robotníka vôbec netreba nútiť, aj tak už chodieva
do Carrefouru – tiež francúzskeho podniku.
Na Slovensku sa formuje, pričom rýchlym tempom, sociálna báza pre vznik nie strednej, ale nižšej vrstvy obyvateľov bez práce a bez sociálnej budúcnosti. V podstate prebieha premena časti občanov na lumpen-proletariát, ktorá je príznačná pre obdobie vojen a sociálnych otrasov. Zbedačovanie a sociálna degradácia sa týka najmä bývalých priemyselne rozvinutých regiónov, kde výsledkom „reforiem“ zmizol dopyt po kvalifikovanej pracovnej sile.
Zvyšuje sa aj odliv mládeže z krajiny, ktorý pre Slovensko môže nadobudnúť hrozivé rozmery. Ak Slovensko v priebehu najbližších desiatich rokov stratí pol milióna svojich najaktívnejších a najschopnejších mladých ľudí, krajina a národ utrpí nenapraviteľné škody. Slováci ukončia svoju existenciu v dejinách bez akýchkoľvek vojen a sociálnych otrasov – jednoducho sa rozpustia v iných, silnejších národoch.
Ožobračovanie širokých vrstiev slovenskej spoločnosti sprevádza rozpad systému sociálnej pomoci a zdravotníckej starostlivosti, ktorý sa stáva príčinou osobných tragédií tisíciek slovenských rodín.
Sociálny stav slovenskej spoločnosti je abnormálny a blízky
ku katastrofálnemu. Úroveň reflexií obyvateľstva a chápania udalostí odohrávajúcich sa na Slovensku je nízka – väčšina Slovákov nerozumie podstate toho, čo sa deje, a rovnako ako predtým ostáva v zajatí čisto propagandistických a nereálnych predstáv o vlastnej budúcnosti.
Politický stav slovenskej spoločnosti
Charakterizuje ho hlavne totálne rozčarovanie v politike a politikoch. Jedná sa o jav spoločný pre všetky postkomunistické krajiny, ktorý na Slovensku má svoje špecifiká. Slovensko je malá krajina, kde mnohí ľudia sa navzájom poznajú osobne, preto politici tu ťažšie schovávajú či maskujú svoje nepekné a naskrz chamtivé tváre.
Väčšina Slovákov v súčasnosti politiku hodnotí ako svinstvo
a stavia sa k nej s odporom, aj keď si uvedomuje, že sa politika nedá ignorovať.
Politické štruktúry slovenskej spoločnosti – strany – zatiaľ nepresahujú rámec politického folklóru, teda amatérsku úroveň politickej činnosti. Tieto organizácie stále viac pripomínajú hyeny a šakalov, pretože sa ruvú nie o moc, ale o zvyšky zo stola víťazov studenej vojny.
Na Slovensku neexistuje v danom okamihu ani ľavica, ani pravica, ani konzervatívci, ani liberáli. Zato sú tu všemožné šaláty z rôznych ideologických prvkov, bizarne namiešané v rámci jedného politického projektu. Tieto bizarné šaláty nielenže projektom neprekážajú, aby boli úspešné, ale občas im ešte aj pomáhajú. Pretože úspech projektov sa meria rýchlymi a ľahkými peniazmi, ktoré sa míňajú rovnako ľahko, ako boli zarobené, a sami o sebe nepredstavujú moc. Slovenskí politici majú veľmi ďaleko od moci ako takej, mnohých z nich zrejme celkom uspokojí, ak reálna moc bude v cudzích rukách, napríklad Maďarov, a oni budú iba luxusne vyobliekanými lokajmi.
Najväčšia kríza slovenskej politiky však spočíva v absencii politických lídrov – štátnikov, ktorých by znepokojovala budúcnosť krajiny a národa. Takíto ľudia nejestvujú, bohužiaľ, ani len na úrovni čisto ideálneho modelu. Ak Francúz môže povedať, že štátnik – to je niekto ako generál de Gaulle alebo prezident Mitterand, Slovák musí v takomto prípade zdĺhavo vysvetľovať, že ak by sa k Schusterovej prefíkanosti dodalo Mečiarovo sebavedomie na začiatku jeho kariéry, odobrala sa Miklošova nafúkanosť a celé by sa to vydelilo očarujúcim smiechom Dzurindu, ktorý sa z nejakých dôvodov smeje čoraz častejšie, potom by vzišlo niečo ako Fico, ale oveľa lepšie.
Politický vývoj slovenskej spoločnosti sa oneskoruje za vývojom udalostí v Európe. Ak sa na Slovensku neobjavia štátnici, ktorí budú schopní pochopiť podstatu toho, čo sa odohráva v krajine a vo svete, ak nebudú na tieto zmeny adekvátne reagovať, Slovensko je odsúdené, aby sa stalo obeťou prvého dravca, ktorý sa odtrhne z reťaze celoeurópskeho konsenzu a prosperity v rámci EÚ.
Medzinárodné postavenie Slovenska
V danom okamihu je to postavenie štandardné a nevyniká ničím zvláštnym. Úsilím demokratov celého sveta bol porazený zlovestný mečiarizmus a hrozivý Mečiar, ktorý začal ako Jánošík, a skončil ako tuctový privatizér. Teda stal sa z neho nudný boháč, ktorý nevedno odkiaľ nabral veľké peniaze a teraz sa trasie
od strachu, že mu ich už-už idú vziať. S očami vlhkými od vzrušenia a hlasom rozochveným od dojatia v súvislosti s vlastným prerodom na demokrata a atlantistu. Mečiara už nikdy nikto nebude prenasledovať – práve v takomto žalostnom stave je pre svojich protivníkov mimoriadne užitočný.
Po slávnom víťazstve nad mečiarizmom sa ukázalo, že všetky pokusy o navonok proruskú orientáciu Slovenska v čase, keď Mečiar stál pri moci, buď vymysleli demokratickí reformátori, alebo ich úspešne rozohral sám Mečiar. Že hlavná chyba toho najnesprávnejšieho a najchybnejšieho zahraničnopolitického kurzu, z ktorého Západ roky Mečiara obviňoval, spočívala akurát v tom, že Mečiar nerobil všetko to, čo urobil Dzurinda, tak rýchlo, ako by si to víťazi boli želali. Teda jednoducho bol nafúkaný a spurný.
Slovensko sa zákonite stane členom EÚ a NATO, splnilo teda vôľu mocných tohto sveta, ktorí zoskupujú porazené postkomunistické krajiny tak, ako potrebujú. Takto sa splnili tie najtajnejšie a najvrúcnejšie túžby všetkých, ktorí Slovensko viedli do tejto novej svetlej budúcnosti. Teraz sa Slovensko bude musieť potýkať s dôsledkami týchto svojich vstupov.
Slabosť medzinárodného postavenia Slovenska spočíva v štandardnom postavení porazeného postkomunistického štátu, ktorého všetky strategické odvetvia ekonomiky boli odovzdané do cu¬ dzích rúk. Pravda, tí, do čích rúk tieto odvetvia prešli, ústami svojich propagandistov a slovenských politikov, ktorí s nimi spolupracujú, presviedčajú Slovákov o tom, že to nie je slabosť, ale, naopak, sila. Že odovzdaním toho najcennejšieho do cudzích rúk Slováci sa nielenže stanú silnejšími, ale aj bohatšími. Nuž čo, uvidíme, možno aj to naše teliatko pustené do lesa tam pochytá svorku vlkov a vráti sa domov s ich kožou.
Ďalšia slabá stránka medzinárodného postavenia Slovenska tkvie v tom, že proamerickej orientácii vládnej strany SDKÚ sa nevytvorila protiváha v podobe politických síl, ktoré by sa orientovali na európske veľmoci. Pripusťme, že panstvo USA vo svete a v Európe bude rásť. Jestvujú však aj iné scenáre. A ak v Česku existuje celkom zreteľná alternatíva proamerickej línie – nemecká dominanta českej politiky, potom na Slovensku takáto alternatíva zatiaľ nie je.
Dzurindova vláda nekriticky a nie po slovensky nadšene podporila všetky krvilačné iniciatívy vlády Georga Busha, hoci dokonca aj v Amerike sa tieto iniciatívy stretajú s čoraz väčším odporom. Európske veľmoci ich jednoducho neprijímajú a proamerický entuziazmus „mladých demokracií“ vyvoláva v Nemecku a vo Francúzsku nielen podráždenie, ale aj pochopiteľné želanie ukázať, kto je v európskom dome skutočným pánom. Čo sa stane s proamerickou slovenskou vládou, ak Bush jedného dňa prestane byť prezidentom USA, ak Spojené štáty zmenia svoj zahraničnopolitický kurz a prestanú sa zaujímať o Východnú Európu tak seriózne, ako to robia teraz? Ak padne dolár, ak Severná Kórea odpáli atómovú bombu a začne sa ďalšia vojna Ameriky s ďalším neposlušným? Úsilím Dzurindovej vlády Slovensko v súčasnosti nabralo zahraničnopolitický kurz, ktorý je neadekvátne vychýlený na stranu Spojených štátov a ktorý krajine nesľubuje nič dobré.
Jednako však, najvýznamnejšou stránkou medzinárodného postavenia Slovenska je existencia maďarskej menšiny, ktorá je politicky a etnicky konsolidovaná do takej miery, že SMK sa stala už chronicky vládnou stranou na Slovensku, hoci sám pánboh kázal, aby bola stranou chronicky opozičnou.
A tak, urobme záver. Napriek zdanlivej stabilite, medzinárodné postavenie Slovenska je zraniteľné, hlavne z dôvodu jeho jednostrannej a prílišnej orientácie na Spojené štáty. Výsledkom nepretržitej rozhádanosti slovenskej politickej scény a neschopnosti slovenských politikov prevratovej generácie svorne konať v mene vyšších záujmov národa sa etnická strana SMK zmenila na neadekvátne silný faktor slovenskej politiky. Medzitým SMK je strana potencionálnych separatistov, ktorí sa v prípade priaznivej medzinárodnej situácii môžu snažiť odtrhnúť od Slovenska jeho južnú časť. Dôsledky pripojenia Južného Slovenska k Maďarsku môžu byť pre Slovákov veľmi ťažké, a pre slovenskú štátnosť– fatálne.
Duchovný stav slovenskej spoločnosti
Existujú tu dve protichodné tendencie. Na jednej strane, Slováci aj naďalej neprestávajú byť zdravým slovanským dedinským národom, ktorý si svoje zdravie neuvedomuje rovnako prirodzene, ako si nemenované etniká na Slovensku, najmä na jeho východe, neuvedomujú svoju degenerovanosť, ktorá je výsledkom stáročného krvismilstva blízkych príbuzných.
Na druhej strane, Slováci ako národ sú duchovne zmätení príliš častým striedaním ideologických smerov, stelesnením ktorých sa stali konkrétne historické postavy. V priebehu čosi viac ako pol storočia bolo slovenskému národu ponúknuté, aby veril v Tisa, Hitlera, Stalina, Chruščova, Dubčeka, Brežneva, Husáka, Gorbačova, Havla, Budaja – s Kňažkom a Gálom nadôvažok, Čarnogurského, Mečiara a, nakoniec, v Dzurindu a jeho patróna Busha mladšieho. Nejde ani tak o odlišnosť rozmerov týchto historických postáv, ako o to, že tieto postavy v svojej chronologickej následnosti nepredstavujú nijakú líniu alebo tradíciu, nie sú pospájané nijakou zrozumiteľnou logikou.
V Rusku sa západníci striedali so slovanofilmi, v Anglicku – liberáli s konzervatívcami, v Poľsku – katolíci s ešte väčšími katolíkmi. Striedania znakových historických postáv na Slovensku, zásluhou absencie logiky v nich, najviac živili odveký slovenský fatalizmus. Prečo sa Budaj odrazu stal hrdinom revolúcie? – lebo pracoval ako kurič, a preto si myslí, že sa vyzná v politike a médiach. Prečo je Kňažko tribúnom? – lebo vo filmoch hral kapitána Nálepku a romantických milovníkov.
Šťastie Slovákov ako národa spočíva v tom, že napriek množstvu zvonku prinesených ideológií, ktoré nielen popierali jedna druhú, ale snažili sa jedna druhú zničiť, Slováci prijímali tieto ideológie veľmi chladne, bez nadšenia, ktoré je tak vlastné bratom Čechom. K novým ideológiám sa stavali v duchu ruského príslovia: „Len hovor, hovor, dobre sa to počúva“. Ale ani árijské teórie Hitlera, ani stalinský socializmus, ani Chruščovov odmäk, ani Husákovu normalizáciu si nikto nebral k srdcu – jednoducho čakali, aké zmeny tieto nové „rozhovory“ so sebou prinesú, a na tieto zmeny reagovali. Pre Slovákov všetky ideológie, s výnimkou slovenského Boha a viery v neho, zostali zatiaľ len rozhovormi.
Slováci zostávajú jedným z mála európskych národov, ktorých duchovný základ života nie je rozkolísaný. Pravda, nebude to tak vždy, možno, to ani dlho nepotrvá, ale tu už mnohé závisí
od samotných Slovákov a od toho, akí učitelia povedú národ
do svetlej budúcnosti.
V súvislosti s prienikom socialistických ideí do Ruska Dostojevskij napísal tieto geniálne slová: „Ruský Boh sa vzdal pred lacnotou“. Slovenský Boh sa zatiaľ nevzdal, hoci pokušení vzdať sa bolo viac ako dosť. Osud Slovákov ako národa a civilizácie sa dnes nachádza v priamej súvislosti s tým, či si Slováci dokážu obhájiť svojho Boha v svojich dušiach, alebo ho nahradia surogátom, keď namiesto Boha ľudia veria vo všemohúcnosť peňazí, v dom v Záhorskej Bystrici, pred ktorým musí stáť drahšia limuzína ako má sused, v nadpozemskú slasť sexu bezpodmienečne vo veľkom meste – akoby na horskej lúke sex nebol rovnako sladký. Všetkých týchto prostých pohanských bôžikov Slovákom vštepuje do vedomia skrinka s belasou obrazovkou, ktorá sa stala novým Bohom našich čias, novou cirkvou, novým farárom.
Základy slovenskej štátnej doktríny –
strategické výhody v rukách Slovenska
V našom svete pôsobia sily rozličnej veľkosti. Sily, ktoré
na Slovensko pôsobia zvonku, boli vždy silnejšie než sily vnútorné. Preto efektívna a pragmatická zahraničná politika Slovenska je hlavným faktorom, ktorý môže určiť osud Slovákov ako národa
a civilizácie. Všetky ostatné faktory, napriek ich dôležitosti a významnosti, sú neporovnateľne slabšie.
V prvom rade strategickou výhodou Slovenska je jeho geografická poloha. Slovensko po rozpade sovietskeho impéria predstavuje novú európsku križovatku tak v smere východ – západ, ako aj v smere sever – juh. Os východ – západ je obzvlášť dôležitá.
Ak je Európe ešte súdený aký-taký dlhý historický život, nezaobíde sa bez ruských surovín. Presnejšie, nemôže sa zaobísť už dnes, ale zajtra bude na tieto suroviny odkázaná.
Z Ruska do Európy vedie niekoľko ciest. Morská – cez Baltské more, suchozemská – cez Bielorusko a Poľsko a ešte jedná suchozemská – cez Ukrajinu, Maďarsko alebo Slovensko.
Bez toho aby sme sa hlbšie pohrúžili do medzinárodných vzťahov a intríg, treba povedať, že trasa cez Ukrajinu a Slovensko sa už teraz javí a perspektívne aj bude najpríťažlivejšia tak pre Rusko a Ukrajinu na jednej strane, ako pre Európu na strane druhej. Aj keď podstatná časť nákladov v súčasnosti prechádza cez Poľsko a Bielorusko. Trasa cez Ukrajinu a Slovensko sa zatiaľ nestala dominantnou z jediného dôvodu – prebieha rozsiahly zápas
o odtrhnutie Ukrajiny od Ruska, ktorého výsledok sa dá predpovedať iba vo veľmi veľkých kategóriách. Konkrétne – Ukrajinu v zásade nikto od Ruska neodtrhne, lebo Rusi a Ukrajinci sú dve vetvy jedného a toho istého národa, predstavujúce jednu civilizáciu vzdialenú Američanom alebo Nemcom, ktorí sa snažia tieto národy rozštiepiť. Na nejaký čas však takýto rozkol nie je vylúčený.
Slováci sa ale každopádne nachádzajú v mimoriadne výhodnom postavení, lebo aj za predpokladu, že Ukrajina vstúpi do EÚ a NATO nezávisle od Ruska a vo vzťahu k Rusku začne realizovať nelojálnu politiku, tranzit východ – západ sa neuzavrie a ukrajinsko-slovenský smer zostane najpríťažlivejším. To isté nastane, pričom oveľa rýchlejšie, ak sa Ukrajina a Rusko začnú zbližovať alebo sa znova zjednotia. Slovensko tu nemá čo prehrať. Chýba mu len celkom málo – dobudovať diaľnicu Čop – Viedeň, ktorá je už minimálne spolovice vybudovaná, a popri diaľnici vytvoriť modernú infraštruktúru.
Veľkou strategickou výhodou Slovenska je, že cez jeho územie už prechádza tranzit ruského plynu a ropy. To, že tieto trasy boli položené cez bývalé Československo ešte za éry komunizmu, názorne ilustruje vysokú mieru nedôvery Ruska voči Poľsku, ktorá má korene v početných rusko-poľských vojnách. Túto výhodu Slováci zatiaľ nedokázali využiť, nakoľko vypustili tranzit ruských surovín zo svojich rúk. Nič na svete však nie je večné, vrátane SPP, potrubia naďalej ležia aj zostanú ležať v slovenskej zemi.
Rovnako dôležitý zostáva aj smer sever – juh, lebo cez Bratislavu a Viedeň sa dopravné prúdy z Poľska, Bieloruska a Pobaltska najľahšie zo všetkého napájajú na európsku sieť diaľnic. Cesta z Južnej Európy, Španielska, Francúzska, Talianska a Balkánu k pobaltským krajinám a poľským prístavným terminálom opäť leží cez Slovensko. A hoci v Poľsku nie sú diaľnice v európskom chápaní tohto slova, a pravdepodobne ani nebudú, Slovákom zostalo vybudovať iba niekoľko desiatok kilometrov na to, aby koridor sever – juh cez Slovensko predstavoval kvalitnú diaľnicu európskeho štandardu.
Veľkou strategickou výhodou Slovenska pred ostatnými susedmi, azda len s výnimkou Rakúska, je turistický potenciál Slovenska – jeho hory a termálne pramene. V prípade efektívnej organizácie turistického biznisu, vzhľadom na blízkosť polohy Slovenska k bohatým krajinám Západnej Európy, ako aj potenciálne bohatému Rusku, by sa zo Slovenska doslova v priebehu desiatich rokov mohla stať turistická Mekka Európy. Tak ako sa svojho času ňou stalo Rakúsko, ako ňou stále zostáva Švajčiarsko, hoci geografická poloha Švajčiarska je oveľa nevýhodnejšia ako Rakúska či Slovenska.
Ďalšou strategickou výhodou je slovenský jazyk, ktorí mnohí filológovia vymedzujú ako slovanské esperanto. Nie je to iba veľmi pekný a ľubozvučný jazyk, ale aj kľúč k ostatným slovanským jazykom. Môžem to potvrdiť zo svojej vlastnej skúsenosti. Skôr než som sa zoznámil so slovenčinou, zo slovanských jazykov som poznal rodný ruský a trochu ukrajinský. Teraz, ovládajúc slovenčinu, ruštinu a ukrajinčinu, plynulo rozumiem češtine a poľštine
a s istým sústredením aj srbochorvátčine a bulharčine. To jest prakticky všetkým živým slovanským jazykom – taký je zázračný efekt ovládania slovenčiny.
Ako obrovskú strategickú výhodu treba ponímať slovenskú mentalitu a slovenskú národnú povahu, ktorú som sa v tejto knihe snažil trochu opísať. V slovenskom meste alebo na dedine sa dá bez obáv zastaviť a stretnúť milých, usmievavých, prívetivých
a najmä neagresívnych ľudí. Pravda, ešte zatiaľ nevedia, čo sú to ozajstné služby, ale môžu sa to naučiť.
Nakoniec, veľkým strategickým zdrojom sú zásoby pitnej vody na juhu Slovenska. Rezervou tak veľkou, že ak Slováci nebudú mať premyslenú stratégiu vo vzťahu k týmto zásobám, potom ich výskyt sa môže stať osudovým pre štát aj národ. Podobne ako sa pre Iračanov stali osudovými ropné polia a pre Afgáncov makové plantáže, na ktorých vyrastá surovina potrebná pre najkvalitnejší a najdrahší heroín na svete.
Princíp nezasahovania do konfliktov
Nevyhnutné je jasne si stanoviť hlavnú zásadu slovenskej zahraničnej politiky. Nazvime ju princípom konštruktívnej spolupráce a nezasahovania do konfliktov. Príkladmi krajín, ktoré sa riadia podobnými zásadami v Európe, sú Švajčiarsko, Rakúsko, Holandsko, Belgicko. Pod nezasahovaním do konfliktov rozumiem nasledovné. Štát triezvo zhodnotí svoje sily a možnosti a prichádza k záveru – nemá možnosti a ani potrebu zasahovať do európskych a svetových udalostí v takej miere, v akej to robia tzv. veľké štáty. To znamená, že v prípade, ak vzniká konflikt, hoci aj celkom blízko, nebudeme doňho zasahovať, nech by nás doňho akokoľvek silno tlačili protagonisti udalostí.
Nedávne príklady – správanie Švajčiarska a Rakúska počas balkánskych vojen a vojny v Iraku. Ak na to, aby Slovensko otvorilo svoj vzdušný priestor na prelety amerických bombardérov, bolo potrebné zavolať slovenského premiéra Dzurindu a povedať mu, čo treba robiť, ani pred Švajčiarskom, ani pred Rakúskom takéto otázky jednoducho neboli nastolené – bolo jasné, že okrem rozhorčenia v týchto krajinách takéto otázky nič nevyvolajú.
Prirodzene, Švajčiarsko a Rakúsko sú neutrálne krajiny, a nie mladé demokracie, ktoré sa trhajú o to, aby sa dostali do NATO. Áno, je to tak, týmto krajinám sa naozaj pošťastilo, svojho času si dokázali zachovať vlastnú neutralitu. Aj napriek svojmu členstvu v NATO však Slovensko vôbec nie je povinné strkať svoj nos
do všetkých konfliktov, ktoré budú vznikať v jeho blízkosti.
Princíp nezasahovania do konfliktov môže Slovensko oficiálne deklarovať v podobe svojej štátnej politiky. Som presvedčený, že takúto deklaráciu by podporili takmer všetci Slováci, nezávisle od ich politických názorov. Myslím, že Slovensko si môže v tomto smere nájsť spojenca v podobe susedného Rakúska, a čo je zvlášť dôležité, v Európe dominantného Nemecka. Pretože konflikty vždy boli, sú a budú. Situácia v Európe je doslova ťarchavá zrážkami najrozličnejších druhov, najmä etnických. Ak si predstavíme, že sa od Ukrajiny začne odštepovať jej západná časť,
za aktívnej účasti v tomto procese USA a Poľska na jednej strane a ešte aktívnejšieho odporu Ukrajiny a Ruska na strane druhej, potom by slovenskí politici mali veľmi dôkladne zvážiť, či strkať svoj nos do hier takéhoto druhu.
Alebo sa rozpúta etnický konflikt v Transylvánii alebo Pobaltsku, či znova na Balkáne. Tých, čo si budú želať pustiť dopredu pred seba Slovákov len preto, že Slováci sa teraz stali členmi NATO, sa vždy nájde veľa. Oplatí sa to však robiť?
Za súčasnej proamerickej vlády Slovensko je odsúdené, aby sa dopúšťalo zahraničnopolitických chýb typu vyslania svojich vojakov na frontové línie raz do Afganistanu, inokedy do Iraku. Je to zlá prax, ktorá v konečnom dôsledku k ničomu dobrému nevedie. Lebo skôr či neskôr sa na tom najmenšom a najslabšom niekto vyvŕši, takže oplatí sa byť tým, na kom sa budú vyvršovať?
Stratégia vzťahov Slovenska a Nemecka
Zjednotené Nemecko je najsilnejším štátom v Európe. Vzťahy s týmto štátom Slovensko nevyhnutne musí klásť na prvé miesto v svojej zahraničnej politike. To isté robia takmer všetci ostatní členovia EÚ, s výnimkou Anglicka.
Medzi Slovenskom a Nemeckom nejestvujú historické traumy, protirečenia alebo konflikty. Toto je veľmi dôležité, lebo väčšine európskych štátov práve takéto traumy zo zrážok s Nemeckom zostali. Nemecko na Slovensku nemá nejaké špecifické záujmy alebo teritoriálne požiadavky.
Katolícka časť Nemecka – prevažne Bavorsko – je dokonca v istom slova zmysle Slovákom blízka svojou mentalitou a spôsobom života – prirodzene, iba do takej miery, do akej si vôbec môžu byť blízki Slovania a Nemci. Tradične silná nemecká kresťanská demokracia tiež žičí dobrým vzťahom Slovenska s Nemeckom, nakoľko na Slovensku sa skôr či neskôr objaví silná strana kresťansko-demokratického razenia.
Nemecko je dnes jednou z dvoch európskych krajín, ktorá je v prípade vzniku konfliktu medzi Slovenskom a Maďarskom schopná zasiahnuť do situácie a obhájiť Slovensko a Slovákov. Druhou takou krajinou je Francúzsko. Prečo Nemecko môže zasiahnuť, navyše na strane Slovákov, hoci Maďarsko historicky vždy vystupovalo ako spojenec Nemecka? Lebo Maďarsko je v súčasnosti najproamerickejšia postkomunistická krajina a vzťahy medzi USA a Nemeckom po jeho zjednotení a zániku reálnej hrozby pre Nemecko z Východu vstúpili do novej fázy. Nemecko začalo viesť vlastnú politiku, nezávislú od Spojených štátov, Nemecko bude chcieť docieliť a docieli stiahnutie amerických vojsk zo svojho územia. Nemecko v Strednej Európe dominuje
a ďalšieho dominantného dravca, či vlastne dravčeka, zato
s ostrými zubami, v podobe Maďarska, ktoré sa rozpomenie
na svoju imperiálnu minulosť, Nemecko nepotrebuje.
Pre Nemecko je Slovensko zaujímavé najmä ako krajina, cez ktorú prechádza tranzit pre Nemecko životne dôležitého plynu
a ropy. Druhý záujem Nemecka vo vzťahu k Slovensku zatiaľ predstavuje skôr potenciál, ale existuje. Nemci vidia ďalej ako iné národy a pripravujú sa na expanziu na Východ – tentoraz ekonomickú. Keď sa vyrieši situácia s geopolitickou orientáciou Ukrajiny a nemecká ekonomická expanzia na Ukrajine a v Rusku bude možná, Slovensko sa môže stať pre Nemecko veľmi cenným partnerom. Tu môžu byť do značnej miery naplnené túžby mnohých podnikateľov stať sa mostom medzi Východom
a Západom.
Nemci, ktorí majú stáročné skúsenosti z úzkej komunikácie
a súžitia s Ruskom a Rusmi, si ako jediný európsky národ uvedomujú, že Slovensko je krajina patriaca k európskej civilizácii, ktorá hraničí s civilizáciou ruskou, a pokiaľ ide o jazyk a do veľkej miery aj mentalitu, je príbuzná Ukrajincom a Rusom. Nemci, a iba oni, sú teoreticky pripravení na to, aby Slovákov prijali ako sprostredkovateľov svojho vplyvu a na území Slovenska rozmiestnili ekonomický tyl svojej expanzie na Východ. Nie v Poľsku, ktoré by som pri všetkej svojej láske k Poliakom do európskej civilizácie nezaraďoval, ani v Maďarsku, orientovanému na Spojené štáty a pokúšajúcemu sa znova rozpriahnuť svoje krídla, potenciálne agresívnej krajine, absolútne cudzej slovanskému svetu, ale na pokojnom Slovensku, kde nehrozia nijaké neočakávané zvraty.
Na to, aby malo dobré vzťahy s Nemeckom, Slovensko nemusí vynakladať nijaké zvláštne úsilie. Nemci sú, nesporne, veľmi dobre informovaní o tom, čo sa deje v krajinách, s ktorými susedia, nie je potrebné im vysvetľovať genézu proamerickej slovenskej strany SDKÚ. Keď sa na Slovensku objaví silná ľavica a silná kresťanská strana, postačí nadviazať úzke vzťahy s nemeckými socialistami a kresťanskými demokratmi – a vzťahy medzi Nemeckom a Slovenskom budú pevne poistené.
Slovensko by malo v každom prípade prejaviť väčšiu zdržanlivosť pri podpore rozličných akcií Spojených štátov v Európe
a najmä pri hodnotení sudetskej otázky, akokoľvek by sa snažila túto otázku vyriešiť jedna alebo druhá strana. Áno, Česi sú bratia, dokonca milovaní, ale sudetskú otázku si uvarili sami a sami ju aj budú jesť. Slováci by sa nemali približovať k tejto miske, akokoľvek silno by ich hrýzlo svedomie. Táto miska totiž príliš zapácha.
Stratégia vzťahov Slovenska a USA
Dnes, na začiatku augusta roku 2003, keď píšem tieto riadky, sú vzťahy so Spojenými štátmi pre Slovensko svojím významom na druhom mieste, hneď po vzťahoch s Nemeckom. Pravda, ešte raz zdôrazním, že dôležitosť vzťahov so Spojenými štátmi sa môže podstatne znížiť, ak dôjde k zmene v politike Spojených štátov a všeobecne k zmene pomeru síl vo svete.
Slovensko dnes prakticky nijako nemôže vplývať na USA
a nebude to môcť urobiť ani zajtra. Taký je pomer síl. Sú to jednostranné vzťahy – Spojené štáty rozhodujú, čo od Slovenska potrebujú – Slovensko to plní. Je to hra iba na jednu bránku. „Strana povedala – musíš, komsomol odvetil – vykonám!“ – zhruba takýto sovietsky veršík obdobia tridsiatych rokov 20. storočia opisuje vzťahy medzi USA a mnohými inými krajinami, medzi ktorými sa nachádza aj Slovensko. „Strana“ – to je, prirodzene, USA a namiesto „vykonám“ dnešní „komsomolci“ volajú: „Yes, sir!“
To, že na Slovensku existuje politická štruktúra typu SDKÚ, s jasne vyjadrenou proamerickou orientáciou, strana, ktorá sa navyše nachádza pri moci, ešte nie je zárukou efektívnych a pragmaticky užitočných vzťahov Slovenska s USA, krajinou, ktorá sa snaží zaviesť nový svetový poriadok. Netreba preceňovať akúsi exkluzivitu vzťahov Mikloša a Dzurindu s Bielym domom.
Na mieste týchto dvoch môže byť ktokoľvek iný.
Napriek tomu však vo vzťahoch s USA môže Slovensko dosahovať určité výhody v svoj prospech v situáciách, keď sa ukáže ako jedna z možných alternatív pre americkú politiku. Napríklad, v prípade balkánskej vojny Spojené štáty nemali inú alternatívu než Slovensko – akákoľvek iná trasa pre americké letectvo bola jednoducho neprijateľná. No v prípade vojny v Iraku účasť Čechov a Slovákov bola celkom nepovinná a táto účasť sa dá vysvetliť iba horlivosťou Dzurindu na jedenej strane a Havla
na strane druhej. Táto horlivosť môže v konečnom dôsledku stáť podaktorých Slovákov život.
Rozšírme tento model vzťahov s USA na budúce konflikty v Európe a vo svete, ktorých sa Amerika zúčastní. Mimochodom, stojí za povšimnutie, že Amerika sa nielenže snaží zúčastniť rad-radom všetkých konfliktov, ale vedome ich plánuje a vytvára. Skôr než sa bezhlavo vrhať na Irak alebo Afganistan, navyše
za vlastné peniaze, je vždy lepšie vyčkať, či sa nevrhne niekto iný. Slovensko nevyhnutne bude musieť stáť v tesnom zástupe nováčikov čerstvých členov NATO, ale nemusí prejavovať nadmernú iniciatívu, malo by sa správať statočnejšie a dôstojnejšie. Viac sa pozerať okolo seba.
Napríklad, takí Turci – zdalo by sa, že ide o najspoľahlivejších spojencov Ameriky v regióne v priebehu niekoľkých desaťročí. Tesne pred začiatkom Karibskej krízy Američania na znak osobitnej dôvery umiestnili v Turecku rakety s jadrovými hlavicami. Ale so začiatkom poslednej vojny v Iraku Turci náhle odmietli prijímať na svojom území americké vojská. A nič hrozné sa neudialo. Turecko tak ako predtým ostáva v NATO, Yankeeovia zaškrípali zubami, ale našli si iné riešenie.
Alebo susedia a tradiční priatelia Slovákov – Maďari. Svojich vojakov nikam neposielajú a dokonca svoje územie na prelet amerických lietadiel poskytli iba so zaťatými zubami. Napriek tomu, že vytvorili v svojej krajine americkú vojenskú bázu. A už keď sa začalo hovoriť o pozemnej operácii v Juhoslávii, ktorá sa mala začať na maďarskom území a nevyhnutne mala uviesť do pohybu státisíce utečencov z Vojvodiny, Maďari odmietli účasť v tomto dobrodružstve – a znova sa nič strašné nestalo.
Vo vzťahoch s Amerikou sa Slovensko musí snažiť, bez toho aby bolo vyradené z euroatlantického šíku a vytváralo problémy, čo najviac vzdialiť od súčasného postavenia skauta-aktivistu, ktoré Slovensku bolo vnútené Dzurindovou vládou. Dzurinda sa možno usiluje akurát o to, aby mu na sklonku rokov, podobne ako Havlovi, bola udelená pekná ligotavá americká medaila.
O ta¬ kýchto aktivistov Amerika nebude mať zatiaľ núdzu, zato Slovensko a Slovákov môže vyjsť Dzurindova medaila príliš draho.
Keď vrcholila posledná vojna v Iraku, strávil som dva dni v Poľsku a veľa som v aute počúval poľský rozhlas. Božemôj, čo len toto rádio hustilo do úbohých Poliakov. Vraj, Poľsko čaká sladká odmena za účasť vo vojne; že Američania pozvú tisícky poľských odborníkov, aby „osvojovali“ iracké ropné polia,
a dajú im za to veľké platy; že Poľsko predbehlo všetkých, kto váhal bojovať proti Husajnovi. Prešlo niekoľko mesiacov a bolo by zaujímavé vypočuť si, čo na túto tému hovorí poľské rádio teraz.
Slovákom sa neoplatí brať si príklad z Poliakov. Vytvárať vzťahy s USA by sa radšej mali učiť od Maďarov, ktorí sa s Američanmi priatelia pevne, seriózne, ale bojovať spoločne s Amerikou sa neponáhľajú. To je rozumnejšia pozícia.
Osobitnou otázkou je rozmiestnenie amerických vojsk na Slovenskom území. Slovensko zatiaľ nepatrí medzi krajiny, pre ktoré sa pripravuje takáto vysoká pocta. No bohužiaľ, ak sa dnes Spojené štáty rozhodnú, že spolu s Rumunskom, Bulharskom, Poľskom a Maďarskom táto pocta pripadne aj Slovensku, Slovensko nebude môcť s takýmto rozhodnutím nijako polemizovať. Toto však platí dnes, čo bude zajtra, to nevieme. V prípade nového rozmachu politiky USA sa Američanom vojská môžu zísť kdesi celkom na inom mieste, od Európy dosť vzdialenom.
Strategicky by pre Slovensko bolo mimoriadne dôležité, aby dosiahlo čo najzdržanlivejší postoj USA vo vzťahu k možnej maďarskej expanzii. O to isté sa bude usilovať aj Rumunsko. Prirodzene, dosiahnuť niečo také sa dá iba veľmi ťažko. Slovensko nemá ekvivalent, ktorý by Spojeným štátom mohlo ponúknuť výmenou za skrotenie maďarských ambícií. Už odovzdalo Spojeným štátom všetko, čo USA potrebovali, dobrovoľne a bez akéhokoľvek odporu. Vráťme sa však opäť k tomu, že všetko toto platí pre dnešný deň. A keď sa Maďari pustia obnovovať svoje Veľké Maďarsko, ak sa vôbec do toho pustia, rozloženie síl môže vyzerať inakšie. Netreba zveličovať ani silu maďarskej loby v USA: ak si od tejto loby odmyslíme G. Sorosa, potom zostane menej ako polovica.
Vo vzťahoch s USA, nech by sa rozvíjali akýmkoľvek smerom, sa Slovensko musí vyhnúť nálepke proruskej orientácie, ktorú
na Slovensko môžu lepiť niektorí jej „dobroprajní“ susedia. Ide
o to, že napriek zreteľnej proamerickej orientácii súčasnej ruskej politickej elity, Spojené štáty majú minimálne sklony, aby dôverovali tejto ruskej elite a jej orientácii. Tak je to aj správne, v Rusku dochádza k zmenám rýchlo – niekedy sa behom jedného dňa z člena politbyra ÚV KSSZ Jeľcina stáva zaslúžený demokrat, ktorého miluje celý západný svet. Nech by sa slovensko-ruské vzťahy uberali akýmkoľvek smerom, nesmú v USA vyvolávať podozrenie o tajnej spolupráci s Moskvou, podobné tomu, na ktorom stroskotala Mečiarova politická kariéra. Zato pronemeckej orientácie sa netreba báť, hoci sa Američanom pozdáva ešte menej.
Dôležité je po celý čas si pamätať, že noví otcovia, učitelia
a dobrodinci Slovenska, a nielen jeho, sa v danom okamihu nachádzajú za oceánom – ich teda prichodí milovať, im sa treba klaňať na znak vďaky, že všetkých učia. Nie je to nič hrozné, mnohé veľké a silné štáty nášho sveta robia dnes to isté – a nehanbia sa za to. Svetlo teraz svieti nie z Východu, ale spoza Atlantického oceánu. A nech len svieti. Akurát, skláňajúc hlavu pred majestátom nových pánov nášho sveta, treba mať na pamäti ruské príslovie: „Prinúť hlupáka, aby sa modlil k Bohu, a rozbije si čelo“. Pravoslávni veriaci sa totiž počas modlitieb ukláňajú až po zem
a čelom sa dotýkajú zeme. Tí sú však múdri, ale hlupák bije čelom o zem pri každej poklone. Netreba byť hlupákom.
Stratégia vzťahov Slovenska a Česka
Pre Slovensko je životne dôležité, aby si zachovalo vysokú úroveň vzťahov s Českom, ktorá má korene v spoločnom spolužití v rámci jedného štátu. Rozdelenie Česko-Slovenska znamenalo nevyhnutnú geopolitickú chybu obidvoch bratských národov. Nevyhnutnú preto, lebo o tomto rozdelení rozhodli mocní tohto sveta. Česko-Slovensko by mohlo sebaistejšie a pevnejšie čeliť požiadavkám sudetských Nemcov, ako aj možnej autonómii juhu Slovenska. Úlohou Slovenska, tak ako, mimochodom, aj Česka, je minimalizovať straty, ktoré s touto geopolitickou chybou súvisia. V nedávnej minulosti sa už načrtla línia vzájomnej podpory Česka a Slovenska v súvislosti so sudetskou otázkou na jednej strane a Benešovými dekrétmi na strane druhej.
Netreba však zabúdať, že za súčasného stavu Česko nie je schopné poskytnúť Slovensku pomoc v prípade vzniku etnického konfliktu na juhu Slovenska, rovnako ako nie je v silách Slovenska, aby Česku pomohlo v sudetskej otázke. Nakoľko obe otázky tak či onak spochybňujú celistvosť českého a slovenského štátu, Česko
a Slovensko ich bude musieť riešiť každý osve. Tu vznikajú veľmi nebezpečné ilúzie: podporíme Čechov, a oni zase nás. Pokým je v Európe všade ticho a pokoj, táto podpora môže mať podobu vzájomných chlácholivých rozhovorov. Ak by však vznikol reálny konflikt a prišlo na lámanie chleba, nepomôžu ani rozhovory, ani kriky. Váha Česka a Slovenska v súčasnej Európe je príliš malá.
Jestvuje podstatný rozdiel v možnostiach manévrovania, ktoré bude mať Česko a Slovensko v prípade vzniku etnického konfliktu na územiach týchto dvoch bratských krajín. Ak sa Nemecko zrazu rozhodne nejakým spôsobom riešiť sudetskú otázku, potom to bude rozhodnutie najsilnejšieho európskeho štátu a Čechom zrejme nezostane nič iné, ako sa tomuto rozhodnutiu podriadiť. Ubrániť Česko pred Nemeckom v takomto prípade dokážu iba Spojené štáty, ktoré sa sotva budú zaťažovať českými problémami. Alebo svorný protestný hlas zo strany EÚ, ktorá by bez Nemecka nemohla a nemôže existovať. Preto ani svorný hlas
od EÚ netreba očakávať.
V prípade, že sa vyostrí situácia na juhu Slovenska, pôjde o jav celkom inej povahy. Nepôjde o premyslený a pripravený návrat Nemcov s požiadavkami reštitúcie alebo kompenzácie. Bude to pokus Maďarov navrátiť časť svojich pozícií, pokus, ktorý na rozdiel od nemeckého postupu nie je podložený silou. Maďari budú skúšať, koľko im susedia povolia – nielen Slováci, ale v prvom rade Rumuni. A zahriaknuť Maďarov bude môcť napríklad Nemecko, ľahko a nenútene, pravda, iba v prípade, že to bude chcieť. Bude môcť aj EÚ, a v prípade formovania euroázijského geopolitického zväzku medzi Európou a Ruskom bude môcť aj Rusko.
Hoci sa na prvý pohľad zdá, že potenciálne problémy Slovákov v súvislosti s maďarskou menšinou sú väčšie než problémy Čechov s vyhnanými Nemcami, môže sa ukázať, že to tak vôbec nie je. Maďari a Slováci po stáročia žili spoločne na jednom území. Tak ako žili sudetskí Nemci a Česi. Slovenských Maďarov však nikto nevyháňal, v Maďarsku nie sú masové vplyvné strany typu strán sudetských Nemcov, ktoré žiadajú nastolenie spravodlivosti tak, ako ju chápu oni.
Všeobecne, vzťahy Slovenska a Česka sa vyrovnávajú a stávajú sa rovnoprávnejšími. Najmä po tom, ako Slováci konečne porazili Čechov v hokeji. Slovensko celkom rýchlo a úspešne prekonáva akýsi syndróm mladšieho brata po rozdelení otcovského dedičstva. Česko však, rovnako ako predtým, zostáva pre Slovensko etalónom a toto sa dá a treba meniť. Pri priaznivých podmienkach sa Slovensko môže rozvíjať rýchlejším tempom a staršieho brata nielen dobehnúť, ale aj predbehnúť. Novým etalónom sa pre Slovensko a Slovákov môže stať Rakúsko.
Slovensko by malo čo najviac obchodovať s Českom, treba sa učiť Česku predávať všetko, čo je schopné od Slovenska kúpiť. Tradície česko-slovenského obchodu sa utvorili v priebehu desaťročí spoločného života, nahromadili sa vzťahy a osobné kontakty. Toto je veľký kapitál, ktorý Česi ako lepší obchodníci než Slováci využívajú oveľa efektívnejšie v svoj prospech. Napriek tomu, Česi môžu na Slovensku nakupovať celkom široký sortiment tovarov, v neposlednom rade aj služieb – do slovenských Tatier sa začínajú vracať českí turisti.
Objektívne výhody Slovenska oproti Česku v oblasti cestovného ruchu môžu priniesť rýchle výsledky – Čechom netreba vysvetľovať, kde ležia Tatry, treba im jednoducho ponúknuť dobré ceny a primerané týmto cenám služby. Pritom pre Čechov je čoraz ťažšie predať Slovákom čo i len dvojdňový zájazd do Prahy, nehovoriac už o Karlových Varoch, lebo české ceny sú pre Slovákov stále menej dostupné. Okrem toho, Slováci navštevovali Prahu veľakrát ešte v období federácie a tá pôvodná, domácka Praha sa mnohým páčila viac ako súčasná.
Vo vzťahoch s Českom je pre Slovákov strategicky dôležité vyhnúť sa odlivu vlastných kvalifikovaných kádrov. Takýto odliv je vyprovokovaný vyššou životnou úrovňou v Česku a absenciou jazykovej bariéry. Situácia v súčasnosti vyzerá pre Slovensko nepriaznivo. Českých lekárov a zdravotné sestry vábia Nemci, slovenských lekárov lákajú Česi. Slovákom tak zostáva pozývať lekárov z Ruska alebo Ukrajiny, čo je oveľa komplikovanejšie ako dosiahnuť to, aby slovenskí lekári zostali na Slovensku.
Nakoniec, v Česku žije veľká slovenská diaspóra, ktorá aj keď sa už do značnej miery asimilovala, zatiaľ ešte stále nestratila svoju slovenskú identitu. Toto je téma, nad ktorou by sa už dávno zamysleli ozajstní slovenskí štátnici, ak by sa nejakí vyskytovali. Je to objektívne veľká výhoda, na vzťahoch s rodákmi v Česku sa môže zakladať čokoľvek, ak sa im dá pocítiť, že ich osud nie je Slovensku ľahostajný.
Stratégia vzťahov Slovenska a Rakúska
Rakúsko s koncom studenej vojny a vstupom do EÚ prežíva obdobie nového hľadania, čo spôsobuje, že táto krajina je otvorenejšia a prístupnejšia ku spolupráci. Budúcnosť v podobe perspektívy byť pohltené veľkým Nemeckom ani zďaleka nevyhovuje všetkým Rakúšanom – za polstoročie blahobytu v podobe nárazníkového neutrálneho štátu medzi Východom a Západom si Rakúsko stihlo zvyknúť na nezávislosť a samostatnosť.
Pre Slovensko je Rakúsko veľmi zaujímavé ako krajina, ktorá sa na Slovensko veľmi ponáša, nielen pokiaľ ide o hory a minerálne pramene, ale aj v zmysle patriarchálnej dedinskej mentality a navyše preto, že ide o prevažne katolícku krajinu. Okrem toho, táto krajina sa nachádza na jedenej z hlavných európskych križovatiek a jeho obyvateľstvo, nadôvažok, predstavuje zmes slovansko-maďarsko-nemeckej krvi – kombinácia, ktorá Slovákom tiež nie je cudzia. Pri pozornom skúmaní toho, čo sa deje v Rakúsku, Slováci majú unikátnu možnosť uvidieť svoju budúcnosť o dvadsať – tridsať rokov. Nie vo význame bohatstva, ale v zmysle základných tendencií v ekonomike a sociálnej sfére.
Avšak to najdôležitejšie je, že Rakúsko sa najviac hodí na úlohu hlavného učiteľa. Nie preto, žeby Rakúšania horeli túžbou, aby dačo Slovákov naučili. Ale preto, že Slováci sa môžu od Rakúšanov mnohým veciam rýchlo a efektívne naučiť nezávisle od toho, či sa to Rakúšanom páči, alebo nie.
Čomu sa môžu naučiť? Umeniu vytvoriť dokonca aj v okolí plytkého jazera Neusiedler See na hranici s Maďarskom takú turistickú infraštruktúru, aká ani zďaleka nie je ani v slávnych Vysokých Tatrách alebo Piešťanoch. Teda môžu sa od Rakúšanov naučiť službám a turistickému biznisu.
V oblasti zahraničnej politiky je Rakúsko v dôsledku objektívnych príčin jedným z prvých potenciálnych a najspoľahlivejších členov nemeckého geopolitického klubu v Európe. Ak časom do tohto klubu vstúpi aj Slovensko, vzťahy s Rakúskom by mohli nadobudnúť ešte väčší význam. Lebo Rakúšanom sú Slováci bližší a pochopiteľnejší ako Nemcom.
Slovensko a Rakúsko majú spoločné strategické záujmy, ktoré súvisia hlavne s problémami nelegálnej emigrácie prisťahovalcov z krajín Afriky a Ázie do Európy. V tejto sfére s otvorením rakúsko-slovenských hraníc, ak, pravda, k takémuto otvoreniu dôjde, Slovensko a Rakúsko budú jednoducho odsúdení na veľmi úzku spoluprácu.
Stratégia vzťahov Slovenska a Maďarska
Táto stratégia je prostá: urobiť všetko pre to, aby Veľké Maďarsko zostalo iba pekným snom maďarských politických romantikov. Na to, aby sa toto všetko robilo, sa Slovensko musí sústrediť na vzťahy so svojimi rodnými slovenskými Maďarmi
a ich politickými predstaviteľmi – SMK a dosiahnuť pre Slovensko a Slovákov výhodný spôsob koexistencie, ktorý by vyhovoval slovenským Maďarom oveľa viac než romantické avantúry s autonómiou, tým viac s pripojením k Maďarsku.
Potrebné je čo najskôr si uvedomiť, že mozog potenciálneho maďarského separatizmu sa nachádza v Budapešti, ale už jeho telo s končatinami je tu, na Slovensku, pod nosom, desať kilometrov od Bratislavy. Bez aktívnej účasti tela, teda bez pol milióna slovenských Maďarov, sa nijaké príkazy z mozgu nebudú plniť.
Ako sa dohodnúť so slovenskými Maďarmi? Odložme túto otázku do budúcna – možno, sa niekomu na Slovensku zídu čisto pragmatické a analytické úvahy na túto tému. Moje sympatie nie sú na strane Veľkého Maďarska – nielen preto, že som Slovan
a uvedomelý občan Slovenska, ktorému Veľké Maďarsko nič dobré nesľubuje. Takýto projekt považujem predovšetkým za nepodložený. Na to, aby sa znova stalo veľkým, Maďarsku v súčasnosti chýba ekonomická sila, silná armáda a vojenská aristokracia. Teda všetko to, o čo sa Veľké Uhorsko po stáročia opieralo.
A nová maďarská sila sa nemá odkiaľ objaviť.
Isteže, je to poľutovaniahodné, Maďarov sa dá pochopiť, ale historické udalosti sa nikdy neopakujú v tej istej podobe. Každý národ platí za svoje chyby a poblúdenia a Maďari nebudú výnimkou. Možno, Rakúsko-Uhorsko nemalo tak veľmi tlačiť na slovanský svet na prahu prvej svetovej vojny; možno, sa neoplatilo oslavovať ruskú revolúciu a odstúpenie Ruska z prvej svetovej vojny; možno, sa Maďari nemali tak tešiť, keď sa objavil Hilter,
a tak vrelo s ním spolupracovať.
Okrem toho, nikto nepovedal, že k etnickému konfliktu na juhu Slovenska bezpodmienečne dôjde. Ak tento konflikt začne dozrievať, bude sa dať vopred predvídať a budú sa dať prijať adekvátne opatrenia – Slovensko zatiaľ má na to všetky možnosti, napriek slabej vláde, ktorú najmenej zo všetkého trápi budúcnosť krajiny a národa. Čas však beží ďalej a vlády sa budú meniť.
A nakoniec, Slováci sa môžu od Maďarov naučiť umeniu praktickej politiky. Maďarskí štátnici dnes pôsobia o kategóriu vyššie, profesionálnejšie a presvedčivejšie ako slovenskí. Pokým to bude takto, Slováci len ťažko presvedčia svet o svojej pravde.
Stratégia vzťahov Slovenska a Poľska
Poľsko vedie svoju geopolitickú líniu, ktorá je v danom okamihu ešte neadekvátnejšie vychýlená na stranu USA a NATO, než sa to podarilo Dzurindovej vláde. Ak vezmeme do úvahy, že Poľsko bolo, je a bude vždy medzi dvoma európskymi ťažiskami – Nemeckom a Ruskom –, vychýlenie na stranu USA sa môže preňho ukázať ako neopodstatnené, nebezpečné, ba možno aj osudové. Čo narobíš, taká je tradícia krajiny, o ktorej sa vraví, že je ustavičnou obeťou nešťastnej geopolitiky.
Slovensko sa musí držať čo najďalej od poľských zahraničnopolitických iniciatív, najmä ak tieto iniciatívy sú nasmerované na Východ. Už len z toho prostého dôvodu, že od podobných poľských počinov považujú za rozumné držať sa čo najďalej aj oveľa silnejšie a vplyvnejšie európske krajiny. Ak ani toto nepresvedčí, stačí si v pamäti osviežiť históriu dvoch svetových vojen v Európe a preskúmať osud Poľska počas týchto vojen a po nich. Takýto exkurz do dejín presvedčí už definitívne.
Slovensko ekonomicky nijako nezávisí od Poľska, zvláštnej krajiny, ktorej časť obyvateľstva je existenčne odkázaná na predaj svojich nekvalitných výrobkov Bielorusom a Ukrajincom – v súčasnosti jedným z najchudobnejších európskych národov. Nikto, okrem nich, vrátane samotných Poliakov, nie je schopný tieto výrobky kupovať.
Ak situácia na Ukrajine začne, nedajbože, smerovať k rozkolu krajiny a k autonómii alebo oddeleniu Západnej Ukrajiny, Poľsko sa zrejme zamieša do tejto už naozaj veľkej geopolitickej hry. V takom prípade pre Slovensko a slovenských politikov nastane hodina statočnosti a je v záujmoch Slovákov, aby Poľsku nedovolilo zatiahnuť Slovensko do tejto nebezpečnej hry. O tom, že sa Poľsko bude všemožne usilovať zatiahnuť do svojej hry Slovensko, Maďarsko a Rumunsko, niet žiadnych pochybností. Ak kríza tohto druhu vypukne vedľa slovenských hraníc, treba pozorne sledovať správanie Maďarov, ktorí, bez ohľadu na prítomnosť Maďarov na Západnej Ukrajine, sa sotva poponáhľajú, aby sa zúčastnili v hre takéhoto kalibru. V takom prípade je nutné Maďarov nielen jednoducho sledovať, ale oplatí sa od nich učiť. V sfére medzinárodnej politiky sú totiž Maďari najzrelší národ v Strednej Európe, ktorý, aj napriek nevyhnutným chybám, si dokáže obhájiť vlastné záujmy.
Stratégia vzťahov Slovenska a Ukrajiny
Pre Slovensko je životne dôležité, aby svoje vzťahy s Ukrajinou očistilo od nereálnych nádejí a pozrelo sa na ne triezvo a pragmaticky. Je to veľmi ťažké, lebo Slovensko aj Ukrajina sú mladé štáty, s ešte nezrelou, neskúsenou politickou elitou, ktorá sa iba čo začala formovať, a množstvom ilúzií príznačných pre mladosť. Ukrajinská štátnosť, hoci sa vyznačuje stáročnou históriou, je kvalitatívne odlišná než mladá história Slovenského štátu. Ukrajina sa vždy ťahala k Rusku väčšmi, než sa od neho odvracala. V posledných storočiach Ukrajinci a Rusi považovali Ukrajinu za neoddeliteľnú súčasť Ruska. Zrejme preto, že celá ruská civilizácia vyrastala z Kyjevskej Rusi a starobylý Kyjev je doteraz nazývaný matkou ruských miest.
To, že sa znova na svete objavil nezávislý Ukrajinský štát, je ďalší z dôsledkov prehry ZSSR v studenej vojne a rozpadu sovietskeho impéria. Chronologicky posledný ukrajinský štát sa objavil počas druhej svetovej vojny na územiach okupovaných Nemcami. Počas Októbrovej revolúcie a Občianskej vojny v Rusku bolo niekoľko pokusov o vznik nezávislej Ukrajiny, ale všetky sa veľmi rýchlo skončili.
Som Ukrajinec krvou a Moskovčan výchovou a osudom. Takýchto ukrajinských Moskovčanov je iba v hlavnom meste Ruska nie menej ako dva milióny. S radosťou by som uvítal, keby sa vo Východnej Európe objavil silný Ukrajinský štát, ale podľa všetkého mi nebude dopriané, aby som túto radosť okúsil. Súčasný Ukrajinský štát hneď od počiatku svojho vzniku v roku 1991 zápasí s obrovskými problémami, ktoré boli zapríčinené pokusmi ukrajinskej politickej elity zmeniť geopolitickú orientáciu Ukrajiny. Životná úroveň na Ukrajine je doteraz podstatne nižšia ako tiež veľmi nízka životná úroveň v Rusku, pričom Ukrajina bola a stále zostáva potenciálne veľmi bohatou európskou krajinou.
Pre Slovensko je dôležité sledovať geopolitické smerovanie Ukrajiny, ktorá sa pokúša nadviazať partnerstvo raz s Nemeckom, inokedy so Spojenými štátmi. Geopolitická voľba Ukrajiny nepochybne ovplyvní osud Slovenska – deklarovaná snaha Ukrajiny vstúpiť do EÚ je, z hľadiska Slovenska, tou najlepšou voľbou, no, bohužiaľ, zatiaľ ide len o vyhlásenie. Na druhej strane, na osud Ukrajiny a jej geopolitickú orientáciu bude mať rozhodujúci vplyv osud Ruska. Na všetky tieto voľby Slovensko nijako nemôže vplývať, preto reálny prospech zo susedstva s týmto veľkým
a potenciálne bohatým štátom Slováci, a nielen oni, môžu získať až vtedy, keď si Rusko a Ukrajina sformujú svoj dlhodobý zahraničnopolitický kurz. Kedy k tomu dôjde, nevie dnes nikto.
Podobne ako Rusko, podobne ako mnohé iné európske krajiny, aj Ukrajinu môže čakať katastrofický scenár – v horšom prípade rozkol krajiny na východnú a západnú časť. Ak ku katastrofe tohto druhu naozaj dôjde, Slovensko bude nútené Ukrajine poskytovať humanitárnu pomoc, ale v žiadnom prípade by sa nemalo zamiešať do krízy minimálne európskeho rozsahu, do ktorej rozkol Ukrajiny nevyhnutne vyústi.
Vo vzdialenejšej perspektíve, keď sa Ukrajina postaví na nohy a vyrastie jej ekonomický potenciál, spolupráca s touto krajinou sa môže stať jednou z dominánt slovenskej politiky, môže sa ukázať nemenej dôležitejšia ako spolupráca s Rakúskom alebo Nemeckom. Zatiaľ však ide iba o hypotézu, pričom dosť smelú.
Nech by sa v blízkej budúcnosti odohrávali akékoľvek udalosti na východ od Čiernej nad Tisou, slovenská zahraničná politika sa musí snažiť za každú cenu zachovať si dobré vzťahy s Ukrajinou, ale nie na úkor vzťahov s Ruskom. Prirodzene, platí to aj opačne, dobré vzťahy s Ruskom sa nesmú budovať na úkor vzťahov s Ukrajinou.
Stratégia vzťahov Slovenska a Ruska
Dôležité je jasne si uvedomiť, že Rusko dnes nemá vyhranenú zahraničnopolitickú doktrínu. Ruská politická a ekonomická elita tým najužším spôsobom spolupracuje so Spojenými štátmi, výsledkom čoho z Ruska do USA už veľa rokov prúdi mohutný tok peňazí. Sú to ropno-plynové doláre. Na žalostných zvyškoch tohto hodovania, ktoré ruské surovinové monštrá nechávajú v Rusku v podobe daní, sa zatiaľ drží ruský rozpočet. Ale export obrovského množstva ropy a plynu na Západ s následným dovozom zarobených peňazí do USA je ulica s jednosmernou premávkou, ktorá vedie Rusko do slepej uličky čisto koloniálnej závislosti od nových pánov a učiteľov nášho sveta.
Postavenie kolónie, surovinového prívesku Západu a hlavne USA je pre Rusko neobvyklé, stále väčšia časť ruskej politickej elity znáša toto postavenie s rastúcim podráždením. Bežným Rusom úloha krmičov bohatej Ameriky vyhovuje ešte menej. Preto v Rusku nevyhnutne dôjde k zmenám, ktorých následky budú mať globálny dosah. O jednej z takýchto zmien sa už nahlas hovorí – ide o reprivatizáciu surovinových odvetví.
V súčasnosti nielen Slovensko, ale ani jedna z ekonomických veľmocí Európy, vrátane Nemecka, nemôže s Ruskom budovať vzťahy s perspektívou na desaťročia. Nemci sa naučili v Rusku predávať Mercedesy tak seriózne, že vytlačili z ruského trhu Američanov. No s budovaním svojich automobiliek v Rusku sa zatiaľ neponáhľajú – až príliš hmlistá je budúcnosť takýchto veľkých investícií v tejto záhadnej a nevypočítateľnej krajine. Budujú ich v Česku, na Slovensku, dokonca v Španielsku, budujú aj v Argentíne, ale v Rusku – nie.
Slovensku spolu s ostatnými európskymi partnermi prichodí čakať, kedy sa v Rusku zrodí nový realistický obraz budúcej koexistencie s Európou. V rámci tejto novej ruskej doktríny, ktorá zatiaľ nejestvuje, sa nájde aj pre Slovensko priestor na budovanie vzťahov s Ruskom na dlhodobejších základoch.
Zatiaľ sa možno obmedziť iba na niektoré domnienky. Rusko nikdy nepodporí maďarskú expanziu na Južnom Slovensku.
Za každých okolností bude orientovať na najsilnejší európsky štát, to jest Nemecko. To znamená, že Rusko sa môže stať plnoprávnym, dokonca zakladajúcim členom nemecko-francúzsko-taliansko-ruského geopolitického klubu. Ak takýto klub vznikne, Slovensko sa možno tiež stane jeho členom. Rusko sa bude usilovať o znovuzjednotenie s Ukrajinou – o takéto znovuzjednotenia v dejinách Ruska nebola núdza.
Vo vzťahoch s Ruskom má Slovensko v porovnaní s ostatnými susedmi isté výhody, ktoré spočívajú v slovenských tradíciách rusofilstva. Pre Rusov slovenské rusofilstvo môže byť serióznym argumentom už len preto, že národov s rusofilskými sklonmi nie je až tak veľa. Vo veľmi vzdialenej a hmlistej budúcnosti Slovensko má šance, aby dosiahlo mimoriadne, exkluzívne vzťahy s Ruskom, ktoré mu môžu priniesť významné výhody. Toto všetko sa však nestane skôr, než dnešný tzv. jednopolárny svet vystrieda niečo iné.
V súčasnosti je dôležité pripomenúť, že z hľadiska budúcej spolupráce s Ruskom je pre Slovensko významné, aby sa v krajine našla dosť početná skupina mladých ľudí, ktorí by ovládali ruštinu. Pre budúcnosť Slovenska je dôležité, aby sa naučilo narábať s veľkým objemom mimoriadne cenných informácií, ktoré sa doslova každú minútu generujú v Rusku a po rusky. Vďaka svojmu tradičnému rusofilstvu Slováci môžu byť prví spomedzi slovanských národov, ktorí pochopia axiómu jasnú aj dieťaťu – ruský jazyk je pre každého Slovana tou najkratšou a najprístupnejšou cestou k akýmkoľvek informáciám. Napriek všeobecnej kríze, informačný, vydavateľský a mediálny biznis prežíva v Rusku nepretržitý boom. Do ruštiny sa prekladá takmer všetko hodnotné zo všetkých oblastí vedy. V ruštine vysielajú desiatky, ak nie stovky, družicových televíznych kanálov. Prirodzene, aj v angličtine sa dá dostať k množstvu informácií, ale naučiť sa po anglicky a po rusky predstavuje pre Slováka, pokiaľ ide o obtiažnosť, dve celkom odlišné úlohy. V dôsledku mnohých príčin angličtina sa môže ukázať nedostupná pre mnohých ľudí.
V Rusku sa o Slovensku vie toho, tak ako predtým, iba veľmi málo. Ak uvážime, že budúcnosť Slovenska je spätá s turistikou, potom je to zle. Lebo ročne už milióny Rusov trávia dovolenky v zahraničí, k nim pribúda stále viac Ukrajincov a Bielorusov – prečo časť z nich nenaučiť dovolenkovať na Slovensku? Táto úloha sa dá riešiť, nie je veľmi zložitá. Rusi vedia veľmi ľahko „dvihnúť kotvy“, len v priebehu dvoch-troch rokov v Rusku náhle vznikla móda chodiť do Prahy. O čo horšia je Bratislava? Najmä ak zaniknú hranice a z Bratislavy do Viedne sa bude dať dostať
za hodinu. O Viedni však Rusi vedia, kým o Bratislave takmer ani netušia.
Strategickou úlohou Slovenska vo vzťahoch s Ruskom je dosiahnuť to, aby sa o Slovensku dozvedelo čo najviac Rusov.
Pre Slovensko má bezprostredný význam, aby investovalo isté prostriedky do propagácie svojej krajiny v Rusku – peniaze sa vrátia, ak, pravdaže, budú správne využité. Výhody z týchto poznatkov môžu byť pre Slovákov obrovské, a to nielen v oblasti turistiky. Rus sa totiž civilizačne od Európana líši tým, že keď sa niečo dozvie, nielenže to vie, ale tieto poznatky sa snaží využiť. A ak sa k okamihu otvorenia hraníc medzi Rakúskom a Slovenskom státisíce Rusov, ktorí každoročne navštevujú Viedeň, dozvedia
o Slovensku a Bratislave niečo vzrušujúce a príťažlivé, potom im nepadne zaťažko, aby navštívili Bratislavu na deň, na dva. Len poznamenám, že takouto zvedavosťou a schopnosťou tak ľahko „dvihnúť kotvy“ sa vyznačujú len Rusi a azda ešte Japonci.
Stratégia vzťahov Slovenska a Európskej únie
Hlavným cieľom tejto stratégie je podľa možnosti vedieť čo najviac o tom, akým smerom sa vyvíja EÚ, a čo najpresnejšie prognózovať jej budúcnosť. Úspech EÚ ako geopolitického projektu – je vznik mocnej a stabilnej superfederácie európskych štátov pod vedením silných európskych veľmocí – Nemecka, Francúzska a Talianska. Účasť štvrtej európskej veľmoci, Veľkej Británie, v EÚ nikdy nebola plnohodnotná, nakoľko táto krajina z geopolitického hľadiska stojí jednou nohou v Európe, a druhou za oceánom. Stáť takto, s naširoko rozkročenými nohami, asi nie je pohodlné, ale Angličanom sa to zrejme páči.
Ak sa EÚ skutočne zmení na superfederáciu, existujú všetky dôvody predpokladať, že prirodzeným spojencom EÚ sa stane konsolidované Rusko, ktoré svoju americkú orientáciu zmení
na európsku. Ak sa k Rusku pripojí Ukrajina a mnohé ďalšie bývalé republiky Sovietskeho zväzu, vtedy vo svete vznikne nový geopolitický zväz, nový reálny protipól moci, ktorý môže vyvážiť tak Spojené Štáty, ako aj islamský svet a Čínu.
Takýto scenár je ten najružovejší a najpozitívnejší a pre Slovensko mimoriadne priaznivý. Ale veriť sa mu zatiaľ dá ťažko. Superfederácia sa nemusí vydariť – dôvodov na to existuje oveľa viac než argumentov v prospech EÚ. Pozrime sa preto na iný scenár, ten najčiernejší. Čo ak sa z EÚ vykľuje nie superfederácia, ale ekonomická a finančná superpyramída podobajúca sa na povestné nebankové subjekty, Slovákom tak dobre známe, ktoré sľubovali 35 percent ročne? A v deň X silní hráči EÚ alebo tí, čo stoja za nimi v tieni, zhrabnú bank a ožobračia smoliarov? A pôjdu stavať novú pyramídu zase niekde inde…
Ak sa vývoj udalostí v EÚ začne odohrávať podľa takéhoto scenára, potom rozumnou bude strategická línia zameraná na to, aby sa Slovensko neocitlo medzi najposlednejšími účastníkmi pyramídy, ktorí nedostanú vôbec nič. Zaželať si to je však oveľa ľahšie ako želanie zrealizovať. V schopnosť slovenskej politickej elity postarať sa o osud krajiny a národa do takej miery, aby odvrátila katastrofu, ktorá ohrozuje ich národ, osobne neverím, ako v to neverí ani väčšina čitateľov tejto knihy. Slovenskí politici sa, naopak, budú snažiť o to, aby si čo najviac napchali vrecká aj na katastrofe takéhoto druhu. A určite si ich aj napchajú, pretože budú o nej vedieť ako prví. Napchajú a so smiechom budú pozerať na najivných súkmeňovcov. Pretože to zatiaľ nie sú politici, ale obyčajní kšeftári. Hocijaký politik, aj ten najkrutejší, najpodlejší a najzákernejší, nikdy nebude želať svojmu kmeňu katastrofu, tak ako pastier nemôže chcieť, aby jeho stádo roztrhali vlci. Lebo ak stratí svoj kmeň, ozajstný politik stráca aj moc, a teda stráca všetko. Ozajstný politik je vždy líder, vodca, a čo ako smiešne to v súčasnosti znie, patriot svojho národa.
Z tohto hľadiska jedinými politikmi na Slovensku vždy boli a zostávajú katolícki kňazi, ktorí si skutočne úprimne želajú, aby ich ovečky boli bohaté a žili dlho a šťastne. Na rozdiel od proamerických politikov miklošovského typu, ktorých trápi len to, ako čo najrýchlejšie a najvýhodnejšie vlastné stádo najprv ostrihať, potom z neho zodrať kožu a nakoniec odovzdať mäso na spracovanie. To jest zbaviť sa nenávideného stáda raz a navždy a odísť za oceán s kopou peňazí. Stroho povedané, v tomto spočíva najzásadnejší rozdiel medzi KDH a SDKÚ. Predstavitelia KDH, aj napriek ich do oči bijúcim nedostatkom, vidia svoju budúcnosť na Slovensku a snažia sa byť politickými zástupcami katolíckej cirkvi. Zatiaľ čo poprední predstavitelia SDKÚ zo Slovenska zaručene odídu – pričom už onedlho. Až Slováci nakoniec pochopia zmysel toho, prečo sa pri moci nachádzajú ľudia, ktorí sa od útlej mladosti zaoberajú podozrivými finančnými operáciami typu kupónovej privatizácie. Títo mladí kombinátori na Slovensku jednoducho zarábajú peniaze. Podobne ako celá vrstva ruských oligarchov, ktorí si na Západe už dávno kúpili nielen vily, ale celé ostrovy, obce a dokonca futbalové kluby.
Jediná možnosť pre Slovensko, ako prežiť rozpad EÚ v prípade, že sa naplní najčiernejší scenár, ktorý celkom pokojne môže vyústiť do ekonomickej depresie celoeurópskeho rozsahu, je mať podľa možnosti čo najbližšie ekonomické vzťahy s najsilnejšími hráčmi EÚ. Prirodzene, predovšetkým s Nemeckom. Aby Nemecko malo závažné dôvody podporiť v ťažkej chvíli práve Slovensko, a nie Poľsko alebo Maďarsko. Konkrétne, ak by na Slovensku boli do tej doby vybudované továrne firiem Siemens, Mercedes a BMW, Slovensko by ekonomickú depresiu prežilo ľahšie než jeho susedia. Prirodzene, za podmienky, že v dôsledku rozpadu EÚ sa nezrúti aj samotné Nemecko. Inak povedané, ak je EÚ naozaj balón, ktorý Európu dvíha do nových výšok a otvára jej nové horizonty, v takom prípade sa Slovensko nemá čoho obávať. Ale ak je EÚ ako ozrutný balvan, ktorý sa pomaly zosúva a hrozí, že krajinu privalí, Slovensko sa musí vynasnažiť vyskočiť spod tohto balvanu medzi prvými.
Slovensko malo veľkolepú šancu, aby si do značnej miery poistilo svoju budúcnosť v Európe. Táto šanca sa volala VSŽ a nevyužila ju ani Mečiarova, ani Dzurindova vláda. Ak by Slovensko ponúklo VSŽ nemeckým výrobcom ocele za tých istých mizerných podmienok, za akých VSŽ bolo odovzdané U.S. Steelu, politické výsledky tohto, povedzme otvorene, hanebného „obchodu“ by boli celkom iné. Pretože, ak by boli majiteľmi VSŽ Nemci, železiarne by neboli udusené, ale fungovali by a poskytovali Slovensku a Slovákom množstvo výhod oproti ich susedom. Ale Slovensko hanebne zopakovalo to, čo urobili aj Maďari, ktorí ešte skôr poslušne udusili svoje silné hutníctvo, aby Američanom neprekážalo v ich veľkom zápase s Nemcami o svetový trh ocele. Mimochodom, práve za to Američania Maďarov tak usilovne chválili, tvrdiac, že reformy v Maďarsku predbiehajú reformy vo všetkých ostatných krajinách. Hľa, aké jednoduché reformy: odovzdáme všetko do rúk akoby slovenským politikom, ktorí, pravda, slúžia záujmom cudzieho štátu, oni to všetko prikryjú čiernou šatkou, chvíľu počkáme, a keď šatku strhnú – už tam nič nebude.
Slovensko sa musí učiť získavať od Európy tú skromnú ekonomickú pomoc a investície, ktoré sa toľké roky Slovákom sľubovali a ktoré sa môžu ukázať mýtom. Z tohto dôvodu Slovensko potrebuje vlastných euroúradníkov, vlastných politikov európskej úrovne, ktorých zatiaľ niet. Kým sa neobjavia slovenskí politici európskej úrovne – poznamenajme, že americký background SDKÚ, ktorá sa momentálne nachádza pri moci, je tajomstvom iba pre Slovákov, nie pre vlády európskych veľmocí –, v rade na európske investície sa Slováci v prípade zachovania súčasných tendencií ocitnú medzi poslednými.
Celkom absurdne pôsobí, napríklad, tá skutočnosť, že Pál Csáky, čelný predstaviteľ etnickej strany slovenských Maďarov SMK, sa nachádza na poste podpredsedu vlády a je zodpovedný práve za to, koľko peňazí dostane Slovensko od EÚ. Tomu sa hovorí spraviť capa záhradníkom. Samotné menovanie Csákyho na tento post svedčí o tom, že slovenskej súčasnej vláde sú záujmy Slovenska ako štátu a Slovákov ako národa celkom ľahostajné.
Stratégia vzťahov Slovenska a NATO
Stratégia spočíva v nutnosti pochopiť, čo NATO v súčasnosti predstavuje. Nielenže je to ťažké, ale takmer nemožné. NATO sa vyčerpalo ako vojenský zväz európskych veľmocí a USA proti ZSSR. Po skončení studenej vojny Američania so skromnosťou im vlastnou začali chápať NATO ako čisto americkú organizáciu, v ktorej je Európe vymedzené postavenie podpornej skupiny, ktorá poslušne plní vôľu USA. Európske veľmoci v novom chápaní USA je čosi ako skupina roztlieskavačiek, ktoré mávajú chlpatými mávatkami na štadióne, kde hrajú americký futbal ozajstní športovci so železnými náhubkami – aby sa nepohrýzli navzájom a nepohrýzli obecenstvo.
Posledná iracká vojna ukázala celému svetu, vrátane Američanov, že Európa zatiaľ ešte nepočúva USA na rozkaz, že s úlohou podpornej skupiny americkej expanzie smerom k islamskému svetu Európa nesúhlasí. Pretože chápe, že účasť Európy vo vojne proti islamu, ktorú prakticky začali USA, bude mať pre Európu katastrofálne následky. Pravda, pre samotnú Ameriku následky nemusia byť o nič lepšie, no je to jej hra – prečo by Európa mala jesť to, čo si Amerika uvarila pre seba?
Čo je NATO, v súčasnosti teda nevie nikto, dokonca to nevedia ani sami Američania. Ani im nie je jasné, či v NATO definitívne odumrelo všetko, čo nie je armádou USA, alebo nejaké jeho súčasti ešte javia známky života. USA má v súvislosti s NATO, nesporne, svoje plány, ale ani o nich zatiaľ nikto nič nevie. Je možné, že najviac informácii na túto tému má na Slovensku proamerická strana SDKÚ, ale aj ona svoje poznatky pred slovenskou verejnosťou dôkladne skrýva. Jasné je zatiaľ jedno – Spojené štáty sa snažia, pričom dosť úspešne, preniesť ťažisko svojej politiky v Európe na bývalé postkomunistické krajiny. Táto snaha však vzbudzuje veľké pochybnosti, ba dokonca výsmech zo strany európskych veľmocí, ktoré už začali vytvárať ako protiváhu Yankeeom isté ozbrojené sily EÚ. Tento výsmech je celkom podložený: ak sa odrazu ukáže, že hlavným európskym členom NATO je Poľsko – obklopené z vojenského hľadiska takými mocnými krajinami, ako Litva, Lotyšsko, Estónsko na jednej strane a Slovensko, Maďarsko, Česko a Rumunsko na strane druhej –, NATO ako európsky vojenský zväz prestane existovať. Pretože sumárny vojenský potenciál všetkých týchto nových východoeurópskych „tigrov“, dokonca aj prípade, ak by nejakým zázrakom dokázali tento potenciál spojiť a konať spoločne, predstavuje iba zlomok možností vojenskej mašinérie Francúzska alebo Ruska.
Preto čakať, pozorne sledovať situáciu a nevyskakovať – taká je rozumná stratégia Slovenska vo vzťahu k NATO. Poľsko sa vrhá do boja – pánboh mu pomáhaj, slovanským bratom Poliakom netreba krížiť cestu: chcú byť prví ako vždy – nech sa teda snažia. Výsledky tejto poľskej bojovnosti budú zrejme také, aké boli vždy, keď sa Poľsko vrhalo do boja – má teda zmysel, aby sa Slováci ponáhľali za Poliakmi v ústrety tak zlým výsledkom?
To najhlavnejšie vo vzťahu Slovenska a NATO je nepripustiť, aby na území Slovenska boli rozmiestnené zbrane hromadného ničenia. Tak ako tu neboli za totalitných zlovestných čias sovietskej okupácie, tak tu nesmú byť ani v období slobody a demokracie. Ak sa Spojené štáty rozhodnú umiestniť niekde v okolí Trenčína alebo Banskej Bystrice svoje vojská alebo vytvoriť tam základňu, Slovensko nebude dnes môcť odporovať. Ale ak v tých istých lokalitách budú chcieť umiestniť rakety s jadrovými hlavicami, Slováci môžu a musia zdvihnúť svoj protestný hlas. Samozrejme, ak chcú ďalej žiť a nezmeniť sa na nemú ovcu, ktorej podrežú krk kedykoľvek, keď sa to pastierovi hodí.
Ako by sa mala vyvíjať slovenská politika,
aby slovenský národ mal budúcnosť
Slovenská privatizácia, ktorá sa veľmi presne nazýva „prichmatizácia“, sa končí, ale ešte nie úplne. Zostalo ešte veľa toho, čo slovenskí politici chcú „prichmatizovať“, a určite sa im to podarí. Slovenská energetika, z ktorej je zatiaľ privatizovaná iba polovica distribúcie; výroba elektriny, ktorá sa doteraz nachádza v rukách štátu; polovičné balíky SPP a niektorých iných spoločností, zdravotníctvo ako celok, verejnoprávne médiá a ešte veľa iných ďalších vecí. Pri súčasnom tempe to vystačí na ďalšie dva roky hodovania súčasnej politickej špičky – a o dva roky nech príde hoc aj potopa.
Je treba mať na pamäti, že všetky udalosti v slovenskej politike, dnes a zajtra, nie sú ničím iným ako zápasom o posledné kúsky privatizácie. Bohužiaľ, a nezaškodí to zopakovať ešte veľakrát, slovenskí politici nebojujú o to, aby ovládli, napríklad, slovenskú energetiku a vybudovali mocný prekvitajúci podnik. Nie, dávajú si skromnejšie a jednoduchšie úlohy – byť tý, ktorí budú predávať pod cenu alebo jednoducho odovzdávať do cudzích rúk slovenskú energetiku, a za túto judášsku službu si položiť do vrecka zopár stoviek miliónov korún v podobe provízie, ktorú by bolo správnejšie nazvať úplatkom.
Stávky v tejto hre sú pre každého konkrétneho politika obzvlášť vysoké – práve teraz a tu sa môže alebo nemusí naplniť hlavný zmysel ich politickej kariéry. Preto je treba očakávať urputný zápas o to, kto naposledy zatočí privatizačným kolesom šťastia.
Rozloženie síl v auguste 2003 vyzerá približne nasledovne. Prirodzene, najbližšie ku kolesu stoja Mikloš a Dzurinda s obrovskou suitou lobistov a podporou pánov nášho sveta a architektov nového poriadku. SDKÚ je kandidátom číslo jeden na dokončenie privatizácie – pravda, bez hromadnej podpory voličov a s dosť jasnou perspektívou toho, že volič SDKÚ bude sklamaný z tejto akoby novej politiky, ktorú akoby priniesli bojovníci s mečiarizmom.
Druhým najsilnejším kandidátom je KDH, ktoré, nevedno prečo, zobralo do svojich krotkých kresťanských rúk všetky represívne orgány štátu. Stratégia KDH je zrejme založená na tom, že kresťanskí politici budú kontrolovať proces hltania posledných kúskov privatizácie pomocou štátneho aparátu a dožadovať sa svojho dielu.
Ďalším kandidátom je SMK, ktorá vie dosiahnuť svoje potichu, nebadane a bez škandálov – slovenskí politici by sa mali toto všetko priučiť od svojich maďarských kolegov. SMK má Csákyho, ktorý sedí na prameni európskych peňazí – možno, to je kúsok sľúbený SMK za menej aktívnu účasť tejto strany v posledných privatizáciách.
A nakoniec, je tu ešte ANO, ktoré, súdiac podľa správania lídra tejto strany Pavla Ruska, zatiaľ dostalo z koláča iba dieru, kým ostatní členovia koalície už dostali každý za plech chutných koláčov a s pôžitkom sa zahryzli do ich chrumkavej kôrky. Zo zdravotníctva a kultúry, ktoré si ANO odvážne vzalo na starosť, sa momentálne nedá veľa vytĺcť. Preto už teraz ukrátené ANO pri pohľade na perspektívu byť ešte viac ukrátené počas deľby posledných kúskov sa logicky a rozumne pripravuje vyhodiť koalíciu do vzduchu zvnútra – mediálny potenciál v rukách ANO im to umožňuje. Nie je vylúčené, že zachraňovať koalíciu sa najskôr vrhne Mečiar, za čo mu bude prisľúbený štvorročný oddych v Grassalkovichovom paláci.
Ruskova strana sa preto čoraz aktívnejšie spolčuje so Smerom, ktorý predstavuje lobistický projekt v tej najrýdzejšej a najnezakalenejšej podobe. Strana Smer je zoskupenie tých, ktorí sa tiež chcú stať privatizérmi, a bola vytvorená s celkom konkrétnym cieľom – zúčastniť sa privatizácie SPP. Ak by tento cieľ bol dosiahnutý, Smer by dnes už možno neexistoval. Tak, ako už nie je SDĽ. Pre Smer jestvuje jediná možnosť naplniť zmysel svojej existencie, teda zmocniť sa posledných kusov privatizácie – a tou sú predčasné voľby. Spojením s Ruskom Fico získa to, čo mu tak veľmi chýba – mediálne možnosti.
Úplne na konci tohto radu, v ktorom sa čaká na posledné rozdávanie nafukovacích slonov, momentálne stojí HZDS so svojím lídrom, ktorý v zásade teraz rieši celkom iné problémy – nie „prichmatnúť“ niečo nové, ale zariadiť všetko tak, aby mu nevzali to, čo už má. Preto Mečiar tvrdohlavo, ale, zdá sa, beznádejne, bojuje o priazeň Dzurindu a KDH, zabúdajúc na to, ako dlhé roky utláčal tieto progresívne proeurópske strany svojim totalitným mečiarizmom. Mečiar je pripravený začať milovať dokonca aj Maďarov – nedávna podpora Csákyho zo strany HZDS počas hlasovania o jeho odvolaní je Mečiarovou osobnou potupou v očiach všetkých jeho voličov.
Čo je dôležité pochopiť v celom tomto chaose, ktorý môže, ale nemusí vyústiť do predčasných volieb, ak koaliční partneri budú mať dostatok rozumu a nájdu konsenzus, aby odlomili ambicióznemu Ruskovi jeho diel? Alebo zamenili Ruska za Mečiara – vyjde to lacnejšie, a zároveň aj HZDS po tom, ako vstúpi do koalície s Dzurindom, sa rozsype ako domček z kariet.
Je dôležité uvedomiť si podstatu, nech by sa zdala akokoľvek pesimistická. Posledné kúsky bývalého celonárodného majetku súčasní politici, tak či onak, odovzdajú pod hodnotu do rúk cudzích vlastníkov za provízie ponášajúce sa na úplatky. Tak, ako už odovzdali predchádzajúce kúsky. Zápas na slovenskej politickej scéne neprebieha o to, či sa treba vzdávať tohto posledného rodinného striebra, ale o to, kto konkrétne ho bude odovzdávať
a získavať pritom sprepitné rovnajúce sa stovkám miliónov alebo dokonca miliardám korún. V tom spočíva podstata slovenskej politiky v priebehu najbližších dvoch-troch rokov, iná podstata nie je a nemôže byť. Preto možno čitateľom neprezradím nič nové, ak poviem – to všetko sú cudzie hry, ktoré s voličom nemajú nič spoločné.
Keď sa rozdajú posledné kúsky privatizácie, väčšina súčasných slovenských politických strán okamžite ukončí svoju existenciu – stratia motiváciu zaoberať sa politikou.
Posledná fáza privatizácie – je to jediné, čo zatiaľ drží slovenských politikov pokope. Keď štátna pokladnica bude vyprázdnená až na dno, nastane kolaps politického systému v tej podobe, v akej sa sformoval po prevrate v roku 1989. Tak sa napokon skončí éra „nežných prasiat“, neveriť ktorým autor týchto riadkov neúspešne vyzýval už pred niekoľkými rokmi.
Kolaps slovenskej politiky bude sprevádzaný sociálnymi otrasmi, ktoré nevyhnutne prebudia k životu politikov novej formácie – „záchrancov“, „obrancov“ ožobračeného obyvateľstva. Netvrdím, že títo noví politici budú čistejší a šľachetnejší než privatizéri – jednoducho obrana obyvateľstva kolonizovanej krajiny pred príliš surovým ošklbávaním zo strany cudzincov bude jediný reálnym obsahom slovenskej politiky.
Je potrebná nová formácia slovenských politikov
Zaujímavé výsledky prinášajú masívne sociologické prieskumy, ktoré prebiehajú teraz, pred parlamentnými a prezidentskými voľbami v Rusku. Politickým stranám verí iba 6 percent obyvateľov! Ak by sa takéto prieskumy robili na Slovensku, výsledky by boli podobné. Stranám a politikom ľudia celkovo prestávajú veriť, a v postkomunistických krajinách zvlášť. Neuplynie veľa času a mená slovenských politikov, zodpovedných za kolonizáciu krajiny a zbedačenie národa budú pokryté hanbou raz a navždy. Účet za ich vládnutie je už na ceste, ale ešte neprišiel, voliči ho ešte neotvorili a nevedia, že splácať tento účet budú musieť dlhé roky a desaťročia oni a ich deti. Zatiaľ čo nežné prasatá sa budú zabávať so svojimi potomkami niekde na Havajských ostrovoch.
Slovenskými politikmi novej formácie sa stanú tí, ktorí sa nebudú báť vstúpiť do verejného života v období nepokojov, rozvratu a kolapsu, ktoré po sebe zanechajú nežné prasatá prevratovej generácie. Jestvuje istá nádej, že nová postprevratová formácia politikov bude lepšia než tá predchádzajúca, pretože podmienky blahobytu pre slovenského politika sa stanú neporovnateľne ťažšie než za čias privatizácie. Dá sa povedať, že ak politici obdobia privatizácie lovili ryby sieťami v malom rybníku preplnenom po okraj rybami, kde nič nechytiť mohol iba najväčší lenivec a tupec, politici novej formácie budú musieť chytať ryby v podmienkach podobných prírodným – veľká rieka, málo rýb a udica v rukách.
A hoci je nesporné tvrdenie, že v akomkoľvek, dokonca aj v tom najchudobnejšom štáte je určite niečo, čo sa dá ukradnúť, po skončení privatizácie bohatstva vhodného na rozkrádanie zostane málo, a tých, ktorí by si radi niečo ukradli, naopak, pribudne. To jest vznikne kvalitatívne iná úroveň konkurencie.
To najhlavnejšie o slovenskej politike – Slovensko potrebuje kresťanskú sociálnu stranu podľa možnosti čo najskôr
Ako som už hovoril vyššie, v dušiach väčšiny Slovákov žije fenomén, ktorý robí zo Slovákov výnimočný národ: živelná kresťanská ideológia, pekný Slovenský Boh, ktorého národ nosí v sebe – prívetivý, radostný a zároveň krotký. Ešte raz zdôraznime, že je to jediná reálna ideológia, ktorá prežíva v slovenskom národe dlhé storočia a o ktorú sa opiera zriedkavá vo svete, a obzvlášť v Európe, moc slovenskej katolíckej cirkvi. Cirkev v Európe už však dávno prestala byť bezprostredným subjektom politiky a moci. Už sú minulosťou tie časy, keď európske biskupstvá mali štatút veľkých feudálov, disponovali vlastnými mocnými armádami a vystupovali ako nezávislé štáty. To, že tieto časy sa nikdy nevrátia, zrejme doteraz na Slovensku nechápu mnohí z tých, ktorí sami seba nazývajú kresťanskými politikmi. Tu je veľmi dôležité poukázať práve na túto skutočnosť – nenazývajú ich takto iní, ale sami seba tak nazývajú.
Slovensko životne nevyhnutne potrebuje stranu kresťansko-demokratického ľudového typu, ktorá konečne politicky zastreší, sformuje a posilní živelnú kresťanskú ideológiu a stane sa dlhodobou a stabilnou politickou štruktúrou.
Slovenskí politici prevratovej generácie v tej či onej miere cítia potrebu takejto strany – slová „kresťanský“ a „ľudový“ sú v názvoch KDH, SDKÚ aj HZDS, boli niekedy aj v názve maďarskej strany. Nehovoriac už o menej významných stranách. Prečo sa potom doteraz nikomu z nich nepodarilo vytvoriť niečo podobné, ako je nemecká kresťanská demokracia? Po prvé preto, lebo nikto z nich si v skutočnosti takýto cieľ nestanovoval – na prvom mieste bola a zostáva privatizácia. Po druhé, všetky tieto chabé pokusy napodobniť európsku kresťanskú demokraciu boli uskutočňované pomocou nevhodných prostriedkov – v týchto stranách nebol a zrejme sa ani neobjaví líder, ktorého by samotní Slováci nazvali kresťanským politikom.
Slovensko potrebuje kresťanských politikov. Takto by som sformuloval hlavný cieľ, ktorý stojí pred Slovákmi ako národom v oblasti vnútornej politiky. Slovensko potrebuje aspoň jedného kresťanského politika – taký je minimálny program. Kto sú to kresťanskí politici a ako vyzerajú? – opýtajú sa čitatelia a budú mať pravdu. Politika je činnosť v zásade špinavá, politika je boj o moc, a realizácia moci je na prvý pohľad činnosť, ktorá s kresťanstvom nemôže mať nič spoločné. Ale nie je to celkom tak. Ak Boh stvoril ľudí s ich potrebou moci, hierarchie spoločnosti a túžbou vidieť vždy pred sebou vodcov, potom nesporne existujú vodcovia, ktorí viac alebo menej zodpovedajú kresťanským predstavám.
Pre mňa osobne najvýraznejším príkladom kresťanského politika bol a zostáva Helmut Kohl – tento človek nielen dokázal priviesť vlastný národ k zjednoteniu, o ktorom nikto pred Kohlom ani len nesníval. Stelesnil v sebe tú podobu kresťanskej ideológie, ktorá sa sformovala v Nemecku, krajine, ktorá prežila mimoriadne ťažké vojny a traumy, bola absolútne doráňaná zo všetkých strán a doráňala pritom prakticky celú Európu. Tak vzniklo dnešné zvláštne nemecké kresťanstvo – po antikristovi Hitlerovi, po totálnom drancovaní krajiny víťazmi, po okupácii a celosvetovej hanbe, keď slovo „Nemec“ sa na dlhé desaťročia stotožnilo
so slovom „fašista“. Helmut Kohl dokázal vo svojom obraze stelesniť nemeckú kresťanskú odpoveď na celú túto ťažkú a strašnú minulosť a nemeckú cestu k lepšej budúcnosti.
Odkiaľ vziať slovenského kresťanského politika podobného Helmutovi Kohlovi, politika, ktorý bude silný, populárny, vytvorí silnú stranu kresťansko-demokratického typu a jeho voliči o ňom povedia, sami od seba: je to kresťan, a hoci robí špinavú ťažkú prácu, robí to pre nás. A preto mu veríme.
Niet odkiaľ ho vziať. Tento politik sa buď objaví, alebo neobjaví – tu sa treba spoľahnúť na slovenský fatalizmus. Slovensko je jeden z mála európskych štátov, kde takýto politik môže vyjsť bezprostredne z lona katolíckej cirkvi. Teoreticky sa ním môže stať katolícky kňaz, obľúbený a populárny medzi veriacimi, ktorý zoberie na seba kríž politickej kariéry kvôli svojim ovečkám a tým ukončí svoju duchovnú kariéru.
Ešte raz zdôraznime – bez silného charizmatického lídra, ktorého voliči sami od seba prijmú ako kresťana, vytvoriť silnú stranu kresťansko-demokratického typu nie je možné. Je možné vytvoriť stranu proamerickú, stranu televíznu, stranu orientovanú smerom na privatizáciu SPP, ale to všetko budú jednorázové, cieľové a veľmi krátkodobé projekty. Tie Slovákom ako národu prinesú iba nový rozvrat a utrpenie.
Čo by mala dať slovenská kresťanská sociálna strana národu? To najhlavnejšie a najabsolútnejšie – pocit, že Slováci opäť majú Otca, ktorého úlohu dlhé roky plnila katolícka cirkev. Prvoradou úlohou Otca po skončení privatizácie bude predovšetkým to, aby bránil občanov pred cudzincami, ktorí z nich budú zdierať srsť spolu s kožou. Reálnu ochranu slovenským občanom môže poskytnúť iba silná strana uznaná Európou, ktorá by mala autoritu u hlavných hráčov európskej politiky.
Slovenská kresťanská sociálna strana – nie je názov, ale iba model toho, ako sa môže takáto strana volať – deklaruje svoju národnú orientáciu a potvrdí ju skutkami. Bude zastúpená politikmi, ktorí budú v sebe niesť, podobne ako väčšina Slovákov, kresťanskú ideológiu, a bude sociálna podstatou svojej politiky. Čiže bude sa zaoberať činnosťou presne opačnou, ako je tá, ktorú vykonávajú dnešné slovenské politické strany. Namiesto toho, aby lobovala v prospech záujmov cudzincov za provízie do vlastného vrecka, bude obmedzovať ich činnosť na slovenskom území a takýmto spôsobom sociálne brániť slovenských občanov.
Ale veď takáto strana, to je čistá utópia, povie si čitateľ.
Do istej miery to utópia je, najmä teraz, keď ešte je čo privatizovať. No predstavme si svoju vlastnú neodvratne sa blížiacu budúcnosť v šťastnej a blahobytnej rodine európskych národov. Výroba benzínu sa ako prvá ocitla v cudzích rukách – a ceny za benzín sa na Slovensku už v súčasnosti rovnajú cenám v Rakúsku, kým platy zostávajú niekoľkonásobne nižšie. Ceny za plyn a elektrinu
na Slovensku sa neudržateľne blížia k európskym a po rozpade slovenského poľnohospodárstva budú európske aj ceny za potraviny. Bezplatné zdravotníctvo dožíva na Slovensku svoje posledné mesiace – Slovákom nikto nehovorí pravdu, ale za zdravotníctvo budú musieť platiť, pričom čoraz viac, z biednych celoživotných úspor odložených na zlé časy. Platiť sa bude musieť aj
za vzdelanie.
Ak si predstavíme málo pravdepodobnú vec, že slovenské platy v priebehu najbližších dvoch-troch rokov dvojnásobne narastú a budú sa blížiť, z hľadiska Európy, k smiešnej sume 500 euro mesačne, týchto 500 euro budú zo všetkých strán trhať z rúk slovenského občana zahraniční dravci, jeden zúrivejší ako druhý. Isteže, slovenské strany typu SDKÚ sa budú zo všetkých síl snažiť slúžiť záujmom týchto dravcov, ale ich služby už nikto nebude potrebovať. Francúzi a Nemci už nepotrebujú slovenského politika na to, aby Slovákom systematicky zvyšovali ceny na ruský plyn. Áno, presne tak – Francúzi a Nemci predávajú Slovákom ruský plyn, ktorého tranzit prechádza cez slovenské územie. A budú zvyšovať Slovákom ceny za ruský plyn podľa toho, ako Slovákom vystačia peniaze. Teda nadoraz. Prečo Slováci nedokázali kúpiť tento plyn rovno od Rusov, ale radšej platia sprostredkovateľom, ktorých nepotrebovali a nepotrebujú? Pretože nemajú zatiaľ politikov, ktorí by sa venovali záujmom Slovákov ako národa.
Ropní dravci, maďarskí svojou fasádou, americkí obsahom, nepotrebujú slovenských politikov na to, aby zvyšovali nadoraz ceny na benzín. Tí, čo sa postupne zmocňujú slovenskej výroby elektrickej energie, potrebujú slovenských politikov iba teraz, aby si túto výrobu kúpili. Potom budú zo Slovákov už len jednoducho pumpovať peniaze.
Kto dokáže aspoň do istej miery obmedzovať a regulovať činnosť cudzincov na slovenskom území? Prirodzene, nie Fico, ktorému cudzinci v krajnom prípade odlomia kúštik zo svojho koláča; prirodzene, nie strana televízie Markíza; prirodzene, nie prakticky mŕtve mečiarovské hnutie. A, prirodzene, nie slovenskí komunisti, ktorých ešte dlhé roky sa nebude dať za uši odtiahnuť z parlamentného bufetu.
Núka sa odpoveď – nikto to nedokáže. To sa však tiež nestane, lebo samotní cudzinci sa budú dožadovať, aby tu, na území, ktoré kolonizujú, bol vládca spomedzi domorodcov, ktorý sa zaručí
za to, že nedôjde k žiadnym sociálnym otrasom. S takýmto vládcom sa cudzinci budú chcieť dohodnúť. Podľa európskych pravidiel hry sa ním môže stať buď silná socialistická strana, alebo silná strana ľudového typu. Socialistická strana sa na Slovensku môže formovať ešte dlhé desaťročia. Zatiaľ čo strana ľudového typu musí vzniknúť v najbližšej budúcnosti.
Ponúkam návod na jej vytvorenie. Slovenská katolícka cirkev by sa mohla pustiť do veľmi užitočnej sebareflexie a pozorne sa pozrieť, kto z jej členov, vrátane duchovenstva, je schopný sa stať charizmatickým politikom? Mimochodom, pre slovenskú cirkev je vznik silnej kresťanskej strany absolútne rovnakou prioritou ako pre slovenský národ. Ak sa Slováci rozpustia ako národ v priebehu niekoľkých desaťročí, zanikne aj slovenská katolícka cirkev.
Ak sa objavia slovenskí kresťanskí politici, potom musia dostať zo strany slovenskej katolíckej cirkvi absolútnu a efektívnu podporu. Zatiaľ táto podpora má svoju hodnotu – ale nebude to tak vždy. S podporou cirkvi musí vzniknúť strana a následne na Slovensku musí byť vytvorená nová moderná svetská politická ideológia kresťansko-sociálneho zamerania. Zdôrazníme, že ideológia politická, a nie cirkevná. Bez kostolníctva,
bez pokusov vytvoriť na Slovensku po domácky vypestovanú inkvizíciu, bez demokratickej rétoriky, ktorá sa čoraz viac kompromituje. Nová strana musí vedieť statočne a čestne odpovedať na prosté a životne dôležité otázky: Toto ešte máme, a toto už nie. Toto s nami môžu urobiť mocní tohto sveta, a toto už nemôžu. Tuto ešte môžeme manévrovať a vyjednávať, a tu už nie. Slovenskí kresťanskí politici ešte majú šancu, aby vystúpili v úlohe pravdivých prorokov, ktorí by ukázali cestu do budúcnosti – to je na Slovensku tá najpriamejšia a najprirodzenejšiu cesta k politickej moci.
Po vytvorení modernej kresťanskej a sociálnej ideológie nová strana musí vytvoriť štandardné nástroje politickej tvorby. Teda vlastné ekonomické a mediálne štruktúry – ako to spraviť, to je už otázka vychádzajúca za rámec tejto knihy. V každom prípade nie tak, ako sa to robilo doteraz. Zatiaľ úlohu ekonomických štruktúr politických strán, ktoré majú v svojom názve hrdé slovo „kresťanstvo“, plnia ľudia, ktorí sú stelesnením čerta, so všeobecne známou povesťou špinavých zlodejov, skorumpovaných podvodníkov, ktorých pred spravodlivým trestom zachraňuje iba to, že spravodlivosť majú v rukách práve tí, koho títo ľudia živia. Mnohí z nich dokonca aj čisto svojím výzorom nesú na sebe pečať diabla a vyzerajú ako ozajstní netvori – a Slováci to nemôžu necítiť. Takéto „ekonomické štruktúry“ na pozadí politických strán sú realitou súčasnej slovenskej politiky, ktorá zapríčiňuje, že Slovensko sa čoraz viac podobá na banánovú republiku, kde je všetko
a priori predajné a ten chamtivec, ktorý si nakradol najviac, je nedotknuteľný, pretože na posty strojcov spravodlivosti dosadil tých, ktorí kradli spolu s ním.
Slovensko potrebuje nový volebný systém zmiešaného typu
Kým bude na Slovensku fungovať súčasný systém parlamentných volieb, nečrtá sa nijaká nádej, že v radoch slovenských politikov sa objavia kvalifikovanejší a dôstojnejší ľudia.
Aby sa dnes niekto stal poslancom, musí bezpodmienečne vstúpiť do parlamentnej strany a vydobyť si voliteľné miesto
na kandidátke tejto strany. Ako to vyzerá v súčasnosti so slovenskými politickými stranami, vie každý – častokrát sú to iba krátkodobé a neseriózne organizácie tých, čo privatizovali, privatizujú alebo chcú privatizovať. To znamená, že ak niekto nechce privatizovať a zaoberá sa napríklad tým, ako budú žiť slovenskí dôchodcovia a deti o päť rokov, teda vecou verejnou, potom ani v jednej slovenskej strane sa pre takéhoto čudáka nenájde miesto.
Tzv. demokratický volebný mechanizmus volieb slovenských poslancov je skrz-naskrz zlý. Slovenský poslanec nenesie v súčasnosti prakticky žiadnu osobnú zodpovednosť pred svojimi voličmi, nemusí s nimi vôbec prísť do styku za celé roky svojej politickej kariéry. Poslanec slovenského parlamentu je na 99 percent stranícky karierista a byrokrat. Poslancami sa zvyčajne stávajú stranícki byrokrati dvoch druhov – zvyčajne sú to buď bohatí funkcionári strán, ktorí si kupujú miesto na kandidátke, alebo tí najposlušnejší riťolízači, ktorí si v priebehu dlhých rokov doslova vylízali miesto pod slnkom, ktorí sa plazia po bruchu pred touto bohatou straníckou špičkou.
Samozrejme, čisto teoreticky možno vytvoriť celkom novú stranu, stojí to však veľké peniaze. Štandardná investícia do takejto novej strany, ktorá by vznikla od nuly a mala by reálne šance dostať sa do parlamentu, na Slovensku predstavuje prinajmenšom sto miliónov korún. To sú najskromnejšie odhady investícií
do nových politických strán, ktoré dosiahli relatívny úspech – reálne však do vytvorenia SOP, Smeru alebo ANO boli vložené oveľa väčšie peniaze. Iba taký Pavarotti v Košiciach, na želanie Schustera, stál desiatky miliónov.
Ale výsledky, ktoré tieto nové strany dosiahli, ak sa pozornejšie zahľadíme na ich poslancov, úplne zodpovedajú zlému štandardu, ktorý sa v slovenskej politike vytvoril. Poslancami týchto nových strán sa opäť stali buď bohatí investori projektov, alebo ich poslušné marionetky.
Ale i keď pripustíme, že na novú stranu stačí len sto miliónov – kto z normálnych, slušných ľudí na Slovensku má dnes takéto peniaze? Vychádza nám tak, že podstata demokracie spočíva v tom, že k moci sa dostáva ten, kto má viac peňazí, že demokracia neexistuje – existuje iba moc peňažných mešcov.
Slovensko potrebuje zmiešaný volebný systém fungujúci v mnohých európskych krajinách, pri ktorom polovica poslaneckých mandátov pripadne na tzv. jednomandátové volebné obvody, v ktorých svoju kandidatúru môže oznámiť ktorýkoľvek jednotlivec. Dokonca aj ten, kto nemá sto miliónov, ale napríklad sa teší vysokej úrovni dôvery voličov. Isté skúsenosti s fungovaním uvedeného systému už existujú aj v postkomunistických krajinách
a celkom jednoznačne hovoria – najviditeľnejší, najvýraznejší
a najtvorivejší poslanci sú takmer vždy práve títo „jednomandátnici“, ktorí prešli nie na základe straníckych zoznamov. Tí, za ktorých volič hlasoval osobne a konkrétne.
Paradox našich čias spočíva v tom, že ak by všetci poslanci slovenského parlamentu boli volení podľa jednomandátových obvodov, potom je dosť možné, že do súčasného slovenského parlamentu by sa ako poslanci dostali iba niekoľkí najznámejší a me¬ diálne exponovaní politici s vysokým osobným ratingom – Mečiar, Fico, Dzurinda a, samozrejme, Bugár. Aj to len v prípade, ak by si medzi sebou rozdelili obvody a navzájom nezápasili o jeden a ten istý mandát. Kto ďalší by sa tam, okrem tejto štvorice, dostal, veru, neviem. Možno nikto. Pretože straníckym byrokratom, ktorí dnes sedia v slovenskom parlamente, načisto chýba schopnosť komunikovať s voličom a presviedčať ho o svojej pravde – súčasný volebný systém takúto schopnosť od nich ani nevyžaduje.
Kedy sa podarí presadiť v slovenskom parlamente zákon
o zmenách vo volebnom systéme, to nevie nikto. Možnože, nikdy. Načo by súčasní poslanci parlamentu začali odrazu hlasovať za to, aby minimálne polovica z nich sa nikdy viac v parlamente neocit¬ la? Vzniká tu začarovaný kruh. Čisto stranícky volebný princíp je výhodný pre tých, čo stoja pri moci, a oni sa sotva budú ponáhľať, aby svoje výhody spochybňovali.
Jednako, bez zmeny volebného systému je nezmyselné očakávať akékoľvek zmeny v slovenskej politike.
Slovensko potrebuje inštitút
nezávislého parlamentného vyšetrovania
Priam nekonečné je množstvo korupčných káuz na Slovensku a v iných postkomunistických krajinách. Tieto kauzy len čo vypuknú, hneď aj utíchnu, bez akýchkoľvek následkov pre politikov a úradníkov podozrivých z korupcie. Prečo sa všetky tieto škandály, občas absolútne jasné a neprehliadnuteľné, nekončia potrestaním vinníkov? Pretože vrana vrane oči nevykole. Korupč¬ níci financujú politické strany, ktoré keď prídu k moci, vezmú
do svojich rúk, napríklad, represívne rezorty zodpovedné práve
za boj s korupciou. A keď vypukne škandál – čo sa deje skoro každý týždeň –, vyšetrovaním korupcie sa zaoberá polícia alebo prokuratúra podriadená ministrovi tej istej strany, ktorá korupčnú činnosť a škandál zapríčinila. Medzi obvineným a obviňujúcim potom, pravdepodobne, dochádza asi k takýmto dialógom.
– Peter, tuto, v novinách sa čosi o tebe písalo, čo keby som to trochu vyšetril? – povie ďalší v poradí minister vnútra alebo spravodlivosti ďalšiemu financmajstrovi ministrovej strany.
– Samozrejme, Laco, len vyšetruj, koľko sa dá!
Situácia pre Slovensko typická, ak nepovedať rutinná. Preto sa nikto nečuduje, keď „justícia“ takéhoto druhu nikdy nenachádza vinníkov a každá kauza mizne do stratena.
Aby Slovensko doživotne neskĺzlo na úroveň banánovej republiky, treba vytvoriť parlamentný inštitút nezávislého vyšetrovania s účasťou zástupcov rôznych strán. Utajiť pravdu bude vtedy oveľa ťažšie a úroveň korupcie sa nevyhnutne zníži. Podobné inštitúty v tej či onej podobe úspešne fungujú v mnohých krajinách. Takáto parlamentná komisia, napríklad, teraz vo Veľkej Británii vyšetruje škandál okolo samovraždy experta na biologické zbrane Davida Kellyho a činnosť tejto komisie môže stáť hlavu súčasného najpopulárnejšieho britského politika Tonyho Blaira.
Vznik takéhoto nezávislého parlamentného inštitútu zmení klímu v slovenskej polícii a súdnictve. Pretože vyšetrovatelia aj sudcovia budú vedieť, že ak poslúchnu príkazy stranícky dosadeného ministra Laca, ako konkrétne treba vyšetrovať počínanie financmajstra Petra, potom môže prísť parlamentná komisia, celú vec znova otvoriť a potrestať poslušných úradníkov. Preto bude oveľa ťažšie a nebezpečnejšie vyvíjať tlak na policajtov a sudcov. Policajti a sudcovia budú vyžadovať od svojich nadriadených písomné príkazy, aby si v prípade škandálu mohli kryť chrbát.
Na vzniku inštitútu nezávislého parlamentného vyšetrovania sa slovenskí poslanci môžu dohodnúť skôr než na zmene volebného systému. Bude ich do toho tlačiť finálna fáza privatizácie, po ktorej zostane už len spálená zem.
Slovensko potrebuje médiá európskeho rázu
Hoci to vyznie urážlivo, ale súčasné slovenské médiá zodpovedné za vytvorenie obrazu reality, ktorý sa deň čo deň, minútu po minúte servíruje voličom, viac pripomínajú rumunské alebo chorvátske média než médiá rakúske, české, už ani nehovoriac
o nemeckých. Slovensko je mediálne zaostalá krajina, v ktorej doteraz neexistuje jediný televízny program, v ktorom by sa politici a voliči stretli a navzájom si v priamom prenose pohovorili. Tzv. diskusné programy slovenských televíznych kanálov predstavujú biedne amatérske produkty. Tzv. moderátori týchto programov sa všetkého boja a ani sa neodvážia položiť politikom otázku, ktorá verejnosť zaujíma. Z jednej televíznej relácie do druhej, z jedného kanála na druhý kočujú tí istí ľudia, spravidla lídri tých istých politických strán, ktorí ako papagáje opakujú jedno
a to isté, stále rovnako nudne, a ako im povinnosť káže, navzájom sa napádajú.
V posledných rokoch som nielenže prestal písať, ale dokonca sa aj zamýšľať nad takým slovným spojením, ako nezávislé médiá. Je to len propagandistická bublina – nezávislé médiá nikde neexistujú. Jestvujú však médiá, ktoré sú totálne a tupo závislé
od tých, kto má v hrsti moc a peniaze – to je, bohužiaľ, prípad Slovenska – a existujú moderné európske médiá, ktoré závisia súčasne od mnohých faktorov, preto sú dynamickejšie, otvorenejšie
a objektívnejšie.
Rozdiel vysvetlím na príklade zo života. Pred niekoľkými rokmi v jednej nemenovanej krajine Strednej Európy syn šéfa v tom čase najbohatšieho podniku a súčasne vysoko postaveného funkcionára strany, ktorá bola pri moci, zrazil autom chodca. Štátna televízia o tejto tragédii neodvysielala žiadnu správu – hovorí sa, že vtedajší šéf štátnej televízie zinkasoval od starostlivého otca vinníka havárie veľké peniaze, za ktoré si potom vybudoval pompézny dom. V ňom aj býva, natruc susedom a spolupracovníkom. Tento človek si vybudoval svoj blahobyt na tragédii iného – pánboh mu pomáhaj, aby dokázal uniesť také nečakané bohatstvo.
Rozdiel medzi závislou televíziou rumunsko-moldavského typu a televíziou anglickou a francúzskou spočíva práve v tom, že ani v Anglicku, ani vo Francúzsku sa nenájdu takí šéfovia televíznych kanálov, ktorí by dokázali zahladiť škandál takýmto tupým spôsobom a ešte za to aj vziať úplatok. V moderných európskych médiách to jednoducho nie je možné, tam sa rieši celkom iná otázka: ktorý kanál ako prvý ukáže, čo sa stalo, a získa interview s rodinou obete, kto prvý príde s kamerou pred policajné oddelenie.
Slováci potrebujú také médiá ako v Anglicku alebo vo Francúzsku, médiá, ktoré si vysoko cenia svoju značku, v ktorých robia ľudia, ktorí si cenia svoje meno.
Tendencie v rozvoji slovenských médií, hlavne elektronických, dávajú isté nádeje. Na Slovensku sa konečne objavilo Rádio Expres – súkromné rádio európskeho formátu. Slovenský rozhlas, napriek všetkému, zostáva osobitným slovenským sociálnym inštitútom, ktorý požíva veľkú dôveru spoluobčanov. Najpodstatnejšie je však to, že sa napokon začalo obdobie reálnej konkurencie televíznych kanálov. Silným impulzom pre rozvoj tejto konkurencie budú peoplemetre, ktoré keď sa na Slovensku objavia, poskytnú reálny a neskreslený obraz sledovanosti elektronických médií, po čom dôjde k prerozdeleniu reklamných prostriedkov v prospech tých televíznych kanálov, ktorým sa predtým v sociologických prieskumoch zámerne znižovali výsledky.
Uvedené neznamená, že slovenské médiá sa zmenia zo dňa
na deň, no éra monopolného dominovania televízie Markíza na slovenskom televíznom trhu sa končí. Spolu s touto érou sa končia aj možnosti „nafukovania“ rozprávkových politických kariér doslova za pár mesiacov. Keď skromného rebela KDH Dzurindu zrazu začínajú denne Slovákom vmasírovávať pomocou televíznej obrazovky a stáva sa z neho premiér, dokonca dvojnásobný. Alebo z nedávneho komunistického funkcionára Schustera sa zrazu robí superprimátor mesta Košice – ktoré sa, mimochodom, budú z jeho primátorovania spamätávať ešte dlhé roky –, a potom prezident, nesúci pred sebou občianske porozumenie ako topiacu sa zmrzlinu za horúceho letného dňa.
V súvislosti so slovenskou politikou je europeizácia slovenských médií zrejme jediná dobrá správa pre slovenského voliča. V modernej Európe neexistujú televízne strany, vytvorené akoby jedným mávnutím čarovného prútika. V modernej Európe, ak sa zrazu objaví kniha obsahujúca zarážajúco otvorené, no najmä veľmi pekné a výrazné fotografie chorého hrubého čreva hlavy štátu, ktorými jeho dcéra ozdobí svoje zaujímavé dielko, kde pojednáva o tom, ako sa hlava štátu liečila –, potom sa tieto fotografie hneď objavia na televíznych obrazovkách a stanú sa stredobodom pozornosti celého národa, a nielen hŕstky bláznov, ktorí sa rozhodli kúpiť si takúto knihu. A tak to má byť. Národ musí poznať pravdu o hlave svojho štátu – on si ho zvolil, on ho aj živí.
Čo potrebuje Slovensko v oblasti ekonomiky –
zrátať, čo Slovákom zostáva v rukách
V prvom rade si Slováci musia uvedomiť a stráviť tú najhoršiu správu, ktorá zatiaľ ešte akosi nedochádza národu, ktorý sa ocitol v tábore porazených v tretej svetovej vojne pod názvom studená. Táto zlá správa znie: všetky viac alebo menej významné podniky a odvetvia slovenskej ekonomiky prešli do cudzích rúk a Slovákom už nepatria. Neexistuje slovenské hutníctvo, slovenská energetika, neexistuje slovenský vojenský priemysel, slovenské strojárstvo, neexistujú slovenské banky. Onedlho nebude ani slovenské sociálne poistenie, ani slovenské zdravotníctvo. Zato je U.S. Steel, Volkswagen, Renault, Tesco a slovenská politická špička neprestáva tvrdiť, že všetko ide vynikajúco.
Slováci si budú musieť uvedomiť a precítiť rozdiel medzi sovietskou totalitnou okupáciou a slobodným demokratickým blahobytom v rodine družných európskych národov. Vtedy, v nedávnej, ale už dosť temnej totalitnej minulosti, v Sovietskom zväze nakupovali obrovský sortiment československých výrobkov, vrátane neveľmi kvalitných odevov a obuvi, výmenou za ropu a plyn za smiešne socialistické ceny. V socialistickom Československu
v posledných rokoch pred Nežnou revolúciou boli obchody plné potravín dostupných každému a prakticky každá mladá rodina mala seriózne šance, že dostane byt za prijateľných podmienok.
A keď sa v súčasnosti hlása, aké nové možnosti otvorila demokratická éra, nezaškodilo by spočítať si, koľko rokov musí mladá slovenská rodina pracovať na to, aby si kúpila aspoň byt. Ak berieme do úvahy priemerný plat desaťtisíc korún, fakt, že aj žena pracuje, a cenu trojizbového bytu v Bratislave, pohybujúcu sa na úrovni poldruha milióna, vychádza nám, že na kúpu bytu sa použije plat rodiny takmer za sedem rokov. Aj to za predpokladu, že rodina bude žiť iba zo vzduchu a odkladať peniaze na byt. A to ešte treba nábytok, auto… Pričom byt v Bratislave bude o niekoľko rokov stáť ešte dvakrát toľko. A pretože sa Slováci zatiaľ nenaučili žiť zo vzduchu, možno konštatovať: mladá slovenská rodina za daného stavu vecí si nikdy nezarobí na byt v Bratislave, dokonca ani v Banskej Bystrici. Maximálne tak v Rožňave, kde nie je práca, zato veľa Rómov, a preto aj nízke ceny.
Ako dnes žijú a prežívajú slovenské mladé rodiny, vedia čitatelia rovnako dobre ako ja. Na úkor úspor starších generácií.
Na úkor domov a chát vybudovaných v období temnej totality,
na úkor chalúp starých rodičov. Na úkor toho, že mladé rodiny sa tiesnia pod jednou strechou s rodičmi. Na úkor rodičovských celoživotných úspor. Avšak po úspešnom zavŕšení dôchodkovej „reformy“ a „reforiem“ v zdravotníctve aj tieto posledné rezervy budú vyčerpané v krátkom čase.
Slováci sa stávajú bedármi vo vlastnej krajine, rovnako ako chudobnejú Rusi alebo Poliaci. Pravda, Rusi sa môžu relatívne ľahko vymaniť z biedy vďaka svojmu nerastnému bohatstvu
a vojensko-kozmickým technológiám. Slováci z biedy vybŕdnu už ťažšie, hoci ich životná úroveň je zatiaľ vyššia než v Rusku. Cudzí zobrali Slovákom všetko cenné, zobrali nadlho, ak nie navždy. Pravda, Slovensko zatiaľ ešte neokupovali cudzie vojská – ale možno aj táto radosť je už celkom blízko. A ak sovietske velenie držalo svojich vojakov za plotom, ako vo väzení, čo v dobrých Slovákoch dokonca vyvolávalo rozhorčenie, potom amerických vojakov za plotom nikto držať nebude.
Slovákom prichodí učiť sa žiť v rodnej krajine, v ktorej im bude patriť stále menšia časť vlastníctva. Či sa to vôbec dá naučiť bez straty vlastnej identity či pocitu ľudskej dôstojnosti, ukáže až čas.
Slováci si budú musieť čo najskôr ujasniť, čo im to vlastne zostalo po privatizačných orgiách, ktoré trvali takmer dvanásť rokov. Čo-to predsa len zostalo. Pôda, nerastné a prírodné bohatstvo, veľká časť nehnuteľností. S tým, čo zostalo, po čom ešte nestihli siahnuť ruky starostlivých dobrodincov-investorov, sa Slováci môžu pokúsiť hospodáriť. Šance naučiť sa hospodáriť
so zvyškami majetku Slováci doposiaľ majú. Ale iba v takom prípade, ak sa na Slovensku objavia lídri, ktorí budú viac rozmýšľať o budúcnosti národa, ako o vlastnom vrecku.
Stratégia Slovenska vo vzťahu k vlastnej pôde
Je životne dôležité, aby boli prijaté také zákony, ktoré by chránili slovenskú pôdu, lesy, prírodné bohatstvá a zdroje, aby sa toto všetko neodovzdalo do cudzích rúk. Tých, ktorí by radi toto všetko získali za rovnakých podmienok, za akých boli odovzdané do cudzích rúk všetky veľké slovenské podniky, bude z roka na rok čoraz viac pribúdať. Ak Slováci predajú svoju pôdu, svoje termálne pramene, svoje nádherné hory rovnako ľahko a nezodpovedne, ako odovzdali do cudzích rúk svoje podniky, potom ako národ prestanú existovať v perspektíve niekoľkých desaťročí.
Jestvujú obavy, že po vstupe do Európskej únie zahraničný kapitál odkúpi zo strategického hľadiska najlukratívnejšie a najdôležitejšie pozemky na Slovensku. Tieto obavy sú celkom opodstatnené – ceny za nehnuteľnosti na Slovensku sú niekoľkokrát nižšie ako v susedných európskych krajinách. Preto akákoľvek slovenská vláda, ktorá sa zaoberá niečím iným ako zradcovským rozpredajom majetku svojho národa, musí prijať opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby nastala situácia, že kúsok zeme, cez ktorý má prechádzať nová vetva diaľnice, sa ocitne v rukách nejakého špekulanta, ktorý za škvarku slovenskej zeme bude žiadať polovicu rozpočtu celej krajiny.
Slovensko by si malo preštudovať zákony krajín, ktoré už dávno podobné opatrenia prijali. Napríklad, anglické, holandské alebo švajčiarske. V týchto krajinách už veľmi dávno nikto nikomu nebráni, aby kupoval pôdu alebo nehnuteľnosť v akomkoľvek rozsahu. Zákony týchto krajín však prísne vymedzujú spôsob narábania s kúpenou pôdou a nehnuteľnosťou tak, že Angličania boli a zostávajú pánmi na svojom malom prehustenom ostrove. Ak máte peniaze, potom nie je žiadny problém, aby ste si kúpili v Anglicku alebo vo Francúzsku stredoveký zámok. No prinútia vás, aby ste s ním narábali podľa potrieb domácich, ktorí si zachovávajú svoje dejiny. Nikto nedovolí, aby sa v tomto zámku otvorilo kasíno alebo verejný dom.
Slováci si musia uvedomiť ešte jednu vec – ak sami nezačnú hospodáriť so svojimi prírodnými zdrojmi, ktoré piatim miliónom Slovákov pri rozumnom využití vystačia na stovky rokov, potom hospodáriť začnú cudzí, a keď už raz začnú, skôr či neskôr preberú tieto prírodné zdroje do svojich rúk.
Ako hospodáriť s prírodnými zdrojmi
Slovensko je doposiaľ veľmi pekná a veľmi málo osídlená krajina. Takéto krajiny sú v Európe iba dve – Rakúsko a Švajčiarsko. Každá z nich by mohla Slovensku slúžiť príkladom, ako treba premieňať prírodné bohatstvo na zdroj existencie a blahobytu. Súčasne poznamenávam, že za svoj blahobyt tieto dve alpské krajiny nevďačia len horám a dolinám. Švajčiarsko po stáročia hromadilo vo svojich trezoroch peniaze celého sveta, Rakúsko zase zbohatlo na studenej vojne, výsledkom ktorej mnohí rakúski susedia, naopak, schudobneli, ak neskrachovali.
Napriek tomu, Rakúsko a Švajčiarsko majú spoločnú črtu – obe tieto krajiny sa naučili priťahovať pozornosť miliónov turistov počas celého roka, nielen v horúce letné mesiace, ako je to príznačné pre krajiny Stredomoria, napríklad, Taliansko alebo Chorvátsko.
Slovensko nemusí vymýšľať nič nové, všetko už vymysleli bohatí a šetrní alpskí susedia. Stačí len prevziať od nich skúsenosť a doma ju zaštepiť. Slovensko má v súčasnosti pred Švajčiarskom, ktorému všetci tak zvykli závidieť, obrovské, priam rozprávkové výhody. Švajčiarsko totiž postupne stráca postavenie finančnej veľmoci a nachádza sa bokom od hlavných európskych dopravných prúdov. Turistov od Švajčiarska odrádzajú vysoké ceny. No najmä, Švajčiarsko nemá a nebude mať to, čo má Slovensko – milióny Rusov, Ukrajincov a Bielorusov, ktorí žijú hneď vedľa a ak sa po čase stanú stálymi spotrebiteľmi turistických služieb, môžu garantovať budúcnosť krajiny. Do Švajčiarska treba letieť lietadlom, kým do Tatier stačí prísť z Poľska, Ukrajiny či Bieloruska autom alebo autobusom. Vo Švajčiarsku je všetko nielen drahé, ale mimoriadne drahé. Na Slovensku je lacno. A dokonca aj keby sa slovenský čašník po celý čas špáral v nose a zákazníkom venoval pozornosť raz za štvrť hodiny, pre ruských a ukrajinských turistov bude rozhodujúce to, že obed v slovenskej reštaurácii stojí štyri euro, kým v švajčiarskej štyri eurá nemusia postačiť ani na kávu.
Čo také robia alpskí susedia, čo by sa Slováci mali od nich zaručene naučiť? Robia dve veci – zveľaďujú krásu svojich hôr, nedovoľujú, aby ich zahnusili alebo zničili industriálni dravci,
a udržiavajú služby na vysokej úrovni. Ak by sa Slovákom podarilo to isté, ich osud ako národa a civilizácie bude do veľkej miery poistený pred zvratmi v európskej politike.
Slovenské služby – do toho!
Slováci môžu veľmi rýchlo a spoľahlivo zvýšiť svoju životnú úroveň, ak sa začnú učiť poskytovať kvalitné služby, teda do istej miery začnú meniť svoju mentalitu patriarchálneho národa učupeného v horách. Tejto činnosti sa dá naučiť – Rakúsko a Česko sú pre Slovensko najbližším vzorom. Treba však chcieť. Potrebná je štátna politika, štátna doktrína, potrebné sú investície do vzdelania obyvateľstva, najmä mládeže.
Spomenul som už štandardnú reakciu Rusov na Slovensko
a Slovákov: „Tu je dobre, nie je tu žiadne napätie…“. Podobne
na Slovensko reagujú nielen Rusi, ale väčšina návštevníkov z rôznych krajín. A táto reakcia sa môže stať tovarom veľmi vysokej hodnoty, ak sa nad takýmito zmenami niekto začne seriózne zamýšľať.
Slovenská mentalita, slovenská prirodzená prívetivosť a radosť zo života, slovenská pohoda, dobré a pokojné ovzdušie, ktoré Slováci šíria okolo seba, je v skutočnosti takmer hotový tovar v našom nevľúdnom a smutnom svete. Slováci sa musia naučiť tento tovar baliť a predávať.
Začať možno štátnymi programami rozvoja a podpory turistiky. Takéto programy fungujú vo všetkých európskych krajinách. Vynikajúca je úroveň turistického biznisu vo Francúzsku, kde v každej dedine zaručene nájdete Office de tourisme, v ktorom vám povedia – napriek odporu Francúzov k cudzím jazykom, aj po anglicky –, čo, kde a kedy môžete uvidieť, kúpiť si, prenajať. Kde sa ubytovať.
Slovenský štát, ak sa raz začne starať o budúcnosť svojho národa, musí vyhradiť prostriedky na podporu každého Slováka, ktorý podstúpi to riziko a otvorí si penzión, hotel alebo reštauráciu. Podporiac nového účastníka turistického biznisu, štát musí prísne kontrolovať kvalitu jeho služieb, sledovať, či tento nový účastník nekazí dobré meno Slovenska, či jeho recepčné náhodou nepobehujú nahé po chodbách.
Slováci sa rýchlo a ochotne učia, ak sa im vysvetlí, načo a prečo. Práve takéto prosté vysvetlenie treba dať na prvé miesto – konkrétne vysvetlenie. Slovenský štát neschudobnie, ak vloží peniaze do informatívnych ciest slovenských hotelierov po Európe. Samotní hotelieri v dôsledku vlastnej šetrnosti či jednoducho dedinského zápecníctva, ostýchavosti alebo neovládania jazyka sa ešte roky nemusia vybrať do susedného Rakúska. Nehovoriac už o Švajčiarsku alebo Francúzsku. Takže treba ich posadiť do autobusu, odviezť a ukázať. Mnohí z nich niečo pochopia, niečo sa naučia.
Slovenský štát musí vložiť peniaze do informačnej podpory slovenského turistického biznisu. Sám som na vlastné oči videl, ako vo Francúzsku, v prímorskej dedinke Marseillan neďaleko Montpellier, do miestneho Office de tourisme jeden po druhom prichádzali majitelia hotelov a penziónov, do tašiek kládli kôpky informačných bulletinov o miestnych pamiatkach a brali ich
do svojich hotelov. Veď je to jednoduché, tak ako všetko geniálne. Tlačiť takéto reklamné plagátiky takmer nič nestojí, za reklamu v nich majitelia turistických podnikov zaiste čosi platia – ale koľko rokov a desaťročí by sa majitelia malých penziónov
a hotelíkov dedinky Marseillan snažili každý sám vytlačiť svoj plagát či prospekt alebo sa medzi sebou dohovárali na spoločnom bulletine? Štát prevzal túto činnosť na seba – a tieto peniaze sa mu stonásobne vracajú vďaka vysokým príjmom jeho obyvateľov.
To však nie je to najdôležitejšie. Slováci sa musia naučiť slúžiť svojim hosťom kvalitnejšie, ako to robia doteraz. Pretože ich susedia sa to už naučili. Slovákom musí niekto vysvetliť, že čašník je povinný ustavične sledovať, či hosť niečo nepotrebuje. Že jeho práca spočíva práve v tomto, a nie v odnášaní tanierov. Nosiť taniere sa dá naučiť aj opicu. Ale čašník je ušľachtilá profesia, ktorá sa v mnohých európskych krajinách dedí z generácie na generáciu. Čašník je ten človek, z ktorého rúk ľudia dostávajú jedlo.
Slovákom musí niekto povedať, prísne, raz a navždy, že re¬ cepč¬ ná je povinná okamžite vstať zo svojho miesta a usmievať sa, keď sa objavia noví hostia, a nie sa ďalej do telefónu vykecávať so svojím frajerom. Že naučiť sa aspoň niekoľko bežných fráz po anglicky, po nemecky alebo po rusky nie je luxus, ale krutá výrobná nevyhnutnosť. Lebo hosť odpustí tomu, kto ho obsluhuje, že zle ovláda cudzí jazyk, ale neodpustí mu ľahostajnosť voči sebe.
Ako toto všetko Slovákom vštepiť? Veľmi jednoducho. Deň čo deň, rok čo rok vysvetľovať, že inú voľbu Slovensko už nemá. Že učiť sa poskytovať kvalitné služby a budovať vlastnú slovenskú oblasť služieb pozdĺž dopravných koridorov, ktoré našťastie pre Slovákov tentoraz prechádzajú cez ich územie a v nádherných slovenských horách, je naozaj jediná možnosť, ako si zachovať suverenitu nad svojím územím a zostať národom. Navyše, je to jediná reálna možnosť zostať pánom vo vlastnom dome a nezmeniť sa na bírešov, na lacnú pracovnú silu, ktorá je dnes potrebná, ale zajtra sa už môžu objaviť Číňania, ktorí budú ešte lacnejší. Vtedy Slovákov čaká osud žobráckych bezdomovcov vo vlastnej zemi, ktorí budú spomínať na to, že kedysi mali fabriky, priehrady a elektrárne, že mali nádherné Tatry, v ktorých teraz čínski hotelieri prijímajú tisíce Rusov.
Áno, dnes na Slovensku všetci radostne výskakujú kvôli výstavbe ďalšej automobilky v Trnave. V skutočnosti, ide o jedinečnú udalosť, ale čo ak sa Francúzom zrazu prestane dariť predávať svoje autá? Veď také už bolo, a nie raz. Automobilka skrachuje a tisíce Slovákov zvyknutých na slušnú životnú úroveň sa ocitnú bez práce. Niečo iné je hotel alebo penzión s dobrou reputáciou, svojím menom a svojou stálou klientelou. Alebo reštaurácia, kde skvele a celkom lacno varia.
Od uvedomenia si či neuvedomenia významu oblasti služieb v súčasnosti závisia osudy miliónov Slovákov. Nech sa teda v centre Bratislavy, ktoré už dnes plnia davy turistov, objavia príťažlivé stánky, v ktorých by turisti zadarmo dostali prospekty bratislavských pamätihodností vo všetkých európskych jazykoch. Nech v týchto stánkoch sedia slovenské dievčatá vychýrené svojou krásou, ktoré snívajú vydať sa za bohatého cudzinca, a preto budú úctivo a milo hosťom rozprávať všetko, čo sa chcú dozvedieť.
Keď sa takéto stánky objavia v Bratislave, v Tatrách, Piešťanoch, je nutné upriamiť pozornosť Slovákov na tento nový fenomén, ktorý je už desaťročia typický pre akúkoľvek francúzsku dedinu, dokonca aj pre zapadnuté hory Provance, ktorých jedinou raritou sú levanduľové polia. Slovákom treba vysvetliť, prečo bratislavský magistrát, cez ktorý pretieklo tak veľa peňazí tým najrôznejším smerom, zrazu pustil žilou na propagandu svojho mesta.
Vysvetliť sa to dá takto. Turista – to je chránené zviera, na ktoré ide celosvetová a krutá poľovačka. Ak toto zviera zablúdilo do našej Bratislavy, budeme ho kŕmiť maškrtami, zabávať, starať sa oňho a aj za uškom ho škrabkať. Lebo turista je zviera stádne,
a ak sa mu u nás zapáči, znova príde a privedie veľké stádo.
A oslobodí tak naše deti od osudu umývačky riadov v Londýne alebo prostitútky vo Viedni. Veď my, Slováci, sme poväčšine ešte nikdy neboli ani umývačkami, ani prostitútkami. Boli sme čestní remeselníci, aj našimi rukami sa stavala Budapešť a Viedeň. Poďme si teda osvojiť aj toto remeslo pod názvom služby. Pokým zostáva ešte čas. Veľmi málo času.
Zachovať slovenský jazyk a slovenskú literatúru
Slováci si ešte nestihli uvedomiť celkový význam jazyka a literatúry pre život národa – slovenský jazyk a slovenská literatúra sú zatiaľ príliš mladé. A v tomto mladom, dá sa povedať, detskom veku visí nad nimi hrozba.
Slovenskému jazyku hrozí jazyková expanzia zo strany iných národov. Predovšetkým Maďarov. Vytlačiť slovenský jazyk z územia, kde žije maďarská menšina, je ten najjednoduchší, najmierumilovnejší a najefektívnejší spôsob, ako odtrhnúť toto územie
od Slovenska. Ak na Južnom Slovensku začne byť odrazu nepohodlné hovoriť po slovensky, ak sa v obchodoch, u lekára ani
na magistráte nebude dať po slovensky dohovoriť, Slováci žijúci na tomto území budú postavení pred rozhodnutie: začať hovoriť po maďarsky – alebo odísť z tohto územia. Väčšina z nich, prirodzene, odíde.
Na prvý pohľad nevinné úsilie politikov SMK, zamerané na stále väčšie rozširovanie maďarského jazyka na Južnom Slovensku, hrozí slovenčine priamo a bezprostredne. Táto hrozba je však časovo dosť vzdialená – najskôr musia dorásť nové generácie slovenských Maďarov, ktorí budú vychovávaní v novom nacionalistickom duchu a od detstva budú zameraní na pripojenie k Maďarsku, aby v Šamoríne alebo v Dunajskej Strede bola slovenčina vytlačená.
Nad slovenským jazykom však visia neporovnateľne serióznejšie hrozby. Plnohodnotný živý jazyk nemôže existovať bez literatúry v tomto jazyku. Slovenská literatúra dnes prežíva hlbokú krízu, ktorá má tendenciu ešte viac sa prehlbovať. A hoci to smutne vyznieva, no v danom okamihu slovenskú literatúru ohrozuje literatúra česká – príbuzná svojím duchom a históriou.
Skúste zájsť do najväčších a najlepších bratislavských kníhkupectiev a porovnajte, aký je výber kníh v češtine a slovenčine. Hneď sa presvedčíte, že v slovenčine sa vydávajú predovšetkým komerčné knihy, spravidla preklady, ktoré s ozajstnou literatúrou nemajú prakticky nič spoločné. Zato v češtine sa zatiaľ toho ešte nájde veľa – klasika, filozofia aj súčasná próza.
Isteže, Česi majú iný trh, iné tradície. A hoci vydavateľská činnosť prežíva v Česku krízu podobnú slovenskej, výsledky slovenskej krízy môžu byť pre Slovákov fatálne. Onedlho môže nastať situácia, keď literatúra v ozajstnom chápaní tohoto slova bude na Slovensku dostupná iba tým, ktorí si zvykli čítať po česky a kupovať drahé české knihy. Teda hŕstke slovenských intelektuálov.
A pre všetkých ostatných bude dostupná iba konzumná žuvačka na témy posteľových avantúr Slovensku tak vzdialených amerických žien alebo časopisy Záhradkár a Bývanie.
Pri zachovaní súčasnej tendencie, keď sa z roka na rok znižuje počet kníh vydávaných v slovenčine, Slovákom hrozí, že sa veľmi rýchlo zmenia na funkčne negramotný národ podobný Američanom, z ktorých väčšina nie je schopná súvislo prečítať ani dva odseky textu za sebou. Napriek tomu, Američan, aj ten najtupší
a najnevzdelanejší, teoreticky môže dostať v svojej rodnej reči akúkoľvek informáciu o svete. Môže ju dostať aj Čech, i keď, samozrejme, nie v takom rozsahu, ako Američan alebo Rus. Slováka však postupné odumieranie slovenskej literatúry vedie k osudovej dileme, či bude čítať všetko po česky, alebo celkom prestane čítať. Jedincov, ktorí sú schopní čítať ozajstnú literatúru v iných jazykoch, ponechajme bokom – jedna lastovička leto nerobí. Navyše, knihy v cudzích jazykoch sú na Slovensku málo dostupné.
Tendencie v slovenskom vydavateľskom biznise sú alarmujúce. Stále nižšie a prístupnejšie sa stávajú ceny za brakovú literatúru zameranú na to, ako John sníva o tom, že pretiahne Sally, a na konci knihy sa mu to napokon podarí. Ceny za serióznu literatúru, naopak, rastú, čím sa táto literatúra stáva nedostupnou. Ak sa súčasné tendencie zachovajú, o desať rokov sa bude v slovenčine vydávať iba konzumný brak. Slováci budú tak kultúrne kolonizovaní Čechmi, pričom bez akéhokoľvek úsilia z českej strany. Výsledkom toho sa spisovným jazykom Slovákov fakticky stane čeština, a slovenčina bude degradovaná na úroveň ústneho dialektu. Podobných udalostí v dejinách európskych národov je veľa. Zložité vzájomné vzťahy, napríklad, ruského a ukrajinského jazyka dávajú názornú možnosť pochopiť, že ak literatúra v danom jazyku nevznikla alebo odumrela, jej znovuzrodenie umelým spôsobom si vyžaduje obrovské úsilie, a nakoniec sa to aj tak nepodarí.
Pokým sa Slováci ešte neodnaučili čítať po slovensky, je nutný program podpory slovenskej literatúry, premyslený na desaťročia dopredu. Možnože, nie všetci čitatelia vedia, že na Slovensku existuje Ministerstvo kultúry, ktoré dokonca rozdeľuje isté dotácie na vydávanie slovenských kníh. Tieto dotácie však zatiaľ nemajú nijaký vplyv na osud slovenskej literatúry, a teda ani slovenského jazyka a kultúry.
Aby sa zachovala slovenská literatúra ako hlavný kultúrny majetok národa, bez ktorého nebudú ani divadlá, ani filmy, nebude ani jazyk, a teda ani národ, aj na to je potrebný štátny program.
Som presvedčený, že väčšina Slovákov by súhlasila, aby jedenkrát do roka venovala zo svojho platu sto korún na to, aby ich deti mohli za prístupné ceny kupovať a čítať ozajstné knihy v slovenskom jazyku. Ak pripustíme, že pracuje nie menej ako tri milióny Slovákov, potom táto suma vychádza na tristo miliónov korún ročne. Za tieto peniaze štátna štruktúra, ktorej cieľom by bola podpora slovenskej literatúry, by mohla vydať približne tritisíc titulov ročne. Zhruba toľko, čo vydávajú všetky slovenské komerčné vydavateľstvá za rok. Teda, len v priebehu jedného roka by mohla na Slovensku vyjsť v reedícii celá svetová klasika.
A neskôr by mohlo vychádzať všetko, čo normálny plnohodnotný národ potrebuje – dejiny, veda, filozofia, politika. Prirodzene, ak by sa peniaze nerozkrádali a neutrácali na vydávanie početných grafomanov píšucich v slovenskom jazyku knihy, ktoré nikto nechce čítať.
Slovenskú literatúru v stave, v akom sa v súčasnosti nachádza, môže zachrániť iba zásah slovenského štátu. V opačnom prípade ju udusí komerčná pena farby coca-coly. Slovenskej literatúre by pomohlo, ak by sa objavil silný mecenáš-vlastenec, ktorý by našiel v podstate neveľké peniaze, z hľadiska svojho biznisu,
a minul ich na budúcnosť svojho národa. Takýto mecenáš by sa, pravdepodobne, stal navždy hrdinom slovenského národa, tak ako si Rusi doteraz pamätajú meno kupca Treťjakova, ktorý začal budovať zbierku moskovskej Treťjakovskej galérie, ktorá sa stala jednou z najznámejších galérií sveta.
Ochrániť slovenský informačný priestor
Oblasť pôsobenia slovenského jazyka je obmedzená, čo predstavuje jeden z najsilnejších a najprirodzenejších faktorov, ktoré chránia slovenský informačný priestor pred priamym zasahovaním zvonku. K takémuto zásahu už došlo – iba nedávno Američania rozpustili slovenskú redakciu Slobodnej Európy, čím názorne ukázali, že všetky svoje ciele na Slovensku už dosiahli.
Pred nepriamym zásahom zvonku zostáva však slovenský informačný priestor absolútne nechránený. Čo to znamená? Len to, že hlavné správy, ktoré slovenské médiá prinášajú národu, v skutočnosti veľakrát nie sú slovenskými správami, ale jednoducho sú cudzími správami preloženými do slovenčiny.
Čím sa slovenská správa líši od cudzej, neslovenskej? Jedinou vecou – slovenským názorom na udalosti, ktorý by objasňoval, čo táto správa znamená pre Slovákov, a nie pre Američanov, Čechov alebo Rusov. Správy o slovenských udalostiach sú nechtiac správami slovenskými, lebo spravidla nikoho, okrem Slovákov, nezaujímajú – prirodzene, ak náhodou opäť neunesú syna slovenského prezidenta. Zato zahraničné správy zatiaľ predstavujú stále narúšanie slovenského informačného priestoru. Sú to správy cudzie, ktoré Slovákov ustavične zavádzajú, niekedy dráždia, ale hlavne nevysvetľujú dôsledky týchto zahraničných udalostí pre Slovensko.
Špecifickou je otázka činnosti českých médií v slovenskom informačnom priestore. Tu Slováci Čechom jednoducho dovoľujú, aby chytali tých najtučnejších kaprov v slovenskom rybníku, pričom Slováci z tejto rybačky nič nemajú.
Ochrániť si svoj informačný priestor je a priori funkcia akéhokoľvek štátu, porovnateľná s ochranou štátnych hraníc alebo života občanov. Prirodzene, ak sa jedná o štát, a nie paródiu naňho. Slovenský štát má celý rad štátnych inštitúcií určených na to, aby informovali o tom, čo sa deje vo svete – finančne veľmi náročných, no celkom neefektívnych. Čím je v súčasnosti TASR, ktorá žije za štátne peniaze? Kto o nej naposledy počul? Správy pre Slovákov generujú celkom iní newsmakeri. A TASR jednoducho míňa štátne peniaze.
Približne to isté sa dá povedať o verejnoprávnej televízii. Z povinnosti denne Slovákov informuje o udalostiach vo svete, ale ani sa nepokúša, aby tieto udalosti vysvetlila zo slovenského hľadiska.
Pestovať vlastenecké city
Slováci stále zostávajú čistými, úprimnými a, nebojím sa použiť toto slovo, peknými vlastencami, ktorí netušia, že ich tak možno pomenovať. Je to prirodzená a šťastná vlastnosť zdravého vidieckeho národa považovať svoju milovanú dedinu za stred vesmíru.
Slovenské vlastenectvo je však vystavované čoraz väčším skúškam. Čím viac Slováci ako národ chudobnejú, tým menej mladých ľudí sa chce identifikovať ako Slováci. Byť Slovákom pre väčšinu dnešných slovenských chlapcov a dievčat, z ktorých mnohí už stihli spoznať aj iné krajiny, znamená byť chudobným a veriť tomu, čo sľubujú slovenskí politici – o dvadsať rokov bude lepšie. Bolo by zaujímavé vedieť, kde budú samotní títo politici o dvadsať rokov.
Slovensku, tak ako ešte nikdy v dejinách, v súčasnosti chýba vlastná národná mytológia, chýbajú vlastní, v minulosti slávni vodcovia, vlastní svätí a mučeníci. Masový mládežnícky výbuch eufórie, do ktorého vyústilo víťazstvo slovenských hokejistov pred rokom, sa dá chápať ako prejav práve takéhoto hladu. Slovenská mládež potrebuje slovenských hrdinov, a tých Slováci v súčasnosti nemajú. Otázka vytvorenia novej mytológie pre nové generácie Slovákov, ktorým už nič nehovorí SNP, rok 1968, dokonca ani Nežná revolúcia v čase, keď ešte liezli štvornožky pod stolom, zostáva otvorená. Je to kľúčová otázka.
Bože, ochraňuj Slovákov!
Každý národ má na tomto svete svoje poslanie. O Rusoch Dostojevskij svojho času napísal, že ich Boh stvoril na to, aby celému svetu uštedril akúsi hroznú lekciu. Pravda, ten istý Dostojevskij tvrdil, že Rusi sú Bohom vyvolený národ, ktorý si ako jediný zachoval v svojich dušiach ozajstného Boha.
To, čo Dostojevskij napísal, sa splnilo. Rusi naozaj uštedrili svetu veľa strašných lekcií. Aj vyvolenými sa možno stanú – pravoslávie sa znova stáva oficiálnym náboženstvom a ideológiou ruského štátu. Od toho, aké bude toto nové postsovietske pravoslávie, v mnohom závisí osud Rusov, a nielen ich.
Prečo Boh povolal Slovákov do tohto sveta? Dovolím si vysloviť takúto domnienku. Poslanie Slovákov v tomto svete spočíva v tom, aby názorne ukazovali, že ľudia v Európe nevyhnutne nemusia ustavične zabíjať jeden druhého kvôli tomu, aby prežili. Že v strede Európy, kde po stáročia krv tiekla riekami, môže existovať malý, v podstate bezbranný slovanský národ, ktorý si aj napriek svojej slabosti a bezbrannosti dokázal zachovať v duši svojho Boha a svoju ľudskú dôstojnosť. Nielenže môže existovať, ale aj žiť plnohodnotným, zdravým, a čo ako paradoxne to znie, slobodným životom. Nie je to tá sloboda, ktorú dlhé stáročia ospevovali Angličania – byť tými najsilnejšími a rozhodovať o osudoch slabých podľa vlastného uváženia. Je to sloboda zbavená násilia nad druhými, zbavená vraždenia a strachu, ktorý je s týmto vraždením nerozlučne spätý.
Príklad Slovákov je príkladom nenásilného prežívania v našom krutom svete. Príklad nie jediný, no napriek tomu zriedkavý. Slováci kedysi veľmi dávno odmietli prelievať svoju a cudziu krv. To jest spravili to, čo neurobil takmer ani jeden zo slovanských národov. Oveľa neskôr príklad Slovákov do istej miery nasledovali aj Moravania a Česi.
Osud Slovákov je pritom nejasný. Jasne však vidno jeho zriedkavú a čisto slovenskú osobitosť. Slováci sa neboja. Aj napriek svojmu „utláčanému“ stavu, Slováci sú národom bez strachu. Nestali sa ani otrokmi, ani utláčateľmi.
Otázku, či sa nebáť tak, ako sa neboja Slováci, je správne alebo nie, si nekladiem. Jednoducho tvrdím – Slováci sa neboja, taká je ich cesta na tomto svete. V mojej knihe je nemálo domnienok a vízii o tom, že Slováci ako národ môžu zmiznúť v najbližšom čase. Áno, som pesimista a naozaj sa bojím, že Slovákov ožobračia, podrobia si ich, ozbíjajú a rozpustia v sebe iné národy. Ale Slováci sa toho neboja. Zostávajú totiž zdravým dedinským národom – a možno aj v tom je ich poslanie. Ukázať svetu, že zdravá dedina je silnejšia a životaschopnejšia než mesto. Aj to najväčšie a najbohatšie. Že obyvateľ slovenskej dediny sa za istých podmienok dokáže prispôsobiť mestským podmienkam a premeniť sa na Newyorčana. Ale Newyorčan sa sotva dokáže stať dôstojným a váženým členom slovenskej obce. Že aj napriek zdanlivej vonkajšej jednoduchosti je dedinský životný štýl zložitejší a predovšetkým stabilnejší ako mestský.
Hoci sa nad Slovenskom a nad celou Európou zbierajú mraky, Slováci sa neboja budúcnosti, neveľmi túžia dozvedieť sa o nej, veria, že v ich dedine bude všetko vyzerať tak ako vždy, a možno ich Boh odmení za túto vieru – tým, že ich bude ochraňovať. Ak sa pozrieme z nadhľadu, ťažko povedať, čo je lepšie: či veľa vedieť o svete a báť sa budúcich katastrof, pripravovať sa na ne a vopred sa kvôli nim trápiť – to je osud veľkých národov. Alebo žiť bez strachu v harmónii s prírodou, Bohom a vlastným osudom. Tak, ako žili a žijú Slováci.
Pred osudom neujdeš. Je možné, že Slováci budú musieť v najbližšej dobe stratiť suverenitu nad svojimi krásnymi horami a dolinami a rozpustiť sa v silnejších a agresívnejších národoch. Ale i keď to pripustíme, poslanie Slovákov sa napriek tomu naplní. Vo svete zostane žiť spomienka na národ dobrý, veselý, slnečný, detsky bezprostredný a dospelo dôstojný, ktorý žil pod Tatrami a nikomu nič zlé nerobil. Veril v svojho Boha, miloval svoje deti a ctil svojich starcov.
Bože, ochraňuj Slovákov!
Bože, ochraňuj Slovensko!
Sergej Chelemendik:
Prepadová skupina
Román podľa skutočných udalostí
Pevná väzba, 256 strán
Cena: 249,- Sk
Dobrodružný román, ktorý opisuje drámu, ktorá sa odohrala v malom ¬ ruskom meste, kde banda zločincov zobrala moc do svojich rúk a terorizovala obyvateľstvo.
Sergej Chelemendik:
My ich…!
Pevná väzba, 240 strán
Cena 289,- Sk
Je to kniha o osude Ruska, Európy
a celého sveta. Kniha o „netvoroch“, ktorí sami seba vyhlásili za šerifov, sudcov a katov ľudstva. Za terminátorov národov s právom zabíjať a zárukov beztrestnej realizácie tohto práva. Vyšla aj
v Rusku a stretla sa tam s veľkým čitateľským ohlasom.
Knihy Sergeja Chelemendika si môžete objednať na adrese:
Slovanský dom, s.r.o., Nábělkova 4, 841 05 Bratislava tel./fax: 02/654 22 733
Vydavateľstvo Slovanský dom ako jediné
na Slovensku ponúka široký výber ruských kníh,
učebníc, slovníkov a súčasne
video filmov, CD, MP3, MPEG-4,
DVD, počítačových hier v ruštine.
Pripravuje sa aj otvorenie
špecializovanej predajne
zameranej na informačné nosiče v ruštine.
Informácie na adrese:
Slovanský dom, s.r.o.
Nábělkova 4
841 05 Bratislava
tel./fax: 02/654 22 733